Rebeka si natiahla slúchadlá na uši a pritlačila čelo k chladnému oknu vlaku. Krajina sa míhala okolo nej v rozmazaných farbách jesenného rána – zlaté lúky, červené stromy a malé dediny, ktoré vyzerali ako z rozprávky. Bola ráda, že sa rozhodla ísť na tento školský výlet sama, bez Simony a zvyšku party. Potrebovala oddych od ich nekonečných rečí o tom, kto s kým chodí a kto koho má rád.
Vlak sa zastavil na malej stanici a nastúpilo niekoľko nových cestujúcich. Rebeka si všimla vysokého chalana s tmavými vlasmi, ktorý si hľadal miesto. Mal na sebe čiernu mikinu a cez rameno prehodenú tašku plnú kníh. Keď prechádzal okolo nej, zachytila vôňu jeho parfumu – čistú, svježu, ako dážď na jesennom lístí.
Posadil sa presne oproti nej na druhej strane uličky, pri okne. Rebeka sa snažila nevšímať si ho, ale občas, keď zdvihla pohľad od knihy, ktorú mala v rukách, zachytila jeho profil. Čítal si tiež, nejakú hrubú knihu s vážnym názvom, ktorý nevedela prečítať z takej vzdialenosti.
Vlak sa znovu rozbehol a ona si uvedomila, že sa dívajú na rovnakú krajinu, len z opačných strán. Keď zdvihol hlavu od knihy a pozrel von, ich pohľady sa náhodou stretli v odraze okna. Obaja sa rychlo odvrátili, ale Rebeka cítila, ako sa jej líca zahriavajú.
"Prepáč," povedal ticho, nakláňajúc sa cez uličku. "Nevyrušujem ťa? Len som si všimol, že čítaš Murakamiho. Tú istú knihu som dočítal minulý týždeň."
Rebeka pozrela na knihu vo svojich rukách – "Nórsky les" – a potom naňho. Mal pekné oči, hnedé s jemnými zlatými odtienmi. "Nie, nevyrušuješ. Aká je tvoja?"
Ukázal jej obálku. "Filozofia dejín. Trochu ťažšia ako tvoja, ale fascinujúca." Zasmiał sa a v kútikoch jeho očí sa objavili malé vrásky. "Som Tomáš, mimochodom."
"Rebeka." Usmial sa na neho opatrne. "Tiež ideš s tým školským výletom?"
"Áno, ale z inej školy. Naša trieda sa pripojila k vašej. Som z jednky na Kollárke."
"Ja som zo Štefánikovky. Tretiak." Zatvorila knihu a položila si ju na kolená. "A prečo sedíš tu sám? Kde sú tvoji spolužiaci?"
Tomáš sa otočil dozadu a pokynul smerom k zadnej časti vlaku, kde sa ozýval smiech a hlasné rozhovory. "Tam vzadu. Ale," zavahał, "potreboval som trochu ticha. Niekedy je lepšie sledovať krajinu než počúvať, kto včera s kým bol na diskotéke."
Rebeka sa zasmiala. "Presne to som si myslela. Moja najlepšia kamarátka ma chcela prinútiť sedieť s nimi, ale povedala som, že sa cítim chorá."
"A cítiš sa?"
"Nie," priznala sa a cítila, ako sa červená. "Len som chcela mať pokoj."
Vlak sa znovu zatriasol a zakončoval v ďalšej zákrute. Rebeka si všimla, ako sa Tomáš díva von na prechádzajúce kopce pokryté jesenným lístím. "Je to krásne, nie?" povedal ticho. "Takéto výlety sú jediné, čo ma dokáže presvedčiť, že škola má aj svoje pozitívne stránky."
"Súhlasím. Ja milujem jeseň. Všetky tie farby... Vyzerá to ako obraz." Pozrela na neho cez zrkadlo okna. "Ty maľuješ alebo fotografuješ?"
"Ani jedno. Ale píšem. Vlastne, ako píšem... Skúšam písať poviedky. Väčšinou o tom, čo vidím okolo seba." Pozrel na ňu a zdalo sa jej, že váha. "A ty? Okrem čítania Murakamiho?"
"Tiež píšem. Ale skôr denník. A básne, ale tie sú hrozné." Zasmial sa úprimne. "Možno nie až tak hrozné. Len... osobné."
"Najlepšie básne sú osobné," povedal vážne. "Bez toho nie je to poetry, len... rýmovačky."
Rebeka sa cítila prekvapene. Nikto z jej kamarátov nerozumel jej láske k písaniu. Simona vždy hovorila, že je to strata času, že by sa radšej mala sústrediť na niečo praktickejšie.
"Môžem sa spýtať, o čom píšeš poviedky?" odvážila sa.
"Rôzne. Posledná bola o starcovi, ktorý každý deň chodí kŕmiť labute na jazero. Ale v skutočnosti čaká na svoju zosnulú manželku, pretože tam sa stretávali, keď boli mladí." Pozrel na krajinu za oknom. "Znie to depresívne, ale nie je. Je to o tom, ako láska prežíva aj smrť."
Rebeka cítila, ako sa jej srdce niečo zvláštne stislo. "To je... krásne. A smutné zároveň."
"Akú básňu si napísala naposledy?"
Rebeka sa červenala. "Nemôžem ti povedať. Je príliš osobná."
"Rozumiem." Usmial sa na ňu jemne. "Ale ak by si niekedy chcela... Rád by som si prečítal niečo od niekoho, kto rozumie slovám."
Vlak sa približoval k ďalšej stanici a Rebeka si uvedomila, že sa rozprávajú už takmer hodinu. Čas ubehol tak rýchlo, že si to ani nevšimla. Bola to prvá konverzácia za posledné mesiace, ktorá ju skutočne zaujala.
"Kde vystupujeme?" spýtala sa.
"Ďalšia stanica. Staré Mesto pod Tatrami. Odtiaľ ideme autobusom k hradu." Pozrel na hodinky. "Ešte máme asi dvadsať minút."
"Čo budeme robiť, keď tam prídeme? Myslím, okrem obzerania hradu?"
"Náš program hovorí o prechádzke po meste, návšteve múzea a potom voľný čas. Väčšina sa pravdepodobne rozletí po obchodoch alebo kaviarnich." Pozrel na ňu zvedavo. "A ty?"
"Rada by som videla ten hrad. A možno... keby si chcel... mohli by sme si pozrieť to mesto spolu? Myslím, ak nemáš už nejaké plány so svojimi spolužiakmi."
Tomáš sa usmial a tentokrát to bol ten najúprimnejší úsmev, aký Rebeka za posledný čas videla. "Rád by som. Veľmi rád."
Vlak začal spomaľovať a z reproduktora sa ozval hlas: "Staré Mesto pod Tatrami. Vystupujúci cestujúci, pripravte si, prosím, batožinu."
Rebeka si zbalila knihu do tašky a postavila sa. Tomáš urobil to isté a keď sa k nej priblížil, aby ju pustil pred seba do uličky, ucítila znovu tú vôňu jeho parfumu. Bola to vôňa, ktorá ju odteraz vždy bude pripomínať tento moment – prvé stretnutie s niekým, kto sa zdal rozumieť jej svetu.
"Rebeka," povedal, keď vystupovali z vlaku, "som rád, že si sa rozhodla sedieť sama."
