V korunách stromov spievali vtáčiky veselú pieseň a slnko posielalo na zem hrejivé lúče, ktoré sa hrali s listami na naháňačku. Malá líška Eliška sa s labkami od blata prepletala pomedzi papradie a hľadala najsladšie lesné jahody. Zrazu sa pred ňou zablyšťala veľká modrá plocha, pokojná a tichá. Bolo to Tiché jazierko, kam zvieratká chodili piť, keď boli smädné.
Eliška sa opatrne priblížila k brehu. Naklonila sa nad vodu, aby sa napila, a vtom stuhla. Pozeralo sa na ňu iné líščatko! Malo presne taký istý hrdzavý kožúšok, rovnaké zvedavé čierne oči a ešte aj malý fľak od blata na nose, presne ako ona. Eliška prekvapene zažmurkala. Aj druhé líščatko zažmurkalo.
„Ahoj?“ zašepkala Eliška a veselo zamávala chvostom. Líščatko vo vode jej neodpovedalo, ale tiež veselo zamávalo chvostom. Eliška sa usmiala od ucha k uchu. „Ty si nové? Ešte som ťa tu nevidela. Chceš sa hrať?“
Líščatko vo vode len otváralo papuľku, ale nevychádzal z nej ani hlások. Eliška sa zamračila. „Si hanblivé? Nevadí, ja tiež niekedy som.“ Chcela sa s novou kamarátkou zoznámiť, a tak vystrela labku, aby sa jej jemne dotkla. No len čo sa jej pazúriky dotkli hladiny, celé líščatko sa rozvlnilo do stoviek malých kruhov a zmizlo.
„Počkaj! Nechoď preč!“ zvolala smutne Eliška. Čupla si a čakala. Voda sa pomaly upokojovala, kruhy mizli a po chvíli sa líščatko znova objavilo. Pozeralo na ňu rovnako zvedavo ako predtým.
„Tak toto je záhada,“ zamrmlala si Eliška popod nos. „Prečo utekáš, keď sa ťa chcem dotknúť?“
Znova sa naklonila, tentoraz pomalšie. Líščatko vo vode robilo presne to isté. Eliška pohla hlavou doľava. Aj ono. Pohla hlavou doprava. Aj ono. To ju prestalo baviť. Cítila sa zmätene a trochu osamelo. Tak veľmi si priala novú kamarátku a táto sa s ňou hrala na takú zvláštnu hru.
S povzdychom sa rozbehla do lesa, až kým neprišla k veľkému pňu, kde býval jej najlepší kamarát, jazvec Kubo. Kubo si práve usilovne čistil svoje pazúriky kúskom kôry.
„Kubo, Kubo! Pri jazierku je nové líščatko!“ vyhŕkla zadychčane.
Kubo zdvihol hlavu. „Nové líščatko? Odkiaľ? Veď v našom lese poznáme všetky líščie rodiny.“
„Neviem, ale je presne ako ja! A keď sa jej chcem dotknúť, zmizne vo vlnách!“ vysvetľovala Eliška a rozhadzovala labkami.
Kubo sa zamyslel. Bol veľmi praktický a na všetko potreboval dôkaz. „Poď, ukáž mi to. Možno sa ti to len zdalo. Slnko dnes pečie tak silno, že sa z toho každému krúti hlava.“
Spolu sa vrátili k Tichému jazierku. Hladina bola opäť dokonale hladká a pokojná. Eliška priviedla Kuba k brehu. „Pozri! Tam je!“ zašepkala.
Kubo sa naklonil vedľa nej a vyvalil oči. Vo vode nebolo len jedno líščatko, ale vedľa neho sa objavil aj malý jazvec s čierno-bielym pásikom na hlave.
„To je neuveriteľné!“ povedal Kubo. „Aj tam je jeden jazvec! A vyzerá presne ako ja!“ Zakýval labkou a jazvec vo vode mu odkýval.
„Vidíš? A teraz sa pozri,“ povedala Eliška a opatrne sa dotkla vody. Obidva obrázky, líščí aj jazvečí, sa okamžite rozvlnili a stratili.
„Hm,“ zahundral Kubo, keď sa obrazy po chvíli vrátili. „Toto naozaj nie sú obyčajné zvieratká. Nekričia, nehovoria, len nás opakujú. A boja sa vody.“ Sadol si na zadok a podoprel si hlavu labkou. „Musíme na to prísť.“
„Prvý pokus,“ vyhlásil Kubo po chvíli premýšľania. „Skúsime na ne hovoriť hlasnejšie. Možno nás len nepočujú.“
Postavili sa na breh a z celej sily zakričali: „HALÓÓÓ!“ Zvieratká vo vode otvárali papuľky dokorán, ale ticho bolo stále rovnaké. Zato z blízkeho kríka vyletel celý kŕdeľ vystrašených vrabcov.
