Morčiatko Pištík a škrečok Zapratý boli najlepší kamaráti. Pištík bol trošku zavalitý, s hebkou hnedou srsťou a vážnym pohladom. Rád premýšlal a veci si vopred plánoval. Zapratý bol malý, vrtký škrečok s iskrivými očkami, ktorý neobsedel na jednom mieste a vždy mal plné labky práce – alebo aspoň plné líčka semiačok.
Bývali spolu v útulnej nore pod koreňmi starého duba. Leto bolo skvelé, plné slnka a hier. Ale teraz sa dni skracovali a ranná rosa bola čoraz chladnejšia. Jeseň prichádzala do lesa a s ňou aj studený vietor, ktorý prefukoval škárami v ich príbytku.
„Brrr,“ zatriasol sa jedného rána Pištík, keď vystrčil ňufáčik z nory. „Cítiš ten chlad, Zapratý? Náš domik už nie je taký hriaty ako kedysi.“ Zapratý práve usilovne tlačil do kútika nory obrovský lieskovec. „Veru, veru,“ zamrmlal s plnými ústami. „V noci som sa musel schúliť do klbka ako malá loptička, aby mi nebola zima na chvostík.“ Hoci škrečky chvostík skoro nemajú, Zapratý si rád predstavoval, že ten jeho maličký kúsoček potrebuje špeciálnu ochranu.
„Musíme s tým niečo urobiť,“ povedal rozhodne Pištík. „Potrebujeme nový, poriadne vyhriaty príbytok! Taký, kde nám bude príjemne aj v najväčšej fujavici.“ Zapratému sa rozžiarili očká. Nový projekt! „Výborne! Postavíme najlepší, najteplejší domik na celom svete! Ale z čoho?“
Pištík sa zamyslel. Hladkal si fúziky a pozeral okolo seba. Les bol plný materiálu. „No, vidím suché lístie. Toho je všade plno. A suchá tráva by tiež mohla byť dobrá. A konáriky na kostru.“ „Áno, áno! A mach!“ pridal sa Zapratý. „Ten je taký mäkký! A možno nájdeme aj kúsky kôry zo stromov!“ „Dobrý nápad,“ pochválil ho Pištík. „Ale ako zistíme, ktorý materiál je najlepší, aby udržal vnútri teplo? Aby nám v zime nebola kosa?“
Zapratý sa na chvíľu zastavil vo svojom nadšení. „Hmm, to je dobrá otázka. Možno... možno by sme mohli postaviť malé skúšobné kúsky z každého materiálu a vyskúšať, v ktorom je najpríjemnejšie?“ Pištík uznanlivo prikývol. „To je výborný nápad, Zapratý! Si hlavička! Urobíme si malé testovacie kútiky. A budeme sledovať, kde sa udrží viac tepla. Čo povieš, ak by sme do každého dali jeden kamienok, ktorý najprv zohrejeme na slniečku? Ktorý kamienok ostane dlhšie hriaty, ten materiál bude lepší izolant.“ „Skvelé! Ideme na to!“ vyhŕkol Zapratý a už aj poskakoval smerom k hŕbe farebného lístia, ktoré navial vietor k pňu.
Nazbierali si teda kôpky rôznych vecí. Suché javorové a dubové listy, ktoré tak krásne šuštali. Jemnú, vysušenú trávu z lúky na okraji lesa. Tenké ohybné prútiky z vŕby. Kúsky mäkkého machu. Zapratý dokonca našiel zabudnutý kúsok starej, rozstrapkanej látky, ktorú ktosi stratil. „Pozri, Pištík! Toto je ako deka! Určite bude super hriať!“ Pištík si látku prezrel. „Vyzerá zaujímavo. Pridáme ju k našim testovacím materiálom.“
Začali stavať malé ohrádky, každú z iného materiálu. Jednu len z lístia, druhú z trávy, tretiu z machu a štvrtú z kúskov látky. Prútiky použili ako malé stĺpiky, aby materiál držal tvar. Na slniečku si zatiaľ zohrievali štyri malé, hladké kamienky, takmer rovnaké.
