Bzzzt. Alexova ruka vystrelila do vrecka nohavíc tak rýchlo, akoby v ňom mal ukrytý poklad, ktorý sa práve snažil utiecť. Prstami prešiel po hladkom obale telefónu, no obrazovka bola tmavá. Žiadna správa, žiadne upozornenie, žiadny hovor. Nič. „Zvláštne,“ zamrmlal si popod nos a mykol plecami. Postavil sa od stola, kde si kreslil mapu pre svoje autíčka, a prešiel k oknu. Vonku sa vtáčiky hrali naháňačku v korunách stromov. Bzzzt. Znova! Tentoraz to cítil úplne jasne. Jemné, ale naliehavé zavibrovanie na stehne. Opäť siahol do vrecka. A opäť nič. Zmätene sa pozrel na telefón. Obrazovka bola stále čierna ako noc bez hviezd. Dokonca ho na chvíľu zapol, aby sa uistil, že všetko funguje. Fungovalo. „Asi sa mi to len zdalo,“ povedal si a vrátil sa k svojim autíčkam. Rozostavil ich na štartovaciu čiaru a začal vydávať zvuk motora. „Vrrrrm, vrum!“ Bzzzt. Tentoraz už od hnevu dupol nohou. „Dosť! To si zo mňa niekto strieľa?“ zlostne vytiahol telefón z vrecka a položil ho na stôl pred seba, kde naň dobre videl. Sadol si späť na stoličku a zamračene ho sledoval. Teraz sa už pohnúť nemôže. Teraz ho bude mať pod kontrolou. Čakal minútu. Dve. Päť. Nič sa nedialo. Telefón ležal na stole ticho ako myška. Alex si povzdychol a začal sa znova hrať. Posúval modré autíčko po nakreslenej ceste, keď to opäť zacítil. Bzzzt. Ale... ako je to možné? Pocit bol presne na tom istom mieste, v pravom vrecku. Lenže vrecko bolo prázdne! Alex sa postavil, pozrel na stôl, kde ležal telefón, a potom na svoje prázdne vrecko. Cítil sa zmätený a trochu aj nahnevaný. „Toto nie je fér! Mám vo vrecku nejakého ducha?“
S touto záhadou sa rozhodol zájsť za najpovolanejším odborníkom, ktorého poznal – za dedom Vševedom. Dedo nebýval ďaleko a vždy mal na všetko zaujímavé vysvetlenie. Alex si obul topánky, telefón nechal naschvál na stole a vybehol von. Keď zaklopal na dvere dedovej dielne, privítala ho vôňa dreva a starých kníh. Dedo sedel vo svojom veľkom kresle a s lupou v ruke si prezeral krídlo motýľa, ktoré našiel v záhrade. „Ahoj, Alex! Čo ťa trápi? Vyzeráš, akoby si práve zjedol citrón,“ usmial sa dedo a odložil lupu. „Dedo, ja mám vo vrecku ducha!“ vyhŕkol Alex a sadol si na malý stolček oproti nemu. Dedo zdvihol obočie. „Ducha? A akého? Štrngá reťazami alebo ti kradne desiatu?“ „Nie! On vibruje!“ vysvetlil Alex a podrobne dedovi opísal, ako cíti vo vrecku vibrácie telefónu, aj keď tam telefón vôbec nie je. „Už ma to hnevá. Stále si myslím, že mi niekto píše, a potom zistím, že nič. Mozog si zo mňa robí dobrý deň.“ Dedo sa zamyslel a prstom si pošúchal bradu. „Vieš, Alex, trafil si klinec po hlavičke. Tvoj mozog si z teba naozaj robí tak trochu žarty. Ale nie preto, že by bol zlý. Práve naopak. Je to taký usilovný pomocník, až je niekedy prehnane horlivý.“ Alex nechápavo naklonil hlavu. „Ako to myslíš?“ „Poď, niečo ti ukážem,“ povedal dedo a vstal. Zobral Alexa do záhrady za domom. Uprostred trávnika bola vyšliapaná úzka cestička k hriadke s jahodami. „Vidíš tú cestičku?“ „Vidím,“ prikývol Alex. „Chodíme po nej každý deň, keď ideme po jahody.“ „Presne tak,“ povedal dedo. „A čím častejšie po nej chodíme, tým je viditeľnejšia a ľahšie sa po nej kráča. Tráva tam už nerastie. Je to najrýchlejšia trasa k jahodám. Súhlasíš?“ Alex prikývol. „No a predstav si, že tvoj mozog je ako táto záhrada plná trávy. A každá tvoja myšlienka alebo zvyk je ako chodec, ktorý si vyšliape vlastnú cestičku. Keď si dostal telefón, bol si nadšený, však? Stále si ho kontroloval, čakal na správy, cítil si vibrácie. Tým si v mozgu vyšliapal veľmi, veľmi zreteľnú a pevnú cestičku. Nazvime ju ‚Cestička vibrovania‘.