Jesenné slnko sa lenivo opieralo o fasády historických budov v centre mesta a maľovalo ich do odtieňov medu a starého zlata. Vzduchom sa niesla sladkastá vôňa pečených gaštanov a tichý šum rozhovorov, ktoré splývali do jednej upokojujúcej melódie. Ema kráčala po mačacích hlavách, starý analógový fotoaparát jej visel na krku ako verný spoločník. Hľadala ten dokonalý záber – hru svetla na popraskanej omietke, holuba pijúceho z mláky, ktorá odrážala oblohu, alebo len obyčajný, no zároveň jedinečný moment v živote mesta.
Zastavila sa na malom námestí, kde pouličný umelec, starší pán s láskavými očami a rukami zafarbenými od uhlíka, kreslil portréty. Fascinovane sledovala, ako sa pod jeho prstami na bielom papieri rodia tváre plné života. Zachytával nielen podobu, ale aj akúsi esenciu duše. Vždy obdivovala ľudí, ktorí dokázali takto tvoriť – rukami, bez techniky, len s talentom a citom. Zdvihla hľadáčik k oku, snažiac sa zachytiť ten okamih koncentrácie v umelcovej tvári.
„Pomaly, slečna fotografka, umenie vám neutečie,“ ozval sa vedľa nej hlboký, pobavený hlas.
Ema sa strhla. Bola taká ponorená do svojho sveta, že si vôbec nevšimla chalana, ktorý stál tesne vedľa nej. Takmer do neho vrazila. Srdce jej poskočilo od ľaku a následne sa jej do líc nahrnula červeň.
„Prepáčte, ja...“ habkala a rýchlo sklopila fotoaparát.
Stál tam vysoký chalan s rozcuchanými gaštanovými vlasmi, ktoré mu padali do čela. Mal na sebe jednoduché tmavé tričko a vyblednuté džínsy, no jeho úsmev bol nákazlivý. V hnedých očiach mu hrali veselé iskričky.
„V pohode,“ zasmial sa. „Tiež ho sledujem. Je neuveriteľný, však?“
Ema len prikývla, stále trochu v rozpakoch. Nedokázala zo seba dostať súvislú vetu. Prečo musí byť vždy taká trápna?
„Aj ja fotím,“ pokračoval a ukázal na svoje puzdro na ramene. „Ale digitál. Tento váš analóg... to je už vyšší level. Klobúk dolu.“
Jeho kompliment ju prekvapil. „Ďakujem,“ šepla a odvážila sa naňho pozrieť. Jeho úsmev sa rozšíril a jej srdce urobilo ďalší nečakaný kotrmelec.
Chvíľu mlčky stáli vedľa seba a sledovali umelca, ktorý práve dokončoval portrét malej dievčatka s vrkočmi. Keď rodina s nadšením odišla, maliar si pretrel unavené oči a pozrel ich smerom.
„Nechce sa aj mladý pár zvečniť? Spomienka na krásne popoludnie,“ ponúkol s úsmevom, ktorý odhaľoval vrásky okolo očí.
Ema okamžite pokrútila hlavou. „Nie, nie, my... my nie sme pár,“ vyhŕkla rýchlejšie, než chcela. Cítila, ako jej líca opäť horia.
Chalan vedľa nej sa však len zasmial. Pozrel na ňu a v očiach mal zvláštny, hravý lesk. „A prečo nie? Čo keby sme tomu dali trochu... náhodnej romantiky? Aspoň na dvadsať minút. Čo vy na to, slečna fotografka?“
Ema naňho vytreštila oči. To nemyslí vážne. Cudzí chalan? Spoločný portrét? Celý jej vnútorný systém kričal „uteč!“, no niečo v jeho pohľade ju držalo na mieste. Bola to výzva, iskra dobrodružstva v inak obyčajnom dni. Jej najlepšia kamarátka Lea by jej povedala, že presne toto potrebuje – trochu spontánnosti.
„Ja... neviem,“ zamrmlala.
