Rok na Azúrovom pobreží - Roztopašný čert

Kapitola 1: Odchod

Keď autobusová stanica v Poprade pomaly mizla za oknami autobusu, Martina zhlboka vydýchla. Ešte stále nemohla uveriť, že to skutočne robí. Ona, dvadsaťdvaročné dievča z malého slovenského mesta, sa práve vydávala na cestu do Francúzska, aby tam strávila rok ako au-pair. Pred mesiacom ešte ani netušila, že by mohla vôbec opustiť Slovensko, a teraz sedela v autobuse smerujúcom do Viedne, odkiaľ mala letieť do Nice.

Popravde, stále mala pocit, že sa jej to len sníva. Alebo že ide o nejaký veľký omyl a niekto ju zastaví ešte predtým, ako nastúpi do lietadla. Veď predsa, čo vedela o živote vo Francúzsku? Čo vedela o starostlivosti o deti? Jej francúzština bola prinajlepšom priemerná, naučená z učebníc a občasných konverzácií s turistami, ktorí zavítali do ich mesta.

Oprela sa o sedadlo a zahľadela sa na krajinu ubiehajúcu za oknom. Rozpustené svetlohnedé vlasy s jemným ryšavým nádychom jej padali na ramená. Podľa mamy to bola jej najkrajšia črta, a možno preto sa ich Martina neodvážila ostrihať už niekoľko rokov. Teraz jej siahali až do polovice chrbta a pri určitom svetle vyzerali takmer ako tekuté zlato.

Vytiahla z tašky malé vreckové zrkadlo a skontrolovala svoj vzhľad. Veľké hnedozlaté oči, ktoré zdedila po starej mame, vyzerali dnes večer unavene, ale stále žiarili tým istým oduševnením, ktoré ju charakterizovalo. Trochu si uhladila obočie a skontrolovala, či jej maskara nezatiekla. Bola prirodzene pekná, ale nikdy si to úplne neuvedomovala. Vždy sa cítila trochu neisto, keď prišlo na jej vzhľad. Aj keď si bola vedomá svojej postavy, ktorá priťahovala pozornosť – krivky na správnych miestach, štíhly pás a dlhé nohy – vždy sa cítila najistejšie v oversized mikine a džínsoch.

Dnes bola oblečená prakticky – pohodlné nohavice, tričko a ľahká bunda, keďže ju čakala dlhá cesta. V taške mala malý prívesok s anjelom, ktorý jej dala na rozlúčku jej najlepšia kamarátka Sandra.

"Aby si nezabudla, že máš vlastného anjela strážneho," povedala jej, keď ju objímala na rozlúčku.

Martina si povzdychla a zatvorila oči. Bolo to ťažké rozhodnutie – opustiť všetko známe, svoju rodinu, priateľov, svoj malý, ale útulný život v Poprade. Ale niečo vo vnútri jej našepkávalo, že potrebuje zmenu. Po skončení vysokej školy sa jej nepodarilo nájsť prácu, ktorá by ju napĺňala. Pracovala v miestnej kaviarni, kde striedala zmeny s niekoľkými ďalšími dievčatami, ale vedela, že to nie je to, čo by chcela robiť po zvyšok života.

A potom, akoby z neba spadla tá ponuka. Jej francúzska lektorka z vysokej školy jej poslala e-mail s tým, že rodina z Francúzska hľadá au-pair na Azúrovom pobreží. Rodina Mercier – manželia s tromi deťmi, ktorí vlastnili veľký dom s broskyňovým sadom.

"Je to príležitosť, ktorá sa neodmieta," povedala jej lektorka. "Budeš bývať v jednom z najkrajších kútov Francúzska, zdokonalíš si jazyk a ešte aj zarobíš."

Martina váhala len krátko. Niečo ju ťahalo preč, možno túžba po dobrodružstve, možno len potreba úniku. Tak či onak, za dva týždne mala zbalené kufre a lístok na cestu.

Autobus sa pohol a Martina sa naposledy pozrela na miznuté obrysy Popradu. Nevedela, či sa má smiať alebo plakať, ale jedno vedela isto – táto cesta zmení jej život.

