Janka práve objavila čudný list pod stromom. Mal na sebe veľké farebné písmená a hľadal odpoveď, kto mu ho tam položil. Vedela, že v lese neexistujú náhodné veci – každý list, každý kameň, každé pípnutie vtáčika má svoje tajomstvo.
„Pozri, čo som našla,“ zvolala Janka na svojich kamarátov – líšku Fíka a veveričku Vilu. Spoločne si list obzerali.
„Tu píše: „Pomôžte nám zistiť, prečo nemôžu rovnaké kamene stáť na sebe donekonečna a prečo stavby padajú.““
Fík si poškriabal uši. „Hm, to bude asi o tom, prečo veci padajú,“ povedal pomaly, pretože práve takto premýšľali líšky – opatrne a dôkladne.
„Ale prečo to píše nejaký list? A od koho?“ spýtala sa Viluška, ktorá už začala šmátrať do trávy a skúmať každý drobný kamienok.
„Možno je to záhada od lesa,“ navrhla Janka. „Poďme sa vybrať zistiť, prečo stavby padajú.“
A tak sa naši traja kamaráti vybrali na dobrodružstvo plné objavov.
Cesta lesom bola plná zvukov – cvrlikanie cvrčkov, šušťanie lístia a občasné špliechanie malých mlák na ich chodníčku.
„Vieš, Janka, v škole sme sa učili, že veci padajú kvôli gravitácii,“ povedala Viluška, švihajúc chvostíkom.
„Gravitácia?“ spýtal sa Fík, ktorý rád počúval nové slová.
„Áno, to je sila, ktorá ťahá všetko k zemi,“ vysvetlila Vilka. „Aj keď postavíš vežu z kociek, ak ich položíš zle, veža spadne.“
„To je ako keď staviaš vežu z kociek?“ spýtal sa Fík.
„Presne! Musíš dobre poukladať základy – to znamená tie spodné kocky, aby udržali tie hore,“ usmiala sa Janka.
„Takže keď kocky nepasujú dobre, veža sa zrúti. Ale ako to zistíme s tými kameňmi pod stromom?“ rozmýšľal Fík, a ich nohy sa ocitli pred starým pňom, ktorý vyzeral, akoby bol práve tým miestom zo záhady.
„Pozrite, jeden kameň má tvar štvorca, druhý je trojuholník a ešte jeden má oblé rohy,“ ukázala Viluška.
„Možno je to otázka tvarov a ich kombinácie, čo udrží vežu,“ dodala Janka.
„Zoberme si teda hračkárske kocky a postavme si vlastnú vežu!“ navrhol Fík.
Kamaráti si z batôžka vytiahli kocky rôznych tvarov a farieb. Slnečné lúče sa húpali medzi stromami a ožarovali ich veselé tváričky.
„Najprv položíme štvorcové kocky,“ povedala Viluška.
„Áno, štvorce sú stabilné, ako základ,“ prikyvovala Janka.
„A potom trojuholníky a okrúhle kocky hore?“ spýtal sa Fík.
„Skúsime to,“ povedala Janka a položila trojuholníkovú kocku na štyri štvorcové.
Viluška pomohla vyrovnať kocky, aby sa neklátili.
„Pozor, pozor, najvyšší bod!“ zažartoval Fík, keď sa pokúsili postaviť vežu vyššiu ako ich hlavy.
Vraveli si: „Ak to padne, skúšame znova!“
Veža sa nakoniec prevrátila a rozpadla. Kocky sa rozkoľahali po tráve.
„To je v poriadku,“ usmiala sa Janka. „Zistili sme, že musí byť rovnováha!“
„Rovnováha?“ spýtal sa Fík.
„Áno, to znamená, že všecky časti musia dobre držať, aby veža nespadla,“ vysvetlila Viluška.
„Rovnováha je ako keď kráčaš po lane, musíš sa správne držať, aby si nespadol,“ dodala Janka.
Medzitým, čo sa zvieratká hrali s kockami, povstal neďaleko starý havran Šimon, ich múdry kamarát, ktorý sa prechádzal lesom.
