„Och, zase len pásy,“ povzdychla si Zina, mladá zebra, a nespokojne si prezerala svoj odraz v pokojnej hladine napájadla. „Čierny, biely, čierny, biely... Aká nuda! Prečo nemôžem mať krásne bodky ako žirafa alebo aspoň jednotnú farbu ako gazela?“
Vedľa nej sa nervózne ošíval jej najlepší kamarát, surikata Riko. Práve stál na zadných a ostražito sledoval okolie. „Nuda? Zina, tvoje pásy sú predsa... no... pásikavé! Sú úplne zebrie!“ snažil sa ju povzbudiť, aj keď presne nevedel, čo povedať.
Zina si len smutne odfrkla. „Presne to je ten problém, Riko. Všetci vyzeráme rovnako. Keby som sa stratila v stáde, ani vlastná mama by ma nenašla.“ Zatriasla hlavou tak prudko, až sa jej čierna hriva zavlnila. „Chcem byť výnimočná!“
Práve vtedy k napájadlu dôstojne dokráčal starý marabu Alfréd. Jeho dlhé nohy sa pomaly zabárali do mäkkého bahna a múdre oči si Zinu premerali. „Počul som správne? Niekto tu nie je spokojný so svojím kabátom?“ spýtal sa hlbokým, pokojným hlasom.
„Pán Alfréd, je to nespravodlivé,“ posťažovala sa Zina. „Chcela by som farbu, ktorá by kričala: ‚Tu som ja, Zina!‘ A nie tieto obyčajné pásy.“
Alfréd sa zamyslel a jemne si prečistil hrdlo. „Niekedy to, čo sa zdá byť obyčajné, skrýva najväčšie tajomstvá. Príroda nič nerobí bezdôvodne. Čo keby sme tvoje pásy podrobili malému testu?“
Zina zvedavo zdvihla hlavu. „Testu? Akému?“
„Trpezlivosť, mladá dáma. Pozoruj a uč sa,“ povedal marabu a kývol hlavou smerom k vysokej tráve na horizonte.
Riko, ktorý mal oči ako jastrab, okamžite spozornel. „Pozor! Vidím pohyb! Tam, pri akáciách!“ zašepkal a celý stuhol.
V diaľke sa tráva zľahka zavlnila. Medzi steblami sa mihol zlatistý kožuch. Bola to Šelma, levica, ktorá sa ticho zakrádala a hľadala svoj obed. Zvieratá pri napájadle okamžite znervózneli. Zebry sa inštinktívne začali zhlukovať dokopy. Vytvorili veľkú, hustú skupinu a nervózne prešľapovali z nohy na nohu.
„Rýchlo, Zina, pripoj sa k ostatným!“ súril ju Riko.
Zina ale zaváhala. Práve teraz chcela byť iná! Chcela, aby ju levica videla a povedala si: „Ó, túto výnimočnú zebru nechám na pokoji.“ Namiesto toho, aby sa zaradila do skupiny, zostala stáť kúsok bokom.
V tej chvíli sa celé stádo zebier dalo do pohybu. Vyzeralo to ako jedna obrovská, vlniaca sa masa čiernych a bielych čiar. Pásy sa navzájom prelínali, mihali a vytvárali neuveriteľný chaos. Levica, ktorá sa už chystala zaútočiť, zmätene zastala. Zaškúlila očami, naklonila hlavu na jednu stranu, potom na druhú.
„Čo sa to deje?“ nechápala Zina.
„Pozri sa poriadne,“ ukázal Alfréd svojím dlhým zobákom. „Levica si chcela vybrať jednu zebru, tú najslabšiu alebo najpomalšiu. Ale teraz... nevie, kde sa jedna zebra končí a druhá začína. Všetky vaše pásy sa spojili do jednej veľkej, mätúcej ilúzie. Je to ako optická hádanka, ktorú jej mozog nevie vyriešiť.“
A naozaj. Levica sa chvíľu dívala na to mihotavé divadlo, potom frustrovane zamrnčala a s nechuťou odkráčala preč. Nevedela si vybrať cieľ.
Keď nebezpečenstvo pominulo, stádo sa opäť upokojilo. Zina stála ako obarená. „Takže... moje pásy... zachránili stádo?“
„Nielen tvoje. Všetky vaše pásy spolu,“ opravil ju Alfréd. „V jednote je sila. A vo vašom prípade aj poriadny zmätok pre každého, kto by si na vás chcel pochutnať. Samotná vyzeráš ako zebra. Ale v dave ste neviditeľná armáda.“
Zina sa zahanbene pozrela na svoje boky. Pásy sa jej zrazu zdali oveľa zaujímavejšie. „To... to je úžasné! Nikdy som sa na to takto nepozerala.“
„A to ešte nie je všetko,“ usmial sa Alfréd tajomne. „Deň je ešte mladý a savana má pre nás pripravené ďalšie lekcie.“
Slnko stúpalo vyššie a vzduch sa otepľoval. Po úspešnom odohnaní levice sa zvieratá vrátili k svojim činnostiam. Zina sa s Rikom a Alfrédom prechádzala po rozľahlej pláni a chrumkala šťavnatú trávu. Cítila sa oveľa lepšie. Už sa nehnevala na svoje pásy, skôr bola zvedavá, aké ďalšie tajomstvo skrývajú.
