Jedného jesenného dňa sa malý ježko Pichliačik zobudil v svojej útulnej noričke pod veľkým dubom a zažmurkal očkami. Cez malé okienko videl, ako sa nebo zatiahlo tmavosivými mrakmi.
„Hmm, dnes to vyzerá na dážď," zamrmlal si popod nos a poškrabal sa za uchom. „Musím sa pripraviť na zber jabĺčok a orieškov, ale nechcem zmoknúť."
Pichliačik vedel, že v jeho malej noričke je bezpečne a sucho, ale potreboval ísť von. Jeseň už bola v plnom prúde a on potreboval zásoby na zimu. Keď sa pozrel von, spozoroval prvé kvapky dažďa, ktoré začali dopadať na trávu.
„Mám to!" zvolal nadšene. „Vyskúšam, aké miesto bude najlepšie na skrytie pred dažďom počas mojej cesty!"
Ježko si nasadil svoj obľúbený klobúčik z dubového listu a vykukol z nory. Kvapky dažďa jemne bubnovaly po zemi.
„Najprv vyskúšam, či ma dokáže ochrániť veľký list," povedal si Pichliačik a zamieril k neďalekému lopúchu, ktorý mal listy veľké takmer ako slnečníky.
Opatrne sa postavil pod jeden z listov a pozorne počúval. Kvapky dopadali na lopúchový list a vytvárali zaujímavý rytmus – ťuk, ťuk, ťap!
„To znie ako lesný bubienok," zasmial sa ježko. „Ale ako dobre ma ochráni?"
Pichliačik pozoroval, ako sa voda hromadí na liste. Lopúchový list bol síce široký, ale dážď začal byť silnejší. Voda sa zhromažďovala v strede listu a čoskoro sa list prehol.
„Kvapky zostávajú na liste, ale... ach!" zvolal Pichliačik, keď sa na liste nahromadilo priveľa vody a všetka sa naraz vyliala presne na jeho hlavu. „Bŕŕŕ, to je studené!"
Ježko sa otriasol a voda mu poodletovala z pichliačov ako tisíc drobných kvapôčiek.
„Hmm, zdá sa, že list nie je najlepšie miesto. Čo tak konár?" premýšľal nahlas.
Neďaleko stál starý rozvetvený strom s hustými vetvami. Pichliačik sa rýchlo presunul pod jeho konáre a pozorne sledoval, čo sa deje.
Na rozdiel od listu, konáre nelákali vodu na jedno miesto. Kvapky padali medzi vetvičkami, ale keďže boli husto pri sebe, mnohé kvapky zachytili. Ježko zostal suchší, ale stále na neho dopadalo dosť dažďových kvapiek.
„Lepšie ako list, ale stále nie ideálne," poznamenal si, keď mu jedna kvapka dopadla presne na nos. „Čľup!" zasmial sa, keď si ju utrel labkou.
„Teraz vyskúšam noru, ale nie moju. Možno nájdem nejakú opustenú, kde sa môžem skryť."
Pichliačik sa rozhliadol po lese a zbadal malú dierku v zemi pod koreňmi borovice. Opatrne ju skontroloval, či v nej niekto nebýva.
„Haló? Je tu niekto?" zavolal do diery.
Keď sa nič neozvalo, ježko sa opatrne nasúkal dovnútra. Nora bola menšia než jeho domček, ale bola dokonale suchá. Žiadna kvapka dažďa sa nedostala dnu.
„Toto je vynikajúce!" pochválil si Pichliačik. „V nore som úplne chránený pred dažďom."
Vtom ale zacítil zvláštnu vôňu a uvedomil si, že táto nora patrí líške. Našťastie pani líška nebola doma, ale mohla sa kedykoľvek vrátiť.
„Ups, radšej pôjdem preč, než sa majiteľka vráti domov," zašepkal si a rýchlo vyliezol von.
Dážď medzitým ešte zosilnel. Kvapky bubnovali všade navôkol a Pichliačik potreboval rýchlo nájsť nové útočisko. Zrazu si všimol niečo zaujímavé.
„Pozri, tamto je stará kôra, ktorá odpadla zo stromu!" zvolal nadšene.
Pribehol k nej a skontroloval ju. Kôra bola pevná a mala tvar malej striešky. Pichliačik sa pod ňu schoval a spokojne zistil, že je tam sucho a bezpečne.
„Toto je skvelé miesto!" pochválil si svoj nález. „Kôra neprepúšťa vodu ako list a nekvapká cez ňu ako cez konáre. A nikomu nepatrí ako tá líščia nora."
Pichliačik spokojne sedel pod svojou kôrovou strieškou a pozoroval, ako dážď kropí les. Všetko navôkol sa lesklo a voňalo sviežosťou. Videl, ako malé mláčky rastú a ako sa v nich vytvárajú kruhy, keď do nich dopadnú nové kvapky.
„Jedna kvapka, druhá kvapka, tretia kvapka," počítal si pre seba. „Keď dopadnú do mláky, vytvoria kruhy, ktoré sa rozširujú ako vlny."
Ako tak sedel a pozoroval dážď, všimol si svojho kamaráta zajačika Ušiačika, ktorý utekal pomedzi kvapky a snažil sa nájsť úkryt.
„Ušiačik! Poď sem pod moju striešku!" zavolal naňho Pichliačik.
Zajačik pridobehol k nemu a vďačne sa pridal pod kôru.
