Ema vtlačila lístok do spotenej dlane a zhlboka sa nadýchla. Vôňa starého divadla bola ako balzam na jej dušu – zmes prachu, ťažkého zamatu, jemného parfumu postarších dám a niečoho nedefinovateľného, magického. Vždy si predstavovala, že takto vonia očakávanie. Foyer bzučal ako úľ. Dievčatá v nablýskaných šatách sa chichotali, ich partneri si nervózne upravovali kravaty a Ema sa medzi nimi cítila trochu neviditeľná vo svojich jednoduchých tmavomodrých šatách a balerínach. Ale nevadilo jej to. Dnes večer patrila sem, do tohto sveta ilúzií, rovnako ako všetci ostatní.
S rodičmi sa dohodla, že ju len privezú. „Si si istá, že chceš ísť sama?“ opýtala sa mama už asi piatykrát, pohľad plný starostlivosti. Ema len prikývla. Niekedy potrebovala byť sama, najmä tu. Divadlo bolo jej útočisko, miesto, kde sa príbehy stávali skutočnosťou a kde sa mohla stratiť v emóciách niekoho iného, aby na chvíľu zabudla na tie svoje – tie obyčajné, tínedžerské, plné neistoty a trapných momentov v škole.
Našla svoje miesto. Rad dvanásť, sedadlo osem. Perfektné. Nie príliš vpredu, aby ju nebolel krk, ani príliš vzadu. Presne v strede, s dokonalým výhľadom na pozlátený portál javiska. Usadila sa do mäkkého červeného kresla, ktoré pod ňou slabo zavŕzgalo, akoby ju vítalo. Prstami prešla po chladnom, ošúchanom dreve opierky. Koľko ľudí tu už sedelo pred ňou? Aké príbehy sledovali? Aké emócie prežívali?
Tretie zvonenie. Šum v hľadisku postupne utíchal, svetlá v sále pomaly hasli a zanechávali len zlatistú žiaru nad orchestrišťom a núdzové osvetlenie pozdĺž schodov. Posledné zakašľania, šuchotanie papierikov od cukríkov a potom... ticho. Napäté, posvätné ticho pred tým, ako sa zdvihne opona. Ema cítila, ako jej srdce začína biť v rytme tej tichej drámy.
Dávali Čechovovho Uja Váňu. Pre väčšinu jej spolužiakov by to bola smrteľná nuda, ale Ema milovala tú pomalú, melancholickú krásu jeho hier. Prvé dejstvo plynulo ako lenivá rieka. Bola úplne ponorená do dialógov, do nenaplnených túžob a tichého zúfalstva postáv na javisku. Svet za dverami divadla prestal existovať. Bola len ona a príbeh.
A potom to ucítila.
Bol to zvláštny pocit, takmer nepostrehnuteľný, ako jemný vánok v bezvetrí. Pocit, že sa na ňu niekto díva. Nie na javisko. Na ňu. Snažila sa to ignorovať, pripísať to svojej fantázii. Sústredila sa na Soňu, ktorá práve prednášala svoj srdcervúci monológ. Ale ten pocit neustupoval. Naopak, silnel. Bol vytrvalý, pálivý. Akoby ju niečí pohľad držal na mieste.
Srdce jej poskočilo. Kto by sa na ňu díval? Je to nejaký omyl. Možno sa ten človek díva na niekoho za ňou. Ale zvedavosť bola silnejšia ako snaha ostať nenápadná. Veľmi pomaly, takmer neciteľne, otočila hlavu doprava, smerom k druhej strane uličky.
Hľadisko bolo ponorené do tmy, prerušovanej len slabým odrazom svetiel z javiska. Tváre ostatných divákov boli len nejasnými siluetami, tieňmi stratenými v príbehu. Ale jeden tieň nebol stratený. Jeden tieň sa díval priamo na ňu.
A v tom okamihu ho spoznala.
