V Kútiku Tvorivosti, najfarebnejšej a najveselšej miestnosti v celej škôlke, voňal papier a nové pastelky. Slniečko nazeralo dnu cez veľké okno a kreslilo po dlážke zlaté štvorce. Uprostred jedného takého štvorca stáli súrodenci Alex a Ema. A s nimi ich najlepší kamarát, malý robot Bip-Bop.
Bip-Bop nebol obyčajný robot. Mal malé kolieska, dve šikovné ramená a namiesto tváre mu svietilo jedno veľké svetielko. Keď mal Bip-Bop radosť, svetielko bolo jasne zelené. Keď bol zmätený, blikalo nažlto. A keď sa mu niečo nedarilo, zmenilo sa na smutnú modrú. Práve teraz svietilo na zeleno, lebo Ema ho pohladila po hladkej kovovej hlave.
„Bip-Bop, nakreslíme si dnes veselé slniečko?“ navrhla Ema a podala robotovi špeciálnu žltú fixku.
„Slniečko! Super nápad!“ súhlasil Alex. „Bude mať veľkú guľatú tvár a usmiate ústa!“
Bip-Bop veselo zapípal, čo v jeho reči znamenalo „samozrejme“, a jedno z jeho ramien si elegantne vzalo fixku. Priložil ju k veľkému papieru na zemi a začal sa hýbať. Pohyb vpred. Zvuk bzučania. Čiara. Potom sa zastavil, presne o deväťdesiat stupňov sa otočil na mieste a znova sa pohol. Bzučanie, čiara. Zastavenie, otočka, bzučanie, čiara. A ešte raz.
Výsledkom bol dokonalý, presný štvorec.
Alex a Ema na seba pozreli. „To nie je slniečko, Bip-Bop,“ povedal jemne Alex. „Slniečko je predsa guľaté. Ako lopta.“
Bip-Bopovo svetielko zablikalo nažlto. Zmätene sa pozrel na svoj štvorec a potom na okrúhlu loptu v kúte miestnosti. Pokúsil sa znova. Ale jeho pohyby boli stále rovné a jeho otočky vždy presné, akoby ich meral pravítkom. Z papiera na nich znova pozeral len ďalší žltý štvorec. Bip-Bop zvesil rameno s fixkou a jeho svetielko sa zmenilo na smutnú, tmavomodrú farbu. Ticho zapípal.
„On nevie nakresliť guľatú čiaru,“ zašepkala Ema. „Vie robiť iba rovné.“
„Ale prečo?“ čudoval sa Alex. „Veď je to taký múdry robot.“
Rozhodli sa, že na to prídu. Najprv skúsili Bip-Bopovi pomôcť. Ema vzala druhú fixku a vedľa jeho štvorca nakreslila nádherný, veľký kruh. „Pozri, Bip-Bop, takto. Skús to napodobniť.“
Bip-Bop si jej kresbu naskenoval svojím vnútorným senzorom. Jeho svetlo na chvíľu zablikalo nádejou. Potom sa jeho rameno s fixkou myklo dopredu, potom do strany, ale stále sa pohybovalo iba v rovných úsekoch. Výsledok bol len zhluk čiar, ktorý sa na kruh vôbecnepodobal. Bip-Bopovo modré svetielko pohaslo ešte viac, akoby sa v ňom strácala všetka nádej. Zvesil ramená a smutne cúvol od papiera.
„Chudáčik,“ poľutovala ho Ema. „On sa tak snaží.“
Alex si sadol na zem a zamyslene si podoprel bradu. Pozeral sa na Bip-Bopove dokonalé štvorce a potom na Emin nedokonalý, no veselý kruh. Pozoroval, ako sa Bip-Bop pohybuje – vždy len rovno vpred a potom presná otočka. Nikdy žiadna zákruta, žiadne plynulé zatočenie.
„Počkaj...“ zašepkal Alex a oči sa mu rozžiarili. „Ema, ja už asi viem! Bip-Bop nemôže urobiť jednu dlhú, guľatú čiaru. Ale čo ak... čo ak by mohol urobiť veľa, veľa maličkých rovných čiarok?“
Ema na neho nechápavo pozrela. „Ako by to pomohlo?“
„Pozri,“ vysvetľoval Alex a prstom kreslil po dlážke. „Pôjde kúsok dopredu. Potom sa len malilinko otočí. Znovu kúsok dopredu. A znovu sa trošičku otočí. A takto stále dookola! Tie krátke čiarky budú tak blízko seba, že to bude vyzerať ako kruh!“
Bol to geniálny plán. Plán, ktorý rešpektoval to, kým Bip-Bop je.
Pristúpili k robotovi, ktorého svetlo bolo stále smutne modré. „Bip-Bop, skúsime to ešte raz, ale inak,“ povedal Alex povzbudivo. „Budeš nás počúvať. Pripravený?“
Bip-Bop slabo zapípal a jeho svetlo prebliklo na zmätenú žltú.
„Dobre,“ začal Alex veliť ako malý kapitán. „Teraz urob len maličký krôčik vpred.“
Bip-Bop sa posunul asi o centimeter. Žltá fixka zanechala na papieri krátku čiarku.
„Výborne! A teraz sa otoč, ale len o vlások,“ pridala sa Ema.
Robotov motorček ticho zabzučal a on sa pootočil o takmer nepostrehnuteľný kúsok.
„A teraz znova! Krôčik!“ velil Alex.
„Otočka!“ pridala sa Ema.
Pomaly, trpezlivo, krok za krokom, čiarka za čiarkou, viedli svojho robotického kamaráta. Krôčik, otočka. Krôčik, otočka. Bip-Bop sa posúval po papieri a za ním ostávala stopa. Nebola to hladká čiara, skladala sa z desiatok drobných, rovných úsekov. Ale keď sa po dlhej chvíli vrátili na začiatok, všetci traja s úžasom pozerali na výsledok.
Na papieri bol kruh.
Možno nebol dokonale hladký ako ten Emin, ale bol to nepochybne kruh.
Bip-Bopovo svetielko zablikalo. Zmenilo farbu z modrej, cez zmätenú žltú, až sa napokon rozžiarilo tou najjasnejšou, najradostnejšou zelenou, akú kedy deti videli. Víťazoslávne zapípal a zatočil sa na mieste.
„Dokázali sme to!“ skríkol Alex.
„Ty si to dokázal, Bip-Bop!“ opravila ho Ema a radostne robota objala.
Teraz už bolo kreslenie slniečka úplná hračka. Bip-Bop s nadšením nakreslil okolo svojho kruhu rovné lúče, čo mu išlo skvele, a Alex s Emou do stredu dokreslili veľké usmiate oči a veselé ústa.
Ich spoločné slniečko bolo to najkrajšie v celom Kútiku Tvorivosti. Nebolo dokonalé, ale bolo ich. A svietilo takmer tak jasne ako Bip-Bopovo víťazné zelené svetlo. Deti sa naučili, že aj keď niečo nejde jedným spôsobom, vždy sa dá nájsť iná, múdra cesta. A Bip-Bop? Ten sa naučil, že s pomocou dobrých kamarátov dokáže aj robot nakresliť to najkrajšie slniečko.