Plesk! Posledná kvapka letného dažďa dopadla na chodník a Eliška si spokojne odfúkla. Práve dokončila svoje najkrajšie dielo. Farebnými kriedami nakreslila obrovskú lúku plnú kvetov. Žlté púpavy, červené maky, modré zvončeky a zelená tráva žiarili na sivom betóne tak veselo, až sa zdalo, že naozaj voňajú. Slnko, ktoré sa práve predralo spoza mrakov, osvetlilo jej kresbu a farby sa rozžiarili ešte viac.
„Hotovo!“ zajasala a odtancovala pár krokov dozadu, aby si svoje majstrovské dielo obzrela z diaľky. Bola na seba taká pyšná!
Vtom sa to stalo. Na oblohe, presne oproti slnku, sa z ničoho nič objavil obrovský farebný oblúk. Týčil sa nad strechami domov ako čarovný most. „Jéj, dúha!“ vydýchla Eliška s úžasom. Chvíľu na ňu nehybne hľadela, očarená tou nádherou. Červená, oranžová, žltá, zelená, modrá, indigová a fialová sa prelínali v dokonalom poriadku.
Keď sa však jej pohľad vrátil späť na chodník, zmeravela. Jej krásna kresba bola preč! Teda, nie úplne, ale všetky farby boli zrazu vyblednuté, akoby ich niekto vycmúľal slamkou. Žlté púpavy boli len matné fľaky a červené maky vyzerali ako smutné, ružovkasté machule.
„Nie! Moje farby!“ skríkla nešťastne. „Kde sú?“ Zúfalo pozerala na oblohu a potom späť na chodník. A vtedy jej to došlo. Tie farby na oblohe... boli presne také isté ako farby na jej kresbe!
„Ten zlodej!“ zamračila sa a ukázala prstom na oblohu. „Tá dúha mi ukradla farby!“
Práve vtedy vyšiel z domu jej starší brat Filip. V ruke držal pohár s malinovkou. „Čo sa deje? Prečo tak kričíš?“ spýtal sa a upil si.
„Pozri!“ ukázala Eliška trasúcim sa prstom. „Najprv som nakreslila najkrajšiu lúku na svete a potom prišla táto... táto dúha a všetky farby mi z nej ukradla! Sú tam hore, na oblohe!“
Filip sa pozrel na dúhu, potom na vyblednutú kresbu na chodníku a poškriabal sa na hlave. „Myslíš, že dúha je zlodejka farieb?“ spýtal sa zamyslene. „To je zvláštna myšlienka.“
„Nie je to myšlienka, je to pravda!“ dupala nohou Eliška a slzy sa jej tlačili do očí. „Musíme ich získať späť! Ale ako? Veď je tak vysoko!“
Filip si kľakol ku kresbe. Chodník bol ešte stále vlhký od krátkeho dažďa. Vzduch voňal čistotou a ozónom. „Počkaj, neplač. Skúsme na to prísť logicky,“ povedal pokojne. „Ak by dúha kradla farby, musela by to robiť stále, nie? Ale včera si tiež kreslila a žiadna dúha sa neobjavila.“
„Lebo včera nepršalo!“ vyhŕkla Eliška.
„Aha!“ Filipovi sa zalesklo v očiach. „To je zaujímavá stopa. Takže potrebujeme dážď. A čo ešte?“ Pozrel sa hore. „Slnko! Práve vyšlo.“ Postavil sa a prešiel pár krokov. „Všimni si, Eliška. Slnko máme presne za chrbtom a dúha je pred nami. Čo ak to nie je zlodejka, ale... kúzelníčka?“
Eliška si odfrkla. „Kúzelníčka, ktorá ničí moje obrázky?“
„Možno ich neničí. Možno nám len ukazuje niečo úžasné,“ nedal sa odbiť Filip. „Poď, niečo ti ukážem.“ Chytil ju za ruku a viedol ju k veľkému kríku s ružami, na ktorého listoch sa ešte stále trblietali stovky drobných kvapiek vody.
„Pozri sa úplne zblízka na túto kvapku,“ ukázal na jednu, ktorá visela na samom okraji zeleného listu. „Ale musíš sa postaviť tak, aby ti slnko svietilo ponad plece.“
Eliška si čupla a privrela jedno oko. Opatrne sa naklonila ku kvapke. Keď našla správny uhol, zalapala po dychu. V tej jedinej, maličkej, priehľadnej guličke vody sa zjavila miniatúrna dúha. Všetky farby, presne ako na tej veľkej na oblohe, sa tam ligotali ako drobný drahokam.
