V Banánovom háji, kde listy veľké ako periny šuštali vo vánku, poskakoval zvedavý opičiak Filip. Dnes mal však zlú náladu. Nos mal zvraštený a chvostík mu nervózne pošklbával. Sadol si na hrubý koreň a zahľadel sa na trsy žltých dobrôt, ktoré viseli všade navôkol.
„To nie je spravodlivé!“ zamrmlal si popod nos. „Prečo sú všetky banány krivé? Chcem jeden poriadny, rovný banán! Ako pravítko!“
Prezeral si jeden trs za druhým. Všetky banány, malé aj veľké, boli ohnuté ako usmievavé ústa. Niektoré viac, niektoré menej, ale ani jeden nebol dokonale rovný. Filip frustrovane vzdychol a kopol do spadnutého listu.
„Čo ťa trápi, malý objaviteľ?“ ozval sa za ním hlboký a pokojný hlas.
Filip sa otočil. Na konári nad ním sedel starý orangutan Barnabáš a múdro na neho hľadel. Jeho dlhé chlpy sa jemne vlnili a v očiach mal iskričky plné trpezlivosti.
„Chcem rovný banán!“ posťažoval sa Filip. „Ale všetky sú pokrútené. Akoby sa mi smiali.“
Barnabáš sa pousmial. „Možno sa nesmejú tebe. Možno ti len rozprávajú svoj príbeh. Premýšľal si niekedy, prečo tak vyzerajú?“
Filip pokrútil hlavou. „Nie. Len ma to hnevá.“
„Hnev je ako zamračená obloha. Zakrýva slnko, ale nezastaví ho,“ povedal Barnabáš. „Čo keby si namiesto hnevania skúsil prísť na túto záhadu sám? Možno potom nájdeš banán, ktorý sa ti bude páčiť najviac.“
Filipovi sa nápad zapáčil. Jeho hnev sa pomaly menil na zvedavosť. Koniec koncov, bol predsa známy objaviteľ! Aspoň vo svojich predstavách.
„Dobre teda!“ vyhlásil odhodlane. „Zistím, prečo sú banány krivé. A možno ich aj vyrovnám!“
Jeho prvý plán bol veľmi jednoduchý. Našiel trs, kde rástli úplne maličké, zelené banániky, nie väčšie ako jeho prst. Boli skoro rovné, len trošku sa už začínali ohýnať. „Aha! Chytím vás hneď na začiatku!“
Našiel si rovný pevný konárik a jemnou lianou ho priviazal k jednému malému banánu. Upevnil ho tak, aby ho konárik nútil rásť úplne rovno.
„Tak! Teraz budeš rásť ako vojak v pozore!“ povedal si hrdo. Zapísal si do svojho pomyselného zápisníka: „Pokus číslo jedna: Vyrovnávanie paličkou.“ Spokojný so svojím vynálezom odbehol hrať sa s kamarátmi.
O niekoľko dní sa vrátil na to isté miesto. Už z diaľky videl, že niečo nie je v poriadku. Pribehol bližšie a neveril vlastným očiam. Banánik sa zo všetkých síl snažil ohnúť smerom nahor, k oblohe. Tlačil sa proti paličke tak silno, až sa liana, ktorá ho držala, pretrhla. Banánik bol teraz ešte krivší ako ostatné.
„Tak toto nefunguje,“ povzdychol si Filip. Ale namiesto sklamania pocítil niečo iné. Vzrušenie. „Skvelé, teraz viem, ako to nerobiť!“ zasmial sa. „Ten banán akoby chcel niekam utiecť. Ale kam?“
Pozrel sa hore. Nad ním sa cez listy predierali slnečné lúče. „Žeby za slnkom?“ zašepkal. „Všetky rastliny predsa chcú rásť za svetlom.“
To mu vnuklo nový nápad. „A čo ak ho oklamem?“
Našiel ďalší trs s malými banánikmi, ktoré sa ešte len klubali z veľkého fialového kvetu. Tieto všetky smerovali nahor, ako prsty ukazujúce na nebo. „Dobre,“ zamyslel sa Filip. „Ak rastiete nahor a preto sa ohýbate, skúsim vás otočiť, aby ste rástli nadol. Potom budete visieť rovno ako cencúle!“
S veľkou námahou a opatrnosťou sa mu podarilo celý malý trs jemne pootočiť tak, aby banániky smerovali k zemi. Musel ho podoprieť niekoľkými listami, aby sa nevrátil do pôvodnej polohy.