Zamrzla. Svet sa zúžil na ten malý priestor medzi nimi. Nebol to žiadny cudzí človek. Bol to Adam. Adam Novák z jej triedy. Ten Adam, ktorý sedával v poslednej lavici pri okne, večne s kapucňou na hlave a slúchadlami v ušiach, aj keď mu ich učitelia neustále prikazovali zložiť. Ten Adam, ktorý za celý rok prehovoril možno päť viet, a aj to len vtedy, keď bol vyvolaný. Ten Adam, ktorého všetci považovali za čudáka, rebela bez príčiny, ktorý sa o nič a nikoho nezaujíma.
Čo tu, preboha, robil? Na Čechovovi?
Jeho tvár bola spolovice v tieni, ale odrazené svetlo sa mu hralo v očiach. A tie oči... tie oči sa dívali priamo do jej. Nebol to letmý pohľad, ani náhodný. Bol to pohľad uprený, intenzívny a... niečo v ňom bolo. Prekvapenie? Zvedavosť? Alebo niečo úplne iné, niečo, čo nedokázala pomenovať, ale z čoho sa jej zatajil dych.
Čas sa zastavil. Hlasy hercov na javisku sa zmenili na vzdialené mumlanie. Šum publika zmizol. Existoval len ten pohľad, ten most tichého porozumenia, ktorý sa medzi nimi natiahol cez tmavú priepasť hľadiska. V jeho pohľade nebol posmech, ani ľahostajnosť, ktorú nosil v škole ako brnenie. Bolo v ňom niečo... surové. Otvorené. Akoby ho na sekundu videla bez všetkých jeho masiek.
A potom si uvedomila, že naňho civí rovnako uprene, s otvorenými ústami, a do líc sa jej nahrnula horúčava. Rýchlo sa otočila späť k javisku, srdce jej búšilo tak silno, že mala pocit, akoby ho musel počuť aj on. Zvyšok monológu vôbec nevnímala. V hlave jej vírila jediná otázka: Díva sa stále?
Neodvážila sa pozrieť znova. Ani náhodou. Namiesto toho sa kŕčovito sústredila na javisko, akoby jej život závisel od každej repliky. Ale slová sa jej rozplývali v mysli, obrazy strácali ostrosť. Celé jej vedomie sa scvrklo na jediný bod na pravej strane jej periférneho videnia. Cítila jeho pohľad ako fyzickú ťarchu na líci. Bolo to absurdné. Trápne. A zároveň... vzrušujúce. A presne to ju desilo najviac.
Pokúsila sa zanalyzovať situáciu s chladnou hlavou, ako by riešila matematickú rovnicu. Premenná A: Adam Novák, tajomný spolužiak, je na predstavení Uja Váňu. Premenná B: Adam Novák sa na ňu díva. Záver? Žiadny logický záver neexistoval. Možno sa mu len zasekla hlava v jednej polohe. Možno má nejakú zvláštnu očnú vadu. Možno má v ušiach stále slúchadlá a počúva metal, zatiaľ čo jeho telo je uväznené v divadle z nejakého rodinného donútenia. Vymýšľala si tie najbizarnejšie scenáre, len aby sa vyhla tej najjednoduchšej, a zároveň najdesivejšej možnosti: že sa na ňu díval, pretože chcel.
Keď sa konečne zatiahla opona a v sále sa rozsvietili svetlá, oslepilo ju to. Žmurkala, snažila sa prispôsobiť náhlemu jasu a zároveň potlačiť nutkanie okamžite sa pozrieť jeho smerom. Počuť šum, ľudia sa začali zdvíhať, naťahovať stuhnuté údy, rozprávať sa. Prestávka. Dvadsať minút čistej paniky.
Musí odtiaľto vypadnúť. Aspoň na chvíľu.
Rýchlo schmatla svoju malú kabelku a s hlavou sklonenou zamierila do uličky. Predstierala, že si naliehavo potrebuje prepudrovať nos, alebo si kúpiť predraženú minerálku vo foyeri. Čokoľvek, len aby sa nemusela stretnúť s jeho pohľadom v plnom svetle. Cestou von sa neodvážila ani len mihnúť okom doprava. Cítila sa ako zlodej utekajúci z miesta činu, hoci nič neurobila.