*

Príchod na letisko vo Viedni bol pre Martinu malým kultúrnym šokom. Nikdy predtým neletela lietadlom a veľkosť a ruch letiska ju ohromili. S batožinou sa predierala davmi, hľadajúc správny terminál. Jej srdce bilo ako splašené a potili sa jej dlane. Niekoľkokrát sa musela zastaviť, aby sa uistila, že ide správnym smerom.

Keď konečne prešla kontrolou a našla si miesto v čakárni, mohla si vydýchnuť. Cestovať sama nebolo také jednoduché, ako si predstavovala. Jej angličtina bola lepšia ako francúzština, ale aj tak sa cítila neisto, keď musela komunikovať s personálom letiska. Neustále sa bála, že niečo nepochopí, že sa stratí alebo zmešká lietadlo.

O hodinu neskôr však už sedela v lietadle, pripútaná bezpečnostným pásom, čakajúc na vzlet. Keď lietadlo konečne vzlietlo, Martina sa nemohla ubrániť pocitu vzrušenia. Toto bolo skutočné dobrodružstvo. Čakala ju neznáma krajina, neznámi ľudia a celkom iný život.

Za oknom sa pomaly strácala rakúska krajina a ustupovala oblačnému moru, cez ktoré presvitali lúče zapadajúceho slnka. Bolo to nádherné a Martina si uvedomila, že toto je možno začiatok niečoho úžasného. Možno to bol osud, ktorý ju zavial tak ďaleko od domova.

Prsty nervózne bubnovali o opierku sedadla. Myslela na Francúzsko, na rodinu, s ktorou bude žiť. Na telefonickom rozhovore pôsobili milo – pani Sophie Mercier hovorila lámanou angličtinou, ale bola veľmi príjemná. Jej manžel, Etienne, bol podľa jej slov často pracovne preč, no mal sa tešiť na jej príchod. A deti... Sophie jej povedala, že majú dve dcéry a syna – Chloe (11), Louise (8) a malého Mathieu (5), ktorý sa narodil s Downovým syndrómom.

"Mathieu je naše slniečko," povedala Sophie. "Potrebuje trochu viac pozornosti, ale je to ten najláskavejší chlapec, akého môžeš stretnúť."

Martina sa snažila nevyzerať nervózne, keď jej to Sophie hovorila. Nikdy predtým nepracovala s deťmi s Downovým syndrómom a nebola si istá, či má na to potrebné skúsenosti. Ale Sophie ju uistila, že Mathieu je veľmi samostatný a že potrebuje len trochu viac trpezlivosti a lásky.

"Hlavne potrebujeme niekoho, kto bude s deťmi, keď my s manželom pracujeme," vysvetlila Sophie. "Ja učím na strednej škole a Etienne má svoju firmu. Obaja pracujeme dlhé hodiny a niekedy aj cez víkendy."

Martina prikývla a snažila sa vyzerať sebaisto. Áno, zvládne to. Bude sa starať o deti, pomáhať v domácnosti a možno sa aj niečo naučí o francúzskom živote. Rok prejde rýchlo a potom sa môže vrátiť domov s novými skúsenosťami a lepšou francúzštinou.

Ale niekde hlboko v nej bol malý hlások, ktorý sa pýtal: A čo ak sa ti tam zapáči natoľko, že sa už nebudeš chcieť vrátiť?

Kapitola 2: Príchod

Keď lietadlo pristálo na letisku v Nice, Martina bola vyčerpaná, ale vzrušená. Za oknom sa jej naskytol pohľad na Azúrové pobrežie – more modrejšie ako čokoľvek, čo kedy videla, palmy a vzdialené obrysy hôr.

Keď vystúpila z lietadla, udrelo ju do tváre teplé, slané povetrie. Bolo to také iné oproti chladnejšiemu vzduchu v Poprade. Tu bolo cítiť more, slnko a niečo exotické, čo nevedela presne pomenovať.

S batožinou prešla cez letiskovú halu, hľadajúc východ. Sophie jej napísala, že ju vyzdvihnú priamo na letisku. Teraz sa s nervozitou obzerala, pátrajúc po neznámej tvári, ktorá by ju mohla hľadať.

A potom ich uvidela – ženu s dvoma dievčatami, držiacimi tabuľku s nápisom "Martina". Žena vyzerala byť v štyridsiatke, štíhla, elegantná, s krátkymi tmavými vlasmi a výraznými lícnymi kosťami. Vedľa nej stáli dve dievčatá – staršia, pravdepodobne Chloe, mala mamine črty, ale svetlejšie vlasy, zatiaľ čo mladšia Louise mala dlhé tmavé vlasy a veľké hnedé oči. Obe sa zdali byť nervózne, ale zvedavé.