"Ja tiež," odpovedala a cítila, ako sa jej srdce rozbúšilo.
Stanica bola malá a útulná, obklopená farebnými stromami. Vzduch bol čerstvý a chladný, voňal po jesennom lístí a vzdialenej vôni dreva. Ostatní študenti sa zhromažďovali okolo svojich učiteľov, ale Rebeka mala pocit, akoby sa celý svet zmenšil na ňu a Tomáša.
"Tam je náš autobus," ukázal na modrý autobus s nápisom "Školský výlet". "Sadneme si spolu?"
"Áno," povedala bez váhania.
Keď nastupovali do autobusu, Rebeka zachytila Simonin pohľad. Jej najlepšia kamarátka sedela spolu s Peťom a Jankou a evidentne sa čudovala, s kým to Rebeka prichádza. Zamávala jej a ukázala na voľné sedadlo vedľa seba, ale Rebeka len pokrútila hlavou a ukázala na Tomáša.
Sadli si do polovice autobusu, opäť pri okne. Tomáš jej ponúkol miesto pri okne, ale ona povedala, že si rýchlo zvykne na akýkoľvek výhľad, ak bude mať dobrú spoločnosť.
"Takže," povedal, keď sa autobus rozbehol smerom k hradu, "poviedz mi o tých básňach. Nemusíš mi ich čítať, ale o čom píšeš?"
Rebeka sa zamyslela. "Väčšinou o tom, ako sa cítim. O samote, o tom, aké je to byť sedemnásť a mať pocit, že nik nerozumie tomu, čo prežívaš. O láske, ktorú som nikdy nezažila, ale predstavujem si ju." Pozrela na neho. "Znie to hlúpo?"
"Vôbec nie. Napísal som poviedku o prvom bozku, hoci som sa ešte nikdy nikoho nepobozkal."
Rebeka sa zasmiala. "Vážne? A nebáš sa, že keď sa to skutočne stane, bude to úplne iné?"
"Možno. Ale myslím, že imaginácia je niekedy rovnako silná ako realita. Niekedy dokonca silnejšia."
Autobus sa škriabal strmou cestou hore k hradu a Rebeka cítila, ako sa jej žalúdok zviera – ale nie kvôli serpentínam, ale kvôli tomu, ako na ňu Tomáš pozeral. Jeho pohľad bol pozorný, zaujatý, akoby ju skutočne počúval. Bolo to niečo, na čo nebola zvyknutá.
"Pozri," povedal Tomáš a ukázal von z okna. Hrad sa pred nimi týčil na vrchole kopca, mohutný a tajomný v rannom svetle. "Vyzerá ako z tvojich básní o láske, ktorú si nezažila."
Rebeka sa zasmiala. "Ako to myslíš?"
"Romanticky. Nedostupne. Krásne, ale vzdialené." Pozrel na ňu. "Také veci ma inšpirujú k písaniu. A teba?"
"Mňa inšpirujú skôr malé veci. Ako keď sa niekto usmieva, keď si myslí, že sa nikto nedíva. Alebo keď vidím staršiu dvojicu, ktorá sa stále drží za ruky." Začervenala sa. "To znie sentimentálne."
"Nie, znie to pravdivo."
Autobus sa zastavil na parkovisku pod hradom a všetci študenti začali vystupovať. Rebeka si všimla, že Simona sa k nej pokúša pretlačiť cez zástup, ale Tomáš už stál a čakal, kým ona si vezme tašku.
"Rebecca!" zavolala Simona, keď konečne došla k nej. "Kde si bola? A kto je toto?" Pozrela na Tomáša s očividnou zvedavosťou.
"Ahoj, Simona. Toto je Tomáš, z Kollárky. Tomáš, toto je Simona, moja najlepšia kamarátka."
Tomáš sa zdvorilo pozdravil, ale Rebeka videla, že Simona ho meria pohľadom od hlavy po päty. "Aha," povedala s tým tónom, ktorý Rebeka poznala – znamenalo to, že bude mať otázky neskôr.
"Simona, my si ideme pozrieť hrad spolu. Vidíme sa neskôr, okej?"
"Ale my sme sa dohodli, že pôjdeme všetky tri spolu!" Simona vyzerala sklamane. "Peťa a Janka už čakajú."
Rebeka sa pozrela na Tomáša, ktorý diskrétne odstúpil o pár krokov, aby im dal súkromie. "Prepáč, Sim. Ale chcem to vidieť v pokoji, nie s celou partou. Dajme sa dohromady na obed?"
Simona povzdychla. "Dobre. Ale chcem počuť všetko!" Mykla očami smerom k Tomášovi. "Všetko."
Keď Simona odišla, Tomáš sa vrátil k Rebeke. "Prepáč, ak som pokazil tvoje plány s kamarátkami."
"Nepokazil si nič. Vlastne, možno si mi pomohol. Niekedy potrebujem prestávku od..." Zamyslela sa nad slovami. "Od toho, že musím byť stále taká, akú ma očakávajú."
"A aká ťa očakávajú?"
"Veselú, bezstarostnú, takú, čo sa nezamýšľa nad vecami príliš hlboko." Začali kráčať po chodníku smerom k hradu. "A ty? Aký ťa očakávajú tvoji kamaráti?"
"Tichého. Toho, čo číta knihy a nevie sa baviť. Čo je pravda, ale nie úplná pravda." Pozrel na ňu. "S tebou sa bavím ľahko."
Rebeka cítila, ako sa jej srdce rozbúšilo. "Mne sa s tebou tiež bavý ľahko."
Cesta k hradu viedla cez malé mestečko s farebnými domčekmi a úzkymi uličkami. Zastavili sa pri malom antikvariáte, ktorý mal vo výklade vystavené staré knihy.
"Pozri," ukázal Tomáš na jednu knihu básní. "Hviezdoslav. Moja babka mi vždy hovorila, že ak chcem písať, musím čítať klasikov."
"Moja mama mi hovorí opak. Že by som sa mala sústrediť na modernú literatúru." Rebeka si pritlačila nos na výklad. "Ale mne sa páčia oboje."
"Môžeme sa pozrieť dovnútra?"
Vošli do malého obchodíka, ktorý voňal po starých knihách a káve. Majiteľ, starší pán s bielymi fúzmi, sa na nich priateľsky usmiał.
"Hľadáte niečo konkrétne?" spýtal sa.
"Len sa pozeráme," odpovedala Rebeka. "Máte krásny obchod."
"Ďakujem. Vidím, že ste mladí čitatelia. To ma teší." Ukázal na roh obchodu. "Tam vzadu mám sekciu mladých slovenských autorov. Možno vás bude zaujímať."
Tomáš a Rebeka sa pozreli na seba a bez slova sa vydali smerom, ktorým ukázal. V rohu našli malú sekciu s knihami súčasných slovenských spisovateľov.
"Pozri," povedal Tomáš a zobral do ruky knihu poviedok od mladej autorky. "Má len dvadsaťpäť rokov a už vydala knihu."
"To je inšpiratívne," povedala Rebeka a listovala inou knihou. "A trochu desivé. Čo ak nikdy nebudem dosť dobrá na to, aby som niečo vydala?"
