Filip si zlostne sadol na trávnik a prekrížil si ruky na hrudi. Slnko príjemne hrialo a voňavé kvety jeho starého otca sa na neho usmievali z každého kúta záhrady. Ale Filip nemal náladu na úsmevy. Práve sa pokúsil zdvihnúť veľkú krhlu plnú vody, aby polial rajčiny, no ani s ňou nepohol. Zato starý otec prišiel, s ľahkosťou ju chytil a s úsmevom polial celý záhon.
„Ja chcem byť tiež taký silný!“ zamračil sa Filip a pozrel si na svoje ruky. Boli to obyčajné chlapčenské ruky, žiadne veľké svaly na nich nevidel. „Kedy mi už narastú svaly, starký?“
Starý otec odložil krhlu a sadol si vedľa neho do mäkkej trávy. „Vieš, Filip, svaly sú ako malí stavbári, ktorí bývajú v tvojom tele. Volajme ich Svalkovia. Sú veľmi usilovní, ale potrebujú prácu, aby mali čo stavať.“
Filip sa zvedavo naklonil. „Stavbári? V mojom tele? A čo stavajú?“
„No predsa teba! Robia ťa silnejším,“ žmurkol na neho starký. „Predstav si, že tvoje svaly sú mestá a Svalkovia sú ich obyvatelia. Keď nič nerobíš, len oddychuješ, aj oni oddychujú. Pozerajú televíziu, hrajú sa karty a občas si zdriemnu. Ale keď začneš cvičiť, napríklad behať, skákať alebo niečo dvíhať, je to pre nich ako poplach.“
Filip si hneď predstavil maličkých panáčikov vo svojich rukách, ako vyskakujú z postelí.
„Presne tak,“ pokračoval starý otec, akoby mu čítal myšlienky. „Zrazu zaznie siréna: ‚Poplach! Filip potrebuje silu!‘ A všetci Svalkovia vybehnú von. Keď napríklad lezieš na preliezku, oni sa musia poriadne zaprieť, aby ti pomohli. A pri tej námahe sa v ich mestečku, teda v tvojom svale, urobia maličké, naozaj drobnučké prasklinky. Ako keby sa im trochu poškodila cesta alebo múr na dome.“
Filip sa zľakol. „Poškodila? To je zlé, nie? Nechcem mať v sebe nič pokazené!“
„Vôbec nie!“ zasmial sa starý otec. „To je ten najlepší signál! Pretože vtedy si Svalkovia povedia: ‚Musíme to opraviť! A nielen opraviť, musíme to postaviť pevnejšie, aby sa to nabudúce už tak ľahko nepoškodilo!‘“
Filip vyvaľoval oči. Toto začínalo byť zaujímavé.
„A tak sa pustia do práce,“ rozprával starký s nadšením. „Vytiahnu svoje maličké fúriky, prilby si dajú na hlavy a začnú opravovať. Ale namiesto jednej tehličky dajú dve. Namiesto tenkej latky dajú hrubší trám. Celú noc usilovne pracujú, spevňujú a zväčšujú svoje mesto. A keď sa ráno zobudíš, tvoj sval je o kúsok silnejší a pripravený na novú výzvu.“
„Takže keď som sa snažil zdvihnúť tú krhlu, moji Svalkovia dostali signál?“ opýtal sa Filip.
„Presne tak! Ale pozor, majú dve dôležité podmienky, aby mohli dobre pracovať,“ zdvihol starký prst. „Po prvé, potrebujú na prácu pokoj. Najlepšie pracujú, keď spíš. Vtedy majú čas všetko opraviť a postaviť. Preto je spánok pre deti taký dôležitý.“
„A tá druhá?“ nedočkavo sa pýtal Filip.
„Potrebujú stavebný materiál. A tým je dobré jedlo. Bielkoviny, ktoré sú v mlieku, jogurte, vajíčkach či v mäsku, sú pre nich ako tehly a cement. Zelenina a ovocie sú zase energia pre ich stroje. Ak im nedáš dobrý materiál, nemajú z čoho stavať a len smutne sedia s prázdnymi fúrikmi.“
Filip sa zamyslel. „Takže ak budem dnes liezť na preliezku, večer zjem jogurt a pôjdem spať, moji Svalkovia mi postavia silnejšie ruky?“
„Presne si to pochopil, môj malý staviteľ!“ pochválil ho starký. „Ale pamätaj, nestane sa to za jeden deň. Svalkovia sú síce usilovní, ale stavajú pomaly a poriadne. Každý deň kúsok. Je to ako stavať veľký hrad z malých kamienkov. Chce to trpezlivosť.“
Filip vyskočil na nohy. Už nebol nahnevaný, bol plný odhodlania. „Starký, tak poďme dať mojim Svalkom poriadne zabrať! Čo keby som ti pomohol nosiť drevo ku krbu? Ale len malé kúsky,“ dodal opatrne.
