Na okraji horúcej púšte, kde sa piesok lial ako zlatá rieka, rástla malá, húževnatá rastlinka. Volala sa Pichliačka a patrila do rodiny líščích chvostov pľuzgieroviek. Mala stovky drobných zelených lístkov a bola nesmierne hrdá na svoje korienky, ktorými sa pevne držala v piesočnatej zemi. Každé ráno sa tešila na slnko, ktoré ju šteklilo na listoch, a večer počúvala tiché šušťanie nočného vánku.
„Nie je tu nádherne, Stonka?“ spýtala sa svojej susedky, ktorá rástla len kúsok od nej. Stonka, jej najlepšia kamarátka, súhlasne zašumela lístkami. „Je, Pichliačka. Nič nám tu nechýba. Slnko hreje, občas spŕchne a zem nás pevne drží.“
Jedného dňa sa pri nich zastavil starý múdry pieskomil Ferko. Mal fúziky ovisnuté od starostí a múdrosti a očká mu žiarili ako dva čierne koráliky. „Dobrý deň, dievčatá,“ pozdravil ich a oňuchal Pichliačkin najspodnejší lístok. „Cítim, že sa blíži váš veľký deň. Čoskoro sa vydáte na veľké putovanie.“ Pichliačka sa zmätene pozrela na Stonku. „Putovanie? Ale my predsa nikam nejdeme. Naše korienky sú tu, v zemi. Tu je náš domov.“ Ferko sa usmial a jemne si poškrabkal nos. „Domov je tam, kde môžete splniť svoje poslanie. A vaše poslanie sa ešte len začne. Uvidíte, bude to veľké dobrodružstvo.“ S týmito slovami sa otočil a zmizol za najbližšou dunou.
Pichliačka zostala vystrašená. „Čo tým myslel? Aké putovanie? Ja nechcem nikam ísť! Mne je dobre tu!“ posťažovala sa Stonke. „Možno si len robil žarty,“ snažila sa ju upokojiť Stonka, no aj jej lístky sa chveli o čosi viac ako zvyčajne.
Dni plynuli a slnko pieklo čoraz silnejšie. Pichliačka si všimla, že jej krásne zelené lístky začínajú meniť farbu. Najprv boli žltkasté, potom hnedé a krehké. Snažila sa piť čo najviac vlahy z pôdy, ale zdalo sa, že jej korienky slabnú. „Niečo sa deje,“ zašepkala so strachom. „Cítim sa taká... suchá. A ľahká.“ Snažila sa zo všetkých síl udržať si zelenú farbu. Každé ráno sa pokúšala napiť rannej rosy, ale jej lístky už vodu nevsakovali. Boli ako suchý papier. „Nevyšlo to,“ povzdychla si smutne. „Som celá hnedá.“ „Aj ja,“ ozvala sa Stonka. „Ale vieš čo? Zistila som, že keď som suchšia, oveľa lepšie počujem, čo si šepká vietor.“
Pichliačka to skúsila a naozaj. Zvuky púšte boli zrazu jasnejšie. Počula škrabkanie chrobáka v diaľke aj tichý let motýľa. No jej strach nezmizol. Cítila, ako jej stonky drevenejú a postupne sa ohýbajú do tvaru veľkého, strapatého klbka. Jej koreň, ktorý ju tak pevne držal, bol každým dňom tenší a slabší. „Ja sa pustím! Čo ak sa pustím a vietor ma odnesie niekam, kde bude strašne?“ nariekala.
Rozhodla sa, že sa nedá. Musí sa udržať na svojom mieste za každú cenu. Keď sa jej stonky skrútili do gule, všimla si, že sa môže zakliesniť o veľký kameň, čo trčal z piesku neďaleko. Celou silou sa k nemu naklonila a niekoľko svojich suchých vetvičiek oň zachytila. „Ha! Takto ma vietor nedostane!“ vyhlásila víťazoslávne. A naozaj. Keď prišiel jemný vánok, len ju jemne pohojdal. Keď prišiel silnejší vietor, trochu ňou zatriasol, ale stále sa držala. Cítila sa bezpečne.