"Čo ak budeš?" Pozrel na ňu vážne. "Čo ak sa bojíš zbytočne?"
Rebeka sa zamyslela. "Asi sa bojím, že sa ukáže, že nie som taká zaujímavá, ako si myslím. Že moje myšlienky sú obyčajné."
"Zo všetkého, čo si mi doteraz povedala, nič nebolo obyčajné."
Cítila, ako sa jej líca zahriavajú. "Nepoznáš ma až tak dobre."
"Poznám ťa dosť na to, aby som vedel, že máš niečo špeciálne." Postavil knihu späť na policu. "A aj keby som sa mýlil, stále si zaslúžiš skúsiť to."
Keď vychádzali z antikvariátu, Rebeka mala pocit, akoby sa niečo v nej posunulo. Nebola zvyknutá na to, že by ju niekto povzbudzoval v jej snoch.
Cesta k hradu sa stala strmšou a obaja začali dychtivo dýchať. "Nie som v najlepšej kondícii," priznala sa Rebeka, keď sa zastavili pri malej lavičke.
"Ani ja." Tomáš sa posadil vedľa nej. "Ale výhľad stojí za to."
Mesto sa rozprestieralo pod nimi ako mapa, s farebnými strechami a úzkymi uličkami. V diaľke sa týčili hory a celá krajina vyzerala ako z rozprávky.
"Je to krásne," povedala Rebeka. "Cítim sa, akoby som bola v inom svete."
"Možno preto píšem," povedal Tomáš zamyslene. "Aby som si vytvoril iné svety, keď ten skutočný je príliš... komplikovaný."
"Aký komplikovaný?"
Tomáš sa odmlčal na chvíľu. "Moji rodičia sa rozvádzajú. Už rok sa hádajú o všetkom – o peniazoch, o dome, o mne. Niekedy mám pocit, že som len ďalšia vec, o ktorú sa musia podeliť."
Rebeka cítila, ako sa jej srdce stislo. "Prepáč. To musí byť hrozné."
"Je to... ťažké. Píšem o tom, ale neviem, či to pomáha, alebo to robí horšie."
"Myslím, že písanie vždy pomáha. Aj keď len trochu." Pozrela na neho. "Chceš o tom hovoriť?"
"Vlastne... áno. Nikdy som o tom s nikým nehovoril. Moji kamaráti to vedia, ale nikdy som im nepovedal, aké to skutočně je."
"Aké to je?"
Tomáš sa zadíval do diaľky. "Akoby som žil v dvoch rôznych domovoch. U mamy sa musím tváriť, že ma nie je stále smutno, a u ocka sa musím tváriť, že mi mama nechýba. Všetci si myslia, že to zvládam dobre, ale v skutočnosti sa cítim ako herec vo vlastnom živote."
Rebeka sa bez rozmýšľania dotkla jeho ruky. "Nie si herec. Si len svet, ktorý sa snaží prežiť ťažkú situáciu."
Tomáš sa pozrel na jej ruku na svojej a potom na ňu. "Ďakujem. Za to, že ma počúvaš."
"Ďakujem ti za to, že si mi dôveroval."
Sedeli tam chvíľu v tichu, držiac sa za ruky a pozerajúc na krajinu pod nimi. Rebeka si uvedomila, že toto je prvýkrát, čo sa dotkla chalana s niečím viac než len priateľským zámerom. Jeho ruka bola teplá a trochu drsná, akoby veľa písal rukou namiesto na počítači.
"Moja najhorší problém v porovnaní s tvojím vyzerá hlúpo," povedala nakoniec.
"Aký problém?"
"Cítim sa osamelá. Mám kamarátky, rodinu, ale väčšinu času sa cítim, akoby ma nikto skutočne nepoznal. Akoby som bola obklopená ľuďmi, ale stále sama."
Tomáš jej stisol ruku. "To nie je hlúpy problém. To je jeden z najhorších problémov, aké poznám."
"Vážne?"
"Osamelосť je najhoršia, keď si obklopený ľuďmi. Keď si skutočne sám, aspoň vieš prečo sa cítiš osamelý."
Rebeka sa naňho pozrela a uvědomila si, že má pravdu. "Odkiaľ vieš takéto múdre veci?"
"Z kníh. A z týženého života." Usmial sa na ňu. "Ale dnes sa necítim osamelý."
"Ani ja."
Vstali z lavičky a pokračovali v stúpaní k hradu. Cesta bola užšia a viedla cez malý les, kde bolo ticho až na šušťanie lístia pod ich nohami.
"Rebeka," povedal Tomáš, keď prechádzali cez malý mostík cez potôčik, "môžem sa ťa spýtať niečo osobné?"
"Samozrejme."
"Bola si niekedy zamilovaná?"
Rebeka sa zastavila. Otázka ju prekvapila svojou priamočiarosťou. "Myslíš... skutočne zamilovaná?"
"Áno."
"Nie. Myslela som si, že áno, minulý rok, do spolužiaka. Ale teraz si myslím, že to bola len fascinovacie. Bola som do neho zabuchnutá, ale nepoznala som ho. Iba som si ho idealizovala." Pozrela na neho. "A ty?"
"Tiež nie. Bolo niekoľko dievčat, ktoré sa mi páčili, ale nikdy som nemal odvahu im to povedať. A potom som si uvedomil, že sa mi páčili skôr preto, ako vyzerali, nie preto, aké boli."
"Aký je rozdiel medzi zaľúbením a láskou?"
Tomáš sa zamyslel. "Myslím, že zaľúbenie je o projekcii. Vidíš v niekon niečo, čo tam možno ani nie je. Láska je o videní toho, čo tam skutočne je, a milovaní toho."
"To je krásne povedané."
"Pravdepodobne som to ukradol z nejakej knihy," zasmiał sa.
"Možno, ale aj tak to krásne znie, keď to povieš ty," povedala Rebeka a hneď sa začervenala. Bylo to príliš odvážne? Príliš úprimné?
Tomáš sa na ňu pozrel s niečím, čo vyzeralo ako prekvapenie a radosť zároveň. "Ty si... iná, než som čakal."
"Aká si ma predstavoval?"
"Neviem. Možno tichú, plachú. Keď som ťa videl v tom vlaku s knihou, vyzerala si ako niekto, kto sa skrýva pred svetom."
"A neskrývam?"
"Skrývaš, ale nie preto, že si plachá. Skrývaš sa preto, že si hlbšia, než ostatní očakávajú." Zastavil sa a otočil sa k nej. "Mám pravdu?"
Rebeka cítila, ako sa jej srdce rozbúšilo. Nikto ju nikdy nevidel tak jasno. "Áno," pošepkala. "Presne tak."
Pokračovali v stúpaní a čoskoro sa pred nimi objavila brána hradu. Bola masívna a starostlivosť, s kovanými pántmi a starými kameňmi, ktoré vyprávali príbehy stáročí.
"Wow," vydýchla Rebeka. "Je to ešte krajšie, než som si predstavovala."
Vstúpili do nádvoria, kde sa už zhromažďovali ostatní študenti. Rebeka si všimla skupinku svojich spolužiačok, ktoré sa práve fotili pred starou studňou. Simona ju zbadala a zamávala jej.
"Musíme sa k nim pripojiť?" spýtal sa Tomáš ticho.