Martina sa nadýchla a zamierila k nim. "Bonjour," povedala, keď k nim prišla. "Je suis Martina."

Sophie sa široko usmiala. "Martina! Konečne! Vitaj!" objala ju, čo Martinu trochu prekvapilo. "Toto sú moje dcéry, Chloe a Louise."

Dievčatá sa nesmelo usmiali a pozdravili ju. Martina sa snažila zapamätať si ich mená a tváre. Boli roztomilé a zdalo sa, že sa na ňu tešia.

"Kde je Mathieu?" opýtala sa Martina, keď si všimla, že najmladšie dieťa chýba.

"Ostal doma s otcom," vysvetlila Sophie. "Mathieu nemá rád veľké davy a hluk, takže sme si mysleli, že bude lepšie, ak zostane doma. Spoznáš ho, keď prídeme."

Cestou k autu jej Sophie vysvetľovala, ako sa dostanú do ich domova. Bývali v meste Antibes, ktoré sa nachádzalo asi 20 minút autom od Nice.

"Je to nádherné miesto," povedala Sophie. "Máme dom kúsok od mesta, s výhľadom na more a s veľkým sadom. Budeš mať svoju vlastnú izbu na poschodí, s vlastnou kúpeľňou."

Auto, ktorým cestovali, bolo priestranné rodinné SUV, dostatočne veľké pre celú rodinu. Keď sa vydali na cestu, Martina nemohla odtrhnúť oči od krajiny za oknom. Cesta viedla pozdĺž pobrežia a výhľady boli dychberúce – krištáľovo čisté more, biele pláže, luxusné jachty kotviacie v prístave.

"Je to tu nádherne," vydýchla Martina.

Sophie sa usmiala. "Áno, je to jeden z najkrajších kútov Francúzska. Ale počkaj, až uvidíš náš dom. To ťa naozaj očarí."

Dievčatá sedeli vzadu a tíško šepkali medzi sebou. Občas sa na Martinu pozreli a usmiali sa, ale väčšinou sa zdali byť pohltené vlastným svetom.

Po chvíli však začala Louise klásť otázky. "Odkiaľ si?" spýtala sa nesmelým hlasom.

"Zo Slovenska," odpovedala Martina. "Z malého mesta, ktoré sa volá Poprad. Je to v horách."

"Máš tam sneh?" chcela vedieť Louise.

Martina sa zasmiala. "Áno, v zime máme veľa snehu. Máme tam veľké hory, ktoré sa volajú Tatry, a v zime tam chodia ľudia lyžovať."

"Ja milujem sneh!" zvolala Louise nadšene. "Tu sneží len veľmi zriedka."

Chloe, staršia z dievčat, bola tichšia, ale pozorne počúvala. "Hovoríš dobre po francúzsky?" spýtala sa nakoniec.

Martina sa trochu začervenala. "Nie veľmi dobre," priznala. "Učila som sa vo škole, ale potrebujem veľa praxe."

"Môžeme ťa naučiť," ponúkla sa Chloe s miernym úsmevom. "Nie je to také ťažké."

Sophie sa usmiala v spätnom zrkadle. "Chloe je výborná v jazykoch. V škole má samé jednotky z angličtiny."

"To je skvelé," povedala Martina. "Možno mi pomôžeš s francúzštinou a ja tebe s angličtinou."

Chloe prikývla, zdalo sa, že sa jej tento nápad páči.

Keď opustili hlavnú cestu a začali stúpať do mierneho kopca, krajina sa zmenila. Namiesto mestskej zástavby sa okolo nich rozprestierali sady a vinice. Vzduch bol naplnený vôňou kvetov a zrelého ovocia.

"Toto je naša štvrť," vysvetlila Sophie. "Je trochu mimo mesta, ale to je to, čo sa nám na tom páči. Je tu ticho a máme tu súkromie."

Po niekoľkých minútach spomalili pred vysokou kovanou bránou. Sophie stlačila tlačidlo na diaľkovom ovládači a brána sa pomaly otvorila, odhaľujúc dlhú príjazdovú cestu lemovanú cyprusmi.

