Jašteričiak Leo miloval slnko. Najviac zo všetkého. A hneď po slnku miloval svoj malý pieskový hrad, ktorý si každé ráno staval na kraji detského ihriska. Nebol to len taký hocijaký hrad. Mal vysoké veže, pevné hradby a bol celý zo žiarivého, zlatistého piesku. Leo sa naň vedel dívať celé hodiny. Slnko sa na piesku tak krásne trblietalo, akoby bol posypaný tisíckami maličkých diamantov.
„Dokonalé!“ zašepkal si Leo a spokojne si natiahol chrbátik na teplom piesku. Zavrel oči a nechal sa zohrievať lúčmi.
Šplech!
Studená spŕška ho prebrala zo snívania. Leo sa strhol a s hrôzou pozrel na svoj nádherný hrad. Ale... kde je? Miesto žiarivej zlatej stavby tam stála len tmavá, hnedá, mokrá kopa. Vyzerala smutne a vôbec sa netrblietala.
„Môj hrad! Čo sa mu stalo?“ vykríkol zdesene.
Pri pieskovisku stál jeho kamarát, žabiak Kvako, s veľkým listom plným vody. Vyzeral trochu previnilo. „Chcel som ti ho len trošku ochladiť,“ zakvákal smutne. „Bolo mu určite teplo.“
Leo sa zamračil. „Ochladiť? Veď si ho celý zašpinil! Pozri, aký je tmavý a škaredý!“ ukázal labkou na mokrú machuľu.
„Ale ja som ho nezašpinil,“ bránil sa Kvako. „Voda z nášho jazierka je úplne čistá. Pozri!“ Nabral do listu novú vodu a ukázal ju Leovi. Bola priezračná ako sklo.
Leo si odfrkol. „Tak prečo je môj piesok teraz taký tmavý? Určite je v tej vode nejaké blato, ktoré nevidno.“
To bola ich prvá hádanka. Rozhodli sa urobiť pokus. O kúsok ďalej, kde bol piesok ešte úplne suchý a žiarivý, Leo vyhĺbil malú jamku. Kvako opatrne, kvapku po kvapke, lial čistú vodu z listu na jedno jediné miesto. A stalo sa to znova! Hneď ako sa voda dotkla piesku, miesto, kam dopadla, okamžite stmavlo.
„Vidíš?“ povedal Kvako. „Voda je čistá, ale piesok aj tak stmavol.“
Leo si sadol a poškrabal sa za uchom. „Tak tomuto nerozumiem. To je nejaká záhada. Ako keby voda kradla piesku jeho farbu.“ Chvíľu sedeli v tichu a premýšľali. Hrad bol zničený, nálada pokazená a záhada nevyriešená.
Práve vtedy okolo nich preletela lienka Bodka. Pristála na liste blízkej púpavy a zvedavo si ich prezerala. „Čože sa vám stalo, kamaráti? Vyzeráte, akoby vám uleteli všetky bodky z krídel.“
„Ach, Bodka,“ povzdychol si Leo. „Riešime veľkú pieskovú záhadu. Keď Kvako poleje môj krásny svetlý piesok vodou, zrazu stmavne. Mysleli sme, že je voda špinavá, ale nie je.“
Bodka sa usmiala. „To nie je záhada, to je veda! Ale je zábavné ju objaviť. Skúsili ste sa na ten piesok pozrieť naozaj, naozaj zblízka?“
Leo a Kvako sa k sebe naklonili a pritisli nosy skoro až k zemi. Videli tisíce drobných, trblietavých zrniečok.
„Čo vidíte?“ spýtala sa Bodka.
„Zrniečka,“ odpovedal Leo. „Veľa, veľa malých kamienkov.“
„A je niečo medzi nimi?“ pokračovala lienka vo svojich otázkach.
