Na slnečnej čistinke, kde tráva voňala ako med a púpavy žiarili sťa malé slniečka, rástol jeden celkom maličký, no nesmierne zvedavý lístok. Volal sa Lístoček a patril ku kríčku divých malín. Každé ráno sa tešil na kvapky rosy, ktoré sa na ňom ligotali ako diamanty, a počúval bzukot včielok, ktoré usilovne zbierali sladký nektár.
Jedného dňa, práve keď sa Lístoček vyhrieval na slnku, pocítil jemné šteklenie. Potom ešte jedno a zrazu... chrum! Niekto si z neho odhryzol.
„Jaj! Kto je tam?“ spýtal sa Lístoček prekvapene, no aj trochu zvedavo.
„To som ja,“ zamumlal hlások tenký ako nitka. Po Lístočku sa plazila malá zelená húsenica s veselými pruhmi na chrbte. Volala sa Pásik. „Prepáč, ale si taký chutný a ja mám hrozný hlad. Potrebujem veľa energie, aby som mohla rásť.“
„Energie?“ čudoval sa Lístoček. Bolo to nové slovo.
„Áno, energia je sila,“ vysvetľovala húsenica Pásik a opäť si odhryzla. „Sila, aby som sa mohla hýbať, rásť a jedného dňa sa zmeniť na niečo prekrásne.“ Pásik sa usmievala a jej malé očká žiarili. Lístoček síce cítil, ako sa zmenšuje, no zároveň bol fascinovaný. Jeho bytie malo zrazu nový zmysel. Dával silu niekomu inému.
Húsenica Pásik sa po výdatnom obede spokojne uvelebila na konáriku. Bola plná a šťastná. Vďaka chutnému lístku mala dosť sily, aby sa posunula o kúsok ďalej a hľadala ďalšiu maškrtu. Práve sa chystala preskúmať susedný konárik, keď sa nad ňou mihol tieň.
Frnk! Z oblohy sa ako malá strela zniesla sýkorka Speváčka. Mala perie žlté ako slnko a bystré čierne očká. Jedným presným pohybom zobáčika schmatla húsenicu Pásik.
„Čo to...?“ stihla si len pomyslieť Pásik, ale už letela vysoko k nebu. Nebolo to vôbec strašidelné, skôr prekvapivé, ako rýchlo sa svet okolo nej zmenil.
Sýkorka Speváčka s cenným úlovkom zamierila rovno k svojmu hniezdu ukrytému v korune starej lipy. V hniezde na ňu čakali tri malé, večne hladné sýkorčatá. Pípali tak nahlas, že ich bolo počuť na celú čistinku.
„Mamička je tu!“ štebotali nadšene a otvárali svoje žlté zobáčiky. Speváčka im opatrne podala húsenicu. Pre malé vtáčiky to bola tá najlepšia hostina.
„Vidíte, deti,“ povedala im potom, keď sa tíško túli k sebe. „Potrebujeme veľa jesť, aby sme mali silu lietať a udržať si teplé perie. Táto sila sa volá energia. Získali sme ju z húsenice, ktorá ju predtým získala z rastlinky.“
Malé sýkorčatá spokojne počúvali. Začínali chápať, že všetko v lese spolu súvisí.
O chvíľku neskôr, keď sa jej deti uložili na spánok, vyletela Speváčka na neďaleký konár. Cítila sa silná a plná života. Spustila svoju najkrajšiu pieseň, ktorá sa niesla celým lesom. Spievala o slnku, o lístkoch a o tom, aké je krásne lietať.
Veveričiak Riško, ktorý lúskal oriešky na blízkom dube, a ježko Bodliak, ktorý sa práve prebudil zo svojho popoludňajšieho spánku, s úsmevom počúvali. „Speváčka má dnes dobrú náladu,“ poznamenal Riško.
„Veru, má veľa energie,“ pritakal Bodliak, ktorý už vedel, čo to slovo znamená.
Speváčkina pieseň bola taká veselá, že si ani nevšimla dva bystré, prefíkané oči, ktoré ju pozorovali z hustého papradia. Patrili lišiakovi Bystríkovi. Bol to starý a múdry lišiak, ktorý poznal každý kút lesa. Dnes mal za sebou dlhý deň a jeho brucho sa ozývalo hlasným škvŕkaním. Aj on potreboval energiu.
Lišiak sa potichučky, ako tieň, zakrádal bližšie. Ani jeden lístok pod jeho labkami nezašuštil. Sýkorka stále spievala, ponorená do svojej radostnej melódie. Vtom sa Bystrík odrazil. Bol to okamih. Jeden rýchly, ladný skok a krátke zašuchotanie lístia. A potom bolo ticho. Sýkorka Speváčka bola preč.
Riško a Bodliak stuhli. Všetko sa udialo tak rýchlo. Z lesa sa vynoril lišiak Bystrík. V pysku nedržal nič, no jeho pohľad bol pokojný. Videl, že malí kamaráti sú zmätení a trochu smutní. Pomaly k nim pristúpil.
„Viem, čo ste videli,“ prihovoril sa im tichým, hlbokým hlasom. „Zdá sa to kruté, však?“
Riško a Bodliak len ticho prikývli. Nevedeli, čo povedať.
„V našom lese má všetko svoj dôvod,“ pokračoval Bystrík a sadol si. „Je to ako veľká reťaz. Každý z nás je jedno jej očko. Lístok rastie zo sily slnka a vody. Húsenica zje lístok, aby mala silu rásť. Vtáčik zje húsenicu, aby mal silu lietať a spievať. A ja... ja som potreboval silu z vtáčika, aby som mohol behať, starať sa o svoje mláďatká a udržať les v rovnováhe.“
Vysvetlil im, že toto sa volá potravový reťazec. Nie je to o zlobe, ale o prežití a o tom, ako si energia v prírode hľadá cestu.
„Takže... Lístoček nezmizol zbytočne?“ spýtal sa opatrne Bodliak.
„Vôbec nie,“ usmial sa lišiak. „Jeho sila pokračuje ďalej. Je v húsenici, bola vo vtáčikovi a teraz je vo mne. A keď ja jedného dňa odídem, moje telo sa vráti do zeme a dá silu novým rastlinkám. Je to nekonečný kolobeh života.“
Riško a Bodliak sa na seba pozreli. Zrazu všetko dávalo zmysel. Nebolo to smutné. Bolo to vlastne... úžasné. Každý, aj ten najmenší lístok, bol nesmierne dôležitý.
Lišiak Bystrík im ešte žmurkol, zdvorilo sa uklonil a ticho zmizol medzi stromami.
Riško s Bodliakom sa vrátili na čistinku. Tam, kde predtým rástol Lístoček, už zo zeme vykúkal malý zelený výhonok. Nový začiatok.
„Pozri,“ zašepkal Riško, „kolobeh pokračuje.“
Obaja kamaráti sa usmiali. Vedeli, že les je plný tajomstiev, ale to najväčšie práve odhalili. Každý je súčasťou niečoho väčšieho. A každý je dôležitý.
Čo myslíte, deti, všimli ste si aj vy pri prechádzke vonku nejaký takýto potravový reťazec? Skúste sa s rodičmi pozorne pozrieť, aké malé a veľké príbehy sa odohrávajú priamo pod vašimi nohami.