V starej hudobnej učebni, kde vo vzduchu voňalo drevo a prach tancoval v lúčoch slnka, stála na stole malá strieborná ladička. Nebola to len taká obyčajná vec. Bol to domov pre jeden celkom maličký, ale veľmi dôležitý zvuk. Volal sa Tón C.
Jedného dňa prišla do učebne pani učiteľka a jemne udrela ladičkou o hranu stola. CINK!
Ladička sa rozochvela a Tón C, ako vždy, veselo vyskočil do vzduchu. Premenil sa na neviditeľnú, trblietavú vlnku a letel miestnosťou, aby všetkým ukázal, aký je presný a čistý. Zvyčajne sa po chvíli vrátil pekne naspäť do svojho strieborného domčeka.
Ale dnes to bolo iné. Práve keď sa chcel vrátiť, niekto prudko otvoril dvere. Silný prievan ho schmatol a odniesol preč, ďaleko od jeho ladičky. Tón C sa zľakol. Zrazu bol sám, stratený vo veľkom svete zvukov, a netušil, ako sa dostane domov.
Lietal vzduchom ako stratené pierko. Všade okolo neho sa ozývali iné zvuky – smiech detí z chodby, šuchot papierov, tikot hodín na stene. Ale žiadny z nich nebol ako on.
„Haló?“ zašepkal bojazlivo do priestoru. Nikto mu neodpovedal. Cítil sa veľmi maličký a osamelý. Ako má nájsť svoju ladičku, keď ju ani nevidí?
Zrazu pocítil, ako sa podlaha pod ním jemne chveje. Zvuk, ktorý to spôsoboval, bol hlboký a pomalý. Ako priateľské, ospalé mrmlanie obra. Tón C zvedavo zaletel bližšie. V rohu miestnosti stál obrovský drevený nástroj. Bol to kontrabas.
Práve v tej chvíli po jeho hrubej strune prešiel slák a z nástroja sa ozvalo dlhé, pokojné: „DÚÚÚÚM...“
Vlnka z kontrabasu bola široká a lenivá. Pomaličky sa prevalila miestnosťou. Tón C sa oproti nej cítil ako malá, rýchla bodka.
„Dobrý deň,“ pípol Tón C. „Nevideli ste moju ladičku? Som z nej a neviem sa vrátiť.“
Hlboký zvuk kontrabasu sa zasmial, až sa Tón C jemne zakolísal. „Zdravím ťa, maličký. Ja som Dunihlav. Tvoja ladička? Tá musí byť niekde blízko. Každý zvuk má svoju vlastnú rýchlosť kmitania, svoju frekvenciu. Ja kmitám veľmi pomaly. Pozri.“
A Dunihlav opäť zabrumel: „DÚÚÚÚM...“ Jeho vlnka sa pomaly vlnila vzduchom. „Cítiš? Som pomalý a hlboký. Ty si oveľa rýchlejší. Tvoja vlnka je kratšia a vrtkejšia. Musíš hľadať zvuk, ktorý kmitá presne ako ty.“
Tón C sa zamyslel. Rýchlosť kmitania? Frekvencia? Nikdy nad tým takto nerozmýšľal. Iba vedel, že patrí do ladičky. Poďakoval múdremu Dunihlavovi a letel ďalej. Teraz už vedel, čo má hľadať. Niečo, čo sa hýbe presne ako on.
Preletel okolo piana, kde sa práve hrali rýchle a zložité melódie. Bolo to ako na rušnej diaľnici plnej rôznych zvukov, z ktorých každý mal inú rýchlosť. Potom začul niečo úplne iné. Bolo to tenké, jasné a neuveriteľne rýchle.
CINK! CINK! CINK!
Na malom stolíku visel kovový trojuholník a malé dievčatko doň udieralo paličkou. Zakaždým z neho vyletela maličká, ostrá a nesmierne rýchla vlnka.
„Ahoj!“ zavolala na Tón C jedna z týchto vlniek. Bola taká rýchla, že sa mihotala ako malá iskrička. „Ja som Cilinga! Kamže letíš tak zmätene?“
„Hľadám svoj domov, ladičku,“ vysvetlil jej Tón C. „Pán Dunihlav z kontrabasu mi povedal, že musím nájsť svoju frekvenciu.“
Cilinga sa veselo zasmiala. „Frekvencia! Áno! To je naša rýchlosť! Moja je veľmi, veľmi vysoká! Pozri!“ A opäť sa rozkmitala. Jej vlnky boli krátke a kmitali tak rýchlo, že ich Tón C ledva stíhal sledovať. „Ty nie si taký rýchly ako ja. Ani taký pomalý ako Dunihlav. Si niekde medzi nami. Musíš počúvať a cítiť, ktorá vlnka sa ti podobá.“
Tón C sa opäť poďakoval a letel ďalej. Teraz už rozumel. Každý zvuk v miestnosti mal svoj vlastný tanec, svoju vlastnú rýchlosť. Hlboké zvuky tancovali pomaly, vysoké zvuky zase rýchlo. A on musel nájsť svoj vlastný rytmus.
Zatvoril svoje pomyselné očká a prestal sa pozerať. Začal len počúvať a cítiť. Cítil pomalé dunenie kontrabasu. Cítil rýchle cinkanie triangla. Cítil smiech detí. A potom... potom zacítil niečo veľmi slabé, ale nesmierne známe.
Bolo to jemné, tiché bzučanie. Vlnka, ktorá bola presne taká rýchla ako on. Nebola ani pomalá, ani príliš rýchla. Bola to jeho vlnka. Jeho rýchlosť. Jeho frekvencia!
Srdiečko mu poskočilo od radosti. „To je ona!“ zvolal a letel za tým tichým, známym zvukom.
Viedlo ho to naspäť k stolu, kde ležala jeho strieborná ladička. Stále sa trošičku chvela po tom údere. A čím bližšie bol Tón C k nej, tým silnejšie ju cítil. A nielen to! Aj ladička akoby zacítila jeho. Jej tiché bzučanie zosilnelo, akoby ho volala k sebe.
Tomu sa hovorí rezonancia. Keď sa stretnú dve veci s rovnakou frekvenciou, navzájom sa posilnia a rozkmitajú spolu.
Tón C s posledným radostným zavibrovaním vletel naspäť do ramena ladičky. CINK! Ozvalo sa ešte raz, tentoraz spokojne a šťastne. Bol doma. Už nebol len stratená vlnka. Bol Tón C, ktorý poznal svoj hlas a vedel, kam patrí.
A možno, keď budete úplne potichu, budete aj vy počuť, ako si rôzne zvuky okolo vás tancujú svoj vlastný jedinečný tanec. Každý svojou vlastnou rýchlosťou.