„Beriem to ako váhavé áno,“ žmurkol na ňu a otočil sa k maliarovi. „Tak teda jeden spoločný, poprosíme.“
Skôr než stihla protestovať, už ju jemne viedol k malým dreveným stoličkám pred maliarskym stojanom. Sadol si a poklepal na miesto vedľa seba. Eme nezostalo nič iné, len si s buchajúcim srdcom sadnúť. Toto sa nedeje. Toto je scéna z filmu, nie jej reálny život.
Sadla si tak ďaleko, ako to len šlo, no stoličky boli malé a blízko seba. Ich kolená sa na zlomok sekundy dotkli a jej telom prebehol elektrický impulz. Cítila teplo, ktoré sálalo z jeho ramena, hoci sa ho nedotýkala. Voňal sviežo, ako zelený čaj a bergamot, a trochu ako jesenné lístie.
„Mimochodom, som Alex,“ predstavil sa potichu, keď maliar začal pripravovať papier.
„Ema,“ šepla.
Maliar sa na nich usmial. „Dobre, deti. Teraz sa uvoľnite. Ema, vy sa môžete oňho trošku oprieť, ak chcete. A ty, Alex, daj ruku ležérne za ňu na operadlo. Tvárte sa, že tu nie som.“
Oprieť sa o neho? To je ako z nejakého tínedžerského románu! Ema stuhla. Alex však situáciu zachránil. S neskrývaným pobavením prehodil ruku za jej stoličku, no schválne sa jej nedotkol. Jeho prsty sa vznášali len milimetre od jej ramena. Bol to malý, rešpektujúci priestor, ktorý jej však paradoxne nedal pokoj. Cítila každý jeden jeho pohyb, každý nádych.
„Tak,“ povedal maliar a zdvihol uhlík. „A teraz sa na seba pozrite. Ale naozaj.“
Ema pomaly otočila hlavu. Jej pohľad sa stretol s jeho. A vtedy sa svet okolo nej spomalil. Jeho oči neboli len hnedé. Boli ako tekutý jantár so zlatými bodkami, ktoré sa na slnku trblietali. A nedíval sa na ňu s pobavením, ako čakala. V jeho pohľade bola zvedavosť, neha a niečo, čo nevedela pomenovať, ale čo jej rozbúchalo srdce ešte viac. Zabudla na maliara, na ľudí okolo, na svoj fotoaparát. Existoval len ten pohľad a tiché praskanie uhlíka po papieri.Jeho úsmev zmäkol, stratil svoju počiatočnú hravú iskru a zmenil sa na niečo úprimné a... takmer zraniteľné. Ema cítila, ako sa jej pery samy od seba pootvorili v nemom úžase. Zrazu si bola vedomá každého detailu – spôsobu, akým mu svetlo dopadalo na vlasy a vytváralo v nich medené odlesky, nepatrnej jazvičky na jeho obočí, toho, ako sa mu pri sústredenom pohľade jemne zvlnilo čelo. Bolo to, akoby sa naňho dívala cez ten najlepší objektív, ktorý dokonale zaostril na to podstatné a všetko ostatné rozmazal do príjemného pozadia.
„Vidíš? Nie je to také zlé,“ zašepkal tak ticho, že si nebola istá, či to naozaj počula, alebo si to len vysnívala.
Nedokázala odpovedať, len sa jej na tvári zjavil nepatrný, neistý úsmev. Bol to úsmev, ktorý hovoril: „Som vydesená, ale zároveň je to ten najúžasnejší pocit na svete.“ A on, akoby jej čítal myšlienky, jej úsmev opätoval. Nie ten široký, sebavedomý, ale jemný, chápavý. Jeho ruka, ktorá doteraz visela vo vzduchu za jej stoličkou, sa pomaly zniesla a prsty sa zľahka dotkli operadla. Nedotkol sa jej, no napriek tomu cítila jeho blízkosť ako hrejivú deku.
