Na kraji slnečného sadu, kde voňala tráva a bzučali včely, stál starý hruškový strom. Jeho konáre sa prehýbali pod ťarchou sladkých, šťavnatých plodov. Lienka Lea, koníček Filip a čmeliak Brumko sa často hrávali v jeho tieni.
„Pozrite na tú! Tá najvyššie! Je najžltšia a najkrajšia,“ ukázala Lea tykadlom. „Keď spadne, rozdelíme si ju.“ „Ja chcem najväčší kus!“ poskočil Filip. „Ja si zoberiem ten najsladší,“ zamrmlal Brumko a už si predstavoval tú lahodnú chuť.
Ako tam tak sedeli a snívali, zafúkal vetrík. Zatriasol konármi a presne tá najkrajšia hruška sa zrazu pustila. Letela vzduchom a s mäkkým „buch!“ dopadla do trávy. „Hurá!“ skríkli kamaráti a rozbehli sa k nej.
Lenže hruška nebola celkom v poriadku. Na jej hladkej žltej koži sa objavila malá prasklinka. Z nej vytiekla drobná kvapka lepkavej šťavy. „Och, nie,“ zosmutnela Lea. „Udrelá sa.“ Filip sa snažil prasklinu zatlačiť prstami, ale nešlo to. „Je pokazená. Už ju nemôžeme zjesť.“ Brumko si sklamane povzdychol. Jeho sen o sladkej hostine sa rozplynul. Sadli si dookola hrušky a smutne ju pozorovali.
Na druhý deň ráno sa pri nej opäť stretli. Hruška vyzerala inak. Voniavala zvláštne, tak trochu ostro a sladko zároveň. „Cítite to?“ zašepkala Lea. „Je to iná vôňa ako včera.“ Filip si kľakol bližšie. „Aha! Pozrite! Hýbe sa to tam!“ Na mieste, kde bola prasklina, sa objavovali drobné, takmer neviditeľné bublinky. Vyzerali ako maličké perličky, ktoré sa pomaly tlačili von a potom praskli s tichým „psssst“.
„Čo to je? Je v nej nejaký chrobáčik, ktorý robí bubliny?“ čudoval sa Filip a poskakoval zvedavosťou. „To asi nie,“ zamyslel sa Brumko. „Chrobáčiky bubliny nerobia. Aspoň nie takéto.“
Práve okolo nich liezol starý a múdry slimák Slavo. Vždy všetko vedel, lebo sa nikam neponáhľal a mal čas všetko si poriadne všimnúť. „Dobrý deň, deti,“ pozdravil ich pomaly. „Čože tu tak skúmate?“ „Slavo! Dobre, že ideš!“ vyhŕkla Lea. „Naša hruška je chorá! Robia sa v nej bublinky a čudne vonia.“
Slimák Slavo sa prisunul bližšie. Dlho a pozorne si hrušku prezeral. Potom sa usmial svojím slimačím úsmevom. „Ale kdeže chorá. Vôbec nie je chorá. Vnútri má veľkú hostinu.“ „Hostinu?“ nechápali kamaráti. „Kto?“
„Neviditeľní pomocníci,“ vysvetľoval Slavo. „Sú všade dookola nás. Vo vzduchu, na listoch, na tráve. Volajú sa kvasinky. Sú také maličké, že ich očami nevidíme. Predstavte si ich ako drobných robotníkov, ktorí milujú sladké.“ Lea, Filip a Brumko počúvali s otvorenými ústami. „Títo malí robotníci čakajú na svoju príležitosť,“ pokračoval Slavo. „Keď hruška spadla a jej koža praskla, dostali sa dnu. Priamo do jej sladkej a šťavnatej dužiny.“ „A čo tam robia?“ spýtal sa netrpezlivo Filip.
„Jedia,“ odvetil Slavo. „Jedia cukor, ktorý je v hruške. A keď jedia, tak z toho majú veľkú radosť. Pri tom jedení a spracovaní cukru vypúšťajú dve veci. Jedna sú tie malé bublinky, ktoré vidíte. A druhá je tá zvláštna, ostrá vôňa. Celý tento proces sa volá kvasenie.“ „Kvasenie?“ zopakovala Lea nové slovo. Páčilo sa jej, ako znie. „Presne tak. Kvasinky premieňajú sladkú šťavu na niečo úplne nové,“ dodal Slavo.
Brumko, ktorý miloval všetko sladké, bol trochu sklamaný. „Takže oni nám všetok ten cukor zjedia?“ „Áno, Brumko. To je ich práca. Ale neboj sa, v prírode sa nič nestratí. Keď dokončia svoju prácu, hruška sa celkom zmení a vráti všetky svoje dobré veci naspäť do zeme, aby z nich mohol vyrásť napríklad nový stromček,“ vysvetlil Slavo. „Učia nás, že aj keď sa niečo zdá byť pokazené, v skutočnosti sa len mení na niečo iné.“
Filip sa zamyslel. „Takže to nebol neúspech, že spadla? Iba začiatok niečoho nového?“ „Výborne si to pochopil, Filip!“ pochválil ho Slavo. „Príroda je veľmi múdra.“
Deti sa na hrušku pozreli úplne inými očami. Už neboli smutné. Boli zvedavé. „Môžeme sa pozerať, ako pracujú?“ spýtala sa Lea. „Samozrejme,“ prikývol Slavo. „Ale pamätajte si jednu dôležitú vec. My sa teraz učíme a pozorujeme. Dospelí ľudia niekedy tento proces kvasenia používajú naschvál, aby vyrobili napríklad nadýchaný chlebík alebo jablkový mušt. Ale to je zložitý postup a robia to v čistých nádobách. Nikdy nesmiete jesť ovocie, ktoré nájdete vonku a ktoré takto zvláštne vonia, dobre? Ak si nie ste istí, vždy sa spýtajte rodičov.“ „Sľubujeme!“ zvolali všetci naraz.
Celý deň potom pozorovali hostinu kvasiniek. Lea si na veľký list kreslila obrázky hrušky a malých bubliniek. Filip počítal, koľko bubliniek sa objaví za minútu. A Brumko? Ten sa rozhodol, že si nakreslí mapu sadu a označí všetky stromy, z ktorých by mohli kvasinky mať v budúcnosti ďalšiu hostinu.
Večer, keď sa slnko chystalo spať, sedeli pri hruške a cítili sa veľmi múdro. „Nevyšlo to podľa nášho plánu a hrušku sme si nerozdelili,“ povedala Lea. „Ale naučili sme sa niečo nové a oveľa zaujímavejšie!“ doplnil ju Filip. „Teraz vieme, čo je kvasenie!“ „A vieme, že aj neviditeľní pomocníci vedia urobiť veľkú prácu,“ dodal Brumko a spokojne si bzučal.
Pozreli sa na seba a usmiali sa. Objavili jedno z veľkých tajomstiev prírody. A vedeli, že na nich v sade čaká ešte veľa ďalších záhad. Čo myslíte, deti, aké iné ovocie by kvasinkám chutilo najviac? Slivky, jablká alebo možno maliny? Skúste si pri najbližšej prechádzke s rodičmi všimnúť, či nenájdete nejaké popadané ovocie, ktoré začalo svoje bublinkové dobrodružstvo.