„Vidíš?“ zašepkal Filip. „Je aj tu. Ukradla táto kvapka farbu z tvojej kresby?“
Eliška zavrtela hlavou. „Nie... to asi nie. Ale... ako je to možné?“
„Myslím, že dúha nič nekradne,“ začal pomaly vysvetľovať Filip, akoby si skladal dohromady veľkú skladačku. „Myslím, že si farby sama vyrába. Slnko svieti na kvapku vody. A tá kvapka, ako malý kúzelník, rozdelí biele slnečné svetlo na všetky tieto farby.“
Eliška sa znova pozrela na veľkú dúhu na oblohe a potom na drobnú dúhu v kvapke. „Takže tá veľká dúha... je vlastne urobená z miliónov a miliónov dažďových kvapiek, ktoré ešte padajú vzduchom?“
„Presne tak!“ prikývol Filip nadšene. „Každá jedna kvapka, na ktorú svieti slnko, odráža farebné svetlo. A všetky kvapky, ktoré sú od nás v správnej vzdialenosti a v správnom uhle, vytvoria spolu ten krásny oblúk, ktorý vidíme.“
„Ako to myslíš, v správnom uhle?“ nechápala Eliška.
„Je to ako keď hádžeš loptičku o stenu,“ skúsil to vysvetliť Filip. „Keď ju hodíš rovno, vráti sa ti rovno. Keď ju hodíš zošikma, odrazí sa tiež zošikma. A každá farba v slnečnom svetle sa z kvapky odrazí pod trošičku iným uhlom. Červená najviac, fialová najmenej. Preto sú farby v dúhe vždy usporiadané v rovnakom poradí.“
Sadli si na schody a pozorovali, ako dúha na oblohe pomaly bledne, pretože kvapky dažďa dopadali na zem a vo vzduchu ich ostávalo čoraz menej. Eliške už nebolo smutno. Cítila sa... múdro.
„Filip?“ ozvala sa po chvíli ticha.
„Áno?“
„Ak každá kvapka odráža svetlo do kruhu, prečo my vidíme len oblúk? Prečo nevidíme celý kruh?“
Filip sa usmial. To bola presne otázka, nad ktorou sám premýšľal. „Pretože nám v ceste zavadzia zem,“ povedal a prstom ukázal na horizont, kde sa dúha dotýkala striech. „Tá druhá polovica dúhy, tá spodná časť kruhu, je pod nami. Pod obzorom. Nikdy ju nemôžeme vidieť, pokiaľ nestojíme na veľmi vysokej hore alebo neletíme v lietadle. Tam by sme možno uvideli celú dúhu ako obrovský farebný kruh.“
Eliška si predstavila obrovský dúhový kruh plávajúci na oblohe. To musela byť ešte väčšia nádhera. Už sa na dúhu nehnevala. Naopak, bola jej vďačná. Neukradla jej farby. Ukázala jej, kde sa všetky farby skrývajú – v obyčajnom slnečnom svetle a v obyčajnej kvapke vody.
„Mám nápad!“ vyskočila zrazu. „Keď si dúha vie vyrobiť farby sama, my si ju vieme vyrobiť tiež!“
„Ako?“ začudoval sa Filip.
„Potrebujeme slnko a... kvapky vody! Veľa drobných kvapiek!“ zajasala a už aj bežala k záhradnej hadici. „Poď, pomôž mi!“
Filip chvíľu váhal. „Počkaj, voda a záhrada... to môže byť neporiadok. A mama povedala, že s hadicou sa nemáme hrať sami.“
„Máš pravdu,“ uznala Eliška, ktorá si spomenula na prísne pravidlo. „Tak ju zavoláme! S pomocou rodičov sa to smie! Určite nám pomôže urobiť vedu!“
O chvíľu už stála na záhrade aj mama. S úsmevom sledovala, ako jej dve zvedavé deti pripravujú svoj veľký experiment. Filip držal koniec hadice, na ktorej mama nastavila jemný rozprašovač, aby z nej nestriekal silný prúd, ale len jemná hmla z tisícov drobných kvapôčok.
„Tak, a teraz sa musíme postaviť chrbtom k slnku,“ velil Filip.
Stáli na trávniku, slnko ich hrialo na chrbte a pred nimi sa vo vzduchu vznášal trblietavý oblak vodnej hmly. Filip opatrne namieril hadicu pred seba a stlačil páčku.
A stalo sa to. Priamo pred ich očami, len pár krokov od nich, sa v tej vodnej clone zjavila ich vlastná, súkromná dúha. Bola menšia a jemnejšia ako tá na oblohe, ale bola tam. So všetkými farbami, ktoré sa ligotali a tancovali, ako sa kvapky pohybovali vo vzduchu.
„Dokázali sme to! Dokázali sme to!“ tancovala od radosti Eliška a tlieskala rukami. Smiala sa a jej smiech sa miešal so zvukom špliechajúcej vody.
Už sa nehnevala na vyblednutú kresbu. Vzala do ruky žltú kriedu a priamo nad svoju lúku začala kresliť obrovský, veselý dúhový oblúk. Teraz už vedela, že dúha nie je žiadny zlodej. Je to len nádherný dôkaz toho, že aj v obyčajných veciach, ako je slnko a dážď, sa skrýva tá najkrajšia mágia. Mágia, ktorej sa dá rozumieť.
A čo vy, deti? Až nabudúce uvidíte po daždi dúhu, spomeniete si na Elišku a Filipa? Možno sa aj vy s pomocou rodičov pokúsite vyrobiť si svoju vlastnú malú dúhu v záhrade. Stačí vám na to len slnečný deň a trochu vody.