Veverička Jela sa s chichotom spustila dolu kmeňom starej borovice. „Mám ich! Tri najdokonalejšie šišky z celého lesa!“ zvolala a víťazoslávne ich zdvihla nad hlavu. Dole na čistinke ju už čakal jazvec Bruno a líštiak Filip. Bruno práve dokončoval bránku na ich lesnom ihrisku a Filip starostlivo ukladal kamienky do peknej línie.
„Výborne, Jela! Tie budú strechou našej novej veže,“ pochválil ju Bruno a utrel si labky do trávy. Bol to staviteľ telom aj dušou. Všetko muselo mať svoj poriadok a logiku.
Filip sa usmial, no jeho úsmev rýchlo zvädol. Pozrel sa hore na oblohu, ktorá sa z ničoho nič začala meniť. „Pozrite,“ zašepkal a uši stiahol k hlave. „Niečo sa deje.“
Kedysi modré nebo sa zatiahlo veľkým, ťažkým mrakom. Nebol to však obyčajný biely baránok, aké sa rady hrali na naháňačku. Tento bol tmavosivý, takmer čierny, a vyzeral nahnevane. Pomaly a ticho sa plazil ponad ich hlavy, akoby ich chcel prehltnúť.
„Och,“ vydýchol Filip a zježil sa mu každý jeden chĺpok na huňatom chvoste. „Vyzerá mrzuto. Asi sme ho nahnevali naším krikom. Mali by sme sa schovať.“
Jela si založila labky vbok. „Mrak? Nahnevaný? Filip, to je len oblak. Kopa vody. Nemôže sa hnevať.“
„Ale prečo je taký tmavý a strašidelný?“ nedal sa Filip. „Všetky ostatné oblaky sú biele a veselé. Tento je ako brucho veľkého medveďa, ktorý sa práve zobudil zo zimného spánku.“
Bruno prestal pracovať a zamyslene si šúchal bradu. „Filip má pravdu, je iný. Nikdy som nepremýšľal nad tým, prečo sú niektoré oblaky biele a iné tmavé. Možno je naozaj nahnevaný?“
„Nezmysel!“ odfrkla Jela. „Musí na to existovať nejaké vysvetlenie. Poďme to zistiť!“
Prvý nápad dostala, ako inak, Jela. „Možno je plný blata! Slnko svieti z jednej strany, ale cez to blato sa svetlo nedostane, a tak je zospodu tmavý!“
Filipovi sa tá predstava vôbec nepáčila. Dážď plný blata? Fuj. Bruno však zdvihol labku. „Počkajte. To je hypotéza. A každú hypotézu treba overiť. Nemôžeme tam vyliezť, ale môžeme počkať, kým začne pršať. Ak budú mláky plné blata, mala si pravdu, Jela.“
Netrvalo dlho a z tmavého mraku začali padať prvé ťažké kvapky. Všetci traja sa rýchlo schovali pod široké listy lopúcha. Pozorovali, ako dážď bubnuje na zem. Vytváral malé krátery v prachu a spájal ich do drobných potôčikov. Po chvíli sa na ceste vytvorila malá mláka.
Keď dážď trochu ustal, Jela ako prvá pribehla k mláke. Opatrne do nej strčila labku. „Žiadne blato,“ ohlásila sklamane. „Len čistá, studená voda.“
„Takže hypotéza s blatom nebola správna,“ skonštatoval Bruno a urobil si do hliny čiarku. „Ale nevadí. Aspoň vieme, ako to nie je. Čo ďalej?“
Filip stále s obavami pozeral na obrovský tmavý mrak nad nimi. „Možno... možno sa za ním niečo skrýva? Obrovský kameň vo vesmíre, ktorý na nás vrhá tieň?“
„To je zaujímavá myšlienka,“ prikývol Bruno. „Tieň! To by sme mohli vyskúšať.“ Postavil sa tak, aby stál medzi slnkom a Filipom. „Pozri, Filip. Ja som teraz ako ten tvoj kameň. Stojím pred slnkom a za mnou je tieň. Preto ma nevidíš celkom jasne.“
Filip prikývol. „Chápem. Ale oblak nie je pevný ako ty, Bruno. Cez oblaky predsa slnko niekedy presvitá.“
„Presne tak!“ zvolal Bruno. „Takže ani toto nie je celé riešenie. Ale slovo ‚tieň‘ je možno dôležité.“
Premýšľali a premýšľali. Jela pobehovala okolo a zbierala lesné jahody, Filip si nervózne obhrýzal pazúrik a Bruno chodil sem a tam s vážnou tvárou.
Vtom nad nimi niečo zašušťalo. Z konára starej jedle sa zniesla sova Hanka, najmúdrejšia obyvateľka lesa. Pristála ticho ako pierko. „Vidím, že tu máte vážnu poradu, mládež,“ zahúkala prívetivo.
