Puk! Ozvalo sa to znenazdajky, priamo uprostred pokojného popoludnia na Púpavovej lúke. Zvuk bol krátky, ostrý a prekvapivý. Ježko Piko, ktorý si práve usilovne kreslil do piesku mapu mraveniska, od strachu stiahol všetky pichliače k sebe a premenil sa na malú, pichľavú guľôčku.
„Čo to bolo?“ zašepkal spod pichliačov.
Veverička Eliška, ktorá visela dolu hlavou z najnižšieho konára starej vŕby a poriadne sa naťahovala po dlhom spánku, sa zasmiala. „To som bola ja,“ povedala veselo a zoskočila na zem.
Piko opatrne vystrčil zvedavý ňufáčik. „Ty? Ale veď to znelo, akoby sa niečo zlomilo! Si v poriadku? Nezranila si sa?“ obzeral si ju ustarostene.
„Vôbec nie,“ pokrútila hlavou Eliška a znovu natiahla prednú labku. „Pozri.“
Puk! Zvuk sa ozval znova, tentoraz tichšie, ale úplne zreteľne. Piko od ľaku až podskočil.
„Zase! Určite sa ti tam niečo láme! Možno kostička! Mali by sme zavolať sovu Hedvigu!“ panikáril a pobehoval v malých krúžkoch. Bol to veľmi opatrný ježko a bál sa všetkého, čomu nerozumel.
Eliška si prezerala svoju labku. „Ale nič ma nebolí,“ zamyslela sa. „Cítim sa len príjemne natiahnutá. Ako keď sa ráno zobudíš a poriadne sa ponaťahuješ v postieľke.“ Zdvihla labku a znova ju natiahla, ale tentoraz sa nič neozvalo.
„Vidíš? Už to nejde,“ povedala trochu sklamane. „Asi sa to minulo.“
„Minulo? Čo sa minulo? Zásoba lámania?“ Piko bol ešte zmätenejší.
V tej chvíli sa vedľa nich vynoril z krtinca Krtko Vrtko. Na nose mal malé okuliare, ktoré si vždy nasadzoval, keď chcel niečo dôkladne preskúmať. „Počul som zvláštny zvuk,“ zamrmlal a oprášil si zamatový kožúšok. „Znelo to ako keď praskne suchá vetvička.“
„To som bola ja!“ prihlásila sa Eliška. „Ale nebola to vetvička. Bola to moja labka.“
Krtko Vrtko si ju podišiel obzrieť. Opatrne jej chytil labku a jemne ju pohýbal. Nič nepuklo. „Zaujímavé,“ povedal a poškrabal sa za uchom. „A hovoríš, že ťa to nebolí?“
„Ani trošku,“ potvrdila Eliška.
„Tak to nemôže byť zlomená kostička,“ vyhlásil Krtko Vrtko s istotou. „Keď sa niečo zlomí, vždy to bolí. Mám hypotézu! Čo ak je to len zvuk, ktorý niečo pripomína?“ Zdvihol zo zeme suchý konárik a prelomil ho. Prask!
„Nie,“ pokrútil hlavou Piko. „Tento zvuk bol ostrejší a suchší. Ten tvoj, Eliška, bol taký... vlhkejší. Taký... pukavý.“
Všetci traja sedeli v tráve a premýšľali. Záhada tajomného pukania im nedala spať. Prečo niečo puká, keď to nebolí? A prečo sa to nedá urobiť vždy, kedy sa im zachce?
„Myslím, že na toto budeme potrebovať odbornú pomoc,“ rozhodol nakoniec Krtko Vrtko. „Poďme za sovou Hedvigou. Ona vie všetko o svete a o telách zvieratiek.“
Sova Hedviga bývala v bútľavine najstaršieho duba na lúke. Keď jej traja kamaráti rozpovedali svoju záhadu, chvíľu mlčala a jej veľké múdre oči na nich hľadeli. Potom sa potichu zasmiala, až sa jej perie zatriaslo.