„Pokus číslo dva: Rast dolu hlavou,“ zapísal si do pomyselného zápisníka a bol na seba veľmi pyšný. Toto muselo vyjsť! Logika nepustí.
Keď sa po týždni vrátil, čakal ho ešte väčší šok. Banániky, ktoré mali rásť rovno nadol, spravili niečo neuveriteľné. Ohli sa do takmer dokonalého tvaru písmena U! Ich špičky opäť mierili k slnku a oblohe.
„Aha!“ zvolal Filip a buchol sa dlaňou po čele. „Takže ony chcú rásť vždy, ale naozaj vždy smerom nahor! Nezáleží na tom, ako ich otočím!“ V tej chvíli pochopil prvú časť záhady. Banány nerastú k zemi, ako jablká. Rastú od zeme preč, smerom k nebu.
Sadol si a premýšľal. „Dobre. Chcú rásť rovno hore. Ale prečo sa potom aj tak ohnú?“
Vtom k nemu opäť prišiel Barnabáš, ktorý ho z diaľky pozoroval. V ruke držal dva banány. Jeden malý, zelený a skoro rovný, a druhý veľký, žltý a poriadne zahnutý. Nič nepovedal, len mu ich podal.
Filip si ich vzal do rúk. Malý zelený bol ľahučký ako pierko. Veľký žltý bol ťažký a voňal sladko. Prezeral si ich, otáčal, porovnával. A vtedy si to všimol.
„Barnabáš, pozri!“ zvolal nadšene. „Tento malý je skoro rovný a ukazuje hore. Ale tento veľký... je ťažký!“
Barnabáš prikývol. „A čo robia ťažké veci, Filip?“
Filip sa zamyslel. Pustil z ruky kamienok. Padol na zem. Pustil oriešok. Padol na zem. „Padajú! Všetko ťažké padá na zem. Akoby to zem k sebe volala.“
„Presne tak,“ usmial sa Barnabáš. „Tomu sa hovorí zemská príťažlivosť. Všetko, čo má nejakú váhu, to priťahuje k sebe.“
Filipovi sa v hlave rozsvietilo. Pozrel sa na veľký žltý banán a zrazu v jeho tvare videl celý príbeh.
„Ja už viem! Ja už viem!“ skákal od radosti. „Je to boj! Banány chcú rásť hore, za slniečkom, rovno ako sviečky. Ale ako rastú a stávajú sa väčšími a ťažšími, zem ich svojou silou ťahá nadol! Ony sa nevzdávajú a stále sa snažia dostať hore, ale tá váha ich ohýba! Preto sú krivé!“
Hrdo pozrel na Barnabáša, oči mu žiarili šťastím z objavu.
„Presne tak, môj malý vedec,“ pochválil ho Barnabáš. „Vyriešil si záhadu krivého banánu. Jeho tvar nie je chyba. Je to dôkaz jeho sily. Dôkaz, že sa snažil rásť za svetlom, aj keď ho niečo ťahalo späť.“
Filip držal v ruke zahnutý žltý banán a už sa mu nezdal smiešny ani nespravodlivý. Zrazu v ňom videl odvahu a vytrvalosť. Bol to banán-hrdina, ktorý vyhral svoj malý boj.
„Ošúpeš mi ho, prosím?“ spýtal sa Barnabáša.
Spoločne si sadli a vychutnávali si sladkú chuť zrelého, dokonale krivého banánu. Filip si odhryzol a usmial sa. Bola to tá najlepšia chuť na svete. Chuť objavu.
Odvtedy už nikdy nehľadal rovný banán. Vždy si vybral ten najkrajšie zahnutý, pretože vedel, že v sebe ukrýva ten najzaujímavejší príbeh.
A keď si najbližšie budeš v obchode vyberať banán, skús sa na neho pozrieť Filipovými očami. Možno aj ty uvidíš, ako statočne bojoval, aby sa dostal až k tebe.