„Tak toto nefunguje,“ skonštatovala Eliška. „Akurát sme všetkých vyplašili.“
„Dobre, druhý pokus,“ nedal sa odradiť Kubo. „Čo ak nemajú radi, keď sa dotkneme vody? Skúsime sa ich dotknúť niečím iným.“ Opatrne zobral dlhý, tenký konárik a pomaly ho začal približovať k svojmu obrazu vo vode. Ale len čo sa špička konárika dotkla hladiny, obraz sa znova rozplynul v malých vlnkách.
„Zase!“ skríkla frustrovane Eliška. „Nech robíme čokoľvek, vždy zmiznú.“ Sadla si do trávy a smutne si položila hlavu na labky. „Je to začarované. Nikdy sa s nimi neskamarátime.“
Práve vtedy sa pri nich ozval pokojný, hlboký hlas. „A prečo si myslíte, že sú to zvieratká, s ktorými sa dá kamarátiť?“
Eliška a Kubo prekvapene zdvihli hlavy. Na brehu, elegantne stojac na jednej nohe, stála volavka Viera. Pozorovala ich svojimi múdrymi očami a jemne si prečesávala perie na krku. Volavka Viera bola najstaršia a najmúdrejšia v celom lese. Vedela o vode viac ako ktokoľvek iný.
„Ale veď vyzerajú ako my,“ povedala Eliška. „Majú kožúšky, oči, nosy... všetko!“
Viera sa usmiala. „Áno, vyzerajú. Povedzte mi, čo ešte vidíte okrem nich?“
Kubo sa pozrel na hladinu. „No... vidím oblohu. A ten veľký strom za nami.“
„Presne tak,“ prikývla Viera. „A keď zafúka vietor a voda sa zvlní, vidíte oblohu a strom stále tak jasne?“
„Nie,“ odpovedala Eliška. „Vtedy sa všetko tak čudne vlní a trasie.“
„Správne,“ povedala Viera. „To, čo vidíte, nie sú iné zvieratká. Je to len obraz. Ako v zrkadle.“
„V zrkadle?“ opýtali sa obaja naraz. To slovo ešte nepočuli.
„Áno. Pozrite sa hore,“ ukázala Viera zobákom k slnku. „Slnko na vás svieti. Jeho lúče sa od vás odrazia, ako keď hodíte loptičku o stenu. Tie odrazené lúče letia k vode. A keď je hladina úplne pokojná a hladká, lúče sa od nej odrazia znova, presne ako od zrkadla, a letia naspäť priamo do vašich očí. A preto vidíte samých seba.“
Eliška a Kubo ticho sedeli a spracovávali túto novú myšlienku. Svetelné lúče? Odrazy? Zrkadlo?
„A prečo obraz zmizne, keď sa dotkneme vody?“ spýtal sa Kubo.
„Pretože keď urobíte vlnky, hladina už nie je hladká,“ vysvetlila trpezlivo Viera. „Je hrboľatá. A lúče sa potom odrážajú na všetky strany, ako keď hodíte za hrsť kamienkov. Rozletia sa a už sa nevrátia spolu do vašich očí. Preto obraz zmizne.“
Eliška sa pomaly priblížila k vode. Znova uvidela líščatko. Ale už to nebola cudzia, hanblivá kamarátka. Bola to ona! Bol to jej vlastný obraz, jej odraz. Zamávala a jej odraz jej zamával späť. Už sa necítila zmätene ani osamelo. Práve naopak, cítila sa úžasne. Objavila veľké tajomstvo!
„Rozumiem!“ vyhŕkla nadšene. „Nie je to iná líška, som to ja! Voda mi len ukazuje, ako vyzerám!“
Kubo sa tiež rozosmial. „Takže ja som sa celý čas snažil skamarátiť sám so sebou!“
Postavili sa vedľa seba a začali sa hrať so svojimi odrazmi. Robili smiešne tváre, vyplazovali jazyky, kývali ušami a smiali sa, keď ich obrazy vo vode robili presne to isté. Už neboli smutní, že sa s nimi nikto nehrá. Práve objavili najzábavnejšiu hru na svete.
„Ďakujeme, pani Viera!“ zakričali spolu, keď sa volavka pomaly zdvihla a s majestátnym mávnutím krídel odletela.
Od toho dňa chodili Eliška a Kubo k Tichému jazierku každý slnečný deň. Už sa nesnažili dotknúť svojich odrazov. Namiesto toho si kreslili do piesku, ako asi letia svetelné lúče, a skúšali, aké najmenšie vlnky stačia na to, aby sa ich obrazy stratili. Nebolo to kúzlo, bola to veda. A bola to tá najlepšia zábava.
Keď sa večer vracali domov, Eliška si všimla malú mláku, ktorá zostala po popoludňajšom daždi. Naklonila sa nad ňu a usmiala sa na malý, tmavý odraz svojho zvedavého ňufáčika. „Ahoj, Eliška,“ zašepkala a žmurkla na seba. „Zajtra objavíme niečo nové!“