Netrvalo dlho a objavil sa nový, oveľa menší, no nesmierne otravný problém. Z ničoho nič sa okolo nich začal rojiť bzučiaci oblak. Boli to ovady, nepríjemný hmyz, ktorý bolestivo štípal.
„Ach nie, len to nie!“ lamentoval Riko a začal okolo seba zbesilo mávať labkami. „Preč, vy potvory! Preč!“
Ovady sa však nedali odohnať. Sadali na neho, na Alfréda, dokonca aj na neďalekého hrocha, ktorý sa vyhrieval na slnku. Zvieratá nervózne potriasali hlavami a oháňali sa chvostmi.
Zina robila to isté, no po chvíli si všimla niečo veľmi zvláštne. Ovady bzučali aj okolo nej, ale akoby mali problém pristáť. Jeden sa priblížil, tesne pred jej kožou spomalil, potom sa zmätene otočil a odletel. Ďalší to skúsil z druhej strany, no narazil do nej tak nešikovne, akoby zle odhadol vzdialenosť.
„Riko, pozri!“ zvolala. „Oni na mňa nevedia sadnúť!“
Riko, celý uštvaný a doštípaný, na chvíľu prestal mávať. „Čože? Ako je to možné? Okolo mňa tancujú, akoby som bol najsladší kvet na savane!“
„Skúsme malý pokus,“ navrhol Alfréd, ktorý všetko s pokojom pozoroval. Podišiel k veľkému, hladkému kameňu sivej farby, ktorý ležal v tráve. Hneď vedľa neho položil kus pásikavej kôry zo spadnutého stromu. „Teraz ticho pozorujte.“
Všetci traja sa skryli a sledovali, čo sa bude diať. Netrvalo ani minútu a ovady objavili nové ciele. Na sivý kameň sadali jeden za druhým. Čoskoro bol celý čierny od bzučiaceho hmyzu. No pásikavá kôra hneď vedľa zostala takmer úplne prázdna. Len pár ovadov okolo nej zmätene poletovalo a potom to vzdalo.
„To je ale záhada!“ zašepkal Riko. „Prečo im tá kôra nechutí?“
„Nejde o chuť, ale o zrak,“ vysvetlil Alfréd. „Ovad má zložené oči a rýchle, striedajúce sa čierne a biele pásy ho mätú. Nevie presne zaostriť, nevie, kde má pristáť. Je to pre neho ako pokazený obraz. Tvoje pásy, Zina, sú pre ne ako neviditeľný štít.“
Zina sa s úžasom pozrela na svoj kožuch. Už to neboli len nudné čiary. Bol to dômyselný vynález prírody. Ochrana pred veľkými predátormi a zároveň repelent proti malým otravám.
„Takže ja mám vlastne superhrdinský oblek!“ vyhŕkla nadšene.
„Presne tak,“ prikývol Alfréd. „A najlepší na ňom je, že ho nemusíš nikdy vyzliecť.“
Od toho dňa sa Zina na svoje pásy dívala úplne inak. Už sa necítila obyčajná, práve naopak. Cítila sa výnimočne, pretože pochopila, aká je v jej „obyčajnosti“ ukrytá obrovská sila a múdrosť.
Keď sa večer vrátila k stádu, hrdo sa medzi ostatných zaradila. Pozrela sa na tú úžasnú, vlniacu sa zmes čiernej a bielej a pocítila hrdosť. Nebola len Zina. Bola súčasťou niečoho väčšieho, silnejšieho a neuveriteľne šikovného.
Riko si k nej sadol a spokojne si odfúkol. „Vieš, Zina, mal som tvoje pásy rád aj predtým. Ale teraz... teraz si myslím, že sú to tie najlepšie pásy na celej savane.“
Zina sa usmiala. „Nie, Riko. Všetky naše pásy sú najlepšie. Pretože najlepšie fungujú, keď sme spolu.“ A pri pohľade na zapadajúce slnko, ktoré maľovalo oblohu do oranžova, vedela, že už nikdy nebude chcieť mať bodky ani zlatú srsť. Byť zebrou bolo to najlepšie dobrodružstvo zo všetkých.