„Perfektné. Presne tak. Vydržte,“ zašepkal maliar, plne ponorený do svojej práce. Jeho uhlík tancoval po papieri, šušťal a praskal, a ten zvuk bol jediným prerušením ich tichého spojenia.
Tých niekoľko minút sa zdalo byť večnosťou aj zlomkom sekundy zároveň. Ema stratila pojem o čase. Zabudla na svoj plán fotiť mesto, zabudla na svoju hanblivosť. Všetko, na čom záležalo, bol ten moment, ten pohľad, to zvláštne puto s chalanom, ktorého meno poznala sotva desať minút.
„Hotovo,“ ozval sa konečne umelcov hlas a pretrhol tú krehkú bublinu, v ktorej sa vznášali.
Obaja sa strhli, akoby sa prebudili zo sna. Alex rýchlo stiahol ruku a odkašľal si. Ema si uhladila sveter, ktorý ani nebol pokrčený, a zrazu nevedela, kam s očami. Trápnosť sa vrátila v plnej sile, no tentoraz bola iná. Bola zmiešaná so spomienkou na tú nečakanú intimitu.
Maliar s hrdosťou odopol papier zo stojana a otočil ho k nim.
Ema zalapala po dychu.
Na papieri neboli len dve tváre. Bola tam chémia. Umelec bol génius. Zachytil jej plachosť a jeho sebavedomie, no predovšetkým zachytil ten moment medzi nimi – to tiché porozumenie, tú nečakanú iskru v ich pohľadoch. Vyzerali, akoby sa poznali roky. Akoby zdieľali tajomstvo, o ktorom vedeli len oni dvaja. Vyzerali... zamilovane.
„Páni,“ vydýchol Alex a prešiel si rukou po vlasoch, čím si ich rozcuchal ešte viac. „To je... neuveriteľné.“
„Je to dar, synu. Vedieť sa dívať,“ povedal maliar s láskavým úsmevom.
Ema začala horúčkovito hľadať v taške peňaženku. Toto musí mať. Aj keby to malo byť to najtrápnejšie, čo kedy urobila, túto spomienku si chcela nechať. Bola dôkazom, že aj jej sa môžu diať magické veci.
„Ja to...“ začala, no Alexova ruka ju jemne zastavila.
„Počkaj.“ Pozrel na ňu, potom na portrét a potom opäť na ňu. V očiach sa mu opäť zaleskla tá hravá iskra. „Dáme dohodu,“ navrhol. „Ja to zaplatím. A ty... ty ma na oplátku pozveš na kávu. A tam sa dohodneme, kto získa do opatery toto naše umelecké dielo.“
Bol to ten najšarmantnejší spôsob, ako si vypýtať rande, aký kedy počula. Nervozita sa v nej miešala s čistou radosťou. Už žiadne únikové cesty. Teraz musela odpovedať. Pozrela sa do jeho očí plných očakávania a po prvýkrát za celé popoludnie sa úprimne a od srdca usmiala.
„Súhlasím,“ povedala a jej hlas bol prekvapivo pevný.
Alex sa víťazoslávne usmial, zaplatil maliarovi, ktorý im s poznaním žmurkol, a opatrne zroloval ich spoločný portrét. Keď jej ho podával, ich prsty sa na okamih spojili. Tentoraz to nebola náhoda. Obaja ten dotyk cítili a ani jeden z nich ruku neodtiahol hneď.
„Tak ktorým smerom je tá najlepšia káva v meste, slečna fotografka?“ spýtal sa a vykročil vedľa nej.
