Robiho tajomstvo: Ako detská pomoc nabíja robotické srdce - Peťko rozprávkár

Filip a Zuzka ukrývajú neobyčajné tajomstvo – malého robota Robiho s modrými očami, ktorý býva s nimi doma. Robi dokáže úžasné veci, no jedného dňa mu začne dochádzať energia práve vtedy, keď deti chcú postaviť najvyššiu vežu na svete. Deti zistia, že Robiho energia sa nečerpá z batérií, ale z dobrých skutkov a pomoci v domácnosti. Na paneli na Robiho hrudi svietia indikátory PRÍJEM a VÝDAJ, ktoré graficky ukazujú, ako sa energia míňa a dopĺňa vďaka činorodosti členov rodiny. Filip a Zuzka sú postavení pred novú výzvu: dokážu svojmu kamarátovi pomôcť získať späť silu? Príbeh stavia na detskej zvedavosti, empatii a sile spolupráce, pričom skúma hodnotu pomoci a spoločnej radosti.
Tip: Pokiaľ budete prihlásený, kliknutím alebo dotykom na texte si viete uložiť záložku a pokračovať v čítaní neskôr.
100%

Filip a Zuzka mali tajomstvo. Nebolo to hocijaké tajomstvo, ako napríklad schovaná čokoláda za gaučom. Ich tajomstvo sa volalo Robi, a bol to ich najlepší kamarát. Robi nebol chlapec ani dievčatko. Bol to malý, strieborný robot na kolieskach, s veľkými modrými očami, ktoré vedeli veselo žmurkať. Robi býval s nimi a vedel robiť úžasné veci. Vedel nájsť zatúlanú ponožku za tri sekundy a vedel poskladať z kociek taký hrad, že by v ňom mohol bývať aj malý králik.

„Robi, postav nám najvyššiu vežu na svete!“ skríkol Filip jedného dňa, keď sa hrali v izbe. Hračky boli rozhádzané všade. Kocky tvorili farebné kopčeky, autíčka parkovali pod stoličkou a plyšový macko ležal na koberci, akoby spal.

Zuzka prikývla. „Áno, Robi! Až po strop!“

Robi, ktorý zvyčajne okamžite zablysol svetielkami a s veselým „Pííp-píp! Idem na to!“ sa pustil do práce, teraz len pomaly zagúľal svojimi kolieskami. Jeho modré oči neblikali tak jasne ako inokedy. Boli akoby... unavené. Zdvihol jednu kocku, potom druhú, ale ruky sa mu triasli. Veža, ktorú staval, bola krivá a po piatej kocke sa s tichým rachotom zosypala.

„Robi, čo to robíš?“ zamračil sa Filip. „Ty to predsa vieš lepšie!“

Robi vydal tichý, smutný zvuk, niečo ako unavené bzučanie. „Energia... nízka,“ zašepkal a jeho svetlá ešte viac pohasli.

„Energia?“ čudovala sa Zuzka a podišla bližšie. Pohladila ho po hladkej, kovovej hlave. „Si chorý?“

„Roboti nebývajú chorí,“ povedal Robi tichúčko. „Ale potrebujú energiu. Ako autíčko potrebuje baterky, aby jazdilo, alebo ako vy potrebujete raňajky, aby ste mali silu behať.“

Ukázal na malý panel na svojej hrudi. Deti si ho nikdy predtým poriadne nevšimli. Boli na ňom dva stĺpce. Nad jedným svietilo slovo VÝDAJ a nad druhým PRÍJEM. Stĺpec VÝDAJ bol takmer celý červený. Stĺpec PRÍJEM bol skoro prázdny.

„Pozrite,“ vysvetľoval Robi. „Vždy, keď niečo urobím, minie sa kúsok energie. Keď vám prinesiem malinovku, je to malý výdaj. Keď hľadám stratenú pastelku, je to ďalší výdaj. Keď mám postaviť obrovskú vežu, je to veľmi veľký výdaj.“

„A ako si tú energiu dobiješ?“ spýtal sa Filip zvedavo.

„Energia sa vyrába... pomocou,“ povedal Robi tajomne. „Vždy, keď niekto v tomto dome niečo dobré a užitočné urobí, mne sa dobije kúsok energie. Pozrite!“

V tej chvíli vošla do kuchyne mama a začala umývať riad. Na Robiho paneli sa v stĺpci PRÍJEM rozsvietil malý zelený dielik. „Vidíte? Mama pomáha, aby sme mali čisté tanieriky. To vytvára energiu.“

O chvíľu sa ozvalo vŕzganie z chodby. To tato opravoval vŕzgajúce dvere. A znova! Ďalší, ešte väčší zelený dielik naskočil Robimu na paneli.