"Ešte nie. Najprv si pozrime hrad len my dvaja, okej?"
Vyšli po kamených schodoch na hradby. Výhľad bol ešte úchvatnejší než z lavičky – celá krajina sa rozprestierala pod nimi ako živý obraz.
"Tomáš," povedala Rebeka, opierajúc sa o kamenné zábradlie, "môžem sa ťa spýtať niečo?"
"Samozrejme."
"Prečo si sa so mnou rozprával vo vlaku? Mohol si zostať pri svojej knihe."
Tomáš sa zamyslel. "Pretože si vyzerala... zaujímavo. Nie pekne – aj keď si pekná – ale zaujímavo. Ako keby si mala príbeh, ktorý chcem počuť."
Rebeka cítila, ako sa jej dych zrýchľuje. "A aký príbeh si očakával?"
"Neviem. Ale ten skutočný je lepší, než som si predstavoval."
Stáli tam vedľa seba, pozerajúc na krajinu, a Rebeka si uvedomila, že sa k nemu nakláňa. Alebo sa on nakláňa k nej? Vzduch medzi nimi sa zdal nabitý niečím novým, niečím, čo nevedno pomenovať.
"Rebeka," povedal ticho.
"Áno?"
"Som rád, že som ťa stretol."
"Aj ja som rada."
Moment bol prerušený skupinou turistov, ktorí hlučne prišli na hradby. Tomáš a Rebeka sa od seba vzdialili, ale niečo sa medzi nimi zmenilo. Vzduch bol iný, nabitý očakávaním.
"Chceš sa pozrieť dovnútra?" navrhol Tomáš.
Prešli cez malé dvere do vnútorných priestorov hradu. Bolo tam chladnejšie a ticho, len ich kroky sa ozýval na kamennej podlahe.
"Predstav si, čo všetko sa tu odohralo," povedala Rebeka, dotýkajúc sa steny. "Koľko láskavých príbehov, koľko tragédií."
"Píšeš niekedy historické príbehy?"
"Niekedy. Mám jednu báseň o princeznej, ktorá čaká na svojho rytiera, ale uvedomí si, že ho vlastne nepotrebuje. Že je silnejšia sama."
"To znie moderne ako na stredovekú báseň."
"Možno všetky dobré príbehy sú nadčasové." Pozrela na neho. "Aké poviedky píšeš ty najradšej?"
"O ľuďoch, ktorí sa nájdu. Ktorí si myslia, že sú sami na svete, a potom stretnú niekoho, kto im ukáže, že nie sú."
Rebeka sa na neho pozrela. "To znie ako náš dnešný deň."
"Presne na to som myslel."
Pokračovali v prehliadke hradu, ale Rebeka mala pocit, akoby plávala. Každé slovo, každý pohľad od Tomáša ju privodu do stavu, ktorý nepoznala. Bolo to vzrušujúce a súčasne trochu desivé.
V jednej z miestností našli malú výstavu o histórii hradu. Čítali si informácie o pánoch hradu, o obliehaniach a oslavách.
"Pozri," ukázal Tomáš na starý obraz. "Pán hradu a jeho manželka. Vyzerajú šťastne."
"Alebo sa len tvária šťastne pre portrét," povedala Rebeka. "V tých časoch si manželstvá neboli o láske."
"Cynická si."
"Realistická." Pozrela na obraz bližšie. "Ale možno si máš pravdu. Pozri, ako sa na nej díva. To nevieš predstierať."
"A ako sa díva?"
"Ako... ako by bola jeho celý svet."
Tomáš sa pozrel na ňu namiesto na obraz. "Vieš, ako vyzerá taký pohľad?"
Rebeka sa otočila a zistila, že je veľmi blízko. Príliš blízko. Alebo práve dosť blízko. "Ako?"
"Takto," povedal ticho a díval sa na ňu tak intenzívne, že mala pocit, akoby videl do jej duše.
Čas sa akoby zastavil. Boli sami v malej miestnosti plnej historických artefaktov, ale Rebeka videla len jeho oči, cítila len teplo jeho tela blízko svojho.
"Tomáš," pošepkala, sama nevediac, čo chce povedať.
"Áno?"
"Nič. Len... Tomáš."
Naklonil sa k nej o niečo bližšie a Rebeka zatvorila oči. Cítila jeho dych na svojej tvári, vôňu jeho parfumu...
"Excuse me!" ozval sa hlasný americký hlas. "Is this room open to public?"
Tomáš a Rebeka sa od seba odskoči ako od ohňa. Americký turista s veľkým fotoaparátom stál vo dverách a díval sa na nich so zvedavým úsmevom.
"Yes, it is open," povedal Tomáš v angličtine a jeho hlas znel trochu chrapľavo.
"Great! Mind if I take some pictures?"
"Of course not," odpovedala Rebeka, snažiac sa znieť normálne, hoci srdce jej búšilo ako bláznivé.
Americký turista vstúpil dovnútra a začal fotografovať všetko okolo. Tomáš a Rebeka sa na seba pozreli a obaja sa začervenali.
"Chceme ísť?" spýtal sa ticho.
"Áno."
Vyšli z miestnosti a zamierili späť na nádvorie. Ani jeden nepovedal nič o tom, čo sa takmer stalo, ale obaja na to mysleli.
"Tomáš," povedala Rebeka nakoniec, keď našli tichý kútik pri starej veži.
"Viem," povedal. "Aj ja."
"Čo vieš?"
"Že sa niečo deje. Medzi nami."
Rebeka si pokryla tvár rukami. "To je šialené. Poznáme sa len pár hodín."
"A prečo je to šialené?"
"Pretože... pretože sa takéto veci v skutočnom živote nestávajú. Len v knihách a filmoch."
Tomáš sa na ňu jemne usmiał. "Možno sa stávajú častejšie, než si myslíš. Možno len nebývame zvyčajne dosť pozorní, aby sme si to všimli."
"Alebo možno si to len predstavujeme."
"Predstavuješ si, čo sa stalo tam hore?"
Rebeka sa pozrela na neho a vedela, že si to nepredstavovala. "Nie."
"Ani ja."
V tom momente sa k nim priblížila Simona s Peťou a Jankou. "Rebeka! Konečne ťa nachádzame! Hľadali sme vás všade."
"Ahoj," povedala Rebeka, snažiac sa znieť normálne. "Len sme si prezerali hrad."
"Videli sme vás tam hore na hradbách," povedala Peťa s úškľabkom. "Vyzerali ste... blízko."
Rebeka sa začervenala. "Len sme sa rozprávali."
"Jasne," zasmiali sa Janka. "Rozprávali."
Tomáš pokašľal. "Možno by som sa mal ísť spojiť so svojimi spolužiakmi."
"Nemusíš," povedala Rebeka rýchlo, potom si uvedomila, ako to znie. "Myslím, ak nechceš."
"Tomáš, že?" spýtala sa Simona. "Z ktorej si školy?"
"Kollárka. Prvý ročník."
"Aha, takže si mladší ako Rebeka," povedala Peťa s významným pohľadom.
"Len o rok," povedala Rebeka obranným tónom.
"To nie je problém," povedal Tomáš. "Rebeka je... zrelejšia než väčšina ľudí môjho veku. Aj väčšina ľudí jej veku."