Foyer bolo ešte plnšie ako predtým. Hlasy sa odrážali od vysokých stropov, miešali sa so zvukom cinkajúcich pohárov a vôňou kávy. Ema si našla relatívne pokojný kútik pri okne s výhľadom na nočné mesto a oprela sa o chladný parapet. Zhlboka dýchala a snažila sa upokojiť splašené srdce. „Je to len chalan, Ema,“ dohovárala si v duchu. „Len Adam. Ten, ktorý na teba v škole ani nepozrie. Pravdepodobne si ťa s niekým pomýlil.“
„Tiež si myslíš, že Astrov je trochu hysterický?“
Ten hlas. Ten tichý, mierne chrapľavý hlas, ktorý poznala len z občasných odpovedí pri tabuli. Patril jemu.
Ema sa strhla. Stál len pár krokov od nej, v rukách držal plastový pohár s kolou a díval sa na ňu. Nie posmešne, nie arogantne. Len... zvedavo. Vyzeral úplne inak ako v škole. Bez kapucne mu tmavé, trochu dlhšie vlasy padali do čela. Mal na sebe jednoduchú čiernu košeľu, ktorá mu prekvapivo dobre sedela. A jeho oči... zblízka videla, že nie sú len tmavé, ale mali v sebe orieškové odlesky.
„Ja... ehm...“ vykoktala a cítila, ako jej horia líca. „Myslím, že je skôr... zúfalý. Uviaznutý.“
Adam mierne prikývol a na perách sa mu pohral náznak úsmevu. „Uviaznutý. To je dobré slovo.“ Odpil si z koly a na chvíľu sa odmlčal. Ticho medzi nimi nebolo trápne, skôr napäté, plné nevypovedaných otázok. Nakoniec to bol on, kto ho prelomil. „Nečakal som, že ťa tu stretnem.“
„Ani ja teba,“ odvetila rýchlejšie, než chcela. „Myslela som, že... no vieš.“
„Že počúvam len hluk a ignorujem svet?“ dokončil za ňu a v jeho hlase nebola ani stopa urážky. Skôr pobavenie. „To je moja školská uniforma. Pomáha prežiť.“
Ema sa musela pousmiať. „A toto je tvoja mimovládna uniforma?“ ukázala na jeho košeľu.
„Niečo také.“ Znova sa odmlčal, pohľadom zablúdil von oknom na svetlá áut. „Moja mama tu pracuje. Je scénografka. Navrhovala kulisy.“
Aha. Takže to je to. Zrazu to všetko dávalo zmysel. Rodinná povinnosť. Ema pocítila vlnu sklamania a zároveň úľavy. Takže nebol tajný milovník ruskej drámy. Bol tu len preto, lebo musel.
„To je... super,“ dostala zo seba. „Kulisy sú nádherné. Hlavne ten brezový háj v pozadí.“
Adamov pohľad sa vrátil k nej a v jeho očiach sa zalesklo niečo, čo vyzeralo ako hrdosť. „Fakt? Poviem jej to. Poteší sa.“ Znova sa usmial, tentoraz o niečo širšie, a jej sa na chvíľu zastavilo srdce. Mal dokonalý úsmev. Prečo sa nikdy neusmieval v škole?
Zazvonilo druhé zvonenie, zvolávajúce ľudí späť do sály. Ich moment bol prerušený.
„Už by sme mali ísť,“ povedala Ema a cítila ľútosť, že ich rozhovor končí.
„Jo,“ pritakal Adam a dopil svoju kolu. „Hej, Ema?“ oslovil ju, keď sa už otáčala na odchod. Zastala. „Na koho sa dívaš ty? Keď si myslíš, že sa nikto nepozerá?“
Otázka ju zasiahla ako blesk z jasného neba. Búšenie srdca sa vrátilo v plnej sile. Nevedela, čo má odpovedať. Pozerala na neho, na tie jeho zvedavé, orieškové oči, a vedela, že odpoveď má priamo pred sebou.
