Lišiak Filip sa už nevedel dočkať. Všetko voňalo dobrodružstvom! Voňala tak vlhká ranná zem, voňali tak sladké maliny, ktoré si jeho maminka zbalila na cestu, a najviac zo všetkého voňal ich nový Hríb-mobil. Bol to vlastne vyhĺbený pečiak, ktorému ocko líška prirobil štyri kolesá z lieskových orieškov a volant z ohnutého konárika. Dnes sa celá rodina chystala na Veľkú lúku za lesom, kde mali kvitnúť najvzácnejšie zvončeky v celom kraji.
„Pripravení?“ zvolal ocko a zatočil volantom. Hríb-mobil sa s veselým hrkotom pohol vpred. Filip sedel vzadu so svojou sestričkou Elou a nadšene mával všetkým mravcom, ktorí usilovne pochodovali po lesnom chodníčku. Slnko presvitalo cez koruny stromov a na zemi vytváralo tancujúce škvrny svetla.
„Pozri, ako rýchlo tie stromy utekajú!“ smial sa Filip a sledoval, ako sa kmene stromov mihajú za malým okienkom. Jeden, druhý, desiaty... Bolo to úžasné divadlo.
Ale po chvíli sa začalo diať niečo zvláštne. To úžasné divadlo sa zmenilo na rozmazanú machuľu. Filipovi sa zrazu zdalo, akoby sa jeho bruško premenilo na bubon, na ktorom niekto neprestajne bubnuje. A hlava? Tá sa mu točila, akoby sa viezol na najbláznivejšom kolotoči na svete.
„Mami,“ zakňučal potichu, „asi som zjedol niečo zlé.“
Maminka sa k nemu otočila. „Ale veď si mal len ranné oriešky, Filipko. Čo ti je?“
„Moje bruško... tancuje,“ zamrmlal a oprel si hlavu o mäkkú stenu Hríb-mobilu. Cítil sa veľmi zvláštne. Sedel predsa úplne nehybne na svojom mieste, ale celé vnútro jeho tela malo pocit, akoby robilo kotrmelce. Zvesil hlavu a zavrel oči. Veselá nálada bola preč. Nahradil ju pocit smútku a zmätku. Prečo sa nemôže tešiť z výletu ako Ela? Tá si spokojne pospevovala a počítala veveričky na stromoch.
Ocko si všimol Filipovu bledú tvár v spätnom zrkadielku z kúska sľudy. „Stojíme!“ zavelil a opatrne zabrzdil pri malom potôčiku.
Akonáhle Hríb-mobil zastal, stalo sa niečo čarovné. Bubon v brušku prestal bubnovať. Kolotoč v hlave sa dotočil. Filip sa zhlboka nadýchol čerstvého vzduchu a zrazu mu bolo oveľa lepšie.
„Vidíš? Už je dobre,“ usmiala sa maminka a podala mu pohár s vodou.
„Ale... prečo?“ čudoval sa Filip a vystúpil von. Postavil sa na pevné nohy a zakrútil hlavou. Nič. Cítil sa úplne zdravo. „Ja tomu nerozumiem. Keď sedíme, som v poriadku. Keď ideme, je mi zle.“
„Možno si len unavený,“ navrhla Ela.
„Nie som!“ ohradil sa Filip. „Som len... zmätený.“
Sadol si na machový kameň a premýšľal. Príroda bola plná záhad, to vedel. Vedel, prečo v noci svietia svätojánske mušky a prečo pavúk tká siete. Ale toto bola záhada, ktorá sa týkala priamo jeho a vôbec jej nerozumel.
Z neďalekého duba sa ozvalo múdre zahúkanie: „Hú-hú! Vidím, že tu niekto rieši veľkú záhadu.“
Bol to pán Huk, najmúdrejší výr v celom lese. Sedel na vysokom konári a svoje veľké žlté oči upieral priamo na Filipa.
„Dobrý deň, pán Huk,“ pozdravil Filip úctivo. „Mám problém. Môj Hríb-mobil ma nemá rád.“
Výr sa ticho zasmial, až sa mu zatriaslo perie. „Ale kdeže, Filip. Tvoj Hríb-mobil s tým nemá nič spoločné. Problém je v tom, že tvoje telo sa háda samo so sebou.“
„Háda?“ zopakoval Filip a pozrel sa na svoje labky a na svoj chvost. Vyzerali, že sú najlepší kamaráti.
„Presne tak,“ prikývol pán Huk. „Predstav si, že v tvojej hlave je hlavný veliteľ. Volajme ho Mozog. A tento veliteľ dostáva správy od svojich poslov z celého tela. Máš dvoch veľmi dôležitých poslov. Jedným sú tvoje oči. Volajme ich Očká-pozorovatelia. A druhý posol sa skrýva hlboko v tvojich ušiach. Ten stráži rovnováhu a vie, či sedíš, stojíš alebo skáčeš. Volajme ho Uško-strážca.“
Filip počúval so zatajeným dychom. Znelo to ako napínavý príbeh.
„A teraz si predstav, čo sa stane, keď sedíš v Hríb-mobile,“ pokračoval pán Huk. „Čo vidia tvoje Očká-pozorovatelia?“
„Vidím, ako všetko okolo uteká! Stromy, kríky, kamene...“ vyhŕkol Filip.