„Pani Hanka!“ vyhŕkol Filip. „Bojíme sa toho mraku! Prečo je taký čierny a zlý?“
Sova Hanka si ich všetkých premerala svojimi veľkými, múdrymi očami. Neodpovedala hneď. Namiesto toho sa spýtala: „A z čoho sú oblaky, milé deti?“
„Z vody!“ vyhŕkla hneď Jela. „Z miliónov maličkých kvapôčok vody.“
„Správne,“ prikývla Hanka. „A keď sa pozrieš cez jednu kvapku vody, je priehľadná, však?“ Všetci prikývli. „A čo keď sa pozrieš cez desať kvapiek za sebou?“
Bruno sa zamyslel. „Stále by som asi videl.“
„A čo cez milión? A miliardu? Tak husto natlačených pri sebe, že medzi nimi nie je skoro žiadne miesto?“ pokračovala sova a jej hlas bol tichý a tajomný.
Zvieratká stíchli. Predstavovali si tú obrovskú kopu kvapiek.
„Poďte, niečo vám ukážem,“ povedala Hanka a viedla ich k svojmu príbytku v dutine stromu. S pomocou dospelého, ktorým Hanka rozhodne bola, vzali veľký sklenený pohár a naplnili ho čistou vodou. Bruno priniesol svoju malú baterku, ktorú používal pri práci v podzemí.
„Toto je naše slnko,“ povedal a zasvietil baterkou cez pohár s vodou. Svetlo prešlo bez problémov a na druhej strane vytvorilo jasný kruh.
„A teraz,“ povedala Hanka a vzala malú nádobku s mliekom od farmára z neďalekého statku. „Pridáme do našej ‚oblohy‘ pár ‚kvapôčok‘.“ Kvapla do vody trochu mlieka a zamiešala. Voda sa jemne zakalila.
Bruno opäť zasvietil. „Svetlo stále prechádza, ale už je o trošku slabšie,“ poznamenal.
„Pridajme viac,“ navrhla Jela. Hanka priliala ešte mlieka. Voda bola teraz úplne biela a hustá.
Bruno opäť zasvietil baterkou na pohár. Na druhej strane sa už neobjavil takmer žiadny svetelný kruh. Svetlo sa stratilo v mliečnej vode.
„Aha!“ zvolal Filip a oči sa mu rozžiarili. „Svetlo sa cez tú hustú vodu nedostane!“
„Presne tak!“ usmiala sa Hanka. „A teraz sa pozrite na náš pohár zvrchu. Tam, kde svieti baterka, je biely. Ale pozrite sa naň odspodu, z druhej strany. Aký je?“
„Tmavý!“ zašepkali všetci traja naraz.
„Ten veľký oblak na nebi nie je nahnevaný,“ vysvetlila Hanka jemne. „Je len veľmi, veľmi vysoký a veľmi, veľmi hustý. Je v ňom toľko miliárd vodných kvapiek, že slnečné lúče, ktoré svietia na jeho vrch, sa jednoducho nedokážu predrať až dolu k nám. Vrchná časť mraku, ktorú my nevidíme, je žiarivo biela, pretože odráža všetko slnečné svetlo. Ale my stojíme pod ním, v jeho vlastnom tieni. A preto sa nám zdá tmavý a hrozivý.“
Filip sa pozrel hore na oblohu. Mrak bol stále tam, obrovský a tmavý. Ale už sa ho nebál. Predstavil si, ako hore na jeho vrchu tancujú slnečné lúče a ako sa odrážajú od miliárd kvapôčok. Už to nebol nahnevaný obor, ale len obrovská, hustá perina z vody.
„Takže on vlastne nie je zlý,“ povedal Filip a na tvári sa mu objavil široký úsmev. „On je len... veľmi hustý!“
„Presne tak!“ zasmiala sa Jela. „Je to taký superhustý oblak!“
Vtom sa mrak začal trhať a spoza neho vykuklo slnko. Jeho lúče prešli cez posledné kvapky dažďa a na oblohe sa zjavila nádherná, farebná dúha.
„Jéj!“ vydýchli všetci traja.
„To je odmena za vaše premýšľanie,“ zahúkala Hanka. „Teraz už viete, že sa netreba báť toho, čomu nerozumieme. Lepšie je klásť si otázky a hľadať odpovede.“
S tým sa rozlúčila a odletela späť na svoj konár.
Filip, Jela a Bruno sa vrátili na čistinku. Ich hrad z piesku bol trochu mokrý, ale to nevadilo. Mali pred sebou ešte celé popoludnie plné hier. A Filip sa už nikdy nebál tmavých mrakov. Vždy, keď nejaký videl, usmial sa a zašepkal si pre seba: „Ahoj, ty hustá perina! Viem, že tam hore si krásne biely.“ A niekedy dokonca zamával, len tak, pre istotu. Čo ak mu slnečné lúče tancujúce na vrchu odkývu späť? Čo myslíte?