A na konci cesty stál dom – veľká dvojposchodová vila v provensálskom štýle, s terakotovou strechou a svetlými stenami porastenými popínavými ružami. Pred domom bola veľká terasa s výhľadom na more a za domom sa rozprestieral sad plný broskyňových stromov.

Martina zatajila dych. Toto mal byť jej domov na najbližší rok? Vyzeralo to ako z rozprávky.

"Vitaj v našom dome," povedala Sophie, keď zastavila auto pred vilou.

Martina vystúpila z auta a na moment zostala stáť, ohromená krásou tohto miesta. Slnko pomaly zapadalo za hory, farbiac nebo do odtieňov ružovej a oranžovej. More v diaľke sa lesklo ako tekuté zlato. Vzduch bol sladký vôňou kvetov a mora.

A potom sa otvorili dvere domu a vyšiel z nich muž s malým chlapcom. Muž bol vysoký, so širokými ramenami a tmavými vlasmi so šedinami na spánkoch. Mal na sebe jednoduché džínsy a bielu košeľu s vyhrnutými rukávmi. Držal za ruku malého chlapca s guľatou tvárou a veľkými očami, ktorý sa nesmelý usmieval.

"Martina," povedal muž s úsmevom a podišiel k nej. "Vitaj. Ja som Etienne a toto je náš syn Mathieu."

Mathieu sa skrýval za otcovými nohami, ale zvedavo na ňu pozeral spod ofiny.

"Teší ma," povedala Martina a podala Etiennovi ruku. Potom sa sklonila k chlapcovi. "Ahoj, Mathieu. Ja som Martina."

Chlapec na ňu chvíľu pozeral, a potom sa pomaly usmial. Bol to úsmev plný čistej, nefalšovanej radosti, ktorý okamžite rozohrial Martinino srdce.

"Ahoj," povedal tichým hlasom.

"Poď," povedala Sophie, berúc Martininu batožinu. "Ukážeme ti tvoju izbu a potom ti predstavíme celý dom."

Martina prikývla a nasledovala rodinu dovnútra, s pocitom, že práve vstupuje do úplne nového života.

Kapitola 3: Nový život

Martinina izba bola na druhom poschodí domu, s veľkým oknom s výhľadom na more. Bola priestranná a vzdušná, s veľkou posteľou, písacím stolom a malým balkónom.

"Dúfam, že sa ti tu bude páčiť," povedala Sophie, keď otvorila dvere do izby. "Kúpeľňa je tam," ukázala na dvere vedľa skrine. "Je len tvoja, nebudeš ju musieť s nikým zdieľať."

Martina nemohla uveriť svojmu šťastiu. Izba bola oveľa väčšia a krajšia, než očakávala. V Poprade zdieľala malú izbu so svojou mladšou sestrou a nikdy nemala toľko priestoru len pre seba.

"Je to nádherné," povedala úprimne. "Ďakujem."

Sophie sa usmiala. "Nechám ťa, aby si sa vybalila a trochu oddýchla. Večera bude o siedmej, dole v jedálni. Ak budeš niečo potrebovať, len daj vedieť."

Keď Sophie odišla, Martina si sadla na posteľ a rozhliadla sa okolo seba. Steny boli vymaľované v jemnej marhuľovej farbe, na podlahe bol mäkký koberec v krémovej farbe a nábytok bol v rustikálnom štýle, vyrobený z tmavého dreva. Na písacom stole stála váza s čerstvými kvetmi a vedľa postele bola malá knižnica plná kníh.

Podišla k oknu a otvorila ho. Dovnútra sa vrhol teplý večerný vzduch, naplnený vôňou mora a kvetov. Z diaľky bolo počuť šumenie mora a krik čajok. Celé to pôsobilo ako sen.

Martina začala vybaľovať svoje veci, ukladajúc oblečenie do priestrannej skrine. Všimla si, že Sophie jej pripravila uteráky, základné toaletné potreby a dokonca aj malú fľašu parfumu na toaletnom stolíku.

Potom si spomenula, že by mala dať vedieť rodičom, že bezpečne dorazila. Vytiahla telefón a poslala im krátku správu s niekoľkými fotkami izby a výhľadu z okna. Vedela, že mama bude nadšená, keď to uvidí.