Kvako zažmurkal. „No... nič. Vlastne... vzduch. Medzi zrnkami je plno maličkých medzierok so vzduchom.“
„Presne tak!“ zvolala Bodka nadšene. „A teraz si predstavte slnečné lúče ako malé, veselé, skákajúce loptičky. Keď dopadnú na váš suchý piesok, čo urobia?“
Leo sa zamyslel. „Odrazia sa! Od jedného zrnka k druhému, skáču a tancujú na všetky strany! Ako v zrkadlovom bludisku!“
„A preto sa tak krásne trbliece a žiari,“ doplnil Kvako, ktorému to začínalo dochádzať. „Tisíce malých odrazov naraz!“
„Správne!“ pochválila ich Bodka. „Váš suchý piesok je ako obrovská diskotéka pre slnečné lúče. Každé zrnko je malé zrkadielko, ktoré posiela svetlo späť k vašim očiam. Preto ho vidíte taký svetlý.“
„Dobre, a čo sa stane, keď príde voda?“ spýtal sa netrpezlivo Leo.
„Čo urobí voda s tými medzierkami medzi zrnkami?“ opýtala sa Bodka namiesto odpovede.
Kvako nadšene vykríkol: „Vyplní ich! Voda sa naleje do všetkých tých malých škáročiek, kde bol predtým vzduch!“
„Aha!“ Leovi sa rozžiarili oči. „A tie slnečné loptičky už nemôžu tak veselo skákať! Voda ich spomalí a niektoré aj pohltí a nepustí von!“
„Presne tak, Leo!“ prikývla Bodka. „Voda vyplní medzery a svetlo sa už neodráža tak divoko na všetky strany. Väčšina lúčov sa pohltí, akoby ich piesok s vodou vypil. A keď sa k vašim očiam vráti menej svetla, zdá sa vám ten piesok tmavší. Nie je špinavý, iba mokrý!“
Leo a Kvako sa na seba pozreli a vybuchli smiechom. Aké to bolo jednoduché! Celý čas to mali priamo pred nosom.
„Takže ja som ti hrad nepokazil,“ povedal Kvako s úľavou.
„Nie,“ usmial sa Leo. „Len si mi ukázal kúzlo svetla a vody. A vieš čo? Je to vlastne super!“ Zobral do labky steblo trávy a namočil ho do vody v Kvakovej listovej miske. Potom začal mokrým koncom kresliť na suchý piesok. Hneď za ním ostávala tmavá čiara.
„Aha! Môžeme kresliť vodou!“ zvolal nadšene.
Kvako sa pridal. Čoskoro celé pieskovisko vyzeralo ako veľké umelecké dielo. Boli na ňom tmavé mokré kruhy, svetlé suché štvorce a dlhé kľukaté čiary. Záhada sa zmenila na novú, úžasnú hru.
„Toto je oveľa lepšie ako jeden hrad,“ povedal Leo a šťuchol do Kvaka. „Teraz máme celé pieskové kráľovstvo plné tajomných tmavých riek a svetlých ostrovov.“
Slnko pomaly zapadalo a piesok začal schnúť. Tmavé miesta postupne bledli a opäť sa menili na trblietavé zlato. Leo a Kvako pozorovali, ako sa ich kresby pomaly strácajú.
„Pozri, kúzlo funguje aj naopak,“ zašepkal Kvako.
„Už to nie je kúzlo,“ povedal Leo hrdo. „Teraz je to naša veda.“
Odvtedy sa Leo na mokrý piesok nikdy nehneval. Vedel, že to nie je špina, ale len dôkaz, že svetlo a voda sa spolu hrajú na schovávačku. A vždy, keď Kvako priniesol vodu, tešili sa na nové dobrodružstvo s kreslením a objavovaním, ako sa obyčajný piesok môže meniť priamo pred ich očami. A čo vy? Skúste si pri najbližšej hre na pieskovisku tiež nakresliť niečo vodou. Ale nezabudnite, najlepšie to ide s pomocou rodičov