Jedného jesenného dňa sa malý ježko Pichliačik zobudil v svojej útulnej noričke a zažmurkal očkami. Cez malé okienko videl, ako sa nebo zatiahlo tmavosivými mrakmi.
„Hmm, dnes to vyzerá na dážď,“ zamrmlal si popod nos. „Musím ísť na zber jabĺčok, ale nechcem zmoknúť.“
Pichliačik vedel, že v jeho noričke je bezpečne, ale potreboval zásoby na zimu. Keď vykukol von, spozoroval prvé kvapky dažďa.
„Mám to!“ zvolal nadšene. „Vyskúšam, aké miesto bude najlepšie na skrytie pred dažďom!“
Nasadený svoj obľúbený klobúčik z dubového listu, zamieril k neďalekému lopúchu, ktorý mal listy veľké ako slnečníky. Opatrne sa postavil pod jeden z nich. Kvapky dopadali na list a vytvárali zaujímavý rytmus – ťuk, ťuk, ťap!
Pichliačik pozoroval, ako sa voda hromadí na liste. Keď jej však bolo priveľa, list sa prehol a všetka voda sa naraz vyliala presne na jeho hlavu.
„Bŕŕŕ, to je studené!“ otriasol sa. „Zdá sa, že list nie je najlepšie miesto.“
Neďaleko stál starý rozvetvený strom. Pichliačik sa rýchlo presunul pod jeho husté konáre. Kvapky padali pomedzi vetvičky, a hoci bol suchší, stále na neho dopadalo dosť dažďových kvapiek.
„Lepšie ako list, ale stále nie ideálne,“ poznamenal si, keď mu jedna kvapka dopadla presne na nos.
„Teraz vyskúšam nejakú opustenú noru.“
Rozhliadol sa a zbadal malú dierku v zemi pod koreňmi borovice. Opatrne ju skontroloval a keď sa nikto neozval, nasúkal sa dovnútra. Nora bola dokonale suchá. Vtom ale zacítil zvláštnu vôňu a uvedomil si, že táto nora patrí líške.
„Ups, radšej pôjdem preč, kým sa pani líška nevráti domov,“ zašepkal si a rýchlo vyliezol von.
Dážď medzitým ešte zosilnel. Pichliačik potreboval rýchlo nájsť nové útočisko. Zrazu si všimol niečo zaujímavé – starú kôru, ktorá odpadla zo stromu. Pribehol k nej. Kôra bola pevná a mala tvar malej striešky. Pichliačik sa pod ňu schoval a spokojne zistil, že je tam sucho a bezpečne.
„Toto je skvelé miesto!“ pochválil si. „Kôra neprepúšťa vodu a nikomu nepatrí.“
Ako tak sedel a pozoroval dážď, všimol si svojho kamaráta zajačika Ušiačika, ktorý utekal pomedzi kvapky.
„Ušiačik! Poď sem pod moju striešku!“ zavolal naňho Pichliačik.
Zajačik vďačne pribehol. „Ďakujem, Pichliačik. Kde si našiel takýto skvelý úkryt?“
„Skúšal som rôzne miesta,“ vysvetľoval Pichliačik. „Najprv som bol pod veľkým listom, ale ten sa prehol a všetka voda sa na mňa vyliala. Potom som bol pod konármi, ale cez ne stále prekvapkávalo. A nakoniec som bol v suchej nore, ale tá patrila líške! To by bolo prekvapenie, keby prišla domov!“
Obaja kamaráti sa rozosmiali.
„Takže kôra je najlepší úkryt pred dažďom?“ spýtal sa Ušiačik.
„Pre mňa áno,“ prikývol Pichliačik. „Je suchá ako nora, ale voľná. Je pevnejšia ako list a neprepúšťa vodu ako konáre.“
Ako tak sedeli pod kôrou, Pichliačik dostal nápad: „Počuj, Ušiačik, čo keby sme si túto kôru upravili? Mohli by sme ju používať vždy, keď prší!“
„To je skvelý nápad!“ nadchol sa zajačik. „Ako lesný dáždnik!“
Keď dážď trochu ustúpil, obaja kamaráti sa pustili do práce. Našli vhodnú vetvičku ako rúčku, pevnú lianu a spoločnými silami vytvorili z kôry svoj prvý vynález.
„Teraz môžeme chodiť v daždi a zostať suchí!“ tešil sa Ušiačik, keď vyskúšali svoj nový dáždnik.
„Áno, a môžeme zbierať zásoby na zimu aj keď prší,“ dodal spokojne Pichliačik.
Keď dážď celkom ustal, slnko vykuklo spoza mrakov a les sa rozžiaril.
„Pozri, aká je príroda krásna po daždi,“ povedal Pichliačik.
„A vieš, čo som si všimol?“ spýtal sa Ušiačik. „Že niekedy aj dážď, ktorý sa nám najprv nepáči, môže priniesť niečo dobré. Keby dnes nepršalo, nikdy by sme nevymysleli náš lesný dáždnik.“
Obaja kamaráti sa vydali na cestu domov a cestou ukázali svoj vynález aj ostatným lesným zvieratkám. Všetci obdivovali ich šikovnosť.
A tak sa malý ježko Pichliačik naučil, že niekedy treba vyskúšať viacero možností, aby sme našli tú najlepšiu. A že s dobrým kamarátom a trochou vynaliezavosti sa dá zvládnuť aj ten najupršanejší deň.
Keď sa večer vrátil do svojej útulnej noričky, spokojne si pomyslel: „Zajtra môžem pokojne zbierať zásoby. S mojím novým dáždnikom sa dažďa už vôbec nebojím!“