Na zelenej lúke Lesnej škôlky to dnes vyzeralo ako na veľkej tanečnej súťaži. Slnko svietilo, včielky bzučali v rytme vetra a dvaja nerozluční kamaráti, zajačik Hopko a líška Eliška, práve vymysleli novú hru.
„Stavíme sa, že sa vydržím točiť dlhšie ako ty?“ vykríkol Hopko a nastražil svoje dlhé uši.
„Prijímam výzvu!“ zasmiala sa Eliška a švihla ryšavým chvostom. „Ale pozor, aby si neodletel ako vrtuľník!“
Obaja kamaráti sa postavili do stredu lúky, roztiahli labky a začali sa točiť. Najprv pomaly, potom rýchlejšie a rýchlejšie. Svet okolo nich sa zmenil na farebné šmuhy. Zelená tráva, modrá obloha a hnedé kmene stromov sa zlievali do jednej veľkej machule.
„Júúúú!“ výskal Hopko. „Ja som tornádo!“
Točili sa, až kým sa im nezaplietli labky. „Dosť! Zastavujem!“ zvolala Eliška a prudko zabrzdila. Sadla si do trávy a zhlboka dýchala.
Hopko tiež zastal. Alebo sa o to aspoň snažil. Zrazu však vyvalil oči a chytil sa za hlavu.
„Pomoc! Eliška, pozor! Ten veľký dub padá!“ kričal zajačik a tackal sa zo strany na stranu, akoby tancoval na lodi počas búrky. Urobil krok doprava, ale nohy ho niesli doľava. Bum! Pristál na mäkkom zadočku.
„Čo sa deje?“ pýtala sa Eliška, ktorá už sedela pokojne. Pozrela na starý dub. „Strom stojí pevne. Ani sa nepohne.“
„Nie, nie!“ krútil hlavou Hopko a pevne sa držal trávy, aby nespadol zo zemegule. „Celý les sa točí! Vidím to! Lúka uteká tamtým smerom a stromy tancujú koleso. Asi sa pokazil svet!“
Eliška k nemu podišla a zvedavo si ho obzerala. „Mne sa svet netočí. Mne sa hlava upokojila hneď, ako som si sadla. Prečo sa tebe točí, aj keď už stojíš?“
Hopko opatrne otvoril jedno oko. Svet sa stále pomaly posúval doprava. „To je záhada. Možno som pokazil les tým, že som sa točil príliš rýchlo. Musíme to ísť nahlásiť.“
„Pôjdeme za profesorom Datľom,“ navrhla bystro Eliška. „On vie všetko o tom, ako veci fungujú. Určite bude vedieť, prečo tvoj svet tancuje, kým ten môj stojí.“
Hopko sa pomaly postavil. Najprv sa musel oprieť o Elišku, lebo zem pod nohami sa mu ešte trochu hýbala, ale po chvíli sa mu podarilo kráčať rovno. Vybrali sa k veľkému bútľavému stromu, kde mal profesor Datel svoje lesné laboratórium.
Profesor Datel práve triedil farebné kamienky podľa veľkosti na veľkom pni. Na nose mal okuliare z tenkých stebiel trávy a vyzeral veľmi sústredene.
„Dobrý deň, pán profesor!“ pozdravili zborovo kamaráti.
„Ach, vitajte, mládež!“ ťukol Datel zobákom do najväčšieho kameňa. „Čo vás privádza? Vyzeráte, akoby ste práve vystúpili z kolotoča.“
„Presne to sa stalo!“ vyhŕkol Hopko. „Pán profesor, asi som pokazil gravitáciu. Točil som sa na lúke, a keď som zastal, les sa točil ďalej. Trvalo to dlho, kým stromy pochopili, že majú stáť.“
Profesor sa usmial a posunul si okuliare. „Les sa nepokazil, Hopko. A stromy určite netancovali. To, čo sa dialo, sa odohrávalo vo vnútri, v tvojej hlave.“
„V mojej hlave?“ čudoval sa zajačik a poklepal si labkou po čele. „Ale tam mám len myšlienky na mrkvu a dobrú náladu.“
„A ešte niečo veľmi dôležité,“ žmurkol profesor. „Poďte, ukážem vám jeden pokus. Budeme na to potrebovať len misku s vodou a kúsok lístka.“
Profesor Datel zletel k potoku a nabral do priehľadnej plastovej misky čistú vodu. Položil ju na peň pred kamarátov. Potom na hladinu jemne položil malý zelený lístok.
„Teraz sa pozerajte,“ povedal profesor. „Táto miska je ako tvoje ucho, Hopko.“
„Moje ucho je plné vody?“ zľakol sa zajačik a začal si vytriasať uši.