Po vybalení sa rozhodla trochu osviežiť pred večerou. Kúpeľňa bola rovnako elegantná ako zvyšok izby – veľká vaňa, samostatná sprcha, dvojité umývadlo a veľké zrkadlo. Martina si dala rýchlu sprchu, umyla si vlasy a obliekla si čisté šaty. Chcela na prvej večeri s rodinou vyzerať upravene.

Keď sa blížila siedma hodina, Martina nervózne schádzala po schodoch. Dom bol väčší, než si myslela, s viacerými miestnosťami, vysokými stropmi a veľkými oknami, ktoré vpúšťali dovnútra množstvo svetla. Steny boli zdobené obrazmi a fotografiami, ktoré, ako predpokladala, zachytávali členov rodiny v rôznych obdobiach ich života.

Obývacia izba bola priestranná, s pohodlnými pohovkami a kreslami usporiadanými okolo veľkého kozuba. Jedáleň sa nachádzala vedľa, s veľkým dreveným stolom, ktorý mohol pohodlne usadiť osem ľudí. Stôl už bol prestretý na večeru, s elegantným porcelánom a poháre na víno.

Martina sa zastavila na prahu, neistá, či má vstúpiť. Z kuchyne bolo počuť hlasy a smiech.

"Martina!" zvolala Sophie, keď ju zbadala. "Poď ďalej. Práve dokončujeme večeru."

Kuchyňa bola veľká a útulná, s ostrovčekom uprostred, kde Sophie a Etienne pripravovali jedlo. Deti sedeli pri malom stole v rohu, hrali karty.

"Máš hlad?" spýtal sa Etienne s úsmevom. "Sophie pripravila svoje slávne ratatouille a ja som griloval rybu."

"Znie to výborne," odpovedala Martina. "Môžem nejako pomôcť?"

"Nie, nie, dnes si hosť," povedala Sophie. "Od zajtra budeš mať dosť príležitostí pomáhať v kuchyni. Dnes si len oddýchni a uži si večeru."

Martina prikývla a podišla k deťom. Mathieu, ktorý predtým pôsobil placho, teraz vyzeral byť vo svojom živle, smial sa a hral s sestrami.

"Môžem sa pridať?" spýtala sa Martina.

Deti sa na ňu pozreli a Mathieu jej okamžite podal kartu. "Hrám červené," povedal.

Martina si sadla k nim a zapojila sa do hry. Aj keď nepoznala pravidlá, deti jej trpezlivo vysvetľovali, čo má robiť. Mathieu bol prekvapivo dobrý v tejto hre, rýchlo sa rozhodoval a často vyhral.

Po chvíli Sophie ohlásila, že večera je pripravená, a všetci sa presunuli do jedálne. Etienne otvoril fľašu vína pre dospelých a nalieval džús deťom.

Večera bola vynikajúca – čerstvá grilovaná ryba, ratatouille, domáci chlieb a šalát z miestnych surovín. Martina zistila, že je hladnejšia, než si myslela, a s chuťou sa pustila do jedla.

Počas večere sa rozprúdil rozhovor. Sophie a Etienne sa jej pýtali na jej rodinu, na štúdium, na život na Slovensku. Boli úprimne zvedaví a pozorne počúvali jej odpovede.

"Čo si študovala?" spýtal sa Etienne.

"Pedagogiku a psychológiu," odpovedala Martina. "Chcela som pracovať s deťmi, ale v našom meste nie je veľa príležitostí."

Sophie prikývla. "To je skvelé! To znamená, že máš skúsenosti s deťmi."

"Teoreticky áno," priznala Martina. "Ale nemám veľa praktických skúseností."

"To nevadí," usmial sa Etienne. "Naše deti ťa rýchlo naučia všetko, čo potrebuješ vedieť."

Deti sa zasmiali a Mathieu tlieskal rukami. "Ja ťa naučím hrať karty!" vyhlásil.

"A ja ťa naučím francúzsky," pridala sa Chloe.

"A ja ti ukážem moje bábiky," dodala Louise.

Martina sa cítila zahriatá ich entuziazmom. Táto rodina ju okamžite prijala medzi seba, akoby tam vždy patrila.

Po večeri Sophie priniesla dezert – domáce crème brûlée, ktoré rozvoniavalo vanilkou. Martina nikdy predtým nejedla nič také dobré a nešetrila komplimentmi, čo Sophie viditeľne potešilo.

