Krtkovi Hĺbavkovi cvakali zuby. Nie od strachu, ale od zimy. Jeho útulná podzemná komôrka, ktorá bola v lete taká príjemne chladivá, sa s príchodom jesene zmenila na studenú jaskynku. Chúchal sa do klbka pod perinou z machu a fúkal si na skrehnuté labky.
„Brrr,“ zatriasol sa. „Vonku vietor spieva svoju mrazivú pesničku a tu dole mi je zima na špičku nosa. Prečo nemôže byť zem stále rovnako teplá?“
Táto otázka ho trápila už niekoľko dní. Nechcelo sa mu veriť, že jediným riešením je prespať celú zimu. Bol predsa zvedavý a svet bol plný záhad, ktoré čakali na objavenie. A tak sa jedného chladného rána rozhodol. Zabalil sa do najhrubšieho šálu z pavučín, na hlavu si nasadil čiapku z lieskového orieška a vyrazil na povrch.
Slnko bolo skúpe a lenivo sa prevaľovalo za sivými mrakmi. Vzduch bol ostrý a štípal v nose. Krtko Hĺbavko si povzdychol a prehrabával sa zvädnutým lístím, keď si zrazu niečo všimol. Pri malom potôčiku, kde sa v lete tak rád čľapkal, sa zo zeme jemne parilo. Opatrne sa priblížil a položil labku na zem. Bola… teplá! Príjemne, hrejivo teplá.
„Ako je to možné?“ zašepkal si pre seba. „Všade naokolo je zem studená ako psí ňufák, ale tu je teplučká ako čerstvo upečený chlebík. Čo sa tu deje?“
Sadol si na teplú zem a premýšľal. Možno pod zemou spí drak a dýcha teplý vzduch? To sa mu nezdalo. Draky predsa žijú v rozprávkach a on bol krtko vedec, ktorý veril na veci, ktoré sa dajú overiť. Možno tu niekto zakopal veľkú fľašu s horúcim čajom? Aj to bolo málo pravdepodobné. Fľaša by predsa dávno vychladla.
Záhada mu nedala spávať. Rozhodol sa, že na to sám nepríde. Potrebuje svoj tím! Vrátil sa do svojej studenej nory a zatrúbil na špeciálnu signálnu píšťalku z trstiny. O chvíľu sa pri vchode do jeho chodbičky objavili dve hlávky.
Prvá patrila myške Cifruške. Bola drobná, rýchla a mala najšikovnejšie labky na celej lúke. Vedela merať, počítať a zapisovať si poznámky na brezovú kôru kúskom uhlíka. Druhá, väčšia a silnejšia hlava, patrila jazvecovi Silanovi. Silan bol rozvážny a neuveriteľne silný. Keď bolo treba niečo vykopať alebo odvaliť, nebolo lepšieho pomocníka.
„Čo sa deje, Hĺbavko?“ spýtala sa Cifruška a poskočila si, aby sa zahriala. „Zvolal si nás tak naliehavo, že som si myslela, že ti líška ukradla zásoby semiačok.“
„Niečo oveľa záhadnejšie!“ odvetil Krtko a oči mu žiarili zvedavosťou. „Objavil som miesto, kde je zem teplá, aj keď všade inde mrzne. Poďte, ukážem vám to!“
Všetci traja sa vybrali k potôčiku. Cifruška a Silan zostali v nemom úžase.
„Naozaj!“ zvolala myška a priložila svoje drobné labky na zem. „Je to ako malý ohrievač. Ako je to možné? Rýchlo, musíme to zmerať!“ Vytiahla dlhé steblo trávy a zapichla ho do zeme. Potom ho opatrne vytiahla a priložila k lícu. „Tu je steblo vlažné. A keď ho zapichnem o päť krokov ďalej…“ zopakovala pokus. „Tu je úplne ľadové!“
„Možno je pod zemou skrytý poklad, ktorý hreje,“ navrhol Silan a zvedavo si prezeral okolie. „Alebo tam niečo horí. Dovoľte, ja to preverím.“
Svojimi silnými pazúrmi začal opatrne hrabať. Odkryl vrstvu hliny, korienkov a kamienkov. Kopal hlbšie a hlbšie, no okrem vlhkej zeme nenašiel nič. Žiadny oheň, žiadne žeravé uhlíky.
„Tak toto nefunguje,“ povzdychol si, keď sa vynoril z jamy.
„To nevadí!“ potešil sa Hĺbavko. „Teraz vieme, že tam nič nehorí. To je tiež dôležitý objav! Vylúčili sme jednu možnosť. Musíme premýšľať ďalej.“
Sedeli v kruhu na teplom fliačiku zeme a radili sa. Cifruška si kreslila do svojho zápisníka mapku miesta, no riešenie neprichádzalo. Vtom si Hĺbavko spomenul na starú salamandru Ohnivku, ktorá bývala priamo pri prameni potoka. Hovorilo sa o nej, že je veľmi múdra a pamätá si veci, ktoré sa stali dávno-pradávno.
„Poďme za salamandrou Ohnivkou!“ navrhol. „Ona žije pri vode celý život. Možno bude vedieť, prečo je tu tak teplo.“
Bol to skvelý nápad. Vydali sa proti prúdu potôčika, až kým neprišli k miestu, kde zo skalnej štrbiny vyvierala voda. A aj tu sa zo zeme parilo. Stará salamandra s oranžovými škvrnami driemala na machom obrastenom kameni. Keď začula kroky, pomaly otvorila svoje múdre oči.
