Noc bola tichá a obloha pripomínala tmavý zamat posiaty trblietavými diamantmi. Malý lišiačik Kiko ležal na chrbte v mäkkej tráve a s hlavou podloženou labkami pozoroval tú nekonečnú krásu. Vedľa neho sedela na nízkom konáriku malá sovička Lina a ticho otáčala hlavou.
„Lina, pozri sa na ne,“ zašepkal Kiko. „Sú ich milióny. Ale ako to, že nespadnú? A prečo svietia? Sú ako malé lampášiky, ktoré niekto zabudol zhasnúť.“
Lina zafúkala do svojho páperia a zamyslela sa. „Možno sú ako svätojánske mušky. Tie tiež svietia a nelietajú veľmi vysoko.“
Kikovi sa rozžiarili očká. „To je nápad! Poďme jednu chytiť a preskúmať ju. Ak zistíme, ako svieti ona, budeme vedieť, ako svietia hviezdy!“
Opatrne sa zakrádali lúkou. Netrvalo dlho a zbadali malé, prerušované svetielko tancujúce nad kvetmi. Kiko nastražil labky a s jemným „hop“ chytil malého chrobáčika do zložených dlaní. „Mám ho! Rýchlo, poďme sa naňho pozrieť.“ Vrátili sa na svoje miesto a Kiko opatrne roztvoril labky. Vnútri sedel malý chrobáčik a jeho zadoček rytmicky blikal zelenkastým svetlom.
„Fascinujúce,“ hlesla Lina. „Jeho svetlo je studené. Vôbec nehreje.“
Kiko sa dotkol chrobáčika špičkou nosa. „Máš pravdu. Je to len svetielko. Ale Slnko je predsa tiež hviezda, nie? A to teda poriadne hreje! Keď som si včera ľahol na kameň, bol od slnka celý horúci.“ Zdvihol hlavu k oblohe. „Takže hviezdy nemôžu byť ako svätojánske mušky. Toto nevyšlo.“
Opatrne položil chrobáčika na list a ten odletel do tmy. „Škoda,“ povzdychol si. „Nevadí,“ utešovala ho Lina. „Aspoň teraz vieme, ako to určite nie je. To je tiež objav!“
Kiko chvíľu premýšľal. Jeho chvostík nervózne pošvihával zo strany na stranu. „A čo ak... čo ak sú hviezdy ako obrovský táborák? Ako oheň, ktorý nikdy nezhasne?“
Tento nápad sa Line páčil viac. Znelo to logickejšie. „Oheň hreje aj svieti. To by sedelo. Ale kde by sa tam hore vzalo toľko dreva? A ako by ho tam niekto prikladal?“
Kiko pokrčil plecami. „To neviem. Ale poznám niekoho, kto by to vedieť mohol!“ a rozbehol sa smerom k veľkému dubu na okraji lesa, kde mal svoju noru starý, múdry jazvec Bruno.
Pán Bruno bol známy svojou láskou k premýšľaniu a pozorovaniu. Jeho nora bola plná máp, zvláštnych kameňov a mal aj veľký ďalekohľad, ktorý každý večer vytiahol von a sledoval ním oblohu.
Keď Kiko s Linou zadychčaní dorazili, pán Bruno si práve čistil okuliare kúskom jemnej látky. „Dobrý večer, mladí bádatelia,“ privítal ich láskavým hlasom. „Čo vás privádza v takú neskorú hodinu?“
„Pán Bruno, riešime veľkú záhadu!“ vyhŕkol Kiko. „Prečo svietia hviezdy? Ja si myslím, že je to ako obrovský oheň, ale Lina hovorí, že by nemal čo horieť.“
Pán Bruno sa usmial. „To je výborná otázka. A ešte lepšia námietka, Lina. Poďte, niečo si ukážeme.“ Zaviedol ich k malému, bezpečnému ohnisku pred svojou norou, kde mal pripravených zopár suchých polienok. S pomocou kamienkov vykresal iskru a o chvíľu v ohnisku veselo praskal malý ohník.
„Pozrite,“ povedal a ukázal na plamene. „Aby oheň horel, potrebuje palivo – v tomto prípade drevo. A potrebuje aj vzduch. Čo sa stane, keď drevo dohorí?“
„Oheň zhasne,“ odpovedal Kiko.
„Presne tak. Tento náš malý ohník bude horieť možno hodinu. Keby sme mali celú horu dreva, horel by možno pár dní. Ale hviezdy, Kiko, svietia milióny a dokonca miliardy rokov. Predstav si to. Svietili, keď po Zemi ešte nechodili žiadne líšky ani sovy, a budú svietiť ešte dlho potom, čo tu my nebudeme. Myslíš, že by to obyčajný oheň dokázal?“
Kiko a Lina mlčky pozerali do plameňov a potom hore na tisíce svetielok na oblohe. Zrazu sa im zdal ich nápad s táborákom veľmi malý a nedokonalý.