„Na nikoho,“ zalapala po dychu a jej hlas znel cudzo a piskľavo. Bolo to to najslabšie klamstvo, aké kedy vyslovila. Cítila, ako sa jej červeň z líc šíri až ku korienkom vlasov. Adamov úsmev sa ešte o kúsok rozšíril, akoby presne vedel, čo si myslí. Nepovedal však nič, len mierne kývol hlavou a nechal ju tam stáť, celú roztrasenú, s otázkou visiacou vo vzduchu ako ostrý cencúľ.
Cesta späť na svoje miesto bola ako pochod hanby. Každý krok bol ťažký. Keď si sadala do kresla, ruky sa jej triasli tak, že si ich musela schovať do lona. Tretie zvonenie. Svetlá opäť zhasli a Ema si vydýchla úľavou. Tma bola jej spojencom, úkrytom pred jeho pohľadom, pred jeho otázkou, pred vlastnou trápnosťou.
Opona sa zdvihla. Druhé dejstvo sa začalo, ale pre Emu sa rovnako dobre mohlo odohrávať na inej planéte. Vnímala len tlkot vlastného srdca a horiace vedomie jeho prítomnosti o pár metrov ďalej. Tentoraz sa neodvážila pozrieť. Silou vôle sa donútila upierať zrak na hercov, no v hlave jej neustále bežal záznam ich krátkeho rozhovoru. „Na koho sa dívaš ty?“ Jeho hlas bol všade.
Po niekoľkých minútach, ktoré jej pripadali ako večnosť, sa odvážila. Len letmý, nenápadný pohľad, aby si overila, či sa díva. Natočila hlavu len o milimeter, uhol pohľadu takmer nezmenený, len aby ho zachytila kútikom oka.
A on sa díval.
Srdce jej vynechalo úder. Tentoraz to nebolo len uprené pozorovanie. V slabom svetle javiska videla, že sa usmieva. Bol to ten istý tichý, pobavený úsmev ako vo foyeri. Akoby hovoril: „Mám ťa. Viem, že sa pozeráš.“
Ema sa okamžite otočila naspäť. Tvár jej horela. Cítila sa odhalená, prečítaná ako otvorená kniha. Ale zároveň... ten pocit nebol len nepríjemný. Bolo v ňom niečo vzrušujúce. Ako zakázané ovocie. Hra, ktorej pravidlá nikto nevyslovil, ale obaja ich poznali. Tichá konverzácia pohľadov v tme divadla.
A tak sa začala ich hra. Každých pár minút, keď si myslela, že to už vydrží a nepozrie sa, ju zvedavosť premohla. A zakaždým, keď sa pozrela, jeho oči už čakali na tie jej. Niekedy sa len díval, intenzívne a vážne. Inokedy sa na ňu usmial, a ona sa musela zahryznúť do pery, aby sa neusmiala tiež. Bol to ich malý svet, ich tajomstvo, ukryté v anonymite tmavého hľadiska. Všetci okolo sledovali drámu na javisku, no oni dvaja vytvárali svoju vlastnú.
Uvedomovala si absurditu situácie. V škole okolo seba prechádzali ako cudzinci. Ona bola tá tichá knihomoľka, on ten neprístupný rebel. Nikdy by si nepomyslela, že majú niečo spoločné, nieto ešte tajný jazyk pohľadov počas predstavenia klasickej drámy. Možno to bol len klam, ilúzia vytvorená atmosférou miesta. Možno zajtra v škole to bude opäť ten starý Adam s kapucňou a ona bude opäť neviditeľná. Ale dnes večer, tu a teraz, to bolo skutočné.
Keď sa predstavenie skončilo a herci sa klaňali za búrlivého potlesku, Ema tlieskala tiež, no jej myšlienky boli inde. Čo teraz? Prestávka skončila, hra tiež. Čo bude nasledovať? Keď sa svetlá opäť naplno rozsvietili, na sekundu zaváhala. Má sa postaviť a odísť, akoby sa nič nestalo? Alebo má počkať?
Rozhodnutie spravil za ňu. Kým sa ona utápala v nerozhodnosti, on už stál v uličke vedľa jej radu a čakal. Nie na dav, ktorý sa pomaly valil von. Čakal na ňu. Keď sa ich pohľady stretli v plnom svetle, bez ochrany tmy, cítila sa nahá. Ale v jeho očiach nebola žiadna irónia. Len tiché očakávanie.
