Šmyk! Filipove prsty sa bez varovania zošmykli z jasne červeného úchytu. Nohy sa mu zamotali vo vzduchu a s mäkkým „buch“ dopadol na gumenú podložku pod preliezačkou. Zdvihol hlavu a videl, ako sa na neho pozerajú ostatné deti. Cítil, ako mu líca horia.
„Všetko v poriadku, Filip?“ zakričala Elenka, ktorá stála neďaleko a držala mu palce.
Filip si rýchlo utrel ruky do nohavíc. Zase. Boli celé mokré a lepkavé. „Jasné!“ odvetil trochu hlasnejšie, ako chcel. „Len som sa zle chytil.“ Ale vedel, že to nie je pravda. Chytil sa dobre. Problém bol, že jeho ruky sa premenili na dva malé, klzké vodopády.
Nová lezecká stena na ihrisku bola úžasná. Vyzerala ako farebná skala s úchytmi všetkých tvarov a velikostí. Všetci jeho kamaráti sa už aspoň raz vyšplhali až hore a zazvonili na malý zvonček na vrchole. Filip to skúšal už tretíkrát a vždy sa stalo to isté. Len čo sa dostal do polovice, kde to bolo trochu ťažšie, jeho srdce začalo búšiť ako splašený bubon a dlane sa mu spotili tak veľmi, že sa jednoducho neudržal. Bolo to nespravodlivé.
„Prečo sa mi to deje?“ zamrmlal si potichu, keď sa postavil a oprášil si nohavice. Cítil sa frustrovane a trochu aj smutne.
Elenka k nemu pribehla. „Ukáž ruky,“ povedala a jemne mu chytila dlane. „Jéj, ty ich máš úplne mokré. To je asi tým teplom, nie?“
Filip pokrútil hlavou. „Nie je. Jankovi a Zojke sa nepotia. Iba mne.“ Pozrel sa na svoje dlane, akoby patrili niekomu inému. Boli to zradcovské ruky, ktoré mu nechceli pomahať.
„Poďme si sadnúť do chládku pod strom,“ navrhla Elenka. „Možno to pomôže.“
Sadli si na lavičku pod veľký gaštan. Vánok príjemne pofukoval a slnko k nim nedosiahlo. Filip si ruky položil na kolená a čakal. Po chvíli sa naozaj zdalo, že sú suchšie.
„Vidíš! Už je to lepšie,“ usmiala sa Elenka.
„Tak to skúsim znova!“ povedal odhodlane Filip. Vstal a rozbehol sa späť k lezeckej stene. Chytil sa prvého modrého úchytu, potom druhého zeleného. Sústredil sa. Noha sem, ruka tam. Už bol vyššie ako predtým. Zdolal žltý, oranžový aj fialový úchyt. Zostal už len posledný kúsok.
„Zvládneš to!“ kričala Elenka zdola.
Filip sa pozrel hore na zvonček. Bol tak blízko! A v tom momente to opäť pocítil. Srdce sa mu rozbúchalo, v bruchu mal zvláštny pocit, akoby v ňom poletovali motýle, a dlane... dlane mal znova mokré ako špongia. Skúsil sa chytiť posledného úchytu, ale prsty sa mu po ňom len bezmocne skĺzli. Znova pristál na mäkkej podložke.
Tentoraz už bol naozaj nahnevaný. Sadol si a hlavu si skryl do dlaní. „Nenávidím tieto ruky!“ zašepkal.
Elenka si k nemu čupla. „To nie je rukami, Filip. Deje sa to vždy, keď sa dostaneš vysoko a pozeráš sa na zvonček. Vždy, keď si v napätí.“
Filip zdvihol hlavu. „V napätí? Čo to znamená?“
„No, vieš,“ zamyslela sa Elenka, „keď sa na niečo veľmi sústredíś a trochu sa aj bojíš, že sa ti to nepodarí. Ako keď staviame vežu z piesku a bojíme sa, že spadne.“
„Aha,“ zamyslel sa Filip. „Ale prečo sa mi vtedy potia ruky? To nedáva zmysel. Veď práve vtedy potrebujem, aby boli suché a pevné!“
To bola otázka, na ktorú Elenka nepoznala odpoveď. Chvíľu ticho sedeli a premýšľali.
