Bum! Malá strieborná raketa s červeným nosom dopadla na trávu. Leo si povzdychol a zodvihol ju. Bol to už tretí pokus a jeho najlepší výtvor z kartónu a lepiacej pásky sa nikdy nedostal vyššie ako konáre starej jablone.
„Zase spadla,“ zamračil sa a ukázal raketu svojej kamarátke Mii, ktorá si všetko usilovne kreslila do zošita.
„Tretí pokus: neúspešný,“ poznamenala Mia a nakreslila smutnú raketu ležiacu na zemi. „Ale prečo vlastne všetko padá? Prečo jednoducho neodletí preč?“
Z lavičky pod jabloňou sa ozval veselý smiech. Bol to dedko Vlado, ktorý ich s úsmevom pozoroval. „To vás len pozdravila pani Gravitácia,“ povedal a žmurkol na nich.
Leo a Mia k nemu zvedavo pribehli. „Pani Gravitácia? Kto to je?“ spýtal sa Leo. Nikdy o nej nepočul. Býva snáď v ich meste?
„Och, tá je všade,“ zasmial sa dedko. „Je to taká neviditeľná, ale veľmi silná pani. Má nás všetkých veľmi rada, a tak nás drží pevne pri sebe, aby sme neodleteli do vesmíru. Jej objatie cítiš všade. Keď skočíš, pritiahne ťa naspäť na zem. Keď ti spadne jabĺčko z ruky, postará sa, aby pristálo na zemi a nie na streche domu.“
Mia si hneď do zošita nakreslila veľkú usmiatu planétu Zem a okolo nej šípky smerujúce do jej stredu. „Takže ona nás vlastne chráni?“
„Presne tak! Bez nej by sme sa my, domy, autá, a dokonca aj voda v riekach vznášali preč,“ vysvetlil dedko Vlado.
Leo sa zamyslel. Pozrel na svoju malú raketu. „Takže moja raketa nemôže vzlietnuť, lebo ju pani Gravitácia drží príliš pevne?“
„Presne tak si to pochopil,“ prikývol dedko. „Jej objatie je pri zemi najsilnejšie.“
„Aha!“ zvolala Mia. „Tak spravme pokus! Čo ak je niečo ľahšie? Bude ju držať slabšie?“ Vytrhla z blízkeho kríka malé pierko a do druhej ruky zdvihla kamienok. „Čo myslíte, čo spadne rýchlejšie?“
„Kamienok je ťažší, ten spadne hneď!“ vyhŕkol Leo.
Mia pustila obe veci naraz. Kamienok sa bez váhania zrútil k zemi. Žblnk! Spadol rovno do mláky. Ale pierko? To sa pomaly vznášalo, tancovalo vo vzduchu, akoby sa s pani Gravitáciou hralo na naháňačku. Nakoniec sa jemne znieslo na trávu.
„Vidíte?“ povedal dedko Vlado. „Pani Gravitácia ich ťahá k sebe rovnako, ale pierku bráni voľne padať vzduch. Je to ako plávať vo vode, tiež ste pomalší. Ale nakoniec stiahne k zemi úplne všetko.“
„Takže potrebujeme niečo veľmi, veľmi silné, aby sme sa z jej objatia dostali,“ hútal Leo a pozeral na oblohu. „Niečo silnejšie ako moje ruky, keď hádžem raketu.“
„Presne! A na to prišli vedci,“ pokračoval dedko a jeho oči zažiarili. „Vymysleli skutočné rakety. Tie majú dole obrovské motory. Keď sa zapnú, vytvoria takú silu, že raketu doslova odtlačia od Zeme. Je to ako keď sa odrazíš nohami od zeme, aby si vyskočil, len miliónkrát silnejšie.“
Dedko vytiahol svoj mobil a ukázal im video štartu skutočnej rakety. Z jej spodnej časti šľahali obrovské plamene a hustý dym. Raketa sa pomaly zdvihla a s ohromným hukotom letela stále vyššie a vyššie, až kým sa nestala len malou bodkou na modrej oblohe.
„Fíha!“ vydýchli deti naraz.
„A čo sa stane potom? Keď raketa odletí naozaj ďaleko?“ spýtala sa zvedavo Mia.
„Výborná otázka!“ pochválil ju dedko. „Predstavte si, že pani Gravitácia na vás volá z domu. Čím ste ďalej, tým slabšie ju počujete, však? A presne tak je to aj s jej objatím. Čím je astronaut v rakete ďalej od Zeme, tým je jej príťažlivé objatie slabšie.“
Ukázal im ďalší obrázok. Bol na ňom astronaut, ktorý sa vznášal vo vnútri vesmírnej stanice. Vlasy mu smiešne stáli do všetkých strán a vedľa neho sa vznášalo aj jablko.
„Jéj! On lieta!“ skríkol Leo. „Takže tam už na neho pani Gravitácia nedosiahne?“
„Skoro,“ usmial sa dedko. „Stále ho trošičku drží, aby neodletel úplne preč, ale jej objatie je už také slabé, že ho neudrží na podlahe. Tento stav voláme beztiažový stav. Všetko, čo nie je priviazané, sa voľne vznáša. Astronauti, ich jedlo, ceruzky, kvapky vody...“
Mia si rýchlo kreslila astronauta, ktorý sa snaží chytiť letiacu jahodu. „To musí byť zábava!“
„Určite je,“ súhlasil dedko. „Ale je to aj náročné. Predstavte si, že si chcete umyť zuby a pasta vám odletí z kefky. Alebo sa chcete napiť a voda sa rozletí na tisíc malých guľôčok.“
Leo sa zasmial pri tej predstave. Zdvihol svoju kartónovú raketu. „Takže ty vlastne potrebuješ silnejší motor,“ povedal jej vážne. „Aby si prekonala objatie pani Gravitácie a mohla si sa pozrieť, ako sa vznášajú jablká.“
Potom sa otočil na dedka. „A vráti sa ten astronaut potom naspäť?“
„Samozrejme. Keď sa vesmírna loď začne vracať k Zemi, pani Gravitácia ho opäť chytí do svojho silného objatia a pekne ho stiahne naspäť domov. A keď pristane, znova bude cítiť, ako pevne stojí na zemi.“
Leo a Mia sa pozreli na svoje nohy. Stáli pevne v tráve. Leo poskočil a hneď dopadol naspäť. Zasmial sa.
„Ďakujeme, pani Gravitácia!“ zakričal veselo smerom k oblohe. „Je super, že nás držíš!“
Mia si do zošita na poslednú stranu napísala veľkým písmom: ZÁVER: PANI GRAVITÁCIA JE NAŠA KAMARÁTKA. A pod to nakreslila usmiatu Zem, ktorá objíma dve malé postavičky.
„Čo myslíte, deti,“ spýtal sa ich dedko Vlado na záver, „keby ste leteli do vesmíru, kde sa všetko vznáša, akú jednu vec by ste si so sebou zobrali a prečo?“
Leo a Mia sa na seba pozreli. To bola skvelá otázka na ďalšie premýšľanie. A možno aj na stavbu novej, ešte lepšej rakety.