Simona, Peťa a Janka si vymenili pohľady. "Wow," povedala Simona. "To je... milé."
Rebeka cítila, ako sa jej líca pália. "Chcete ísť na obed? Učitelia hovorili, že o dvanástej máme byť v reštaurácii."
"Určite," súhlasila Simona. "Tomáš, ideš s nami?"
Tomáš sa pozrel na Rebeku. "Ak nič proti tomu Rebeka."
"Nemám," povedala, hoci časť z nej chcela byť s ním stále sama.
Reštaurácia bola útulná miestnosť s drevenými stolmi a tradičnou slovenskou výzdobou. Rebeka si sadla vedľa Tomáša, oproti Simone a jej kamarátkam. Cítila, ako ju všetky tri pozorujú s neskrývanou zvedavosťou.
"Takže, Tomáš," začala Simona, keď si objednali jedlo, "čo robíš vo voľnom čase? Okrem čítania knihy o filozofii dejín."
Tomáš sa usmiał. "Píšem. A behám. A hrám tenis, aj keď nie som v tom dobrý."
"Rebeka tiež píše," povedala Peťa. "Básne. Veľmi romantické básne."
"Peťa!" protestovala Rebeka.
"Čo? Je to pravda. Pamätáš si tú o mesačnom svite a láske, ktorá trvá večne?"
Rebeka chcela zapadnúť pod stôl. "To bola len... improvizácia."
"Bola krásna," povedal Tomáš ticho. "Rád by som ju počul."
"Nie, nie, nie," krútila hlavou Rebeka. "Určite nie."
"Aha," povedala Janka s úškľabkom, "už si na teba nezvykla? To je rýchle."
Rebeka sa pozrela na Janku s údivom. Nikdy nebola zlomyseľná, ale dnes akoby si z nej robila žarty. "O čom hovoríš?"
"Nič," povedala Simona rýchlo, kopnuc Janku pod stolom. "Len si z teba robia žarty."
Ale Rebeka videla niečo v Simoniných očiach – niečo, čo sa jej nepáčilo. Žiarlivosť? Sklamanie?
Jedlo prišlo a rozhovor sa presunul na všeobecnejšie témy – školu, učiteľov, plány na víkend. Tomáš sa zapájal do konverzácie, ale Rebeka si všimla, že často pozerá na ňu, akoby sa ubezpečoval, že sa má dobre.
"Musím ísť na toaletu," povedala Simona, keď dojedli. "Rebeka, ideš so mnou?"
Rebeka vedela, že to nie je otázka. "Samozrejme."
V toaletách Simona čakala, kým vyšli von ostatné dievčatá, potom sa otočila k Rebeke.
"Čo sa deje?" spýtala sa priamo.
"Čo myslíš?"
"S tým chalanov. S Tomášom. Poznáš ho pár hodín a správaš sa, akoby si bola do neho zamilovaná."
Rebeka cítila, ako sa jej žalúdok zviera. "Nič sa nedeje. Len sa rozprávame."
"Rebeka, poznám ťa od základnej školy. Vidím, ako sa naňho dívaš. A vidím, ako sa on díva na teba."
"A ako sa na mňa díva?"
"Ako keby si bola... neviem. Ako keby si bola niečo špeciálne."
"A to ťa trápi?"
Simona zavahala. "Nie. Možno. Neviem." Opierala sa o umývadlo. "Bojím sa, že ťa poznám."
"Poznáš ma."
"Poznám ťa z minulosti. Ale ty sa meniš. Už niekoľko mesiacov sa meniš. Stávajš sa... iná."
Rebeka sa pozrela na seba v zrkadle. Vyzerala rovnako ako ráno, ale cítila sa inak. "Možno sa len stávam tou, ktorou som mala byť odjakživa."
"A čo ak táto nová Rebeka už nebude potrebovať staré kamarátky?"
Rebeka sa otočila k Simone. "Simona, ty si moja najlepšia kamarátka. To sa nezmení kvôli jednému chalanovi."
"Kvóli jednému chalanovi? Ale ty si do neho zamilovaná. Vidím to na tebe."
Rebeka chcela protestovať, ale slová jej uviazli v hrdle. Bola do neho zamilovaná? Po pár hodinách? To bolo možné?
"Neviem," povedala nakoniec úprimne. "Neviem, čo sa deje. Ale viem, že s ním môžem byť tá, ktorou skutočne som. A to je... vzácne."
Simona povzdychla. "Dobre. Ale buď opatrná, okej? Nie je to ako v knihách. V skutočnom živote ľudia odchádzajú."
Keď sa vrátili k stolu, Tomáš rozprával s Peťou a Jankou o knihách. Rebeka si všimla, že sa snaží byť príjemný, aj keď bolo vidieť, že nie je zvyknutý na ich typ humoru.
"O čom ste sa rozprávali?" spýtala sa, sadajúc si vedľa neho.
"O tom, či sú romantické knihy realistické," povedala Peťa. "Tomáš hovorí, že áno."
"A vy si myslíte, že nie?"
"Peťa si myslí, že skutočný život je príliš komplikovaný na romance z kníh," povedal Tomáš. "Ale ja si myslím, že romance z kníh sú často realistickejšie než sa zdá."
"Ako to?" spýtala sa Rebeka.
"Lebo ukazujú, ako by sme sa mali k sebe správať. Pozornosť, úctu, trpezlivosť. Možno je problém v tých, že v skutočnom živote sme príliš cynickí na to, aby sme tomu verili."
Simona sa pozrela na Rebeku s výrazom "vidíš?" na tvári.
Po obede mali voľný čas na prehliadku mesta. Učitelia povedali, že sa majú spojiť o štvrtej pri autobuse.
"Chcete ísť spolu?" spýtala sa Simona.
Rebeka sa pozrela na Tomáša. "Vlastne, chceli sme si ešte pozrieť to múzeum."
"My ideme do obchodov," povedala Peťa. "Vidíme sa neskôr."
Keď odišli, Tomáš a Rebeka zostali stáť pred reštauráciou.
"Skutočne chceš ísť do múzea?" spýtal sa.
"Vlastne, chcela som len... byť s tebou. Bez publika."
Tomáš sa usmiał. "Som rád. Kam chceš ísť?"
"Neviem. Len sa prejdime."
Išli po úzkych uličkách mesta, okno za oknom, malý obchod za malým obchodom. Bolo to pokojné a romantické, ako scéna z filmu.
"Tomáš," povedala Rebeka po chvíli ticha.
"Hmm?"
"Simona si myslí, že som sa do teba zamilovala."
Tomáš sa zastavil. "A čo si myslíš ty?"
Rebeka sa tiež zastavila a pozrela na neho. "Myslím... myslím, že možno má pravdu."
"To je problém?"
"Neviem. Je to príliš rýchle? Príliš šialené?"
Tomáš sa k nej priblížil o krok. "Možno. Ale niekedy sú najlepšie veci trochu šialené."
"A ty? Čo cítiš ty?"
"Cítim, že od chvíle, čo som ťa uvidel vo vlaku, sa celý môj svet posunul. Akoby sa všetko, čo bolo predtým nudné alebo bolestivé, stalo zrazu zaujímavým."
Rebeka cítila, ako sa jej srdce rozbúšilo. "To je... to je presne to, čo cítim ja."