„Čo tu také vymýšľate?“ spýtal sa Šimon so svojím hlbokým hlasom.
„Učíme sa, prečo stavby padajú, pán havran,“ vysvetlila Janka.
„To je múdre,“ zamrmlal Šimon a pritisol hlavu do jednej strany. „Vieš, že aj v prírode je to rovnaké? Stromy majú korene hlboko v zemi, aby sa neprevrátili?“
„To znamená, že príroda vie, ako stavať pevné domy!“ zvolal Fík.
„Presne tak,“ prikývol havran. „Keď pozorujete, vždy hľadajte, ako príroda rieši problémy. Veľa sa môžeme naučiť.“
Lesné zvieratká sa preto vydali hľadať stromy s pevnými koreňmi.
„Pozrite pozorne, ako široko sa korene rozprestierajú,“ ukazovala Janka.
„Áno, čím širšie korene, tým lepšia stabilita,“ dodala Viluška.
„A strom teda padne, keď korene nemá dosť veľké?“ spytoval sa Fík.
„Áno, to je dôvod, prečo padajú suché alebo choré stromy,“ povedal Šimon.
„To je veľmi dôležité vedieť, aby sme mohli starať o les!“ povedala Janka.
Po dlhom putovaní a vysvetľovaní všetkých záhad sa kamaráti vrátili ku stromu s tým listom. Všetko sa im zdalo už jasné.
„Takže stavby padajú, keď nemajú dobrý základ a rovnováhu,“ povedala Janka.
„A príroda to rieši pevnými koreňmi a tvarmi,“ dodal Fík.
„A my by sme mali aj doma stavať tak, aby všetko držalo,“ uzavrela Viluška.
Na lúke sa všetci zvierací priatelia stretli a spoločne si zaspievali veselú pesničku:
„Stavajme dom z kociek hravých,
s rovnováhou, čo drží pevný stĺp,
kto sa učí, ten je múdry,
veža stojí, nič ju neskolí!“
„A vy tiež skúste s rodičmi stavbu z kociek, a všimnite si, ako to drží! A možno aj vy prídete na ďalšie záhady,“ zasmiala sa Janka.
„Lebo objavovanie je najväčšie dobrodružstvo!“ dodal Fík. Keď sa večer les zahalil do jemného šera, naše kamarátky a kamarát sa rozlúčili pod hviezdami.
„Dnes sme sa naučili, že všetko má svoje pravidlá,“ povedala Viluška a rozbúchala si malými labkami do dlaní.
„Práve tak, rovnováha a pevné základy sú v stavebníctve aj prírode ako priateľské ruky,“ prikývol Šimon a potiahnu sa za konár.
„A dá sa to preskúšať aj s vlastnými kockami,“ pripomenula Janka svojim priateľom.
„Viete, vždy keď zisťujeme niečo nové, vlastne trénujeme naše mozgové svaly,“ žartoval Fík.
„Mozgové svaly?“ spýtala sa Viluška.
„Áno, to sú tie časti mozgu, ktoré nám pomáhajú myslieť, počítať a vymýšľať,“ vysvetlil Fík so širokým úsmevom.
„Priatelia,“ Zasmial sa havran Šimon, „tak nezabudnite, že každá veľká stavba, aj tá najmenšia veža z kociek, začína zvnútra – rozhodnutím skúšať, učiť sa a nebáť sa pádu. Lebo padnúť znamená začať znova lepšie!“
„To je pravda,“ súhlasila Janka. „A možno nabudúce nájdeme ďalšiu záhadu, ktorú spolu vyriešime.“
A tak naše zvieratká uložili svoje kocky do batôžkov, pripravujúc sa na nové dobrodružstvá, ktoré ich čakali za ďalším stromom.
A čo vy? Skúste si doma postaviť vežu z rôznych tvarov a farieb. Všimnite si, kedy veža stojí pevne a kedy sa fiká.
A možno aj vy raz objavíte, prečo malé detaily robia veľké zázraky!