Pomaly sa postavila, vzala si kabelku a kabát a vykročila k nemu.
„Tak?“ spýtal sa, keď stála pred ním. Jeho hlas bol takmer prehlasovaný šumom odchádzajúcich ľudí.
„Tak čo?“ opýtala sa naspäť, hoci presne vedela, na čo sa pýta.
„Páčilo sa ti to?“ spýtal sa, ale obaja vedeli, že sa nepýta na predstavenie.
Ema prikývla. „Áno,“ zašepkala. „Veľmi.“
Kráčali vedľa seba v dave smerom k šatniam, ich ramená sa takmer dotýkali. Ema si uvedomovala teplo, ktoré z neho sálalo. Cítila vôňu jeho košele, jemnú, čistú vôňu aviváže zmiešanú s jeho osobnou vôňou. Bolo to opojné.
„Počkaj ma vonku,“ povedal, keď sa dav rozdelil – on smerom k zákulisiu, pravdepodobne za mamou, ona k hlavnému východu. „Odprevadím ťa.“
Nebola to otázka. Bolo to konštatovanie. Ema len nemo prikývla a srdce jej bilo ako splašené. Toto sa naozaj deje.
Vonku ju ovanul chladný nočný vzduch. Oprela sa o kamenné zábradlie pred divadlom a sledovala taxíky a ľudí ponáhľajúcich sa domov. Vytiahla mobil, aby napísala rodičom, že sa trochu zdrží, že ju odprevadí... kamarát. To slovo jej prišlo zvláštne na jazyku. Boli kamaráti? Čo vlastne boli?
O pár minút neskôr sa objavil vo dverách. V ruke držal dva papierové poháre. Podišiel k nej a jeden jej podal. Z pohára sálalo príjemné teplo, ktoré jej okamžite preniklo do skrehnutých prstov. Zdvihla ho k tvári a vdýchla vôňu horúcej čokolády.
„Odkiaľ?“ spýtala sa prekvapene.
„Trik zo zákulisia,“ uškrnul sa. „Majú tam automat pre unavených hercov a technikov. Povedal som, že je pre mamu.“
„Ty si klamár, Adam Novák,“ povedala s predstieranou prísnosťou, ale nedokázala potlačiť úsmev.
„Len keď ide o dobrú vec,“ odvetil a oprel sa o zábradlie vedľa nej. Chvíľu mlčky popíjali horúcu čokoládu a sledovali ruch mesta. Ticho medzi nimi bolo opäť iné. Už nebolo napäté, ale pohodlné. Akoby spolu prebdeli celú noc rozhovormi, a nie si len vymieňali pohľady v tme.
„Takže... Ujo Váňa,“ začala Ema, aby prelomila ticho. „Tvoja obľúbená hra?“
Adam sa zasmial. Bol to tichý, hlboký smiech, ktorý jej rozochvel niečo v hrudi. „Aby som bol úprimný, videl som to už asi sedemkrát počas skúšok. Poznám ho naspamäť. Ale ty... ty si sa na to dívala, akoby si to videla prvýkrát a zároveň chápala všetko, čo sa tam deje.“
Ema sa začervenala. „Milujem divadlo. Hlavne staré hry. Majú v sebe takú... pravdu o ľuďoch. O tom, ako túžia po veciach, ktoré nemôžu mať.“
„Ako Astrov po Jelene,“ doplnil Adam.
„Alebo ako Váňa po zmysle života,“ dodala Ema.
„Alebo ako Soňa po láske,“ zašepkal a pozrel sa na ňu. Jeho pohľad bol opäť intenzívny a Ema mala pocit, že hovorí o niečom úplne inom. Že hovorí o nich.
„Ktorým smerom bývaš?“ spýtal sa po chvíli a odhodil prázdny pohár do koša.