Keď sa večer chýlil ku koncu, Etienne vysvetlil Martine, ako bude vyzerať jej pracovný režim.

"Zvyčajne odchádzame do práce okolo ôsmej ráno," povedal. "Sophie sa vráti okolo štvrtej a ja zvyčajne až okolo siedmej. Chloe a Louise chodia do školy, ktorá končí o pol štvrtej, a školský autobus ich privezie domov. Mathieu chodí do špeciálnej škôlky tri dni v týždni – v pondelok, stredu a piatok, od deviatej do druhej. V tie dni by si ho mala vyzdvihnúť."

Martina prikývla a snažila sa zapamätať si všetky detaily.

"Cez víkendy sme zvyčajne doma," dodala Sophie. "Ale občas musím ísť do školy aj v sobotu ráno, kvôli mimoškolským aktivitám, a Etienne niekedy pracuje aj cez víkend."

"Budeš mať voľno dva dni v týždni," pokračoval Etienne. "Môžeš si vybrať, ktoré dni to budú, podľa toho, ako ti to vyhovuje. A samozrejme, budeš mať dostatok voľného času aj počas dňa, keď sú deti v škole."

To znelo rozumne. Martina sa obávala, že bude pracovať od rána do večera bez prestávky, ale zdalo sa, že Mercierovci plánovali pre ňu rozumný rozvrh.

"A čo sa týka domácich prác," dodala Sophie, "nepotrebujeme, aby si robila veľké upratovanie – na to máme upratovačku, ktorá prichádza dvakrát týždenne. Ale ocenili by sme, keby si pomáhala s varením, praním a bežnými domácimi prácami."

"A samozrejme, starostlivosť o deti je tvojou hlavnou úlohou," dodal Etienne. "Hlavne o Mathieua, ktorý potrebuje trochu viac pozornosti ako dievčatá."

Mathieu, ktorý sedel vedľa Martiny, ju v tej chvíli chytil za ruku a usmial sa na ňu. Bol to úsmev, ktorý roztopil Martinino srdce.

"Nebojte sa," povedala Martina. "Budem sa o nich starať najlepšie, ako viem."

Sophie a Etienne si vymenili spokojné pohľady. Zdalo sa, že sú s jej odpoveďou spokojní.

Po večeri, keď deti odišli do svojich izieb a Martina pomohla s upratovaním, sa vrátila do svojej izby. Bola vyčerpaná z cesty a z nových dojmov, ale zároveň vzrušená zo všetkého, čo ju čakalo.

Otvorila dvere na balkón a vyšla von. Noc bola teplá a jasná, s hviezdami posiatym nebom a mesiacom odrážajúcim sa na hladine mora. Z diaľky bolo počuť tichú hudbu a smiech z niektorého zo susedných domov.

Martina sa zhlboka nadýchla a usmiala sa. Tento rok bude iný než všetko, čo doteraz zažila. Bude to rok plný nových skúseností, nových ľudí a možno aj nových objavov o sebe samej.

S touto myšlienkou sa vrátila do izby, pripravila sa na spánok a zaspala, snívajúc o tom, čo jej prinesie nový deň v jej novom domove na Azúrovom pobreží.

Kapitola 4: Každodenný život

Prvý týždeň v dome Mercierovcov ubiehal Martine ako vo sne. Každé ráno sa zobúdzala so slnkom, ktoré prenikalo cez záclony jej izby, a s pohľadom na modré more trblietajúce sa v diaľke. Zvykala si na nový denný režim, na nové tváre a na nový jazyk, ktorý ju obklopoval.

Ráno zvyčajne vstávala pred sedmou, aby stihla pripraviť raňajky pre deti predtým, než Sophie a Etienne odídu do práce. Sophie jej ukázala, čo majú deti rady na raňajky – Chloe preferovala jogurt s ovocím a medom, Louise milovala čokoládové cereálie a Mathieu si najradšej pochutnával na toastoch s marmeládou.

Ranná rutina bola zvyčajne hektická – Sophie sa ponáhľala do školy, Etienne telefonoval už od rána a deti boli občas mrzuté a ospalé. Martina sa snažila pomáhať, ako najlepšie vedela, pripravovala desiate, hľadala stratené ponožky a kontrolovala školské tašky.

