V žiarivom svete jedného tabletu, kde aplikácie boli ako mestá a ikony ako domčeky, žil malý, veselý štvorček menom Pixelko. Nebol to len taký hocijaký štvorček. Pixelko mal tú najkrajšiu, najjasnejšiu žltú farbu, akú si viete predstaviť. Pripomínal kúsok slnka, ktorý sa zatúlal na obrazovku. Každé ráno sa s radosťou kotúľal po hladkej ploche, preskakoval z ikony na ikonu a zdravil všetkých naokolo.
Jedného dňa, keď sa Pixelko hral na naháňačku s ikonou správy, stalo sa niečo nečakané. Okolo sa prehnal malý, trochu nešikovný Programový chrobáčik. Bol taký zamyslený, že si nevšimol Pixelkov farebný kód, ktorý bol úhľadne zapísaný hneď vedľa neho. Chrobáčik o kód zakopol, ten sa rozsypal ako veža z kociek a všetky písmenká a čísla sa pomiešali.
„Jaj!“ skríkol chrobáčik a rýchlo sa pozbieral. Ale bolo neskoro.
Pixelko sa pozrel na seba a zhrozil sa. Jeho krásna, slnečná žltá farba zmizla. Zostal z neho len smutný, obyčajný, sivý štvorček. Bol bez farby, bez iskry, bez radosti. Zvesil všetky štyri rožky a ticho si sadol do kúta. Ostatné ikony sa mu snažili pomáhať, ale nikto nevedel, ako mu vrátiť jeho farbu.
Vtom sa pri ňom objavila žiariaca biela šípka. Bol to múdry Kurzor, najstarší a najskúsenejší obyvateľ tabletu. Videl už všeličo a vedel si poradiť s každým problémom.
„Netráp sa, Pixelko,“ prehovoril Kurzor pokojným hlasom. „Tvoj farebný kód nie je zničený, len je poriadne pomiešaný. Viem, kde ho dokážeme opraviť. Musíme sa vydať na cestu do Paláca Farieb.“
Pixelkovi sa v sivých očiach zaleskla malá iskierka nádeje. „Do Paláca Farieb? A to je kde?“
„Je to v samom srdci tabletu,“ vysvetlil Kurzor. „Cesta je dlhá a vedie cez rôzne aplikácie. Ale spolu to zvládneme. Pripravený na dobrodružstvo?“
Pixelko prikývol. Hoci bol stále sivý a smutný, myšlienka na dobrodružstvo s kamarátom Kurzorom mu dodala odvahu.
Ich prvá zastávka bola v aplikácii Galéria. Bol to kraj plný obrázkov a fotiek. Vyzeralo to tam ako v obrovskom múzeu, kde steny boli posiate spomienkami. Cesta vpred však viedla cez zložitý labyrint usporiadaný z desiatok fotiek z dovolenky.
„Musíme nájsť cestu von, ale nesmieme sa dotknúť žiadneho obrázka, lebo by sme sa v ňom stratili,“ varoval Kurzor. Pixelko pozorne sledoval, ako sa Kurzor pohybuje. Všímal si malé medzery medzi fotkami mora, lesa a usmiatych tvárí.
„Pozri! Tam!“ ukázal Pixelko jedným rohom. „Medzi tou fotkou hradu a fotkou psíka je cestička! Je úzka, ale prejdem tadiaľ.“
„Výborne, Pixelko! Máš skvelý postreh,“ pochválil ho Kurzor. Spoločne, krok za krokom, prešli celým labyrintom a ocitli sa na druhej strane. Pixelko sa cítil o kúsok lepšie. Zistil, že aj keď je sivý, jeho bystré oči mu stále dobre slúžia.
Ďalšou aplikáciou na ich ceste bol Hudobný prehrávač. Tu bolo všetko iné. Celý svet pulzoval v rytme hudby. Namiesto pevných ciest tu boli farebné zvukové vlny, ktoré sa vlnili vzduchom ako dlhé stuhy. Pred nimi sa rozprestierala široká digitálna rieka ticha, ktorú museli prekonať.
„Ako sa dostaneme cez toto?“ spýtal sa Pixelko s obavami.
„Musíme skákať po zvukových vlnách,“ povedal Kurzor. „Ale dávaj pozor. Musíš skočiť presne vtedy, keď je vlna najvyššie, aby ťa odniesla čo najďalej.“
Hrala veselá pesnička s rýchlym rytmom. Prvé skoky boli pre Pixelka ťažké. Bol neistý a párkrát takmer spadol. Ale Kurzor ho povzbudzoval.