„Ach, deti moje zvedavé,“ zahúkala prívetivo. „Nebojte sa, Eliška je úplne v poriadku. To, čo ste počuli, je jedna z najzaujímavejších záhad tela.“
Posadila si ich okolo seba a ukázala na malú fľaštičku s priesvitnou tekutinou, ktorú mala položenú na poličke. „Predstavte si, že v našich telách, tam, kde sa kosti spájajú, máme také malé vankúšiky plné špeciálnej tekutiny. Voláme to kĺby.“
Piko, Eliška a Vrtko pozorne počúvali.
„Táto tekutina je ako vodička v potoku,“ pokračovala Hedviga. „Pomáha, aby sa naše kosti o seba nešúchali a mohli sa pekne hýbať. Ale v tej tekutine je schované malé tajomstvo. Sú v nej rozpustené drobné, neviditeľné čiastočky plynu. Asi ako bublinky v malinovke, len oveľa, oveľa menšie.“
Vzala do pazúrika malú fľaštičku s vodou a zatriasla ňou. „Vidíte? Nič sa nedeje. Voda je pokojná.“
Potom ju otvorila a trochu z nej odliala. Tlak vo fľaške sa zmenil. „A teraz si predstavte, že keď ty, Eliška, tak poriadne natiahneš labku, v tom malom vankúšiku, v tom tvojom kĺbe, urobíš viac miesta. Tlak v tekutine klesne.“
Hedviga vzala do pazúrika malú slamku a fúkla do vody. Vo vode sa objavila bublinka, ktorá rýchlo vystúpila na povrch a... Plop! Praskla.
„Aha!“ zvolal Krtko Vrtko. „Už začínam chápať!“
„Presne tak,“ usmiala sa Hedviga. „Keď sa tlak zníži, tie drobné, neviditeľné čiastočky plynu sa spoja a vytvoria jednu malú bublinu. A táto bublina, keď vznikne tak rýchlo, jednoducho praskne. A to je ten zvuk, ktorý počujete. Puk! Je to len prasknutie malej, neškodnej bublinky plynu.“
Piko vyvalil oči. „Takže... Eliška v sebe vytvára bubliny?“
„Každý z nás,“ opravila ho Hedviga. „Aj ty, aj ja. Ale len niekedy. Keď sa plyn raz spojí a bublina praskne, chvíľu trvá, kým sa zase rozpustí v tekutine. Preto to nemôžeš urobiť päťkrát za sebou. Musíš počkať.“
Piko bol taký fascinovaný, že zabudol na všetok strach. Opatrne natiahol prstíky na svojej malej ježkovskej labke. Chvíľu ich ohýbal a potom ich poriadne vystrel.
Puk!
Ozvalo sa to aj jemu! Prekvapene sa pozrel na svoju labku a potom na Hedvigu. Namiesto strachu sa mu na tvári objavil široký úsmev. „Ja som to urobil! Vytvoril som bublinu!“
Eliška a Krtko Vrtko sa rozosmiali. Aj oni si začali opatrne naťahovať prsty a labky. Sem-tam sa ozvalo tiché pukanie a lúkou sa namiesto strachu ozýval smiech.
„Je to ako malá veda priamo v našom tele!“ jasal Krtko Vrtko a zapisoval si do svojho notesa: „Záhada pukania – vyriešená. Príčina: bubliny.“
„A hlavne si pamätajte,“ dodala na záver Hedviga, „že je to úplne bezpečné. Telo sa len naťahuje a hrá. Nikdy sa nebojte pýtať, keď niečomu nerozumiete. Zvedavosť je najlepší kamarát objavovania.“
Od toho dňa sa už Piko nikdy nebál tajomného pukania. Vždy, keď ho počul, predstavil si malú, veselú bublinku, ktorá si v kĺbe urobila „puk“ a zmizla. Dokonca sa s Eliškou niekedy hrali hru, kto pukne prvý po dlhom odpočinku. Bola to ich malá, tajná a úplne neškodná hra na vedcov.
A keď večer ležal vo svojom domčeku z lístia a naťahoval si unavené nožičky, občas sa ozvalo tiché, známe pukanie. Piko sa len usmial. „Dobrú noc, bublinka,“ zašepkal a spokojne zaspal.
Záhada bola vyriešená a strach sa premenil na radosť z poznania. Čo myslíte, deti, neozve sa vám nejaká taká bublinka, keď sa teraz poriadne natiahnete? Skúste to s pomocou rodičov a započúvajte sa!