No jedného dňa sa obloha zatiahla a prišiel Vietor Viliam. Bol to silný a hravý vietor, ktorý miloval preteky s piesočnými dunami. „Fúúúú! Cesta je voľná! Kto sa so mnou bude kotúľať?“ zahučal a oprel sa do púšte plnou silou. Pichliačku to prudko nadvihlo. Vetvičky, ktorými sa držala kameňa, zaprašťali. „Nie! Prosím, nie!“ kričala, ale Viliam jej nerozumel. Prásk! Jedna vetvička povolila. Prásk! Druhá tiež. Zostala jej posledná, najsilnejšia. Držala sa, čo jej sily stačili. Cítila, ako sa jej tenký korienok v zemi natiahol na prasknutie. S posledným silným fúknutím to prišlo. Ozvalo sa tiché „lup“ a Pichliačka bola voľná. Viliam ju zdvihol do vzduchu a začal ju kotúľať po piesku.
„Áááá, pomoc!“ kričala od strachu. Svet sa s ňou točil. Raz videla oblohu, raz piesok. Bolo to ako na najdivokejšom kolotoči. Letela dolu dunou, potom ju Viliam vyfúkol na ďalšiu. Bola to hrôza. Aspoň si to myslela. Po chvíli si však uvedomila niečo zvláštne. Nebolelo to. A vlastne... to bola aj celkom zábava. Cítila sa ľahká ako pierko. „Fíha!“ vyhŕkla, keď spravila obzvlášť vysoký skok. Zrazu si spomenula na slová pieskomila Ferka. „Poslanie,“ zašepkala si. Pozrela sa na seba a všimla si, že v jej skrútených vetvičkách sa skrývajú stovky maličkých, tmavých semienok. Pri každom kotúľaní, pri každom náraze o zem, ich zopár vypadlo a zostalo ležať v piesku. Nechávala za sebou malú stopu nádeje.
„Aha!“ zvolala nadšene. „Ja nielen letím! Ja rozsievam život!“ Zrazu pochopila. Toto nebol koniec. Toto bol začiatok! Jej strach sa rozplynul a nahradila ho radosť a hrdosť. Už sa nebála. Začala si svoje putovanie užívať. „Rýchlejšie, Viliam! Poďme sa pretekať s tamtým oblakom!“ smiala sa a vietor radostne zafúkal.
Kotúľala sa celé dni. Videla miesta, o ktorých sa jej ani nesnívalo. Preletela okolo oázy so zelenými palmami, videla dlhokrkú ťavu, ktorá na ňu prekvapene žmurkla, a dokonca sa kotúľala cez staré, opustené hlinené mesto. Pri každom skoku a kotrmelci z nej vypadávali semienka. Jedno pri skale, ďalšie v údolí, niekoľko pri vyschnutom potoku. Jedného večera sa Viliam unavil a stíchol. Pichliačka sa zastavila v malej kotline, chránenej pred vetrom. Bola už oveľa ľahšia, väčšinu svojich semienok rozdala púšti. Cítila sa unavená, ale nesmierne šťastná. Splnila svoje poslanie.
Pozrela sa na oblohu plnú hviezd a pomyslela si na Stonku. „Dúfam, že aj tvoje putovanie je také úžasné,“ zašepkala. Vtom vedľa nej niečo zašuchotalo. Bolo to ďalšie suché klbko. „Pichliačka?“ ozval sa známy hlas. „Stonka! To si ty?“ vyhŕkla od radosti. Obe sa k sebe prikotúľali a veselo do seba narazili, ako keď sa starí priatelia objímajú. „Nie je to úžasné?“ smiala sa Stonka. „Celý čas sme sa báli, a pritom je to najlepšia vec na svete! Cestujeme, tancujeme s vetrom a pripravujeme domov pre naše deti!“ Pichliačka sa pozrela na miesto, kde sa zastavila. Bol to vlhký kútik pod skalou, ideálne miesto pre nové rastlinky. Usmiala sa. Už sa nebála. Vedela, že aj keď ona sama jedného dňa spráchnivie a zmizne, vďaka jej odvahe a jej veľkému putovaniu tu po nej zostane nový život.
A čo vy, deti? Keď nabudúce uvidíte, ako vietor nesie suché lístie alebo semienko púpavy s padáčikom, všimnite si, ako cestuje. Každé z nich má možno svoje vlastné veľké dobrodružstvo, presne ako Pichliačka.