„Počúvaj hudbu, Pixelko! Nielen očami, ale celým telom! Jeden, dva, tri, skok!“
Pixelko sa sústredil, počúval rytmus a skočil. A potom znova a znova. Zistil, že je to vlastne zábava. Skákal z jednej noty na druhú ako po kamienkoch v potoku a veselá hudba mu hrala do kroku. Čoskoro sa smial a ani si nevšimol, že sú už na druhom brehu.
Nakoniec dorazili do Paláca Farieb. Bola to nádherná, žiariaca stavba, ktorá menila farby každú sekundu. Pred vchodom stáli tri obrovské brány: jedna žiarila jasným červeným svetlom, druhá sviežim zeleným a tretia hlbokým modrým.
Z paláca vyšiel usmievavý Strážca v tvare hviezdy. „Vitajte, pútnici,“ pozdravil ich. „Viem, prečo prichádzate. Chceš späť svoju farbu, malý štvorček.“
Pixelko dychtivo prikývol.
„V našom digitálnom svete to funguje inak ako s farbičkami,“ začal Strážca vysvetľovať. „Farby sa tu nemiešajú tak, že spájate farebné hliny. Tu sa miešajú zo svetla. Všetky farby, ktoré vidíš na tejto obrazovke, sú zložené z týchto troch základných svetielok: červeného, zeleného a modrého.“
Ukázal na tri žiariace brány. „Aby si získal späť svoju žltú farbu, musíš vedieť, že žltá je tvorená spojením presne určeného množstva červeného a zeleného svetla. Tvoja úloha je prejsť týmito dvoma bránami a absorbovať ich podstatu.“
Pixelko sa pozrel na brány. Ako to má urobiť? Kurzor na neho povzbudzujúco mrkol.
„Pamätáš si, Pixelko, ako si prechádzal cez tie obrázky v galérii a všímal si si detaily? A ako si skákal po vlnách v hudobnom prehrávači a cítil si rytmus? Teraz musíš použiť nielen oči a uši, ale aj svoj rozum a cit.“
Pixelko pochopil. Potreboval pochopiť princíp. Vedel, že žltá je zmes. Pozrel na červenú bránu. Bolo to ako horiace srdce. Opatrne k nej pristúpil a dotkol sa jej jedným rožkom. Cítil, ako sa do neho vlieva teplo a energia. Potom sa presunul k zelenej bráne. Tá zase vyžarovala pocit sviežosti a pokoja. Dotkol sa jej.
Keď sa dotkol oboch brán, stalo sa niečo úžasné. Z oboch brán sa k nemu natiahli tenké lúče svetla – jeden červený, jeden zelený. Obklopili Pixelka, vírili okolo neho a spájali sa. Pixelko zavrel oči a sústredil sa na pocit, na vedomie, že toto je jeho farba. A potom, pomaly, ale isto, sa na jeho tele začali objavovať prvé žlté fliačky. Boli bledé, ale čoraz jasnejšie. Postupne sa celá jeho sivá plocha premenila. Znova žiaril tou najkrajšou, najjasnejšou žltou farbou!
„Dokázal som to!“ zakrúkol Pixelko šťastím a začal sa kotúľať. Bol znova celý žltý, žiarivejší ako kedykoľvek predtým.
Strážca sa usmial. „Nielenže si získal späť svoju farbu, Pixelko, ale pochopil si aj, ako vzniká. Si múdrejší a silnejší než predtým.“
Srdcia Pixelka a Kurzora boli plné radosti. Rozlúčili sa so Strážcom a vydali sa na spiatočnú cestu. Už to nebola len cesta domov, ale aj cesta za novými objavmi. Pixelko sa už nebál žiadnych prekážok. S radosťou preskakoval po zvukových vlnách a s úsmevom sa preplietal medzi dovolenkovými fotkami.
Keď sa vrátili do svojej domovskej aplikácie, všetky ikony ho nadšene privítali. „Pixelko! Tvoja farba je späť!“
Pixelko im s iskrou v oku rozprával o svojom dobrodružstve, o múdrom Kurzorovi, o labyrinte fotiek, o skákaní po zvukových vlnách a o tom, ako sa miešajú farby zo svetla.
Od toho dňa nebol Pixelko len obyčajný žltý štvorček. Bol to Pixelko – dobrodruh, objaviteľ a svedok tajomstiev digitálneho sveta. A hoci sa niekedy náhodou zjavil nešikovný Programový chrobáčik, Pixelko už vedel, že svoju farbu dokáže vždy získať späť. Vedel, že aj v digitálnom svete, rovnako ako v skutočnom, sú najcennejšie nielen veci, ktoré vidíme, ale aj múdrosť, odvaha a priateľstvo, ktoré nájdeme na svojej ceste. A tak žil Pixelko šťastne až do najbližšieho systémového reštartu.