Keď dievčatá odišli do školy a Sophie a Etienne do práce, zostávala sama s Mathieuom. V dni, keď mal škôlku, ho obliekla, pripravila mu tašku a odviezla ho autom, ktoré jej Mercierovci nechali k dispozícii. Mathieova škôlka bola malá, útulná budova s pestrofarebnou záhradou, kde sa o deti starali špeciálni pedagógovia.

"Bonjour, Madame Rousseau!" zdravila Martina učiteľku, keď priviezla Mathieua do škôlky.

Madame Rousseau bola staršia žena s vľúdnou tvárou a teplým úsmevom. "Bonjour, Martina! Ako si zvykáš na Antibes?"

"Je to tu krásne," odpovedala Martina v svojej nedokonalej francúzštine. "Všetci sú ku mne veľmi milí."

"To je dobre," prikývla Madame Rousseau. "A Mathieu? Ako sa má náš malý princ?"

Mathieu, ktorý doteraz skrýval tvár za Martininou nohou, sa na to usmial a podal učiteľke kresbu, ktorú pre ňu pripravil.

"C'est pour toi," povedal hrdým hlasom.

Madame Rousseau prijala obrázok s nadšením. "C'est magnifique! Ďakujem, Mathieu."

Mathieu bol v škôlke obľúbený. Ostatné deti ho mali rady pre jeho srdečný smiech a učitelia oceňovali jeho snahu a trpezlivosť. Pre Martinu bolo fascinujúce sledovať, ako sa v rôznych prostrediach správa inak – v škôlke bol sebavedomý a otvorený, doma býval niekedy tichší a zamyslenejší.

V dni, keď Mathieu nechodil do škôlky, trávila s ním čas doma alebo na výletoch po okolí. Brala ho na prechádzky do neďalekého parku, na pláž, alebo len tak do sadu za domom, kde spolu zbierali broskyne a piekli koláče.

Mathieu bol nesmierne zvedavý a neustále sa pýtal otázky. Jeho francúzština bola jednoduchá, ale výstižná, a Martina sa cez neho učila nové slová a frázy.

"Čo je toto?" pýtal sa, ukazujúc na rôzne veci počas ich prechádzok.

"To je motýľ," odpovedala Martina.

"Pa-pi-llon," opakoval Mathieu pomaly a potom sa zasmial, akoby to bolo najsmiešnejšie slovo na svete.

"Pa-pi-llon," opakovala Martina po ňom, tešiac sa z toho, ako sa navzájom učili.

Popoludní, keď sa Chloe a Louise vrátili zo školy, sa Martina starala o všetky tri deti. Pomáhala im s domácimi úlohami, pripravovala im olovrant a organizovala rôzne aktivity, aby sa nenudili. Chloe, ako najstaršia, bola už pomerne samostatná a často sa zavrela vo svojej izbe s knihou alebo s telefónom, volajúc kamarátky. Louise bola energickejšia a vyžadovala viac pozornosti – chcela, aby sa s ňou Martina hrala, kreslila alebo rozprávala príbehy.

Okolo štvrtej sa zvyčajne vrátila Sophie, unavená, ale vždy s úsmevom na tvári. Pracovala ako učiteľka literatúry na prestížnom lýceu v Nice a jej práca ju napĺňala, aj keď bola niekedy vyčerpávajúca.

"Ako ste dnes prežili deň?" pýtala sa vždy, keď vošla do domu.

Martina jej zvyčajne podala šálku čaju a rozprávala o tom, čo robili s Mathieuom, aké mali dievčatá domáce úlohy a či sa vyskytli nejaké problémy.

Sophie vždy pozorne počúvala, prikyvovala a občas sa smiala na Martininých príbehoch. Bola to príjemná žena, vzdelaná a kultivovaná, ale tiež vrelá a priateľská.

"Si skvelá s deťmi," povedala jej jedného dňa. "Mathieu ťa miluje."

Martina sa začervenala. "Je to úžasný chlapec. Je to radosť s ním tráviť čas."

Sophie sa usmiala, ale Martina si všimla, že jej úsmev neprenikol do očí. "Niekedy... niekedy mám pocit, že s ním netrávim dostatok času. So žiadnym z detí. Práca ma tak pohltí..."