Stáli v malej uličke medzi farebnými domčekmi, obaja trochu dyšní, obaja trochu vystrašení z toho, čo priznávajú.
"Rebeka," povedal Tomáš ticho.
"Áno?"
"Môžem ťa objať?"
Namiesto odpovede sa k nemu priblížila. Jeho objatie bolo jemné a pevné zároveň, a Rebeka mala pocit, akoby sa konečne dostala domov. Cítila jeho srdce biť pri svojom uchu, cítila vôňu jeho parfumu zmiešanej s vôňou jesenného vzduchu.
"Toto je šialené," pošepkala do jeho mikiny.
"Viem," pošepkal späť. "Ale dobré šialené."
Objímali sa tam v malej uličke, a Rebeka si uvedomila, že toto je ten moment, na ktorý čakala celý život, ani nevediac, že naňho čaká.
Keď sa od seba odtiahli, obaja sa usmieval.
"Chceš sa ísť prejsť k tomu jazeru?" spýtal sa Tomáš. "Videl som ho z autobusu, vyzeralo pekne."
"Áno."
Išli po chodníku vedúcom z mesta smerom k malému jazeru obklopenému stromami. Cestou sa rozprávali o všetkom a ničom – o obľúbených filmoch, o najhorších učiteľoch, o snoch do budúcnosti.
"Kam chceš ísť na vysokú?" spýtala sa Rebeka.
"Filozofická fakulta, žurnalistika. Chcem písať pre noviny alebo časopisy. A ty?"
"Tiež filozofická, ale slovenčinu a literatúru. Chcem učiť. Alebo možno píšem knihy."
"Možno budeme spolužiaci."
"To by bolo... úžasné."
Jazero bolo malé a pokojné, obklopené lavičkami a starými vŕbami. Našli si tichý kútik pri brehu a sadli si na trávu.
"Je to krásne," povedala Rebeka. "Ako obraz."
"Ty si krásna," povedal Tomáš ticho.
Rebeka sa začervenala. "Nie som."
"Si. Ale nie len vonkajšie. Vnútorne. Tvoja duša je krásna."
"Odkiaľ vieš, ako vyzerá moja duša?"
"Vidím ju v tvojich očiach. Keď hovoríš o veciach, na ktorých ti záleží. Keď sa smeješ. Keď sa zamýšľaš."
Rebeka sa pozrela na vodnou hladinu jazera. "Nikto mi nikdy nepovedal nič také krásne."
"Potom si nestretla správnych ľudí."
Otočila sa k nemu. "A čo ty? Nikto ti nikdy nepovedal, aký si špeciálny?"
"Nie takto. Nie tak, aby som tomu veril."
"Tomáš," povedala vážne, "ty si ten najzaujímavejší človek, akého som kedy stretla. Si múdry a citlivý a máš takú krásnu duše."
Tomáš sa pozrel na ňu s niečím ako úžasom v očiach. "Vážne si to myslíš?"
"Vážne."
Naklonil sa k nej bližšie. "Rebeka?"
"Áno?"
"Môžem ťa pobozkať?"
Rebeka cítila, ako sa jej srdce takmer zastavilo. "Áno," pošepkala.
Tomáš sa naklonil k nej pomaly, opatrne, akoby sa pýtal na povolenie s každým centimetrom. Jeho ruka sa jemne dotkla jej tváre a Rebeka zatvorila oči. Keď sa ich pery stretli, bol to najjemnejší, najkrajší bozk, aký si dokázala predstaviť. Chutil po mäte a trochu po káve z obeda, jeho pery boli mäkké a teplé.
Bozk trval len pár sekúnd, ale Rebeke sa zdalo, akoby sa čas zastavil. Keď sa od seba odtiahli, obaja nechali oči zavreté ešte chvíľu, čela opretá o seba.
"Wow," vydýchla Rebeka.
"Áno," súhlasil Tomáš. "Wow."
Otvorila oči a pozrela sa na neho. Usmieval sa na ňu tak nežne, že sa jej srdce roztopilo.
"Bol to tvoj prvý bozk?" spýtal sa jemne.
"Áno. A tvoj?"
"Tiež."
"Naozaj?"
"Naozaj. Čakal som na správny moment so správnym človekom."
"A bol to správny moment?"
"Najsprávnejší v mojom živote."
Rebeka sa k nemu pritúlila a on ju objal. Sedeli tam pri jazere, držiac sa navzájom, a sledovali ako sa slnko pomaly skláňa k horizontu.
"Tomáš," povedala po chvíli.
"Hmm?"
"Čo sa stane, keď sa dnes vrátime domov? Chodíme do rôznych škôl, máme rôznych priateľov..."
"Budeme sa stretávať. Budeme si písať. Urobíme to tak, aby sme to dali dokopy."
"Ale čo ak sa to nepodarí? Čo ak toto bol len jeden krásny deň a potom sa všetko vráti do normálu?"
Tomáš sa odtiahol, aby sa jej pozrel do očí. "Rebeka, neveríš, že to, čo medzi nami je, je skutočné?"
"Verím. Ale zároveň sa bojím, že je to príliš krásne na to, aby to bolo pravda."
"Vieš, čo si myslím?" Zobral jej ruku do svojej. "Myslím si, že niekedy sa stávajú krásne veci. A my si zaslúžime jednu takú krásnu vec."
"Aj napriek tomu, že sa poznáme len jeden deň?"
"Možno sa nepoznáme len jeden deň. Možno sa naše duše poznali už predtým, len sme sa museli stretnúť, aby sme si to uvedomili."
Rebeka sa usmiala. "To znie ako z tvojich poviedok."
"Najlepšie poviedky sú založené na pravde."
Náhle začula zvon z mestečka - bolo štyri hodiny.
"Autobus!" vyskočila Rebeka. "Musíme ísť!"
Zoskočili a začali bežať späť do mesta. Bežali ruka v ruke, smejúc sa ako malé deti. Keď dobehli k autobusu, ostatní študenti už nastupovali.
"Kde ste boli?" spýtala sa Simona, keď ich uvidela pribehať zadýchaných.
"Pri jazere," povedala Rebeka, snažiac sa normálne dýchať.
Simona sa pozrela na ich spojené ruky a pochopila. "Aha."
V autobuse si Tomáš a Rebeka sadli znovu spolu. Tentokrát už neboli nervózni cudzinci - boli... čo vlastne boli? Priateľia? Viac než priateľia?
"Rebeka," pošepkal Tomáš, keď sa autobus rozbehol.
"Áno?"
"Dáš mi svoje číslo?"
"Samozrejme." Napísala mu ho do telefónu a on jej napísal svoje.
"A adresu?" spýtal sa. "Možno by som ťa mohol niekedy navštíviť. Oficiálne."
Rebeka sa začervenala. "Oficial... ty myslíš, stretnutie s rodičmi a tým všetkým?"
"Ak budeš chcieť. Nechcem sa ponáhľať, ale..."
"Chcem," povedala rýchlo. "Teda, keď budeme pripravení. Keď si budeme istí, že toto nie je len..."
"Nie je to len krásny sen, Rebeka. Je to skutočnosť. A ja chcem, aby to bola naša skutočnosť."
