Bol krásny jarný deň a malé žlté kuriatko Peržinko sa vybralo na potulky po dvore. Slnko príjemne hrialo, vtáčiky veselo štebotali a všade naokolo rozkvitali prvé jarné kvety. Peržinko bol veľmi zvedavé kuriatko, ktoré chcelo rozumieť všetkému, čo sa okolo neho dialo.
Pri prechádzke si Peržinko všimlo kaluž vody, ktorá zostala po rannom daždi. Zastavilo sa pri nej a pozorne sa do nej zadívalo. Voda v kaluži bola úplne čistá a priehľadná. Peržinko v nej videlo svoj vlastný odraz.
„Ale to som ja!“ zvolalo nadšene.
O chvíľu neskôr pribehol jeho kamarát prasiatko Kvíko. Veselo vbehol rovno do kaluže a začal v nej šťastne špliechať nožičkami. Peržinko si vtom všimlo, že sa s kalužou niečo stalo. Voda, ktorá bola pred chvíľou krásne priehľadná, sa zrazu zakalila.
„Prečo už nevidím svoj odraz?“ spýtalo sa kuriatko prekvapene.
„Hmm, neviem,“ pokrčilo plieckami Kvíko. „Možno sa schoval.“
Ale Peržinko vedelo, že odraz sa predsa nemôže len tak schovať. Rozhodlo sa, že sa spýta múdrej sliepočky Kotkodáky.
„Dobrý deň, teta Kotkodáka,“ pozdravilo slušne. „Mám dôležitú otázku. Prečo je voda niekedy priehľadná a inokedy kalná?“
Kotkodáka sa usmiala. „To je výborná otázka, Peržinko! Poď so mnou, urobíme malý pokus.“
Vzala Peržinka k dvom pohárom s vodou. Do jedného z nich nasypala trochu piesku.
„Pozri sa teraz na oba poháre,“ povedala.
Peržinko videlo, že jeden pohár je číry a druhý zakalený.
„Čistá voda je priehľadná, pretože v nej nie sú žiadne drobné čiastočky,“ vysvetlila Kotkodáka. „V druhom pohári je voda zakalená, pretože čiastočky piesku bránia svetlu, aby voľne prechádzalo.“
„Aha!“ zvolalo Peržinko. „Tak preto sa voda v kaluži zakalila, keď v nej Kvíko špliechal! Rozvíril čiastočky hliny a piesku z dna.“
„Presne tak,“ prikývla Kotkodáka. „Ale poďme sa pozrieť, čo sa stane, keď pohár necháme chvíľu stáť.“
Peržinko pozorne sledovalo pohár a po chvíli si všimlo, že piesok začal pomaly klesať na dno.
„Pozri! Piesok padá dole!“ zvolalo prekvapene.
„Áno. Keď vodu necháme v pokoji, ťažšie čiastočky sa pomaly usadia na dne a voda sa znova vyčistí,“ vysvetlila Kotkodáka.
Peržinko nadšene prikývlo. „Takže aj naša kaluž na dvore bude znova priehľadná!“
A naozaj, keď sa vrátili ku kaluži, voda v nej už bola oveľa čistejšia.
„A existuje spôsob, ako vodu vyčistiť rýchlejšie?“ spýtalo sa Peržinko.
„Samozrejme,“ usmiala sa Kotkodáka. „Môžeme si urobiť vlastný filter.“
V kurníku Kotkodáka vzala prázdnu fľašu, odstrihla jej dno a obrátila ju hore nohami. Do hrdla vložila kúsok bavlny, potom pridala vrstvu piesku a nakoniec vrstvu drobných kamienkov.
Peržinko aj Kvíko s úžasom sledovali, ako špinavá, kalná voda pomaly pretekala cez vrstvy filtra a z hrdla fľaše vykvapkávala takmer čistá voda.
„To je úžasné!“ zvolalo Peržinko.
„Áno, je to veda,“ usmiala sa Kotkodáka. „Každá vrstva zachytáva rôzne veľké nečistoty.“
Ako tak spolu sedeli a pozorovali svoje pokusy, začalo sa stmievať. Peržinko však stále premýšľalo.
„Teta Kotkodáka, a čo môžeme urobiť, aby voda v prírode zostala čistá?“ spýtalo sa.
Kotkodáka sa usmiala. „To je veľmi dôležitá otázka. Predovšetkým by sme nemali do vody hádzať odpadky. A mali by sme chrániť stromy a rastliny okolo potokov, pretože ich korene držia pôdu na mieste a tá sa potom nezmýva do vody.“
Kvíko, ktoré doteraz pozorne počúvalo, sa zahanbene pozrelo na svoje zablatené kopýtka. „Tak to sa asi nemám váľať v blate príliš blízko potoka, však?“
Kotkodáka sa zasmiala. „Pre teba je blato prirodzené, Kvíko. Ale máš pravdu – je dobré byť ohľaduplný.“
Na druhý deň ráno sa Peržinko zobudilo skôr ako ostatné kuriatka a rozbehlo sa von. Keď prišlo ku kaluži, prekvapene zastalo. Kaluž tam už nebola!
„Kam zmizla moja kaluž?“ čudovalo sa.
Našťastie sa práve objavila múdra Kotkodáka. „Dobré ráno, zvedavec. Vidím, že si objavil ďalšiu záhadu vody.“
„Teta Kotkodáka, naša kaluž zmizla! Vieš, kam sa podela?“
Kotkodáka prikývla. „Vaša kaluž sa vyparila, Peržinko. Slnko ju zohrialo a voda sa premenila na neviditeľnú paru, ktorá stúpla hore do vzduchu.“
„Ale... to nie je možné!“ protestovalo Peržinko.
„Voda nezmizla,“ vysvetlila trpezlivo Kotkodáka. „Len zmenila svoju podobu. Táto para teraz pláva vo vzduchu a možno sa z nej stanú mraky. A z mrakov potom opäť padá voda v podobe dažďa.“
Peržinko a Kvíko na Kotkodáku hľadeli s otvorenými zobáčikmi.
„Takže naša voda teraz lieta vo vzduchu?“ spýtalo sa Kvíko neveriacky.
„Dá sa to tak povedať,“ prikývla Kotkodáka s úsmevom.
Peržinko sa zamyslelo a potom sa šťastne usmialo. „To znamená, že voda nikdy naozaj nezmizne, len stále mení svoju podobu a putuje z miesta na miesto!“
„Správne,“ pochválila ho Kotkodáka. „Voda je jednoducho úžasná.“
A tak sa Peržinko naučilo nielen to, prečo je voda niekedy priehľadná a inokedy kalná, ale objavilo aj ďalšie jej tajomstvá. Od toho dňa sa z neho stalo ozajstné kuriatko-objaviteľ, ktoré chcelo rozumieť všetkým záhadám prírody okolo seba.