Ema sa zasmiala. „Myslím, že poznám jedno miesto.“
Kráčali vedľa seba po starom námestí, zrolovaný portrét v Alexovej ruke ako sľub niečoho nového. Jesenné slnko ich zalievalo zlatistým svetlom a Ema mala pocit, že dnes by predsa len mohla urobiť ten dokonalý záber. A možno by na ňom ani nebola sama.Viedla ho úzkymi uličkami do svojej obľúbenej kaviarne, ktorá bola ukrytá pred zhonom hlavnej ulice. Volala sa „U Strateného času“ a bola presne taká – plná starých kníh, ošúchaných kresiel a vône čerstvo zomletej kávy a škorice. Bolo to jej útočisko, miesto, kde trávila hodiny čítaním alebo úpravou fotiek. Priviesť sem niekoho, a ešte k tomu chalana, ktorého práve spoznala, bolo ako ukázať mu kúsok svojej duše.
Vybrali si stôl pri okne s výhľadom na malý, zarastený dvor. Alex položil zrolovaný portrét opatrne na stôl medzi nich. Bol ako tichá pripomienka toho, ako sa to všetko začalo.
„Takže,“ začal, keď si objednali – ona horúcu čokoládu so šľahačkou, on klasické espresso. „Musíme vyriešiť túto dilemu opatrovníctva.“ Oprel sa o stoličku a prekrížil si ruky na hrudi. „Navrhujem striedavú starostlivosť. Párne týždne u mňa, nepárne u teba.“
Ema sa zasmiala. Jeho humor bol odzbrojujúci a pomáhal jej prekonať zvyšky nervozity. „To znie ako rozvodové konanie,“ podpichla ho. „A čo na Vianoce a sviatky?“
„Na Vianoce bude s mamou. Teda s tebou,“ zažartoval a jeho oči sa smiali. „Ale vážne. Čo s ním?“
Ema sa zamyslela a pozrela na rolku papiera. „Možno... možno by si ho mal nechať ty,“ povedala potichu. „Bol to tvoj nápad. Ja by som sa nikdy neodvážila.“
„Ale bez teba by ten portrét neexistoval,“ namietol jemne. „Je rovnako tvoj ako môj.“ Chvíľu mlčal a prstami bubnoval po doske stola. „Alebo... mám lepší nápad. Nechám si ho ja. A ty si ho budeš môcť prísť kedykoľvek pozrieť. To znie férovo, nie?“
Ema vedela presne, o čo mu ide. Bola to tá najnenápadnejšia a zároveň najmilšia pozvánka na ďalšie stretnutie. Srdce jej poskočilo radosťou. „To znie... ako veľmi prefíkaný plán,“ povedala s predstieranou prísnosťou, ale nedokázala skryť úsmev.
„Ja som vždy tvrdil, že som stratég,“ odvetil so spokojným úsmevom.
Keď im čašníčka priniesla nápoje, konverzácia sa prirodzene rozprúdila. Rozprávali sa o fotení – on miloval dynamické zábery z koncertov a športových podujatí, ona tiché, melancholické momenty v mestskej krajine. Ukazovali si fotky vo svojich mobiloch a s každým záberom odhaľovali viac zo svojho sveta. Zistili, že obaja milujú tú istú obskúrnu indie kapelu, neznášajú olivy a majú slabosť pre staré čiernobiele filmy. Rozhovor plynul tak ľahko a prirodzene, akoby sa poznali roky. Ema úplne zabudla, že ešte pred hodinou bola presvedčená, že dnešok bude len ďalším obyčajným dňom.
„A čo tá jazvička?“ spýtala sa zrazu, keď sa odmlčali. Ukázala na jeho obočie. Hneď ako to vyslovila, chcela si zahryznúť do jazyka. Bolo to príliš osobné?
Alex sa však len zasmial a dotkol sa toho miesta prstom. „Spomienka z detstva. Snažil som sa dokázať mladšej sestre, že dokážem lietať. Skok zo strechy garáže. Nedopadlo to podľa plánu.“
Ema sa rozosmiala. „Takže ty si bol ten typ chlapca.“
„Bol a stále som,“ priznal s úškrnom. „Stále verím v lietanie. Len teraz už viem, že na to potrebujem lietadlo.“ Jeho pohľad zvážnel. „A čo ty? Aký je tvoj príbeh, Ema? Prečo sa schovávaš za fotoaparátom?“
Jeho otázka ju zasiahla. Bola priama, no nie dotieravá. Bola zvedavá. Nikto sa jej to takto priamo nespýtal. Vždy bola tá tichá pozorovateľka, tá, čo stojí v úzadí a dokumentuje životy iných.