„Vitajte, malí objavitelia,“ prehovorila hlbokým, pokojným hlasom. „Cítim, že vás trápi nejaká veľká záhada.“
„Áno, pani Ohnivka,“ uklonil sa Hĺbavko. „Nevieme pochopiť, prečo je zem okolo vášho prameňa taká teplá, zatiaľ čo všade inde je studená.“
Salamandra sa usmiala. „Nečakajte, že vám dám odpoveď len tak. Najväčšia radosť je predsa prísť na veci sám. Ale dám vám dve hádanky. Ak ich rozlúštite, pochopíte.“
Zvieratká napäto počúvali.
„Prvá hádanka znie,“ začala salamandra. „Čo je ako dávno upečený zemiak v pahrebe, ktorý aj po dlhom čase stále hreje zvnútra?“
Kamaráti na seba zmätene pozreli. Upečený zemiak? Čo to má spoločné so zemou?
„A druhá hádanka,“ pokračovala Ohnivka. „Čo sú drobné, neviditeľné kamienky, ktoré sa hlboko v zemi od únavy pomaly mrvia a pri tom neustále vydychujú teplúčko?“
Hádanky boli ešte záhadnejšie ako samotná záhada. Hĺbavko, Cifruška a Silan sa poďakovali a vrátili sa na svoje teplé miestečko. Sadli si a dumali.
„Upečený zemiak…“ opakoval si Hĺbavko. „Keď sa zemiak upečie, je celý horúci. Zvonku vychladne rýchlo, ale vnútri zostane teplý ešte veľmi dlho. Čo ak… čo ak je naša Zem taký obrovský zemiak?“
„To je smiešna predstava!“ zasmiala sa Cifruška, no potom sa zamyslela. „Ale počkaj… Keď sa naša planéta Zem dávno-pradávno zrodila, bola to vraj jedna obrovská, žeravá guľa. Čítala som o tom v starej knihe z kôry stromov. Možno… možno ešte úplne nevychladla!“
„To by dávalo zmysel!“ pridal sa Silan. „Vnútri je stále horúca a to teplo pomaličky uniká von. A tu, kde je zem popraskaná a vyviera prameň, uniká ho viac!“
Boli na správnej stope, cítili to. Ale čo tá druhá hádanka? O drobných kamienkoch, ktoré sa mrvia a hrejú?
„To je ťažšie,“ priznala Cifruška a ťukala si uhlíkom po čele. „Kamienky, ktoré samy od seba hrejú? Nikdy som také nevidela.“
„Možno sú tak hlboko, že sa k nim nikto nedostane,“ zamyslel sa Hĺbavko. „Salamandra povedala, že sa mrvia od únavy. Možno je to ako keď si ja šúcham labky o seba, aby som sa zohrial. Čo ak sa tie kamienky v tej obrovskej hĺbke a tlaku tiež takto šúchajú a rozpadávajú?“
„A pritom vytvárajú teplo!“ dokončila za neho Cifruška. „To je úžasné! Takže zem má dva zdroje tepla! Jeden je ako stará zásoba tepla z minulosti, ako v tom zemiaku. A druhý je ako malý, nikdy nekončiaci ohník z tých mrviacich sa kamienkov!“
Zrazu všetko do seba zapadlo. Pochopili tajomstvo teplej zeme. Teplo z hlbín Zeme, alebo ako to nazvala Cifruška „zemské teplo“, sa na niektorých miestach dostáva bližšie k povrchu a ohrieva vodu aj zem.
„My sme to rozlúštili!“ skákal od radosti Hĺbavko. „Nie je to žiadny drak ani čary! Je to veda!“
„A viete, čo to znamená?“ spýtal sa Silan s lišiackym úsmevom.
„Čo?“ spýtali sa Hĺbavko a Cifruška naraz.
„Že ak si postavíme naše zimné nory bližšie k tomuto teplému miestu, nebudeme potrebovať žiadne periny z machu!“
Všetci traja sa rozosmiali. Bol to ten najlepší objav vôbec. Nielenže vyriešili záhadu, ale našli aj spôsob, ako si spríjemniť chladnú zimu. Hneď sa pustili do práce. Cifruška merala a plánovala, kde budú vchody, aby si navzájom neprekážali. Silan svojimi mocnými labami hĺbil nové, teplé chodbičky, a Hĺbavko všetko nadšene koordinoval a zapisoval si ich veľký objav do svojho denníka.
Keď sa večer ukladali do svojich nových, príjemne vyhriatych komôrok, Hĺbavko sa usmieval. Už sa nebál zimy. Vďaka svojej zvedavosti a pomoci kamarátov zistil, že aj tie najväčšie záhady sa dajú rozlúštiť, keď sa človek nebojí pýtať a skúšať. A že naša Zem je úžasné miesto, plné skrytých pokladov. Niekedy stačí len priložiť labku na správne miesto a počúvať jej teplý dych.
„A čo vy, deti?“ zašepkal si pred spaním. „Všimli ste si niekedy, že z kanálov v meste sa v zime parí? Možno aj tam uniká kúsok zemského tepla. Skúste sa na to pri najbližšej prechádzke s rodičmi pozrieť!“ A s touto myšlienkou spokojne zaspal, zohrievaný tajomstvom, ktoré odhalil hlboko pod svojimi labkami.