V starej mestskej knižnici, kde police voňali prachom a dobrodružstvom, sa každú noc diali zázraky. Hneď ako posledná lampa zhasla a pani knihovníčka zamkla ťažké dubové dvere, z úkrytov za hrubými knihami vybehli malí, usilovní škriatkovia. Volali sa Písmenkovia a ich úlohou bolo strážiť poriadok v ríši slov.
Ich vodcom bol Bodka, rozvážny škriatok s okrúhlymi okuliarmi na nose. Vždy vedel, kde má byť bodka a kedy treba vetu ukončiť. Jeho najlepšími kamarátmi boli Čiarka, rýchla a vrtká škriatkovská dievčinka, ktorá milovala spájanie myšlienok, a Výkričník, večne nadšený chlapček, ktorý všetko prežíval s obrovským elánom.
„Všetko v poriadku?“ spýtal sa Bodka a napravil si okuliare. „Encyklopédie sú na svojom mieste, básničky sa pekne rýmujú.“
„Áno, áno!“ zvolal Výkričník a poskočil od radosti. „A v atlase som vyleštil všetky hlavné mestá!“
„Počkajte,“ zašepkala Čiarka a prstom ukázala na najobľúbenejšiu policu s detskými knihami. „Niečo tu nesedí.“
Pribehli k najčítanejšej knihe s názvom „Dobrodružstvá veveričky Ryšky“. Bola to kniha, ktorú milovali nielen deti, ale aj oni, lebo bola plná smiechu a radosti. Bodka ju opatrne otvoril na najkrajšej strane. Písalo sa tam: „Ryška a ježko sa stali najlepšími...“ a za tým bola len prázdna, zívajúca medzera. Najdôležitejšie slovo zmizlo!
„Och, nie!“ zhíkol Výkričník. „Bez toho slova príbeh nemá zmysel! Veverička a ježko nebudú vedieť, čím sa stali!“
Bodka si pošúchal bradu. „To je vážna vec. Musíme to slovo nájsť. Rozdelíme sa a prehľadáme celú knižnicu.“ Ale keď sa pozreli na podlahu, nenašli ani jediné vypadnuté písmenko. Slovo sa jednoducho vyparilo.
„Musíme ho zložiť naspäť,“ rozhodla Čiarka. „Pamätáte si, aké to bolo slovo?“
Všetci traja sa zamysleli. Cítili ho na jazyku, vedeli, aký hrejivý pocit vyvolávalo, ale presné písmenká si nevedeli spomenúť.
„Vieme, že to bolo niečo veľmi pekné,“ povedal Bodka. „Niečo, čo spája. Začínalo sa to na písmeno P. Poďme do oddelenia poézie, tam sú slová hravé a možno nám niečo napovedia.“
Ako povedal, tak aj urobili. Zliezli po rebríku a prebehli do kúta, kde spali knihy plné básní. Čiarka sa jemne dotkla jednej z nich a kniha sa s tichým zašušťaním otvorila.
„Slniečko ráno vstalo, na lúku sa usmialo. Tráva rastie, kvet sa teší, svet je krásny, niet pochýb o tom, verte mi,“ prečítala Čiarka a usmiala sa.
„Je to tu samý rým a pekný zvuk,“ poznamenal Výkričník a poskakoval do rytmu veršov. Zrazu zastal. „Pozrite! V slove priala je začiatok, ktorý hľadáme! Znie to tak mäkko. P-R-I-A.“
„Výborne!“ pochválil ho Bodka a zapísal si prvé štyri písmená na kúsok papiera. „Máme prvú slabiku: pria. Ale čo ďalej?“
„Potrebujeme niečo pevné, niečo, čo vysvetľuje veci,“ navrhla Čiarka. „Poďme do encyklopédií! Tam sú všetky vedomosti sveta.“
Obrovské, ťažké encyklopédie stáli v rade ako vojaci. Škriatkovia museli spojiť sily, aby otvorili tú s nápisom „Človek a spoločnosť“. Listovali v nej opatrne, aby nepomiešali dôležité fakty.
„Tu sa píše o staviteľoch, učiteľoch, vynálezcoch,“ čítal Bodka nahlas. „Sú to všetko ľudia, ktorí niečo tvoria alebo pomáhajú iným.“
„Uči-teľ, stavi-teľ,“ opakovala si Čiarka. „V týchto slovách sa opakuje rovnaká časť! Teľ! To by mohlo byť ono!“
„Áno! To znie správne!“ zvolal Výkričník. „Pria-teľ! Už sme blízko!“
Bodka si zapísal ďalšie písmenká a teraz mali pred sebou slovo „priateľ“. Ale stále to nebolo ono. V knihe chýbalo ešte niečo na konci. Bolo to dlhšie slovo.
„Čo nám ešte chýba?“ zamyslela sa Čiarka. „Priateľ je jedna osoba. Ale Ryška a ježko boli dvaja. Išlo o ich vzťah.“
„Musíme nájsť koniec, ktorý označuje nejakú vlastnosť alebo stav,“ dumal Bodka. „Ako napríklad detin-stvo alebo kráľov-stvo.“
„Viem!“ vyhŕkol Výkričník. „Poďme do kníh o remeslách! Tam sa píše o murárstve, stolárstve... Všetky tie slová končia rovnako!“
Rýchlo prebehli k polici s nápisom „Urob si sám“. Našli knihu o stavaní z dreva. A naozaj, hneď na prvej strane bolo napísané: „Staviteľstvo je krásne remeslo.“
„Máme to!“ zakričali všetci traja naraz. Posledná časť bola S-T-V-O.
Rýchlo sa vrátili ku knihe o veveričke Ryške. Skladali písmenká jedno za druhým, ako stavitelia skladajú tehly.
„P-R-I-A...“ začal Bodka. „...T-E-Ľ...“ pokračovala Čiarka. „...S-T-V-O!“ dokončil s víťazným pokrikom Výkričník.