Červené autíčko Blesk sa pyšne preháňal po slnkom zaliatej terase. Bol najrýchlejší zo všetkých hračiek a vedel to. Jeho pýchou boli pneumatiky – dokonale hladké, lesklé a čierne ako noc. „Hladké znamená rýchle!“ chválil sa často pred svojimi kamarátmi, terénnym autíčkom Terkou a veľkým nákladiakom Valibukom. Terka mala kolesá s hlbokými, zubatými čiarami a Valibukove boli mohutné, s hrubým vzorom. Blesk si o nich myslel, že sú smiešne a nemotorné.
„Pozrite sa, ako sa to robí!“ zapišťal a bleskovo prefrčal okolo kvetináča s muškátmi. Valibuk obdivne zahúkal a Terka sa len usmiala. Vedela, že na suchej a rovnej terase nemá Blesk súpera.
Zrazu sa však obloha zamračila. Slnko sa schovalo za ťažký sivý mrak a z neba začali padať veľké, tučné kvapky. „Rýchlo, schovajme sa pod striešku!“ zakričal Valibuk. Letná prehánka bola taká silná, že o chvíľu bola polovica terasy pod vodou. Vytvorila sa tam obrovská, lesklá mláka, ktorá vyzerala ako malé jazierko.
Keď dážď prestal a slnko opäť vykuklo, Blesk sa nemohol dočkať. „Stavme sa, že prejdem cez to jazero rýchlejšie ako vy!“ zvolal sebavedome. Nečakal na odpoveď, rozbehol sa najvyššou rýchlosťou priamo do stredu mláky.
ŠPLIECH! Voda vystrekla na všetky strany, no stalo sa niečo nečakané. Bleskove kolesá stratili pevnú zem pod sebou. Zrazu sa neovládateľne krútil a točil ako vrtuľa. Namiesto toho, aby prešiel rovno, dostal šmyk a zastavil sa až na druhej strane, narazený do steny. Bol celý mokrý a zmätený.
„Fíha, to bol tanec!“ zasmial sa Valibuk, no hneď stíchol, keď videl, aký je Blesk nahnevaný. „To nie je vtipné! Tá hlúpa voda mi to pokazila!“ hneval sa. Cítil sa ponížený. Jeho dokonalé pneumatiky ho zradili.
„Skúsim to ja,“ povedala pokojne Terka. Opatrne vošla do mláky. Nebola rýchla, ale jej kolesá sa pevne držali dlážky. Pomaly a isto prešla na druhú stranu bez jediného pošmyknutia. Voda pred jej kolesami pekne odtekala do strán.
Blesk to sledoval s otvorenými ústami. „Ako... ako si to urobila? Veď máš tie škaredé, čiaravé kolesá!“ Terka sa neurazila. „Možno práve tie čiary pomohli,“ zamyslela sa. „Všimol si si, ako sa voda predo mnou rozdelila?“
„To je nezmysel!“ odfrkol si Blesk. „Hladké je predsa lepšie! Skúsim to znova, len rýchlejšie. Musím tú vodu preraziť silou!“ A tak sa znova rozbehol, ešte rýchlejšie ako predtým. Výsledok bol ešte horší. Zatočil sa trikrát okolo svojej osi a skončil prevrátený na streche, kolesami bezmocne točiacimi vo vzduchu.
Valibuk ho opatrne prevrátil naspäť. „Nevyšlo to? Skvelé,“ povedala povzbudivo Terka, presne ako to počula od detí. „Teraz vieme, že rýchlosť ani sila nepomáhajú.“
Blesk bol zúfalý. Jeho pýcha bola preč. Sedel v kúte a ticho premýšľal. Prečo on, najrýchlejší, zlyhal, zatiaľ čo pomalá Terka to zvládla?
Vtom sa k nim pomaly blížil starý a múdry slimák Slavo, ktorý všetko pozoroval zo svojho úkrytu pod listom šalátu. „Dobrý deň, malé autíčka,“ pozdravil ich slimačím tempom. „Vidím, že máte problém s vodou.“
„Ja mám problém!“ priznal nešťastne Blesk. „Moje kolesá na vode vôbec nedržia. Len sa kĺžu, akoby plávali.“
Slimák Slavo sa zamyslel a zanechal za sebou lesklú cestičku. „Plávali, hovoríš? To je zaujímavé slovo. A čo robí voda, keď na ňu položíš niečo hladké a ľahké?“
Autíčka sa pozreli na seba. „Čo ak...“ začala Terka, „...čo ak tvoje hladké koleso vlastne po tej vode pláva? Nestihne sa dotknúť pevnej dlážky pod ňou.“
„Presne tak!“ prikývol Blesk. „Cítil som to! Akoby som sa vznášal!“
„A čo robia tie moje čiary?“ spýtala sa Terka slimáka.