“ Alex sa usmial. „Cestička vibrovania. To znie smiešne.“ „Možno,“ pokračoval dedo, „ale je veľmi silná. Tvoj mozog sa naučil, že jemný pohyb alebo pocit na tvojom stehne znamená ‚Aha, telefón vibruje! Musím upozorniť Alexa!‘ Robil to toľkokrát, že teraz je táto cestička taká vyšliapaná, že stačí len maličký, úplne iný podnet, a mozog po nej automaticky vyštartuje.“ „Aký iný podnet?“ spýtal sa Alex zvedavo. „Napríklad,“ povedal dedo a jemne Alexovi prešiel rukou po vrecku nohavíc, „keď sa ti o nohu ošuchne látka. Alebo keď sa pohne sval pod kožou. Je to trochu podobný pocit ako vibrácia, však? A tvoj super-rýchly mozog, zvyknutý na tú svoju vyšliapanú cestičku, si povie: ‚Pozor, niečo sa deje na stehne! To bude určite telefón! Rýchlo pošlem Alexovi signál!‘ A ani si neuvedomí, že to bol len falošný poplach.“ Alexovi sa rozžiarili oči. „Takže to nie je duch! To je len môj mozog, ktorý sa pomýlil?“ „Presne tak! Je ako strážnik, ktorý je taký zvyknutý na jeden typ návštevníka, že otvorí dvere každému, kto má podobný klobúk,“ zasmial sa dedo. „Chceš si to vyskúšať v praxi?“ „Jasné!“ zvolal Alex nadšene.
Vrátili sa do dielne. Dedo si sadol do kresla a povedal: „Dáme si hru. Vytvoríme si úplne novú cestičku v tvojom mozgu. Pravidlo je jednoduché: vždy, keď ja tlesknem rukami, ty sa dotkneš špičky svojho nosa. Pripravený?“ Alex prikývol a sústredene sa pozeral na deda. Dedo tleskol. Alex sa rýchlo dotkol nosa. Tlesk. Dotyk. Tlesk. Dotyk. Opakovali to asi desaťkrát za sebou. Alex bol čoraz rýchlejší. Už ani nerozmýšľal, jeho ruka vystrelila k nosu automaticky. „Výborne,“ pochválil ho dedo. „Cestička ‚Tlesk-nos‘ je už celkom pekne vyšliapaná. A teraz dávaj pozor.“ Dedo namiesto tlesknutia nahlas lúskol prstami. Zvuk bol iný, kratší a ostrejší. A Alexova ruka sa mykla. Nevystrelila až k nosu, ale pohla sa asi do polovice cesty, akoby nevedela, či má alebo nemá pokračovať. Zastavila sa vo vzduchu. Alex sa na svoju ruku prekvapene pozrel. „Ja som sa jej nedotkol!“ „Ale chcel si, však?“ usmial sa dedo. „Tvoja ruka sa pohla automaticky. Tvoj mozog počul zvuk, ktorý bol trochu podobný tlesknutiu, a hneď poslal signál po vyšliapanej cestičke ‚Tlesk-nos‘. Až v polovici cesty si uvedomil, že to bol iný zvuk, a príkaz zastavil.“ Alex sa rozosmial. „Ahaaa! Takže presne to isté sa deje v mojom vrecku! Látka sa ošuchne, mozog si myslí, že je to telefón, pošle signál, a ja cítim vibráciu, ktorá tam vlastne nie je!“ „Geniálne si na to prišiel,“ prikývol dedo hrdo. „Tvoj mozog sa len snaží byť efektívny. Používa skratky, ktoré si sa ho sám naučil vytvárať. Nie je to chyba, je to dôkaz, ako úžasne sa dokáže učiť a prispôsobovať.“ Alex sa cítil odrazu veľmi múdro. Už sa nehneval na svoje vrecko ani na svoj mozog. Práve naopak, bol naň hrdý. Bol to jeho vlastný, super-rýchly, aj keď občas trochu zmätený pomocník. Cestou domov sa usmieval. Keď prechádzal okolo kríka s malinami, zastavil sa. A v tom momente to opäť zacítil. Bzzzt. Jeho ruka sa inštinktívne pohla smerom k vrecku. No on ju zastavil. Pozrel sa na svoje stehno, žmurkol a potichu zašepkal: „Už viem, že si to iba ty, mozog. Dobrá práca, ale tentoraz si ma nedostal.“ Už sa necítil oklamaný. Cítil sa ako tajný agent, ktorý práve rozlúštil kód svojho vlastného tela. A to bolo oveľa lepšie ako akákoľvek správa na telefóne. Odtrhol si sladkú malinu a s chuťou sa do nej zahryzol. Záhada fantómových vibrácií bola vyriešená.