„Vieš čo?“ povedala zrazu Elenka a oči jej zažiarili. „Môj dedko Vlado vie všetko o tele a o prírode. Vždy mi rozpráva zaujímavé veci. Možno bude vedieť, prečo sa ti to deje. Poďme za ním!“
Filipovi sa nápad páčil. Dedko Vlado bol skvelý. Mal hlavu plnú príbehov a vedel vysvetliť aj tie najzložitejšie veci tak, aby im každý rozumel.
Cestou k Elenkinmu domu prechádzali okolo záhonu s kvetmi. Bzučali na ňom včely. „Pozri,“ ukázal Filip, „včela má na nohách peľ. Zbierajú ho, aby mali jedlo. To je logické.“
„Presne,“ pritakala Elenka. „A pavúk si pletie sieť, aby chytil muchy. Všetko v prírode má nejaký dôvod. Aj tvoje spotené ruky musia mať nejaký dôvod.“
To Filipa trochu upokojilo. Možno neboli jeho ruky zradcovia. Možno len nepoznal ich tajomstvo.
Dedko Vlado sedel v záhrade v hojdacom kresle a čítal hrubú knihu. Keď ich zbadal, usmial sa a knihu zatvoril. „Vitajte, moji malí objavitelia! Čo vás trápi alebo teší?“
Filip sa trochu hanbil, ale Elenka to povedala za neho. „Dedko, máme záhadu. Filipovi sa vždy spotia ruky, keď je v napätí, napríklad pri lezení. A potom sa šmýka. Prečo to telo robí? Veď je to naopak, ako by malo!“
Dedko Vlado sa zamyslel a pohladil si bradu. „Hm, to je výborná otázka. Veľmi, veľmi dobrá otázka. Telo málokedy robí veci len tak, bez dôvodu. Často sú to však dôvody, ktoré sú veľmi, veľmi staré.“
„Staré? Akože staré ako ty?“ spýtal sa opatrne Filip.
Dedko sa zasmial. „Ešte oveľa staršie! Staré ako prví ľudia, ktorí žili v jaskyniach. Predstavte si na chvíľu, že nie ste na ihrisku, ale v dávnej divočine. Nemáte dom, ani autá, ani obchody.“
Filip a Elenka si sadli do trávy a napäto počúvali. Dedkove príbehy boli vždy ako malé dobrodružstvo.
„A teraz si predstavte,“ pokračoval dedko Vlado, „že sa zrazu pred vami z krovia vynorí obrovský, chlpatý tvor s veľkými zubami. Povedzme, šabľozubý tiger.“
Filipovi sa zatajil dych. „Fíha.“
„Čo by ste urobili?“ spýtal sa dedko.
„Utekal by som!“ vyhŕkol Filip.
„Ja tiež!“ pridala sa Elenka. „A vyliezla by som na najbližší strom, kam za mnou nemôže!“
„Výborne!“ pochválil ich dedko. „Váš mozog by v tej chvíli vyhlásil najvyšší stav pohotovosti. Nebezpečenstvo! Musíme bojovať alebo utiecť! A celé telo by sa na to okamžite pripravilo. Srdce by začalo biť rýchlejšie, aby pumpovalo viac krvi do svalov na nohách, aby ste mohli rýchlo bežať. A ruky...“ urobil dramatickú pauzu.
„Čo ruky?“ spýtali sa obaja naraz.
„Ruky by sa vám začali potiť,“ dokončil dedko Vlado s úsmevom.
Filip bol zmätený. „Ale prečo? Veď by som sa potom šmýkal na strome!“
„A práve tu je to tajomstvo,“ zašepkal dedko. „Skúste si to. Elenka, prines, prosím, ten hladký sklenený pohár z kuchyne. A ty, Filip, si poriadne utri ruky, aby boli úplne suché.“
Elenka o chvíľu priniesla prázdny pohár. Filip si utrel ruky do trička tak, že boli suché ako púšť.
„Teraz skús ten pohár chytiť a zdvihnúť,“ povedal dedko. Filip to urobil. Pohár bol hladký, ale držal ho.