Cesta späť vo vlaku ubehla rýchlo. Rozprávali sa, čítali si navzájom úryvky z kníh, ktoré mali so sebou, a občas sa len držali za ruky a pozerali sa na prechádzajúcu krajinu.
"Tomáš," povedala Rebeka, keď vlak začal spomaľovať pred jej stanicou.
"Áno?"
"Ďakujem ti."
"Za čo?"
"Za to, že si mi ukázal, čo znamená byť pochopená. Za to, že si ma videl. Skutočne videl."
"Ďakujem ti za to isté."
Vlak sa zastavil a Rebeka vedela, že musí vystúpiť. Ostatní študenti z jej školy už vstávali a brali si svoje veci.
"Napíšeš mi hneď, ako prídeš domov?" spýtala sa.
"Už som ti písal," ukázal na telefón. "Poslal som ti to teraz."
Rebeka sa pozrela na správu: "Bol to najkrajší deň môjho života. Už sa teším na zajtra, lebo zajtra ťa budem znovu vidieť. Aj keby to měalo byť len cez telefón."
"Tomáš..." začala, ale vedela, že nemá čas.
"Choď," povedal jemne. "Ale toto nie je rozlúčka. Toto je začiatok."
Pobozkal ju rýchlo na líce a Rebeka vystúpila z vlaku s pocitom, akoby zanechávala za sebou kús svojho srdca.
Na stanici na ňu čakala mama.
"Ako bol výlet, láska?" spýtala sa, keď nastúpili do auta.
"Bol... úžasný," povedala Rebeka a nevedela prestať sa usmievať.
"To vidím na tebe. Stalo sa niečo špeciálne?"
Rebeka sa pozrela na mamu. "Možno. Stretla som niekoho."
"Niekoho?" mama sa usmiala. "Chlapca?"
"Áno. Ale mama, nie je to to, čo si myslíš. Je to... vážne."
Mama sa pozrela na ňu cez spätné zrkadlo. "Láska, máš sedemnásť rokov. Všetko sa ti zdá vážne."
"Ale toto je iné."
"To hovoria všetci."
Rebeka povzdychla. Vedela, že mama má čiastočne pravdu. Vedela, že je mladá a nezkúsená. Ale vedela aj to, čo cítila, a to bolo skutočnejšie než čokoľvek, čo kedy zažila.
Doma si hneď sadla k počítaču a napísala Tomášovi dlhú správu o tom, ako sa cíti, o strachu, o nádeji, o tom, ako sa už teší na ich najbližšie stretnutie.
Jeho odpoveď prišla za päť minút: "Presne takto sa cítim aj ja. Nechaj ma ísť za tebou zajtra. Potrebujem ťa vidieť."
"Zajtra má škola," napísala mu. "Ale cez víkend..."
"Cez víkend je večnosť."
Rebeka sa usmiala na monitor. Ved, že má pravdu. Dva dni sa jej zdali ako večnosť.
Nasledujúce dni prešli v hmle správ, telefonátov a nekonečného premýšľania o Tomášovi. Rebeka sa nedokázala sústrediť na školu, na domáce úlohy, ani na rozhovory s kamarátkami. Všetko sa jej zdalo sivé a nedôležité v porovnaní s pocitom, ktorý nosila v srdci.
Simova sa snažila byť podporná, ale Rebeka videla, že je znepokojená.
"Rebeka," povedala jej v piatok po škole, "viem, že si šťastná, ale... nestrácaš sa v tom?"
"Čo tým myslíš?"
"Myslím, že odkedy si sa vrátila z toho výletu, akoby si tu nebola. Rozprávame sa s tebou a ty sa usmeješ a prikývneš, ale myslíš na neho."
Rebeka si uvedomila, že Simona má pravdu. "Prepáč. Neviem si pomôcť."
"To nie je zdravé, Rebeka. Žiť len pre jedného človeka."
"Nežijem len pre neho. Ale... je dôležitý. Veľmi dôležitý."
"Poznáš ho jeden deň!"
"Niekedy stačí jeden deň na to, aby sme vedeli," povedala Rebeka ticho.
V sobotu ráno sa Tomáš skutočne objavil pred jej domom. Rebeka ho videla z okna svojej izby - stál tam nervózne, s kyticou kvetov v ruke.
"Mama!" zavolala. "Je tu pre mňa návšteva!"
"Kto?"
"Ten chlapec, o ktorom som ti hovorila. Tomáš."
Mama sa pozrela z okna. "Je to on? Vyzerá slušne."
"Je slušný. A múdry. A milý. A..."
"Dobre, dobre," zasmiala sa mama. "Pozvem ho dovnútra?"
"Áno, ale... buď na neho milá, okej? Je trochu plachý."
Keď Rebeka zostúpila dole, Tomáš stál v obývačke a rozprával sa s jej mamou o škole. Vyzerala nervózne, ale snažil sa byť zdvoriłý.
"Ahoj," povedala a cítila, ako sa jej srdce rozbúšilo pri pohľade na neho.
"Ahoj." Usmial sa na ňu tak, že sa jej svet rozžiaril. "Priniesol som ti toto." Podal jej kyticu žltých ružičiek.
"Sú krásne. Ďakujem."
"Tomáš," povedala mama, "zostaneš na obed?"
Rebeka sa pozrela na mamu s vďačnosťou. "Ak môžem," povedal Tomáš. "Nechcem byť na obtiaž."
"Nie si na obtiaž. Rebeka o tebe neprestáva hovoriť."
"Mama!" protestovala Rebeka.
"Čo? Je to pravda."
Obed bol prekvapivo príjemný. Tomáš hovoril s mamou o knihách, o škole, o svojich plánoch do budúcnosti. Mama sa zdala byť ním nadšená, čo Rebeku prekvapilo i potešilo.
Po obede vyšli Rebeka a Tomáš na prechádzku po jej štvrte. Bolo krásne slnečné októbrové popoludnie, stromy sa ligotali v zlatistých a červených odtieňoch.
"Tvoja mama je milá," povedal Tomáš, keď kráčali po chodníku lemovanom javory.
"Je. A páčiš sa jej. Videla som to na ней."
"Som rád. Bál som sa, že si bude myslieť, že som príliš mladý alebo... neviem."
Rebeka sa zastavila a pozrela na neho. "Tomáš, prečo si sem skutočne prišiel?"
"Pretože som za tých päť dní bez teba takmer zošaliel. Potreboval som ťa vidieť, potreboval som sa uistiť, že to všetko bolo skutočné."
"A je?"
"Je. Dokonca viac než som si myslel." Zobral jej ruku do svojej. "Rebeka, môžem ti niečo povedať?"
"Samozrejme."
"Každú noc od toho výletu sa zobudím s myšlienkou na teba. A každé ráno je prvé, na čo myslím, tvoja tvár. Nikdy som sa necítil takto. Je to..."
"Trápne?" navrhla Rebeka s úsmevom.
"Úžasné," dokončil. "A áno, trochu trápne tiež."
Prišli k malému parku, kde Rebeka chodievala čítať. Sadli si na ich obľúbenú lavičku pod veľkým dubom.
"Toto je moje miesto," povedala Rebeka. "Keď potrebujem pokoj, chodím sem."
"Je to krásne. Pokojné."
"Tomáš," začala opatrne, "čo ak sa moji kamaráti a tvoji kamaráti nebudú ľúbiť? Čo ak naši svety nejdú dokopy?"