Ukázala rukou. „Asi pätnásť minút pešo.“
„Fajn. Ideme.“
Kráčali pomaly nočnými ulicami, ktoré sa už vyprázdňovali. Žiara pouličných lámp vytvárala dlhé tiene a dávala mestu snovú atmosféru. Rozprávali sa. O všetkom a o ničom. O škole, o knihách, ktoré čítala, o hudbe, ktorú počúval on. Zistila, že nepočúva len metal, ale aj starý rock a dokonca filmovú hudbu. On zistil, že ona nepíše len eseje do školy, ale aj básne, ktoré nikomu neukazuje. Odhaľovali si malé kúsky svojich svetov, ktoré držali pod zámkom pred ostatnými. Každé priznanie bolo ako malý dar, dôkaz dôvery.
„Prečo si v škole taký... tichý?“ odvážila sa nakoniec spýtať.
Adam si strčil ruky do vreciek a chvíľu mlčal. „Je to jednoduchšie,“ povedal napokon. „Ľudia majú nízke očakávania. Nikto nič nechce, nikto sa nič nepýta. Môžem si len tak existovať.“
„A to ti stačí? Len tak existovať?“
Zastavil sa pod lampou a otočil sa k nej. Jej svetlo mu kreslilo ostré rysy na tvári. „Nestačí. Ale dlho som si myslel, že musím. A potom som ťa dnes uvidel v tom hľadisku. Sedela si tam tak sama, tak ponorená do toho všetkého... a vyzerala si...“ zasekol sa, akoby hľadal správne slovo.
„Ako čo?“ zašepkala, ani nedýchala.
„Ako niekto, kto tiež vie, aké to je cítiť sa neviditeľný. A zároveň ako jediný človek v celej sále, ktorý naozaj vidí.“
Jeho slová ju zasiahli priamo do srdca. Nikto ju nikdy neopísal tak presne. Nikto nikdy nevidel za jej tichú fasádu. A už vôbec nie chlapec, o ktorom si myslela, že je jej pravý opak.
Stáli tam, len pár centimetrov od seba. Vzduch medzi nimi iskrili napätím. Ema videla, ako sa jeho pohľad presunul z jej očí na jej pery. Srdce jej bilo tak prudko, až sa bála, že jej vyskočí z hrude. Naklonil sa k nej, pomaly, váhavo, akoby jej dával čas cúvnuť.
Ona necúvla.
Zavrela oči a čakala. Jeho pery boli jemné a teplé, oveľa jemnejšie, než si predstavovala. Bol to len krátky, nežný dotyk, ale pre Emu znamenal celý vesmír. Chutil po horúcej čokoláde a po sľube niečoho nového. Keď sa odtiahol, obaja mali na tvárach prekvapený a zároveň šťastný úsmev.
„Toto som neplánoval,“ zašepkal Adam.
„Ani ja,“ vydýchla Ema.
Zostávalo im už len pár metrov k jej domu. Cesta im zrazu pripadala príliš krátka. Keď zastali pred jej bránkou, nechcelo sa im rozlúčiť.
„Takže...“ začal Adam, prešľapujúc na mieste. „Zajtra v škole?“
„Zajtra v škole,“ potvrdila s úsmevom.
„Sedíš v tretej lavici pri stene, však?“
Prikývla, prekvapená, že si to všimol.
„Len aby som vedel, kam sa mám pozerať,“ povedal s ľahkým úškrnom.
Ema sa zasmiala. „A ty sedíš v poslednej lavici pri okne. Len aby som vedela, kam sa nemám pozerať.“
Zasmial sa tiež. „Dobrú noc, Ema.“
„Dobrú noc, Adam.“
Otočila sa a odomkla bránku. Keď sa ešte raz obzrela, stále tam stál pod lampou a díval sa na ňu. Zamávala mu a on jej zamával naspäť. Až keď za sebou zavrela dvere a oprela sa o ne, dovolila si naplno sa usmiať. Srdce jej spievalo. Vedela, že zajtra bude všetko inak. Už nikdy nebude v škole neviditeľná. A možno, len možno, už ani on nebude potrebovať svoju kapucňu. Všetko sa začalo jedným pohľadom v tme divadla. A pokračovalo bozkom pod pouličnou lampou. A to bol len začiatok ich príbehu.