Keď boli kamienky príjemne teplé na dotyk, Pištík ich opatrne rozdelil. Do každej malej ohrádky položil jeden. „Tak, teraz musíme chvíľu počkať,“ povedal vážne. „Aby sme videli, ktorý kamienok si udrží teplo najdlhšie.“ Zapratý netrpezlivo prešľapoval z labky na labku. Čakanie nebolo jeho najobľúbenejšou činnosťou. „A ako dlho budeme čakať?“ spýtal sa. „Už by som chcel vedieť výsledok!“ „Trpezlivosť, kamarát,“ usmial sa Pištík. „Dobré veci si vyžadujú čas. Môžeme zatiaľ pozorovať mravce, ako si nosia zásoby, alebo spočítať, koľko žaluďov spadlo z duba.“
Zapratý si teda sadol vedľa Pištíka a snažil sa byť trpezlivý. Chvíľu sledoval usilovné mravce, potom sa pokúsil spočítať tiene listov na zemi. Bolo to však ťažké, lebo slniečko sa pomaly posúvalo a tiene sa menili. Po nejakej dobe, keď už slnko nebolo tak vysoko a na les začal padať podvečerný chládok, Pištík povedal: „Myslím, že je čas na kontrolu.“
Opatrne sa priblížili k prvej ohrádke, tej z lístia. Pištík vsunul labku dnu a dotkol sa kamienka. „Hm, ešte je trochu vlažný, ale už dosť vychladol.“ Zapratý to skúsil tiež. „Veru, teplo už skoro necítim.“ Prešli k ohrádke zo suchej trávy. Kamienok bol podobný tomu v lístí, možno o malinký kúsoček teplejší, ale rozdiel bol nepatrný. Potom prišiel na rad mach. Pištík sa dotkol kamienka a prekvapene zamrkal. „Ó! Tento je ešte pekne teplučký!“ Zapratý rýchlo strčil labku do machovej ohrádky. „Naozaj! Je oveľa teplejší ako tie predtým!“ Nakoniec skontrolovali kamienok v ohrádke z kúska látky. „Aj tento je teplý,“ uznal Pištík. „Zdá sa, že látka a mach sú najlepšími ochrancami tepla.“ Zapratý poskakoval od radosti. „Super! Takže náš nový domik bude z machu a... a tej látky, ak jej nájdeme viac!“
Pištík sa zamyslel. „Mach je určite skvelý. Je ho tu aj dosť. Látka je tiež dobrá, ale tej máme len malý kúsok. Možno by sme ju mohli použiť na špeciálne miesto, napríklad na vystlanie našich postieľok.“ „To je perfektný nápad!“ súhlasil Zapratý. „A čo keby sme skombinovali viac vecí? Napríklad steny by sme urobili z konárikov a machu, a lístie by sme dali na strechu, aby po nej pekne stekala voda, keby pršalo?“ Pištík uznanlivo pozrel na Zapratého. „Vidíš, na to som ani nepomyslel. Kombinácia materiálov môže byť ešte lepšia! Lístie na streche je dobrý nápad na odvod vody. Ale teplo najlepšie udrží mach. Takže hlavnú izolačnú vrstvu urobíme z neho. Steny spevníme konárikmi a môžeme ich tiež prepliesť suchou trávou, aby boli pevnejšie a hustejšie.“
„A čo keby sme si dali ešte jednu úlohu?“ navrhol Zapratý, ktorému sa experimentovanie zapáčilo. „Čo keby sme skúsili, či je lepšie mať hrubú vrstvu machu alebo tenkú? Viac machu znamená viac tepla?“ Pištík sa usmial. „To je veľmi múdra otázka, Zapratý. Myslím, že máš pravdu. Hrubšia vrstva materiálu, ktorý dobre izoluje, by mala teplo udržať ešte lepšie. Ako keď si oblečieš hrubý sveter namiesto tenkého trička, keď je vonku zima.“ „Presne!“ vyhŕkol Zapratý. „Tak nazbierame veľa, veľa machu! A postavíme si tú najteplejšiu noru v celom lese!“
A tak sa pustili do práce. Pištík starostlivo vyberal pevnejšie konáriky na kostru ich nového obydlia a Zapratý s nadšením nosil celé chumáče mäkkého zeleného machu. Naučili sa, že niektoré materiály držia teplo lepšie ako iné, a že hrubšia vrstva znamená lepšiu izoláciu. Tiež pochopili, že kombináciou rôznych materiálov môžu dosiahnuť ešte lepší výsledok. Ich nový domik mal byť nielen teplý, ale aj pevný a chránený pred dažďom. Práca im išla od labky. Pištík plánoval a Zapratý s elánom zháňal a podával. Starostlivo obložili steny hrubou vrstvou machu, pomedzi to vplietli suchú trávu pre pevnosť. Strechu pokryli vrstvou lístia, aby odvádzala dažďovú vodu. Malý kúsok látky, ktorý našli, použili na vystlanie svojich lôžok.
Keď bol domik hotový, obaja unavene, ale spokojne cúvli a obdivovali svoje dielo. Zvonku vyzeral ako malý, zelený kopček, dokonale zapadajúci do lesného prostredia. A vnútri? Vnútri bola príjemná, útulná tma a cítili, ako mach zadržiava ich vlastné teplo. „Je úžasný!“ zašepkal Zapratý a pritúlil sa k mäkkej machovej stene. „Podarilo sa nám to,“ prikývol Pištík. „A vieš čo je na tom najlepšie, Zapratý? Že sme na to prišli sami, naším malým experimentom. Zistili sme, čo funguje a prečo.“ Zapratý sa usmial. „Veru. A teraz nám už nikdy nebude zima! Ani na môj dôležitý chvostík!“
A naozaj. Keď prišli prvé chladné noci a neskôr aj zimné mrazy, Pištík a Zapratý sedeli vo svojom novom, teplučkom domiku, pochutnávali si na nazbieraných zásobách a spomínali na svoje letné dobrodružstvá. A občas, keď vonku zavýjal vietor, Pištík povedal: „Počuješ? To je len vietor. Nám je tu teplo, lebo sme použili hlavu a šikovné labky.“ A Zapratý len spokojne zamrmlal, schúlený v mäkkom machu. Možno aj vy, deti, keď budete nabudúce premýšľať, ako si urobiť niečo príjemnejšie alebo teplejšie, spomeniete si na Pištíka a Zapratého a ich testovanie materiálov. Veď objavovať a skúšať je veľká zábava!