Na slnkom zaliatom horskom svahu, hneď vedľa chodníka, kde voňala materina dúška, ležali tri sestry. Neboli to obyčajné sestry. Boli to sestry kamenné a každá bola úplne iná.
Prvá sa volala Ohnivka. Bola tmavá, takmer čierna, a jej povrch bol plný drobných dieročiek, akoby sa v nej kedysi dávno varila bublinková polievka. Vedľa nej odpočívala jej sestra Zrnka. Tá bola svetlá, pieskovej farby, a keď ste sa na ňu pozreli zblízka, videli ste, že sa skladá z tenučkých vrstiev, ako listy v knihe. Tretia sestra, Leska, bola zo všetkých najelegantnejšia. Hladká, biela a keď na ňu zasvietilo slnko, zaiskrila tisíckami maličkých svetielok, akoby v sebe ukrývala hviezdy.
Jedného dňa, keď sa slnko opieralo do ich kamenných tvárí, preletel okolo veselý motýľ a pristál priamo na Leske. „Juj, ale si dnes krásne hladká a teplá!“ zatrepotal krídlami. Potom preletel k Zrnke. „A ty máš toľko skvelých poschodí na prechádzanie!“ A nakoniec si sadol na Ohnivku. „Uf, tu je to ako na malom bralnatom ihrisku!“
Keď motýľ odletel, Zrnka sa zamyslela. „Sme také odlišné,“ povedala ticho. „Niekedy rozmýšľam, ako je možné, že sme sestry.“
„Ja viem, ako som vznikla ja!“ hrdo vyhlásila Ohnivka. „Môj príbeh je plný ohňa a sily!“ Ostatné sestry stíchli a počúvali.
„Kedysi dávno,“ začala Ohnivka dramaticky, „nebola som kameň. Bola som súčasťou obrovskej horúcej, tekutej rieky hlboko, hlboko pod zemou. Volá sa to láva. Tam dole je také teplo, že aj kamene sú tekuté, ako med. Ale vnútri zeme to vrelo a bublalo. Tlak bol stále silnejší a silnejší, až sa zrazu zem na povrchu otvorila a... BUM!“
Ohnivka sa nadýchla. „Sopka vybuchla! A ja, ako prúd žeravej lávy, som sa valila von. Bola som červená a oranžová, syčala som a prskala, keď som sa dotkla chladného vzduchu. Všetko, čo mi stálo v ceste, sa roztopilo alebo zhorelo. Ale ako som tiekla, pomaly som chladla. Z tekutej a horúcej som sa menila na pevnú. Tie malé dieročky, čo mám, to sú bublinky plynu, ktoré vo mne ostali, keď som rýchlo tuhla. A tak som sa zrodila ja, silná a ohnivá vyvretá skala!“
Zrnka a Leska počúvali so zatajeným dychom. Jej príbeh bol naozaj vzrušujúci.
„To je úžasné,“ zašepkala Zrnka. „Môj príbeh nie je taký búrlivý. Je o trpezlivosti a čase. O veľmi, veľmi dlhom čase.“
Nastavila svoju vrstvenú stranu slnku a začala rozprávať. „Ja som na začiatku nebola jeden veľký kameň. Bola som miliónmi a miliónmi drobných zrniečok piesku na dne pradávnej rieky. Vietor a voda ma tam priniesli z ďalekých hôr. Každý deň na mňa rieka naniesla novú vrstvičku. Niekedy to bol piesok, inokedy drobné kamienky, kúsky mušlí alebo lístočky rastlín. Vrstva za vrstvou, rok za rokom.“
Zrnka sa na chvíľu odmlčala, akoby si spomínala na ten pomalý tanec času. „Tie vrstvy navrchu boli stále ťažšie a ťažšie. Tlačili na spodné vrstvy obrovskou silou. Bol to taký dlhý a silný tlak, ako keby ma celá zem zvierala v jednom veľkom, pomalom objatí. A ten tlak ma spolu s vodou a minerálmi zlepil. Všetky tie milióny zrniečok sa spojili do jedného pevného celku. Preto mám tieto pásiky. Každý pásik je spomienka na jednu dobu. Som ako kamenná kniha, ktorá rozpráva príbeh o minulosti. Som usadená skala.“
Ohnivka a Leska sa s úctou pozreli na jej pásikavý povrch. Uvedomili si, aká obrovská sila sa skrýva v trpezlivosti.
Potom sa obe sestry otočili k tichej Leske. „A čo ty, Leska?“ opýtala sa Ohnivka zvedavo. „Ty si sa nenarodila z ohňa ani z vody. Ako si získala tú svoju iskru?“
Leska sa jemne zaleskla a jej hlas znel ako cinkanie zvončekov. „Môj príbeh je o premene,“ začala. „Na úplnom začiatku som bola tiež kameň, ale úplne iný. Bola som obyčajný, mäkký vápenec, podobný tomu, z ktorého sú niektoré biele skaly. Ale jedného dňa sa stalo niečo zvláštne. Obrovská sila zatlačila kus zeme, na ktorom som ležala, hlboko pod povrch. Nie až tak hlboko, aby som sa roztopila ako ty, Ohnivka,“ pozrela na svoju ohnivú sestru, „ale dostatočne hlboko, kde bolo obrovské teplo a nepredstaviteľný tlak.“
„Tlak?“ spýtala sa Zrnka. „Ako pri mne?“
„Áno, ale ešte oveľa, oveľa silnejší,“ vysvetlila Leska. „To teplo a tlak ma začali meniť. Nebolelo to. Bolo to, akoby ma niekto prerábal zvnútra. Všetky moje drobné časti, z ktorých som sa skladala, sa pod tou silou a teplom usporiadali do nového, krásneho poriadku. Začali sa spájať do malých kryštálikov. A práve tie teraz tak krásne žiaria na slnku. Z mäkkého, obyčajného vápenca sa stala pevná a trblietavá premenená skala – mramor. Nezrodila som sa, ani som sa neusadila. Ja som sa premenila.“
Keď Leska dorozprávala, všetky tri sestry ostali ticho. Slnko putovalo po oblohe a ony premýšľali.
„Takže ty si výsledok ohňa a rýchlosti,“ povedala Leska Ohnivke. „A ty si dielo vody, vetra a nekonečnej trpezlivosti,“ povedala Ohnivka Zrnke. „A ty si dôkaz, že aj pod veľkým tlakom môže vzniknúť niečo krásne,“ povedala Zrnka Leske.
Usmiali sa na seba. Hoci každá vznikla inak – jedna ako vyvretá, druhá ako usadená a tretia ako premenená – pochopili, že všetky sú súčasťou jedného veľkého príbehu Zeme. Sú silné, sú staré a každá je svojím spôsobom nádherná. Sú rodina. A spolu tvoria pevný horský svah, na ktorom môže voňať materina dúška a tancovať veselé motýle.
A čo myslíte, deti? Keď sa nabudúce vyberiete s rodičmi na prechádzku do prírody, skúste si všímať kamienky na zemi. Možno medzi nimi nájdete tmavú a pórovitú Ohnivku, pásikavú Zrnku alebo dokonca trblietavú a hladkú Lesku. Každý kameň, ktorý zdvihnete, má svoj vlastný, jedinečný príbeh. Stačí sa len dobre pozerať.