„Nie celkom plné,“ upokojil ho Datel. „Ale hlboko v uchu, tam, kde si nedočiahneš prstom a kde to nevidíme, máme všetci – zvieratká aj deti – ukryté maličké chodbičky. Hovorievame im vnútorné ucho. A v týchto chodbičkách je špeciálna tekutina. Niečo ako táto vodička v miske.“
„A na čo tam je?“ pýtala sa zvedavo Eliška.
„Funguje ako vodováha,“ vysvetľoval profesor. „Pomáha nám držať rovnováhu. Keď sa hýbeme my, hýbe sa aj voda v uchu. Vďaka tomu mozog vie, či ležíme, skáčeme alebo bežíme.“
„Chápem,“ prikývol Hopko. „Ale prečo sa mi točil svet, keď som už stál?“
„Sledujte lístok,“ povedal profesor.
Chytil misku a začal ňou pomaly točiť dokola na pni. Voda v miske sa najprv nechcela hýbať, ale po chvíli sa roztočila spolu s miskou. Lístok krúžil a krúžil.
„Teraz misku prudko zastavím,“ povedal Datel a pevne chytil misku, aby sa prestala hýbať.
Miska stála. Ruky profesora sa nehýbali. Ale čo robila voda a lístok?
„Ona sa stále točí!“ vykríkla Eliška. „Miska stojí, ale voda v nej stále behá dokola!“
„Presne tak!“ zvolal víťazoslávne profesor. „Voda je ťažká a chvíľu jej trvá, kým zabrzdí. A presne toto sa stalo v tvojom uchu, Hopko.“
Hopko s úžasom hľadel na krúžiaci lístok. „Takže... keď som sa ja točil, voda v mojom uchu sa tiež roztočila?“
„Áno. A keď si zastal,“ pokračoval profesor, „tvoje nohy stáli, tvoje oči videli, že stojíš, ale voda v tvojom uchu sa ešte stále krútila – presne ako táto v miske. Táto voda narážala do malých citlivých chĺpkov v uchu a tie kričali do mozgu správu: ‚Haló! Stále sa točíme! Rýchlo, vyrovnaj to!‘“
„Takže môj mozog bol zmätený?“ zasmial sa Hopko. „Dostával správu, že sa točím, hoci som stál ako socha.“
„Správne. Preto si mal pocit, že sa točí celý svet. Tvoj mozog sa len snažil vyrovnať pohyb, ktorý cítil v uchu. Hovoríme tomu závrat,“ dokončil vysvetľovanie profesor Datel.
Eliška sa zamyslela. „A dá sa to nejako vypnúť? Aby sa nám hlava netočila?“
„Voda potrebuje čas, aby zastala,“ povedal Datel. „Ale pomáha, ak sa pri točení pozeráte na jeden pevný bod. Alebo keď zastanete, chvíľu nezatvárajte oči a pozerajte sa na niečo, čo sa nehýbe. Mozog potom rýchlejšie pochopí, že voda v uchu ho len trochu klame.“
Hopko sa pozrel na misku. Lístok sa už takmer zastavil.
„Páni,“ vydýchol zajačik. „Takže ja mám v hlave malý oceán, ktorý robí vlny, keď tancujem.“
„Je to úžasné, však?“ usmiala sa Eliška. „Veda je niekedy zábavnejšia ako kúzla.“
„Deti, skúste si to doma, ak chcete,“ žmurkol na nich profesor Datel, „ale s miskou vody narábajte opatrne, najlepšie vonku alebo v kúpeľni nad umývadlom, aby ste nenarobili potopu. A točte ňou len po stole, nie vo vzduchu, aby neuletela.“
„Budeme si to pamätať!“ sľúbili kamaráti.
Keď sa vracali na lúku, Hopko sa zrazu zastavil.
„Čo sa deje? Zase sa ti točí svet?“ zľakla sa Eliška.
„Nie,“ usmial sa Hopko. „Len čakám, kým sa moja vnútorná hladina úplne upokojí. Vieš, pre istotu, aby som nenarazil do mravčeka.“
Obaja sa rozosmiali. Teraz už vedeli, že keď sa svet s nimi zatočí, nie je to žiadne zlé kúzlo, ale len nezbedná fyzika v ich ušiach, ktorá si chce ešte chvíľu zatancovať.
A od toho dňa, keď sa Hopko a Eliška hrali na vrtuľníky, vždy keď zastali, zborovo kričali: „Brzdíme vodu! Brzdíme vodu!“ a čakali, kým sa ten malý neviditeľný kolotoč v ich hlavách dotočí do konca.