„Ďakujem, Pichliačik," povedal zadychčane. „Vonku je poriadny lejak. Kde si našiel takýto skvelý úkryt?"
„Skúšal som rôzne miesta," vysvetľoval Pichliačik. „Najprv som bol pod veľkým listom."
„A aké to bolo?" zaujímal sa Ušiačik.
„Najprv to vyzeralo dobre, ale potom sa na liste nahromadila voda a všetka sa na mňa vyliala naraz," zasmial sa ježko. „Bol som mokrý ako myš!"
„A čo ďalšie miesta?" vypytoval sa zajačik ďalej.
„Potom som skúšal konáre stromu. Tie boli lepšie ako list, ale stále cez ne prekvapkávala voda. A nakoniec som skúsil noru, ktorá bola úplne suchá, ale patrila líške! Takmer som stretol pani líšku v pyžame!" zavtipkoval Pichliačik.
Obaja kamaráti sa rozosmiali pri predstave prekvapenej líšky v pyžame.
„Takže kôra je najlepší úkryt pred dažďom?" spýtal sa Ušiačik, keď sa prestali smiať.
„Pre mňa áno," prikývol Pichliačik. „Je suchá ako nora, ale nikomu nepatrí. Je pevnejšia ako list a neprepúšťa vodu ako konáre. A najlepšie je, že ju môžem zobrať so sebou, keď budem potrebovať ísť ďalej!"
„To je naozaj šikovné," pochválil ho Ušiačik. „Si ako lesný vedec, ktorý robí pokusy s dažďom!"
Pichliačik sa usmial. „Vieš, Ušiačik, niekedy stačí len pozorovať a skúšať, aby sme našli najlepšie riešenie."
Ako tak sedeli pod kôrou a čakali, kedy dážď ustane, Pichliačik dostal nápad.
„Počuj, Ušiačik, čo keby sme si túto kôru upravili, aby sa nám lepšie nosila? Mohli by sme ju používať vždy, keď prší!"
„To je skvelý nápad!" nadchol sa zajačik. „Ako lesný dáždnik!"
„Presne tak!" prikývol Pichliačik. „Ale potrebujeme ju nejako držať nad hlavou..."
Obaja kamaráti začali premýšľať. Ušiačik navrhol použiť vetvičku ako rúčku, Pichliačik zas prišiel s nápadom pripevniť ju pomocou liany.
„A čo keby sme spojili obe myšlienky?" navrhol nakoniec Pichliačik. „Môžeme použiť vetvičku ako rúčku a priviazať ju lianou ku kôre!"
Keď dážď trochu ustúpil, obaja kamaráti sa pustili do práce. Našli vhodnú vetvičku, pevnú lianu a spoločnými silami vytvorili lesný dáždnik z kôry.
„Teraz môžeme chodiť v daždi a zostať suchí!" tešil sa Ušiačik, keď vyskúšali svoj nový vynález.
„Áno, a môžeme zbierať zásoby na zimu aj keď prší," dodal spokojne Pichliačik.
Keď dážď celkom ustal, slnko vykuklo spoza mrakov a les sa rozžiaril. Všade sa trblietali kvapky na listoch a tráve ako drobné diamanty.
„Pozri, aká je príroda krásna po daždi," povedal Pichliačik.
„A vieš, čo som si všimol?" spýtal sa Ušiačik. „Že niekedy aj dážď, ktorý sa nám najprv nepáči, môže priniesť niečo dobré."
„Máš pravdu," prikývol Pichliačik. „Keby dnes nepršalo, nikdy by sme nevymysleli náš lesný dáždnik z kôry a nezistili by sme, aký je dážď vlastne užitočný pre les."
Obaja kamaráti sa vydali na cestu domov, spokojní so svojím novým objavom. Pichliačik si ešte v duchu zopakoval, čo sa dnes naučil:
- List je dobrý, keď prší len slabo, lebo sa na ňom voda hromadí.
- Konáre sú lepšie než list, ale stále cez ne prekvapkáva voda.
- Nora je úplne suchá, ale musí patriť tebe, nie niekomu inému.
- Kôra je najlepšia, lebo je suchá, pevná a môžeš ju vziať so sebou.
- A s trochou vynaliezavosti sa dá z kôry vyrobiť aj prenosný dáždnik!
„Možno keď nabudúce príde dážď, vymyslíme ešte niečo lepšie," povedal Pichliačik svojmu kamarátovi.
„Určite áno," prikývol Ušiačik. „A vieš čo je najlepšie? Že sme to objavili spolu!"
Cestou domov stretli aj iné lesné zvieratká a s radosťou im ukázali svoj nový vynález – lesný dáždnik z kôry. Všetci obdivovali ich šikovnosť a Pichliačik s Ušiačikom sľúbili, že naučia aj ostatných, ako si takýto dáždnik vyrobiť.
A tak sa malý ježko Pichliačik dozvedel, že niekedy treba vyskúšať viacero možností, aby sme našli tú najlepšiu. A že s dobrým kamarátom a trochou vynaliezavosti sa dá zvládnuť aj upršaný deň.
Keď sa večer vrátil do svojej útulnej noričky a ukladal sa na spánok, počul, ako vonku znova začína pršať. Ale tentoraz sa len usmial a spokojne si pomyslel: „Zajtra môžem pokojne zbierať zásoby. S mojím novým dáždnikom sa dažďa už vôbec nebojím!"