V hlbokom, teplom a vlhkom údolí, ktorému sa hovorilo Ústna dutina, ležalo malé, žiarivé mestečko Zubkovo. Jeho domčeky boli snehobiele a hladké, postavené pekne v rade jeden vedľa druhého. Obyvatelia Zubkova, usmievavé Zúbky, žili spokojný život. Jedným z najmladších a najzvedavejších obyvateľov bol predný zúbok menom Bielko. Mal najbelšiu strechu a najhladšie steny v celom rade a bol na to patrične hrdý.
„Aký krásny deň!“ tešil sa Bielko a nastavoval svoju lesklú plôšku teplému dychu, ktorý cezeň jemne vial. Vedľa neho stál starý, múdry zub Stolička Mudroň. Ten už zažil veľa a jeho povrch nebol taký hladký ako Bielkov. Mal drobné ryhy a jamky, ktoré rozprávali príbehy.
„Len pokoj, mladý priateľ,“ povedal Mudroň svojím hlbokým, pokojným hlasom. „Deň sa ešte len začal.“
A mal pravdu. Z ničoho nič sa nad Zubkovom zotmelo. Obrovský, hnedý a neuveriteľne voňavý oblak sa zniesol priamo do stredu mestečka. Bol mäkký, sladký a lepkavý. Bol to kúsok čokoládovej torty.
„Jééj! Čo je to?“ vyhŕkol Bielko nadšene. Vôňa mu šteklila špičku.
Stolička Mudroň si povzdychol. „Och, nie. Problémy na obzore.“
V malých, tmavých škárach medzi domčekmi Zubkova sa začalo niečo hýbať. Z tieňov sa vynorili tisíce drobných, neposedných postavičiek. Boli to Cukrožrúti, malí a večne hladní obyvatelia Ústnej dutiny. Keď zbadali čokoládovú tortu, začali radostne poskakovať a tancovať.
„Cukor! Cukor! Mňam!“ spievali tenkými hláskami. Ich vodca, generál Kyselina, ktorý bol o niečo väčší a mal na hlave korunku z lepkavého karamelu, zavelil: „Do útoku, moji verní! Začína sa veľká hostina!“
Cukrožrúti sa ako malá armáda vrhli na sladké zvyšky torty, ktoré zostali prilepené na bielych uličkách a stenách domčekov v Zubkove. Hltali cukor s obrovskou chuťou. Bielko ich fascinovane sledoval. Vyzerali takí smiešni a zaneprázdnení.
„Pozri, Mudroň, akí sú zlatí,“ zasmial sa. „Majú žúrku.“
Mudroň sa však nesmial. „To nie je žúrka, Bielko. To je začiatok pohromy. Sleduj, čo sa stane teraz.“
Ako Cukrožrúti jedli a jedli, začali sa meniť. Ich telíčka sa naplnili energiou a začali okolo seba vypúšťať drobné, takmer neviditeľné obláčiky. Tieto obláčiky sa spájali a vytvárali lepkavú, kyslú hmlu, ktorá sa pomaly usádzala na žiarivých stenách zúbkov.
Bielko zrazu pocítil niečo zvláštne. Na jeho dokonale hladkom povrchu ho niečo jemne pichlo. Potom znova. A znova. Bolo to ako tisíc malilinkých ihličiek, ktoré sa mu snažili zavŕtať do steny.
„Au! Čo to je? Štípe to!“ vykríkol a zatriasol sa.
„To je ich dielo,“ vysvetlil vážne Mudroň. „Po tom, ako sa Cukrožrúti najedia svojej obľúbenej pochúťky, cukru, vyrobia niečo veľmi nepríjemné. Je to kyselina. A tá kyselina, môj milý Bielko, je ako malinký, tichý vŕtač. Pomaličky, potichučky naleptáva našu ochrannú vrstvu, sklovinu.“
Bielko sa zhrozil. Pozrel sa na svoje biele steny a predstavil si, ako do nich nejaký vŕtač robí dieru. „Dieru? Chceš povedať... kaz?“ zašepkal vystrašene. Počul o tom strašidelné príbehy od starších zúbkov.
„Presne tak,“ prikývol Mudroň. „Začína sa to nenápadne. Jedna malá bodka, potom ďalšia. Kyselina zmäkčí našu tvrdú sklovinu a Cukrožrúti sa potom môžu zavŕtať hlbšie. A keď sa raz dostanú dnu, je veľmi ťažké ich dostať von.“
Pocit neistoty a strachu nahradil Bielkovu počiatočnú zvedavosť. Už sa mu Cukrožrúti nezdali vôbec zlatí. Videl ich ako malých ničiteľov, ktorí mu chcú ublížiť. Kyslá hmla bola čoraz hustejšia a štípanie silnelo. Niektoré menšie zúbky v okolí už potichu fňukali.