„Výborný nápad,“ súhlasil starý otec. „Ale pekne pomaly a opatrne, aby si sa nepotkol. Dáme im prácu, ale nie takú, aby sa im celé mesto zrútilo.“
Filip sa pustil do práce. Nosil malé polienka jedno po druhom a ukladal ich na kopu. Cítil, ako ho začínajú pobolievať ruky. Najprv sa zľakol, no potom si spomenul na starkého slová. „To len moji Svalkovia volajú: ‚Máme prácu! Pripravte si náradie!‘“ pošepkal si pre seba a usmial sa.
Keď skončili, sadol si na schody a oddychoval. Predstavoval si, ako vnútri jeho ramien pobehujú maličkí pracanti v montérkach. Jeden mieša maltu z jogurtu, ktorý zjedol na raňajky, druhý kladie tehličky z chlebíka so šunkou a ďalší meria, či je všetko rovné. Bolo to ako sledovať tajný film, ktorý sa odohrával priamo v ňom.
Večer pri večeri Filip zjedol celú porciu bez hundrania. Dokonca si vypýtal aj pohár mlieka. „Pre mojich stavbárov,“ vysvetlil mame, ktorá sa čudovala jeho apetítu.
Keď si líhal do postele, cítil príjemnú únavu v celom tele. Zavrel oči a zašepkal do tmy: „Tak, milí Svalkovia, teraz máte pokoj. Môžete začať stavať. Dobrú noc.“
A naozaj. Keby sa mohol pozrieť do svojho svalu mikroskopom, videl by úžasné veci. Maličké postavičky s čelovkami na prilbách kmitali sem a tam. Opravovali drobné poškodenia, ktoré vznikli pri nosení dreva. „Tu pridáme vlákno!“ kričal jeden. „Túto časť musíme spevniť!“ ukazoval druhý. Všade bolo počuť tiché klopkanie, šuchotanie a spokojné mrmlanie usilovných robotníkov. Pracovali celú noc, a keď ráno začalo svitať, ich dielo bolo hotové. Mesto bolo o kúsok väčšie a oveľa pevnejšie.
Na druhý deň ráno sa Filip zobudil a ako prvé si skontroloval ruky. Navonok vyzerali rovnako. Trochu ho to sklamalo. Ale potom vstal a cítil sa... inak. Silnejšie.
Vybehol do záhrady, kde už starký opäť stál pri záhonoch. „Dobré ráno, staviteľ!“ pozdravil ho s úsmevom.
Filip bez slova podišiel ku krhle s vodou. Nebola plná, len do polovice. Chytil ju oboma rukami, poriadne sa zaprel nohami, ako to videl u starkého, a... zdvihol ju! Bola ťažká, ale udržal ju. Pomaly, krôčik za krôčikom, ju zaniesol k najbližšej rajčine a opatrne ju naklonil.
„Videl si to, starký? Videl si?“ kričal od radosti. „Zvládol som to! Moji Svalkovia pracovali celú noc!“
Starý otec ho pohladil po vlasoch. „Vidíš? A teraz si predstav, čo dokážu, ak im budeš dávať prácu pravidelne. Nie každý deň tú istú, aby sa nenudili. Raz behanie, inokedy lezenie, potom bicyklovanie. Budú mať radosť z nových výziev a ty budeš každým dňom silnejší.“
Filip sa usmial od ucha k uchu. Už nechcel mať svaly hneď. Pochopil, že sila nie je niečo, čo sa dá nájsť alebo kúpiť. Sila sa stavia. Pomaly, trpezlivo, tehličku po tehličke. A on mal v sebe tú najlepšiu partiu stavbárov na svete.
„Čo myslíš, deti, akú prácu dáte svojim Svalkom dnes vy?“