V hlbokej a čistej riečke, kde slnečné lúče kreslili na dne tancujúce vzory, žil malý elektrický úhor menom Eliáš. Bol dlhý a hladký ako lesklá šnúrka od topánky, no v srdiečku mal veľký nepokoj. Všetci jeho starší kamaráti a príbuzní dokázali vydať silný elektrický záblesk. BZZZZT! Taký, čo rozsvietil tmavé jaskyne pod koreňmi starých vŕb alebo omráčil malú nepozornú rybku na večeru.
Eliáš sa snažil, ako len vedel. Napol všetky svaly, zavrel oči a sústredil sa. No všetko, čo z neho vyšlo, bolo len maličké, slabé zabzučanie. Skoro ako keď sa mucha dotkne okna. Malá rybka Tinka, ktorá bola jeho najlepšia kamarátka, sa len zasmiala. „To ma šteklí, Eliáš!“ chichotala sa, keď ju jeho slabý výboj pohladil po plutve.
Eliáš si smutne povzdychol. „Nikdy nebudem taký silný ako ostatní. Moje bzučanie je úplne na nič.“
Jedného večera sa stalo niečo zvláštne. V ich obľúbenej zátoke, kde sa každý večer hrali, rástla nádherná vodná ľalia. Jej kvet v noci jemne svetielkoval a vytváral najkrajšiu lampu na svete. No práve dnes večer bola v zátoke úplná tma. Ľalia nesvietila. Všetky rybky a vodné chrobáčiky boli smutné.
„Čo sa stalo s našou lampičkou?“ spýtala sa Tinka a plávala v kruhoch okolo tmavého kvetu.
Eliáš sa priblížil. „Možno len zaspala,“ zašepkal, aj keď tomu sám neveril.
Pridružil sa k nim aj Patrik, pomalý, ale veľmi múdry riečny slimák. Opatrne sa posúval po dne a všetko si prezeral svojimi tykadlami. „Nezdá sa mi, že spí,“ povedal rozvážne. „Pozrite sa dolu ku stonke.“
Spoločne sa ponorili hlbšie. A tam to uvideli. Stonka ich milovanej ľalie bola zamotaná v obrovskej, tmavej spleti starých koreňov a húževnatej vodnej trávy. Bol to uzol taký pevný a škaredý, že vyzeral ako hniezdo z drsného lana. Tento uzol bránil živinám, aby prúdili hore ku kvetu.
„Musíme ju oslobodiť!“ zvolala odhodlane Tinka.
Ako prvá to skúsila ona. Svojimi malými ústami začala hrýzť do tvrdých koreňov. Hrýzla a hrýzla, ale korene boli ako z kameňa. Po chvíli si unavene otrela čelo plutvičkou. „Je to príliš tvrdé. Ani kúsok som neodtrhla.“
„Teraz ja!“ povedal Eliáš a zaprel sa celým telom do spleti. Tlačil, čo mu sily stačili. Spleť sa ani nepohla. Eliáš sa len bezmocne odrazil a dopadol na mäkký piesok. Zase sa cítil malý a zbytočný.
Patrik, ktorý všetko pokojne sledoval, navrhol nový plán. „Keď to nejde silou, skúsme to rozumom. Nebudeme sa snažiť pretrhnúť všetko naraz. Skúsme nájsť jeden koniec a pomaly ho rozmotať.“
Bol to dobrý nápad. Tinka plávala okolo a hľadala začiatok jedného koreňa. Patrik im radil, ktorým smerom ťahať. Eliáš pomáhal posúvať voľnejšie kúsky. Pracovali dlho a usilovne. Slnko už dávno zapadlo a nad riekou sa objavili prvé hviezdy. Podarilo sa im uvoľniť zopár malých korienkov, ale hlavný uzol bol stále pevný ako skala.
„Už nevládzem,“ zašepkala Tinka a unavene si ľahla na list.
„Ani ja,“ pridal sa Patrik a stiahol sa hlbšie do svojej ulity.
Eliáš sa pozrel na ten tmavý, zamotaný chaos a cítil, ako sa mu do očí tisnú slzy. „Je to beznádejné,“ zamrmlal. „Keby som len mal skutočnú silu. Keby som mohol dať poriadny elektrický výboj, možno by sa tie korene zľakli a povolili.“ Znovu sa pokúsil, napol sa a... bzzzt. Len slabé, smiešne zabzučanie, ktoré sa stratilo vo vode.
„Ale ty máš skutočnú silu, len o nej nevieš správne premýšľať.“
Z tieňa sa vynoril starý a obrovský sumec Fúzač. Bol taký starý, že si pamätal ešte dedka Eliášovho dedka. Jeho dlhé fúzy sa jemne vlnili vo vode ako múdre prsty.
„Ako to myslíte, pán Fúzač?“ spýtal sa Eliáš prekvapene. „Moja sila je slabá.“
Sumec sa láskavo usmial. „Tvoja sila nie je slabá, Eliáš. Je len rozdelená na tisíce malých kúskov. Predstav si, že tvoje telo je ako dlhá reťaz plná drobných, maličkých batérií. Každá jedna sa volá bunka a dokáže vyrobiť len malinkú iskričku. Takú malú, že ju skoro ani necítiť.“
Eliáš počúval so zatajeným dychom. Tinka a Patrik tiež opatrne vyliezli zo svojich úkrytov.