„Čo budeme robiť?“ spýtal sa Bielko a v hlase sa mu ozývalo zúfalstvo. „Musíme ich nejako zastaviť! Nemôžeme ich nechať, aby nám urobili diery!“
Skúsil sa zatriasť, aby zo seba striasol lepkavé zvyšky a otravných Cukrožrútov, ale držali sa pevne. Boli ako prilepení.
„Sami na nich nestačíme,“ povedal Mudroň a pozrel sa kamsi nahor, k ružovému oblúku, ktorý tvoril strechu Ústnej dutiny. „Potrebujeme pomoc. Potrebujeme našich hrdinov.“
„Hrdinov? Akých hrdinov?“ čudoval sa Bielko.
Práve vtedy sa zatriasla celá Ústna dutina. Zhora sa začalo ozývať zvláštne svišťanie a šumenie. V diaľke sa objavil veľký, farebný predmet s tisíckami tenkých nožičiek. Rútil sa priamo k nim.
Cukrožrúti spozorneli. Generál Kyselina nervózne prešľapoval. „Pozor! Poplach! To je ona!“
„Kto je to?“ pýtal sa Bielko, napoly vystrašený, napoly plný nádeje.
„To je Štetinka Hrdinka!“ zvolal radostne Mudroň. „A nie je sama!“
Za obrovskou kefkou sa valila snehobiela, voňavá vlna. Bola to Pasta Penivá, jej verná spoločníčka.
Štetinka Hrdinka dopadla s jemným šuchotom na začiatok Zubkova a jej tisíce pružných štetiniek sa okamžite pustili do práce. Pohybovali sa rýchlo a systematicky, ako dobre vycvičená armáda.
„Preč s vami, lepkaví darebáci!“ znel jej energický hlas.
Štetinky prečesávali každú uličku, každý kútik, každú škáru. Zbierali sladké, lepkavé zvyšky torty a odmetali prekvapených Cukrožrútov, ktorí sa nestíhali ani poriadne chytiť. Padali jeden za druhým, kričali a strácali sa v prúde.
Potom prišla na rad Pasta Penivá. Jej svieža, šumiaca pena zaliala celé Zubkovo. Bielko pocítil, ako nepríjemné štípanie okamžite prestalo. Pena nielenže nádherne voňala po mäte, ale mala aj čarovnú moc. Neutralizovala kyslú hmlu a posilňovala oslabené steny zúbkov. Zanechávala za sebou ochranný štít, ktorý sa leskol na slnku.
„To je úžasné!“ jasal Bielko. Cítil, ako jeho povrch opäť silnie a je hladký. Pozeral sa, ako Štetinka Hrdinka a Pasta Penivá spoločne a neúnavne čistia celé mestečko. Pracovali ako dokonale zohratý tím. Jeden bez druhého by to nedokázali. Štetinka odstraňovala špinu a nepriateľov, Pasta liečila a chránila.
Po niekoľkých minútach usilovnej práce bolo po všetkom. Všetky zvyšky torty zmizli. Cukrožrúti boli spláchnutí preč a schovali sa do svojich najhlbších úkrytov, kde budú čakať na ďalšiu príležitosť. Kyslá hmla sa rozplynula a vzduch v Ústnej dutine bol opäť čistý a svieži.
Zubkovo žiarilo ešte viac ako predtým.
Štetinka Hrdinka a Pasta Penivá sa rozlúčili a zmizli tak rýchlo, ako sa objavili. V mestečku zavládlo spokojné ticho.
Bielko sa cítil bezpečne a nesmierne vďačne. Pozrel na Stoličku Mudroňa. „Tak preto...“ zašepkal.
„Áno, Bielko,“ usmial sa starý zub. „Preto je ich návšteva taká dôležitá. Každé ráno a každý večer. Nedáme Cukrožrútom to, čo majú najradšej – zvyšky jedla a čas. Keď im zoberieme potravu, nemôžu vyrábať svoju zlú kyselinu. A keď prídu naši hrdinovia včas, nestihnú napáchať žiadne škody.“
Bielko konečne všetko pochopil. Nebol to len nejaký nudný rituál. Bolo to veľké dobrodružstvo, dôležitá bitka o zdravie a bezpečnosť ich mestečka. Už sa nikdy viac nebude na príchod čokolády pozerať len s radosťou, ale aj s rešpektom a vedomím, čo musí nasledovať.
Odvtedy sa Bielko na príchod Štetinky Hrdinky a Pasty Penivej vždy tešil. Vedel, že sú to jeho ochrancovia. A keď sa dievčatko, v ktorého ústach žil, usmialo do zrkadla, Bielko sa leskol zo všetkých zúbkov najviac. Bol hrdý nielen na svoju belosť, ale aj na to, že vie, ako si ju udržať. A vedel, že kým budú držať spolu – on, Mudroň, ostatné zúbky a ich dvaja mocní spojenci – bude ich mestečko Zubkovo vždy krásne a bez jediného kazu.