Bum! Plác! Hops! Ale nie tak, ako by malo. Namiesto veselého kotúľania sa čudo z machu a listov len nemotorne prevalilo a zastalo.
„Toto sa vôbec nekotúľa!“ zafučal veveričiak Riško a labkou frustrovane drgol do svojho výtvoru. „Mala to byť lopta na prvý lesný futbalový zápas a vyzerá to skôr ako hrča blata.“
Ježko Palko, jeho najlepší kamarát, si svoj pichľavý nosánik zvedavo pošúchal o kôru stromu. „Hm, je to preto, lebo nie je pekne guľatá, Riško. Pozri, tu je hrbol, a tam je plochá.“ Palko bol pokojný a vždy všetko najprv skúmal. Riško bol zasa plný energie a nápadov, no chýbala mu trpezlivosť.
„Musíme spraviť lepšiu! Takú, čo sa bude gúľať rýchlo a rovno!“ rozhodol Riško. Zabehol do svojej dielničky v dutine starého duba a priniesol niekoľko štvorcových kúskov kôry. „Čo takto? Spojíme ich a bude to pevné!“
Pracovali spolu. Riško rýchlo podával kúsky a Palko ich starostlivo spájal tenkými vetvičkami. Čoskoro mali hotový nový útvar. Bol pevný, to áno, ale...
„Je to kocka!“ vyhŕkol Palko a jemne ju postrčil. Kocka sa s buchotom preklopila na jednu stranu, potom na druhú, ale vôbec sa nekotúlala.
„Ach jaj,“ povzdychol si Riško. „Zase zle. Kocka je fajn na stavanie veže, ale nie na futbal.“ Sadol si na chvost a premýšľal. „A čo keby sme použili niečo úplne guľaté? Napríklad listy z lekna!“
Zbehli k jazierku a nazbierali veľké, hladké listy. Skúsili ich pospájať, ale bol to ešte väčší neporiadok. Listy sa prekrývali, krčili a výsledok pripomínal skôr rozmočenú palacinku.
„Tak toto nevyšlo,“ zasmial sa Palko, aj keď im bolo trochu smutno. „Aspoň teraz vieme, že ani štvorce, ani guľaté listy nefungujú. Čo je skvelé, lebo sme sa niečo naučili!“
Riško sa usmial. Palkov pokojný prístup mu vždy pomohol. „Máš pravdu. Ale čo teda použiť?“
Vtom nad nimi ticho zašumela krídlami múdra sova, pani Hvizdalka. Pristála na konári nad nimi a zahúkala: „Vidím, vidím, dvaja malí vynálezcovia majú problém. Čo to tu majstrujete, chlapci?“
„Snažíme sa vyrobiť dokonalú loptu,“ vysvetlil Riško. „Ale nech robíme, čo robíme, nikdy nie je pekne guľatá.“
Pani Hvizdalka si ich poobzerala svojimi veľkými, múdrymi očami. „Guľatá vec z plochých kúskov? To je zaujímavá hádanka. V prírode existujú úžasní stavitelia, ktorí vedia pracovať s tvarmi. Pozrite sa napríklad tam hore.“ kývla krídlom smerom k včeliemu úľu zavesenému na bukovej vetve.
Riško a Palko zdvihli hlavy. Videli včielky, ako usilovne pracujú na plástoch. Keď sa pozreli zblízka, všimli si, že celé plásty sú zložené z malých, rovnakých tvarov.
„To nie sú štvorce,“ zašepkal Palko a počítal. „Jeden, dva, tri, štyri, päť, šesť... Majú šesť strán!“
„Šesťuholníky!“ zvolal Riško nadšene. „Pani Hvizdalka, myslíte, že by to fungovalo so šesťuholníkmi?“
Sova len záhadne žmurkla. „Skúšanie je najlepší učiteľ. A pamätajte, aj malá zmena môže spraviť veľký rozdiel.“ S týmto tichým zahúkaním sa znova vzniesla do korún stromov.
