V starej mestskej knižnici, kde police voňali prachom a dobrodružstvom, sa každú noc diali zázraky. Hneď ako posledná lampa zhasla a pani knihovníčka zamkla ťažké dubové dvere, z úkrytov za hrubými knihami vybehli malí, usilovní škriatkovia. Volali sa Písmenkovia a ich úlohou bolo strážiť poriadok v ríši slov.
Ich vodcom bol Bodka, rozvážny škriatok s okrúhlymi okuliarmi na nose. Vždy vedel, kde má byť bodka a kedy treba vetu ukončiť. Jeho najlepšími kamarátmi boli Čiarka, rýchla a vrtká škriatkovská dievčinka, ktorá milovala spájanie myšlienok, a Výkričník, večne nadšený chlapček, ktorý všetko prežíval s obrovským elánom.
„Všetko v poriadku?“ spýtal sa Bodka a napravil si okuliare. „Encyklopédie sú na svojom mieste, básničky sa pekne rýmujú.“
„Áno, áno!“ zvolal Výkričník a poskočil od radosti. „A v atlase som vyleštil všetky hlavné mestá!“
„Počkajte,“ zašepkala Čiarka a prstom ukázala na najobľúbenejšiu policu s detskými knihami. „Niečo tu nesedí.“
Pribehli k najčítanejšej knihe s názvom „Dobrodružstvá veveričky Ryšky“. Bola to kniha, ktorú milovali nielen deti, ale aj oni. Bodka ju opatrne otvoril na najkrajšej strane. Písalo sa tam: „A tak sa medzi nimi zrodilo to najkrajšie...“ a za tým bola len prázdna, zívajúca medzera. Najdôležitejšie slovo zmizlo!
„Och, nie!“ zhíkol Výkričník. „Bez toho slova príbeh nemá zmysel!“
Bodka si pošúchal bradu. „To je vážna vec. Musíme to slovo nájsť alebo ho zložiť naspäť. Pamätáte si, aké to bolo?“
Všetci traja sa zamysleli. Cítili ho na jazyku, vedeli, aký hrejivý pocit vyvolávalo, ale presné písmenká si nevedeli spomenúť.
„Vieme, že sa to začínalo na písmeno P,“ povedal Bodka. „Poďme do oddelenia poézie, tam sú slová hravé a možno nám niečo napovedia.“
Zliezli po rebríku a prebehli do kúta, kde spali knihy plné básní. Čiarka sa jemne dotkla jednej a kniha sa s tichým zašušťaním otvorila.
„Slniečko ráno vstalo, na lúku sa usmialo...“ prečítala Čiarka a usmiala sa.
„Je to tu samý rým,“ poznamenal Výkričník. Zrazu zastal. „Pozrite! V slove priala je začiatok, ktorý hľadáme! Znie to tak mäkko. P-R-I-A.“
„Výborne!“ pochválil ho Bodka. „Máme prvú slabiku: pria. Ale čo ďalej?“
„Potrebujeme niečo pevné, čo vysvetľuje veci,“ navrhla Čiarka. „Poďme do encyklopédií!“
Obrovské, ťažké encyklopédie stáli v rade ako vojaci. Spoločnými silami otvorili tú s nápisom „Človek a spoločnosť“.
„Tu sa píše o staviteľoch, učiteľoch, vynálezcoch,“ čítal Bodka.
„Uči-teľ, stavi-teľ,“ opakovala si Čiarka. „V týchto slovách sa opakuje rovnaká časť! Teľ! To by mohlo byť ono!“
„Áno! To znie správne!“ zvolal Výkričník. „Pria-teľ! Už sme blízko!“
Ale stále to nebolo ono. V knihe chýbalo ešte niečo na konci. Bolo to dlhšie slovo.
„Priateľ je jedna osoba. Ale Ryška a ježko boli dvaja. Išlo o ich vzťah,“ dumal Bodka. „Ako napríklad kráľov-stvo.“
„Viem!“ vyhŕkol Výkričník. „Poďme do kníh o remeslách! Tam sa píše o murárstve, stolárstve... Všetky tie slová končia rovnako!“
Rýchlo našli knihu o stavaní z dreva. A naozaj, hneď na prvej strane bolo napísané: „Staviteľstvo je krásne remeslo.“
„Máme to!“ zakričali všetci traja naraz. Posledná časť bola S-T-V-O.
Rýchlo sa vrátili ku knihe o veveričke Ryške. Spoločnými silami začali skladať nové slovo priamo na prázdne miesto na stránke. Každé písmenko opatrne položili na svoje miesto.
„P-R-I-A...“ začal Bodka. „...T-E-Ľ...“ pokračovala Čiarka. „...S-T-V-O!“ dokončil s víťazným pokrikom Výkričník.
Akonáhle posledné písmenko zapadlo na miesto, stalo sa niečo úžasné. Slovo PRIATEĽSTVO sa rozžiarilo hrejivým, zlatistým svetlom, ktoré sa rozlialo po celej stránke a jemne pohladilo ilustrácie veveričky a ježka.
Celá veta teraz znela: „A tak sa medzi nimi zrodilo to najkrajšie priateľstvo.“
Škriatkovia sa unavene, ale šťastne pozerali na svoje dielo.
Bodka si zložil okuliare a zamyslene povedal: „Vidíte? Aby sme zložili tak nádherné a silné slovo ako priateľstvo, potrebovali sme všetko.“
„Ako to myslíš?“ spýtala sa Čiarka.
„Z poézie sme si vzali nehu a cit,“ ukázal Bodka na prvú slabiku. „Z encyklopédií sme pochopili, čo znamená byť pre niekoho oporou. A z kníh o remeslách sme sa naučili, že priateľstvo treba starostlivo budovať a tvoriť, presne ako dom.“
Od toho dňa vedeli, že každá kniha v knižnici je dôležitá a že tie najkrajšie slová vznikajú spojením citu, vedomostí a spoločnej práce. A kniha o veveričke Ryške bola opäť kompletná, pripravená rozdávať radosť deťom, ktoré ju ráno otvoria.