"Potom si vytvoríme náš vlastný svet," povedal jednoducho. "Rebeka, nechcem ťa oddeliť od tvojich priateľov. Ale nechcem ani prísť o teba kvôli nim."
"Ani ja nechcem prísť o teba."
"Takže to zvládneme. Nejako."
Rebeka sa naňho usmiala. "Si taký optimistický."
"Len keď som s tebou."
Sedeli tam mlčky, sledujúc ako sa deti hrajú na ihrisku neďaleko. Starší pár prechádzal pomaly po chodníku, držiac sa za ruky.
"Takí chceme byť raz my," povedal Tomáš.
"Starí?"
"Šťastní. Stále spolu po všetkých rokoch."
Rebeka cítila, ako sa jej srdce stisne. "Nie je to príliš skoro na takéto rozhovory?"
"Možno. Ale necítim sa, akoby sme sa poznali len týždeň. Cítim sa, akoby som ťa poznal celý život."
"Ja tiež." Pozrela na neho. "Je to normálne?"
"Neviem. Ale je to naše."
Keď sa začalo stmievať, vrátili sa k Rebekinmu domu. Mama vyšla na terasu s dvoma hrnčekmi horúcej čokolády.
"Myslela som si, že máte chuť," povedala.
"Ďakujem, mama."
Sadli si na schodoch pred domom a popíjali čokoládu. Rebeka sa cítila úplne spokojná - mala vedľa seba Tomáša, mama ho prijala, a svet sa zdal dokonalý.
"Musím ísť," povedal Tomáš nakoniec. "Posledný vlak ide o deviatej."
"Už?" Rebeka sa pozrela na hodinky. Bolo osem.
"Prebožkoval som tu celý deň."
"Najkrajší deň," povedala a pocítila, ako sa jej oči vlhčia.
"Hey," položil ruku na jej tvár, "neuži. Uvidíme sa čoskoro. Zajtra."
"Zajtra je nedeľa. Budeme len telefonovať."
"V pondelok potom. Alebo v utorok. Alebo kedykoľvek budeš chcieť."
Rebeka sa k nemu pritúlila. "Nechcem, aby si odišiel."
"Ani ja nechcem ísť. Ale ak nezídem, nebudem môcť prísť znova."
Vedela, že má pravdu, ale aj tak to bolelo.
Na stanici sa rozlúčili bozkom, ktorý chutil po čokoláde a slzách. Rebeka stála na nástupišti a mávala, kým vlak nezmizol za zatáčkou.
V nasledujúcich týždňoch sa stretávali každý víkend. Niekedy prišiel Tomáš k nej, niekedy šla Rebeka k nemu. Spoznávala jeho svet - jeho izbu plnú kníh, jeho rodičov, ktorí boli uprostred rozvodu, ale snažili sa byť slušní, jeho kamarátov, ktorí ju najprv pozorovali s podozrením, ale postupne si ju obľúbili.
Rebeka predstavila Tomáša aj svojim kamarátom. Simona bola skeptická, ale postupne ho akceptovala. Peťa a Janka ho považovali za zaujímavého, hoci trochu vážneho.
"Je príliš intelektuálny pre teba," povedala Peťa jedného dňa, keď sedeli v škoolskej jedálni.
"Čo tým myslíš?"
"Všetky tie knihy, tie filozofické diskusie. Ty si normálna. On je... iný."
"Možno potrebujem niekoho iného."
"Alebo možno si myslíš, že ho potrebuješ, ale v skutočnosti potrebuješ niekoho, kto je ako ty."
Rebeka sa zamyslela nad Peťinynmi slovami. Bolo pravda, že Tomáš bol iný než ostatní chalani, ktorých poznala. Bol hlbší, zamyslenejší, citlivejší. Ale nebolo to presne to, čo na ňom milovala?
"Rebeka," povedala Simona jedného večera, keď boli samy, "si šťastná?"
"Samozrejme. Prečo sa pýtaš?"
"Lebo... zmenila si sa. Od toho výletu si sa zmenila. Si menej spontánna, viac vážna. Akoby si sa stala staršia."
"Možno som sa stala staršia. Možno láska človeka stará."
"Alebo ho obmedzuje."
"Tomáš ma neobmedzuje!"
"Nie on. Ale láska ano. Všetko podriaďuješ jemu - svoje plány, svoj čas, svoje myšlienky."
Rebeka chcela protestovať, ale uvedomila si, že Simona má čiastočne pravdu. Skutočne každé rozhodnutie zvažovala v súvislosti s Tomášom. Každé pozvanie na párty alebo výlet hodnotiť podľa toho, či bude mať čas na neho.
"To je normálne," povedala nakoniec. "Keď niekoho miluješ, stane sa prioritou."
"Ale nie jedinou prioritou, Rebeka. Máš aj seba. Máš budúcnosť, sny, ambície mimo neho."
Tej noci ležala Rebeka v posteli a premýšľala o Simoninych slovách. Bolo pravda, že sa zmenila. Ale nebolo to k lepšiemu? Nebola šťastnejšia než kedykoľvek predtým?
Zatiaľ čo sa týmto myšlienkami zaoberala, došla jej správa od Tomáša: "Nemôžem spať. Myslím na teba. Na náš prvý bozk pri jazere. Na to, ako si vyzerala v slnečnom svetle. Milujem ťa, Rebeka. Viem, že je to príliš skoro na takéto slová, ale je to pravda. Milujem ťa."
Rebekino srdce sa rozbúšilo. Boli to prvé "milujem ťa" medzi nimi. Dlho sa zaoberala odpoveďou, kým nenapísala: "Aj ja ťa milujem. Vemačí som to cítila už pri jazere, ale bála som sa to povedať. Milujem ťa, Tomáš."
Jeho odpoveď prišla okamžite: "Si najúžasnejšia vec, ktorá sa mi kedy stala. Dobré noc, láska."
"Dobrú noc."
Rebeka sa usmiala do tmy. Bez ohľadu na to, čo hovorili ostatní, toto bolo skutočné. A bolo to krásne.
Týždne sa menili na mesiace. Ich vzťah sa prehlboval a staval pevnejším. Učili sa o sebe navzájom - o Rebekiných obavách z budúcnosti, o Tomášovej potrebe písať, o tom, ako sa obaja cítili inak než ich rovesníci.
Prišli Vianoce a s nimi prvá väčšia skúška. Tomáš musel ísť na prázdniny k babke na druhý koniec krajiny. Budú oddelení dva týždne.
"Dva týždne nie sú večnosť," povedal, keď sa lúčili na stanici.
"Pre mňa áno," odpovedala Rebeka s úsmevom cez slzy.
"Budem ti písať každý deň. Dokonca dvakrát denne."
"Sľubuje?"
"Sľubujem."
Prvý týždeň bol ťažký, ale zvládnuteľný. Tomáš skutočne volal každý deň a posielal dlhé správy plné lásky a túžby.
V druhom týždni sa však niečo zmenilo. Jeho hovory boli kratšie, správy stručnejšie. Keď sa ho Rebeka spýtala, čo sa deje, povedal len, že je unavený z cestovanie a rodinných návštev.
Ale Rebeka cítila, že je to niečo viac.