„Jedna bunka je slabá,“ pokračoval sumec Fúzač. „Aj desať buniek je slabých. Ale čo sa stane, keď sa všetkých tisíc buniek v tvojom tele spojí a pošle svoju iskru v úplne rovnakom okamihu?“
Eliáš sa zamyslel. „To... to neviem.“
„Je to ako keď veľa kamarátov niečo kričí,“ vysvetlil sumec. „Keď zakričíš sám, ledva ťa počuť. Ale keď zakričí celá trieda naraz, je to poriadny hluk, však? Tvoja sila funguje rovnako. Musíš presvedčiť všetky svoje bunky, aby pracovali ako jeden tím. Aby poslali svoj elektrický pozdrav naraz. Tomu sa odborne hovorí bioelektrina. Elektrina, ktorú vytvára živý tvor.“
Bioelektrina. To slovo znelo tak dôležito a múdro. Eliášovi sa rozžiarili oči. Tímová práca! Ako on, Tinka a Patrik. Lenže tento tím bol priamo v jeho tele!
„Takže ja musím... dať príkaz všetkým naraz?“ spýtal sa opatrne.
„Presne tak,“ prikývol Fúzač. „Nestačí si to len priať. Musíš sa naozaj sústrediť. Predstav si ich. Všetky tie malé iskričky v tebe, ako čakajú na tvoj povel. A potom im ho daj.“ Starý sumec sa pomaly otočil a zmizol v tme.
Eliáš sa cítil inak. Už nebol smutný. Bol zvedavý a plný nádeje. Pozrel sa na svojich kamarátov. „Pomôžete mi?“
„Jasné!“ zvolala Tinka. „Budeme ťa povzbudzovať!“
„Sústredenie je kľúčové,“ dodal Patrik. „My budeme ticho a budeme ti držať palce.“
Eliáš priplával späť k zamotanej spleti koreňov. Zavrel oči. Už si nepredstavoval len jeden veľký záblesk. Predstavoval si tisíce drobných svetielok, ktoré sa tiahli celým jeho dlhým telom. Boli ako perly na náhrdelníku, každá pripravená zažiariť. Dýchal pomaly a hlboko. Cítil, ako v ňom narastá zvláštne napätie. Ako ticho pred búrkou.
„Všetky spolu...“ šepkal si. „Ako jeden tím...“
Tinka a Patrik ani nedýchali.
A potom Eliáš v duchu skríkol zo všetkých síl: „TERAZ!“
BZZZZZZZZT!
Z jeho tela vyšiel záblesk taký jasný a silný, aký ešte nikdy nevytvoril. Nebol to výboj, ktorý by niekomu ublížil, ale skôr vlna čistej energie a svetla. Osvietila celú zátoku ako blesk počas letnej noci. Tvrdé, staré korene sa v tom náhlom šoku na sekundu otriasli a stiahli. Ich pevné zovretie povolilo.
„Rýchlo!“ skríkol Patrik, ktorý si ten moment všimol.
V tej jedinej sekunde, keď bol uzol uvoľnený, Tinka a Eliáš z celej sily zatiahli za voľný koniec stonky. Ozvalo sa hlasné puknutie a celá spleť sa s praskotom rozpadla na kusy!
Stonka ľalie bola voľná.
Všetci traja unavene, ale šťastne dopadli na dno. Chvíľu len tak ležali a pozerali sa hore. A potom, pomaly, veľmi pomaly, začal kvet nad nimi opäť slabo svetielkovať. Najprv len ako malá iskierka, no postupne sa jeho svetlo zosilňovalo, až žiarilo jasnejšie než kedykoľvek predtým.
Celá zátoka sa rozsvietila magickým, jemným svetlom. Z úkrytov začali vyliezať ostatné rybky a chrobáčiky a radostne tancovali v jeho žiari.
Tinka objala Eliáša plutvičkou. „Dokázal si to! Bol si úžasný!“
Eliáš sa usmial. Cítil sa unavený, ale nesmierne šťastný. Konečne rozumel. Jeho sila nebola v jednom veľkom zázraku, ale v spolupráci tisícov malých častí jeho tela. A ten najväčší zázrak sa stal, keď spojil svoju vnútornú tímovú prácu s tou vonkajšou – s pomocou svojich najlepších kamarátov.
Odvtedy už Eliáš nikdy nepochyboval o svojej sile. Vedel, že ju nemusí používať na lovenie. Mohol ju použiť na pomoc druhým. Občas, keď sa s Tinkou a Patrikom hrali na schovávačku v tmavých zákutiach rieky, Eliáš im poslal malý, veselý záblesk, aby im posvietil na cestu. A už to nebolo len slabé bzzzt. Bol to jasný, radostný pozdrav, ktorý hovoril: „Spolu dokážeme všetko!“