„Aha!“ zvolala Zuzka. „Takže ty dostávaš energiu, keď mama a tato pracujú!“

„Presne tak,“ prikývol Robi. „Ale vy ste dnes odo mňa len chceli. Chceli ste vežu, chceli ste džús, chceli ste, aby som našiel knižku. Váš stĺpec VÝDAJ je plný. Ale nič ste do stĺpca PRÍJEM nepridali.“

Filip a Zuzka sa na seba pozreli. Trochu sa hanbili. Mali svojho kamaráta Robiho tak radi, a ani netušili, že ho svojimi želaniami unavujú.

„A... a my ti tiež vieme vyrobiť energiu?“ spýtal sa Filip opatrne.

„Samozrejme,“ usmial sa Robi a jeho oči trošku pookriali. „Každá, aj tá najmenšia pomoc sa počíta.“

Zuzka sa rozhliadla po izbe plnej hračiek. Zrazu jej to všetko došlo. Zdvihla plyšového macka a uložila ho do postieľky pre bábiky. A vtom sa to stalo! Na Robiho paneli PRÍJEM zablikal malý, ale jasne zelený bodík.

„Funguje to!“ vykríkol Filip nadšene. Hneď začal zbierať autíčka a ukladať ich do garáže. Zelené bodíky na Robiho paneli začali pribúdať jeden za druhým. Blik, blik, blik! Deti sa smiali a pretekali sa, kto uprace viac hračiek. Zuzka ukladala kocky do škatule podľa farieb a Filip staval knižky na poličku. Robiho panel sa plnil zelenou farbou a jeho modré oči svietili čoraz jasnejšie. Keď bola izba uprataná a všetko bolo na svojom mieste, Robiho stĺpec PRÍJEM svietil skoro do polovice.

Robot sa zrazu zavrtel, veselo zapípal a urobil rýchlu piruetu na svojich kolieskach. „Pííp-píp! Energia na štyridsať percent! Ďakujem, kamaráti!“

„Štyridsať percent?“ povedal Filip. „To nie je sto! Poďme urobiť viac!“

Zuzka vybehla do kuchyne. „Mami, môžem ti pomôcť prestrieť na obed?“

Mama sa usmiala. „To by bolo od teba veľmi milé, Zuzanka.“

Zuzka opatrne nosila na jedálenskú lavicu príbory a servítky. Pri každej položenej vidličke si predstavila, ako Robimu na hrudi bliká zelené svetielko. Filip zatiaľ pomohol tatovi odniesť náradie späť do dielne.

Keď si všetci sadli k obedu, Robi ticho prišiel k stolu. Jeho panel PRÍJEM bol takmer plný. Svietil jasnou, zdravou zelenou farbou.

„Energia na deväťdesiatosem percent!“ zahlásil hrdo. „Systém pripravený na akúkoľvek úlohu!“

Po obede, keď sa deti vrátili do svojej čistej izbičky, Filip sa pozrel na kopu kociek v škatuli. „Robi, a teraz... postavíme tú vežu?“

„S najväčšou radosťou!“ zapípal Robi. „A s vašou pomocou to bude najlepšia veža v celom vesmíre!“

Tentokrát to bolo iné. Robi nepodával kocky sám. Deti stavali spolu s ním. Zuzka vyberala správne farby, Filip podával veľké základné kocky a Robi ich svojimi presnými rukami ukladal jednu na druhú. Smiali sa, radili sa a spoločne vytvorili vežu, ktorá bola naozaj takmer až po strop. Bola pevná a krásna.

Keď bolo dielo hotové, všetci traja si sadli na koberec a obdivovali ho.

„Vieš, Robi,“ povedala Zuzka zamyslene, „dnes je tá veža oveľa krajšia, ako keby si ju staval sám.“

Filip prikývol. „Lebo sme ju postavili spolu.“

Robi veselo zablikal očami. „Presne tak. Najväčšia energia totiž nevzniká z práce, ale zo spoločnej radosti. A keď pomáhate, nerobíte radosť len mne alebo rodičom. Robíte ju hlavne sebe.“

Deti vtedy pochopili, že pomáhanie nie je nuda ani povinnosť. Je to tak trochu kúzlo. Kúzlo, ktoré nabíja nielen robotov, ale aj kamarátstva a robí svet okolo krajším a veselším. A ktovie? Možno aj u vás doma máte taký neviditeľný panel radosti, ktorý sa nabíja každou malou pomocou. Čo myslíte, skúsite to zistiť?

SK 6503 znakov 1186 slov 6 minút 26.7.2025 4
Pre hodnotenie a pridanie do obľúbených sa musíte prihlásiť. Prihlásenie