„Tak poďme na to!“ zavelil Riško. Nazbierali tenké kúsky brezovej kôry a Palko svojím presným ježkovským zrakom z nich začal vykrajovať úhľadné šesťuholníky. Bola to piplavá práca, ale tentoraz boli oveľa trpezlivejší. Spájali jeden šesťuholník k druhému a pomaly sa im pod labkami začalo niečo formovať.
Bolo to oveľa lepšie! Lopta bola pevnejšia a oveľa guľatejšia ako ich predošlé pokusy. Keď ju dokončili, Riško ju s napätím pustil na zem. Kotúľala sa! Trochu sa síce ešte tackala, ale bol to obrovský pokrok.
„Hurá! Funguje to!“ tešil sa Riško.
Palko ju však ďalej skúmavo pozoroval. „Je to dobré, ale nie dokonalé. Pozri, keď spojíme tri šesťuholníky k sebe, vytvoria rovnú plochu. Preto naša lopta nie je úplne guľatá, ale skladá sa z mnohých malých plôšok.“
Riško si sadol a poškrabal sa za uchom. „Máš pravdu. Ako to teda zaobliť? Potrebujeme niečo, čo tie rovné kúsky ohne do krivky.“
Dlho hľadeli na takmer hotovú loptu. Premýšľali, čo im hovorila pani Hvizdalka. „Aj malá zmena môže spraviť veľký rozdiel.“
„Zmena!“ vyhŕkol zrazu Palko. „Čo ak na niektorých miestach nepoužijeme šesťuholník? Čo ak tam dáme tvar s menším počtom strán? Musí to tie ostatné kúsky stiahnuť k sebe a vytvoriť oblúk!“
Bol to geniálny nápad. Riško rýchlo z kôry vystrihol trojuholník. Keď ho však skúsili vložiť medzi šesťuholníky, bolo to príliš špicaté. Potom skúsili štvorec, ale ten tam nesedel.
„Počkaj,“ zamyslel sa Palko a znova počítal. „Šesťuholník má šesť strán. Skúsme niečo medzi štvorcom a šesťuholníkom. Tvar s piatimi stranami!“
Riško hneď vyrezal z kôry prvý päťuholník. Opatrne ho vložili na miesto, kde sa predtým spájali tri šesťuholníky. A stalo sa niečo úžasné! Akoby mávnutím čarovného prútika sa okolité šesťuholníky mierne nadvihli a pritiahli k sebe, čím vytvorili dokonalé zaoblenie.
„Palko, ty si génius!“ kričal Riško od radosti. „To je ono! To je to tajomstvo!“
Zistili, že nepotrebujú veľa päťuholníkov. Stačilo ich rozmiestniť na správne miesta a zvyšok vyplniť šesťuholníkmi. Pracovali s novým nadšením a o chvíľu pred nimi ležala tá najkrajšia lopta, akú kedy les videl. Bola takmer dokonale guľatá, pevná a zložená z nádhernej mozaiky bielych päťuholníkov a šesťuholníkov z brezovej kôry.
Keď ju Riško kopol, letela vzduchom a po dopade sa kotúľala rovno a rýchlo cez celú čistinku. Ostatné zvieratká, ktoré ich potichu sledovali, začali nadšene tlieskať.
„Naučili sme sa niečo veľmi dôležité,“ povedal Palko, keď sa pozeral na hrajúcich sa kamarátov. „Niekedy najlepšie riešenie nie je len jeden tvar, ale šikovná kombinácia viacerých.“
Riško ho veselo objal. „A tiež sme sa naučili, že sa netreba vzdávať po prvom neúspechu. Každá chyba nás priviedla bližšie k cieľu.“
Od toho dňa sa v lese hral futbal každý slnečný deň. A keď sa niekto opýtal, ako sa im podarilo vyrobiť takú skvelú loptu, Riško a Palko sa len usmiali a povedali: „Je to malé tajomstvo geometrie a veľkého kamarátstva.“
Čo myslíte, deti? Skúsite si aj vy doma s pomocou rodičov vystrihnúť z papiera niekoľko šesťuholníkov a pár päťuholníkov? Uvidíte, ako sa vám začnú samé spájať do krásnej guľatej lopty! Ale pozor, používajte iba bezpečné detské nožničky a vždy pod dohľadom dospelých.