„Takže ani toto nie je správne,“ zašepkal Kiko sklamane. „Zase sme sa mýlili.“
„Ale vôbec nie!“ ohradil sa pán Bruno. „Práve ste urobili obrovský krok vpred. Zistili ste, že hviezdy musia mať nejaký neuveriteľne výdatný zdroj energie. Oveľa, oveľa mocnejší ako oheň, ktorý poznáme. To je predsa skvelé zistenie!“
Sadol si s nimi do trávy. „Predstavte si niečo úplne iné. Predstavte si, že máte dva kúsočky prachu. Také maličké, že ich ledva vidíte.“ Vzal do labky dva drobné kamienky. „A teraz si predstavte, že máte takú obrovskú silu, že tieto dva kamienky dokážete stlačiť k sebe tak veľmi... tak neskutočne silno... až sa spoja do jedného nového, trošku väčšieho kamienka.“
Kiko a Lina napäto počúvali.
„A teraz to najdôležitejšie,“ pokračoval pán Bruno a jeho hlas bol plný tajomstva. „V momente, keď sa tie dva kúsočky spoja, uvoľní sa maličká iskrička energie. Len taký malý záblesk svetla a tepla. Iba jedno malé 'puf'.“
„To je všetko?“ spýtal sa Kiko. „Jedno malé 'puf'? Veď to by ani nikto nezbadal.“
„Presne tak,“ prikývol pán Bruno. „Jedno samotné je takmer nič. Ale teraz si predstavte hviezdu. Je to obrovská, gigantická guľa plná horúceho plynu. Je taká obrovská a ťažká, že v jej strede, v jej jadre, je nepredstaviteľný tlak. Ten tlak je taký silný, že neustále stláča miliardy a miliardy takýchto maličkých častíc k sebe. Každú sekundu tam prebehnú bilióny takýchto spojení. A každé jedno urobí svoje malé 'puf'.“
Kikovi a Line sa od úžasu rozšírili oči.
„A keď spojíte bilióny a bilióny tých malých, neviditeľných 'puf' zábleskov,“ dokončil pán Bruno a rozprestrel labky smerom k oblohe, „dostanete jeden obrovský, nepretržitý zdroj svetla a tepla. Taký silný, že dokáže svietiť a hriať milióny a miliardy rokov. To je tajomstvo hviezd. Nie je to horenie, ale neustále spájanie a premieňanie v ich horúcom srdci.“
V lese zavládlo ticho. Bolo počuť len jemné praskanie dohárajúceho ohníka a šum lístia vo vánku. Kiko a Lina pozerali hore na oblohu, no už nevideli len obyčajné svetielka. V každej jednej hviezde si teraz predstavovali tú neuveriteľnú, bublajúcu továreň na energiu, kde sa odohrávajú miliardy drobných 'puf' zábleskov.
„Takže...“ zašepkal Kiko a v jeho hlase bola bázeň. „Každá hviezda je ako obrovská bublajúca polievka, kde sa častice neustále spájajú a vytvárajú svetlo?“
Pán Bruno sa srdečne zasmial. „To je vynikajúce prirovnanie, Kiko! Presne tak. Bublajúca polievka plná energie.“
Lina, ktorá bola doteraz ticho, sa konečne ozvala. „Takže preto je Slnko také horúce. Lebo je to naša hviezda, ktorá je k nám veľmi blízko. A tie ostatné sú ďaleko, preto sa nám zdajú len ako malé body a ich teplo necítime.“
„Geniálne, Lina! Presne si na to prišla!“ pochválil ju pán Bruno. „Vidíte? Spolu ste na to prišli. Kladením otázok, skúšaním, mýlením sa a novým premýšľaním. Takto funguje každé veľké objavovanie.“
Kiko sa postavil a hrdo vypol hruď. Už sa necítil sklamaný z neúspešných pokusov. Cítil sa ako skutočný objaviteľ. Pozrel sa na Linu a žmurkol na ňu. Spolu odhalili jedno z najväčších tajomstiev vesmíru.
Keď sa vracali naspäť na svoju lúku, Kiko už nefrflal, že nevie. Namiesto toho s Linou hádali, ktorá hviezda má asi najviac 'puf' zábleskov a ktorá je najstaršia.
„Ďakujeme za najlepšiu rozprávku na dobrú noc, pán Bruno!“ zakričal Kiko, keď odchádzali.
Pán Bruno im len zamával. Pozrel sa na dohasínajúce ohnisko a potom na večné hviezdy. „Nie je nič krajšie,“ povedal si pre seba, „ako zvedavosť, ktorá nikdy nevyhasne.“
Kiko a Lina si opäť ľahli do trávy. Obloha bola rovnaká ako predtým, no pre nich bola úplne nová. Plná života, energie a nekonečných, horúcich tajomstiev, ktoré čakali na odhalenie. A oni vedeli, že toto nebola ich posledná záhada. Vlastne to bol len začiatok.