„Správne! Takže tvoje Očká-pozorovatelia bežia za veliteľom Mozgom a kričia: ‚Hýbeme sa! Hýbeme sa veľmi rýchlo!‘“
Filip si to živo predstavil. Dve malé očká s nožičkami, ako utekajú do hlavy.
„Lenže,“ pokračoval výr a významne zdvihol krídlo, „čo robí tvoje telo? Sedíš na mieste, však? Nehýbeš sa. Takže tvoj posol, Uško-strážca, príde za veliteľom Mozgom a pokojne hlási: ‚Pane, sedíme. Všetko je v pokoji.‘“
Pán Huk sa odmlčal a pozrel na Filipa. „A teraz si predstav toho chudáka veliteľa Mozga. Dostane naraz dve úplne opačné správy. Jedna kričí ‚HÝBEME SA!‘ a druhá šepká ‚SEDÍME!‘. Veliteľ je z toho úplne zmätený! Nevie, komu má veriť. A keď je veliteľ zmätený, celé telo je zmätené. A presne táto veľká hádka v tvojej hlave spôsobí, že sa ti točí hlava a je ti zle od bruška.“
Filipovi sa v hlave rozsvietilo. Zrazu to všetko dávalo zmysel! Jeho telo sa naozaj hádalo! „Aha! Takže preto, keď zastavíme, je mi hneď dobre! Lebo vtedy Očká-pozorovatelia aj Uško-strážca hlásia to isté: ‚Stojíme!‘ A veliteľ Mozog je spokojný.“
„Presne tak, múdra hlavička!“ zahúkal pán Huk spokojne. „Našiel si jadro záhady.“
„To je skvelé!“ potešil sa Filip, no potom opäť zosmutnel. „Ale čo s tým? Znamená to, že už nikdy nebudem môcť cestovať Hríb-mobilom?“
„Ale kdeže,“ upokojil ho výr. „Musíš len pomôcť svojmu veliteľovi Mozgu, aby nebol taký zmätený. Musíš mu dať jasný dôkaz, že sa naozaj hýbete. A na to je jeden jednoduchý trik.“
„Aký?“ spýtal sa Filip nedočkavo.
„Keď sedíš v Hríb-mobile, nepozeraj sa na veci, ktoré sa mihajú tesne vedľa teba. Tie stromy a kríky len zvyšujú zmätok. Namiesto toho sa pozeraj von oknom, ale ďaleko dopredu. Nájdi si jeden bod, ktorý sa takmer nehýbe. Napríklad ten vzdialený kopec na horizonte alebo nejaký veľký oblak na oblohe. Keď sa budeš pozerať naň, tvoje Očká-pozorovatelia uvidia, že sa k nemu pomaly približujete. A to je správa, ktorej veliteľ Mozog rozumie oveľa lepšie. Povie si: ‚Aha, sedíme v niečom, čo sa hýbe vpred.‘ A hádka sa skončí.“
Filip sa s nádejou pozrel do diaľky. Na oblohe plával veľký biely oblak, ktorý vyzeral ako ovečka. „Myslíte, že to bude fungovať?“
„Vyskúšaj a uvidíš,“ usmial sa pán Huk. „Veda a poznanie sú najlepšie lieky na strach a neistotu. A teraz už bežte, nech nezmeškáte tie zvončeky.“
Filip poďakoval múdremu výrovi a plný novej odvahy naskočil späť do Hríb-mobilu. „Ocko, môžeme ísť! Už viem, čo mám robiť!“
Hríb-mobil sa opäť pohol. Filip si spomenul na radu pána Huka. Ignoroval mihajúce sa stromy a uprel zrak na biely oblak v tvare ovečky. Sústredil sa len naň. Sledoval, ako sa pomaličky posúva po modrej oblohe. A naozaj! Bubon v brušku zostal ticho. Kolotoč v hlave sa neroztočil. Cítil sa úplne inak.
„Funguje to! Ono to naozaj funguje!“ vykríkol od radosti. „Mami, oci, pozrite, už mi nie je zle!“
Maminka s ockom sa na seba usmiali. Celú zvyšnú cestu Filip sledoval vzdialené kopce a oblaky. Už nebol obeťou záhadnej choroby, bol jej pánom. Rozumel, čo sa deje v jeho tele, a vedel, ako si pomôcť.
Keď konečne dorazili na Veľkú lúku, bola ešte krajšia, ako si predstavoval. Všade kvitli stovky fialových zvončekov a vo vánku tichučko cinkali. Filip z Hríb-mobilu doslova vyletel a s radosťou sa rozbehol po mäkkej tráve. Cítil sa silný a hrdý. Nielenže dorazil na výlet, ale vyriešil aj veľkú záhadu svojho tela. A to bolo ešte lepšie ako nájsť ten najvzácnejší zvonček v celom lese. Zistil totiž, že najväčšie dobrodružstvá sa niekedy neskrývajú vonku, ale priamo v nás. A keď im porozumieme, môžeme dokázať čokoľvek. Dokonca aj cestovať bez toho, aby sa nám točila hlava.