Chvíľu váhala, hľadala správne slová. „Ja sa neschovávam,“ začala neisto. „Len... mám pocit, že cez objektív vidím veci jasnejšie. Ľudí, emócie... Je to bezpečnejšie. Svet je menej... chaotický.“
Alex prikývol, akoby jej dokonale rozumel. „Chápem. Niekedy je jednoduchšie zachytiť moment, než ho prežiť.“ Naklonil sa bližšie ponad stôl a jeho hlas znel naliehavo. „Ale nemyslíš si, že niekedy tie najlepšie momenty sú tie chaotické? Tie, ktoré sa nedajú naplánovať? Ako napríklad... dnes?“
Jeho slová v nej rezonovali. Mal pravdu. Dnešok bol čistý chaos. Neplánovaný, nečakaný a absolútne dokonalý. Pozrela sa na zrolovaný portrét na stole. Bol symbolom toho chaosu. A ona by ho nevymenila za nič na svete.
Dopili kávu, no ani jednému sa nechcelo odísť. Čas v kaviarni skutočne akoby sa stratil. Vonku sa už stmievalo a pouličné lampy sa začali rozsvecovať a hádzať na dláždenú ulicu dlhé, zlatisté tiene.
„Už asi budem musieť ísť,“ povedala Ema s ľútosťou.
„Odprevadím ťa,“ ponúkol sa okamžite.
Kráčali tichým večerným mestom. Rozhovor ustal, no ticho medzi nimi nebolo trápne. Bolo príjemné, naplnené nevypovedanými myšlienkami a pocitmi. Keď zastali pred jej domom, Ema cítila zmes sklamania, že sa to končí, a vzrušeného očakávania, čo bude ďalej.
„Tak... ďakujem za... za všetko,“ povedala a nervózne si preplietala prsty.
„Ja ďakujem,“ odvetil Alex. „Bol to najlepší náhodný deň, aký som kedy zažil.“ Priblížil sa o krok. „A tá káva... platí to stále? Že si môžeš prísť pozrieť náš portrét kedykoľvek?“
„Určite,“ prikývla a srdce jej búšilo tak silno, že mala pocit, že to musí počuť.
„Dobre.“ Ešte chvíľu tam stál, akoby váhal. Potom sa naklonil a jemne ju pobozkal na líce. Bol to len letmý, sotva badateľný dotyk, no Emina pokožka na tom mieste horela. „Dobrú noc, Ema,“ zašepkal.
„Dobrú noc, Alex,“ vydýchla.
Sledovala ho, ako odchádza ulicou, zrolovaný portrét stále v ruke. Keď zašiel za roh, dotkla sa líca, kde ešte stále cítila jeho pery. Usmiala sa do tmy. Vo vrecku jej zavibroval telefón. Bola to správa od neznámeho čísla.
„Mimochodom, moje číslo si si nevypýtala, tak som si dovolil menšiu strategickú lesť a vypýtal som si ho od čašníčky. Dúfam, že nevadí. A. PS: Už teraz mi chýbaš.“
Ema sa zasmiala nahlas. Jej tvár žiarila v svetle mobilu. Dnešok definitívne nebol len ďalším obyčajným dňom. Bol začiatkom niečoho nového. Niečoho chaotického, neplánovaného a absolútne nádherného. Rýchlo odpísala:
„Stratég, čo? ;) Neboj sa, portrét prídem skontrolovať už čoskoro. E.“
S úsmevom vošla do domu, zatvorila dvere a oprela sa o ne. V ruke zvierala svoj analógový fotoaparát. Dnes síce neurobila ani jeden záber mesta, no v srdci si odnášala ten najcennejší obraz – spomienku na stretnutie, ktoré zmenilo všetko.