Slavo sa usmial. „Neodpoviem ti priamo. Ale ukážem vám niečo. Potrebujeme len plytkú nádobu s vodou a niečo hladké a niečo s čiarami.“
Valibuk hneď vedel, čo robiť. Svojou veľkou radlicou priniesol vrchnák od zaváraninového pohára. Terka doň opatrne naliala trochu vody z mláky. Vytvorili si svoje vlastné malé testovacie jazierko.
„Dobre,“ povedal Blesk a zrazu bol plný zvedavosti. Frustrácia sa menila na túžbu objavovať. „Najprv niečo hladké. Čo tak tento kamienok?“ Našiel malý, plochý a hladký kamienok, ktorý sa podobal na jeho pneumatiku v malom. Položil ho na vodu a rýchlo ním potlačil. Kamienok sa chvíľu kĺzal po hladine a potom sa neisto zastavil. Voda ostala pod ním.
„Vidíte? Pláva!“ zvolala Terka. „Voda nemá kam ujsť, a tak kamienok nadvihne.“
„A teraz niečo s čiarami,“ povedal Slavo. „Čo napríklad... tamten malý hrebienok, čo vypadol deťom z vrecka?“
Valibuk ho opatrne zdvihol. Hrebienok mal zúbky pekne v rade, ako malé kanáliky. Terka ho položila do vody a potlačila. Stalo sa niečo úžasné. Voda pretekala pomedzi zúbky a hrebienok sa celý čas dotýkal dna vrchnáka! Pohyboval sa plynulo a bez šmyku.
Autíčka na to ticho hľadeli. A potom to Bleskovi došlo.
„Už rozumiem!“ vyhŕkol nadšene. „Tie čiary na tvojich kolesách, Terka, nie sú na ozdobu! Sú to kanáliky! Malé, maličké kanáliky!“
Pribehol k Terke a začal jej zblízka skúmať kolesá. „Keď vojdeš do vody, tieto drážky odvedú vodu preč, spod kolesa. A preto sa tvoje koleso stále dotýka pevnej zeme! Ale moje hladké koleso vodu len tlačí pred sebou, až sa jej nazbiera toľko, že ma nadvihne a ja začnem plávať!“
„Presne tak,“ pochválil ho slimák Slavo. „Tým kanálikom na pneumatikách sa hovorí dezén. A je veľmi dôležitý, najmä keď je mokro. Zabraňuje šmyku.“
Blesk sa pozrel na svoje hladké pneumatiky, ale už nie s pýchou. Teraz v nich videl nástroj, ktorý je skvelý na suchú cestu, ale nebezpečný na mokrú. Pozrel sa na Terku. „Prepáč, že som hovoril, že máš škaredé kolesá. Sú vlastne veľmi múdro vymyslené.“
Terka sa usmiala. „To nič. A tvoje sú zasa najlepšie na preteky na slniečku.“
Od toho dňa sa už Blesk nikdy nechválil, že hladké je vždy najlepšie. Naučil sa, že každý tvar a každý vzor má svoj účel. Spolu s Terkou a Valibukom si dokonca založili malý bádateľský klub. Kreslili si do zošita rôzne vzory, ktoré videli – na topánkach detí, na kôre stromov a, samozrejme, na pneumatikách veľkých áut, ktoré občas videli cez plot záhrady.
Na každú kresbu napísali, na čo by taký vzor mohol byť dobrý. Hladký na rýchlosť, zúbkovaný na blato a ten s kanálikmi? Ten bol predsa najlepší do dažďa!
A Blesk? Stále bol najrýchlejší na suchej terase. Ale keď začalo pršať, spomalil a s rešpektom sledoval, ako Terka isto a bezpečne prechádza mlákami. Vedel, že sa od nej naučil niečo veľmi dôležité. Nielen o pneumatikách, ale aj o tom, že niekedy je dôležitejšie premýšľať ako sa len bezhlavo rútiť vpred.
„Čo myslíte, deti?“ zašepkal večer Valibuk ostatným. „Akú vzorku majú pneumatiky na aute vašich rodičov? Skúste si to pri najbližšej príležitosti všimnúť!“ A všetky tri autíčka sa spokojne usmiali, pripravené na nové dobrodružstvá a nové objavy.