„Dobre. A teraz si prsty len trošičku navlhči vodou z krhly,“ poradil mu dedko. „Nie veľmi, len aby boli vlhké. Ako keď sa ti spotia.“
Filip si namočil končeky prstov a znova chytil pohár. A vtedy to pocítil. „Hej! Teraz sa mi drží lepšie! Pevnejšie! Nešmýka sa tak.“
Dedko Vlado prikývol. „Presne tak. Mierne vlhké ruky majú lepší úchop na povrchoch ako kôra stromu alebo kameň. Telo nášho pra-pra-pra-predka sa teda v momente nebezpečenstva pripravilo na útek a šplhanie tým najlepším možným spôsobom. A potenie dlaní bola súčasť tejto prípravy.“
Filip pozeral striedavo na svoje ruky a na dedka. „Takže... keď ja stojím pred tou lezeckou stenou a bojím sa, že spadnem, moje telo si myslí, že som v nebezpečenstve? Že na mňa útočí ten šabľozubý tiger?“
„Presne tak!“ zasmial sa dedko. „Tvoj mozog nevie, že je to len hra. Cíti napätie, strach z neúspechu, a tak spustí starodávny program s názvom ‚Bojuj alebo uteč!‘. A súčasťou toho programu sú aj spotené dlane, aby si sa mohol lepšie chytiť a vyliezť do bezpečia.“
Elenka tlieskala. „To je úžasné! Takže tvoje telo sa ti nesnaží uškodiť. Ono sa ti snaží pomôcť!“
Filipovi sa na tvári zjavil široký úsmev. Prvýkrát sa na svoje spotené ruky nepozeral s hnevom, ale so zvedavosťou. Boli ako malí pomocníci z dávnych čias, ktorí sa zobudili, aby mu pomohli v „nebezpečenstve“.
„Takže moje telo je vlastne taký malý jaskynný človiečik,“ zasmial sa.
„Dá sa to tak povedať,“ prikývol dedko. „Všetci v sebe máme takéto staré zvyky. Napríklad keď nám je zima, naskočia nám zimomriavky. To je tiež pozostatok z čias, keď sme mali srsť. Malé svaly pri korienkoch chlpov sa stiahli, srsť sa naježila a vytvorila izolačnú vrstvu vzduchu, ktorá nás hriala. Dnes už srsť nemáme, ale tie malé svaly stále robia svoju prácu.“
Filip sa cítil oveľa lepšie. Už sa nehneval. Všetko zrazu dávalo zmysel. Jeho telo nebolo proti nemu. Len reagovalo podľa starých inštrukcií na novú situáciu.
„Ďakujeme, dedko!“ povedal veselo. „Teraz už viem, čo mám robiť.“
Rozlúčili sa a bežali späť na ihrisko. Keď Filip znova stál pod lezeckou stenou, cítil, ako mu srdce začína biť rýchlejšie. A dlane sa mu začali, ako inak, potiť. Ale tentoraz sa nehneval. Usmial sa a potichu si zašepkal: „Dobre, telo. Ďakujem za pomoc, ale žiadny tiger tu nie je. Toto je len hra.“
Zhlboka sa nadýchol, utrel si ruky do nohavíc a začal liezť. Chytil sa prvého úchytu. Potom druhého. Keď sa mu ruky začali znova potiť, nenechal sa vyviesť z miery. „Aha, už sa chystáte na šplhanie po strome,“ pomyslel si pobavene. Jednoducho si ruky jednu po druhej na chvíľu utrel o tričko a liezol ďalej.
Bol pokojnejší, lebo rozumel, čo sa deje. Už to nebola nepríjemná zrada, ale len smiešny starý zvyk jeho tela. Sústredil sa na úchyty a na cestu hore. A zrazu, ani nevedel ako, jeho ruka narazila do niečoho kovového. CINK! Zazvonil na zvonček na samom vrchu.
Dole pod ním Elenka a ostatné deti tlieskali a jasali. Filip sa pozrel na svoje dlane. Boli stále trochu vlhké. Ale teraz to už nevadilo. Usmial sa. Dnes nezdolal len lezeckú stenu. Zdalo sa mu, že odhalil jedno veľké tajomstvo o sebe samom. A to bolo oveľa lepšie ako akýkoľvek zvonček.
„Čo keby sme si nabudúce všímali, kedy sa nám ježia chlpy?“ navrhla Elenka, keď zliezol dole.
„Super nápad!“ súhlasil Filip. „Možno zistíme, pred akým ďalším neviditeľným tigrom nás naše telo chráni!“ A obaja sa rozosmiali, pripravení na ďalšie objavy.