Martina nevedela, čo na to povedať. Bolo pravdou, že Sophie a Etienne boli často preč, zavalení prácou a povinnosťami. Deti to prijímali ako samozrejmosť, ale Martina si všimla, ako sa Mathieuova tvár rozžiarila vždy, keď sa mama alebo otec vrátili domov, ako sa Louise snažila upútať ich pozornosť a ako Chloe predstierala, že jej nezáleží na tom, či sú doma alebo nie.

"Myslím, že robíš, čo môžeš," povedala nakoniec Martina. "Deti to vedia. A sú šťastné."

Sophie sa na ňu pozrela s vďačnosťou, ale niečo v jej pohľade naznačovalo, že sama sebe neverí.

Etienne sa zvyčajne vracal domov ako posledný, často až po siedmej večer. Bol majiteľom marketingovej agentúry v Nice a jeho pracovný deň bol dlhý a náročný. Keď prišiel domov, bol zvyčajne unavený, ale vždy si našiel čas, aby sa porozprával s deťmi, vypočul si, čo zažili, a pomohol im s tým, čo potrebovali.

Martina si všimla, že aj keď boli Sophie a Etienne vyčerpaní z práce, snažili sa byť dobrými rodičmi. Avšak, zdalo sa, že ich profesionálne životy pohlcovali väčšinu ich energie a času, a niekedy na deti nezostávalo toľko, koľko by chceli.

Večere boli zvyčajne spoločné, celá rodina sedela okolo veľkého stola v jedálni, rozprávali sa o svojom dni a plánoch na ďalšie dni. Martina niekedy pomáhala s varením, inokedy sa starala o deti, zatiaľ čo Sophie alebo Etienne pripravovali jedlo. Cítila sa ako súčasť rodiny, nie ako zamestnanec.

Po večeri zvyčajne pomáhala deťom s kúpaním a prípravou na spánok. Mathieu mal najradšej, keď mu čítala rozprávky pred spaním – sedela na kraji jeho postele, s knižkou v ruke, a on pozorne počúval, až kým mu oči nezačali klipkať únavou.

"Ešte jednu," prosil vždy, keď dokončila príbeh.

"Už je neskoro, Mathieu," odpovedala Martina s úsmevom. "Zajtra ti prečítam ďalšiu."

"Sľubuješ?" pýtal sa a jeho veľké oči plné dôvery sa upierali na jej tvár.

"Sľubujem," odpovedala a pobozkala ho na čelo.

Louise tiež rada počúvala príbehy pred spaním, ale jej vkus bol iný než Mathieuov. Kým on mal rád jednoduché príbehy o zvieratkách a hrdinoch, ona milovala príbehy o princeznách a čarodejniciach, plné fantázie a dobrodružstva.

Chloe bola už príliš stará na rozprávky pred spaním, ale Martina si všimla, že občas nenápadne počúvala z chodby, keď čítala jej mladšej sestre. Bola v tom veku, keď sa snažila byť dospelá, ale stále bola v mnohých ohľadoch dieťaťom.

Keď deti zaspali, Martina zvyčajne pomohla Sophie a Etiennovi s upratovaním po večeri a potom sa stiahla do svojej izby, kde čítala, telefonovala s rodinou alebo si len tak užívala pohľad na hviezdy z balkóna.

Niekedy, keď nemohla zaspať, počula tiché hlasy Sophie a Etienna z terasy pod jej balkónom. Zvyčajne sa rozprávali o práci, o deťoch alebo o praktických veciach týkajúcich sa domácnosti. Málokedy hovorili o sebe, o svojich pocitoch alebo túžbach. Martina si všimla, že hoci žijú pod jednou strechou, niekedy sa zdali byť vzdialení míle od seba.

Jedného večera, asi dva týždne po Martininom príchode, sa Sophie a Etienne pohádali. Martina nechcela načúvať, ale ich hlasy boli dosť hlasné na to, aby ich počula z svojej izby.

"Nemôžeš takto stále pracovať!" povedala Sophie. "Deti ťa takmer nevidia."

"A čo mám podľa teba robiť?" odpovedal Etienne, jeho hlas znel unavene, skôr než nahnevane. "Niekto musí platiť účty za tento dom, za školy detí, za všetko."

"Viem to," povzdychla si Sophie. "Len... len si myslím, že by sme mali nájsť lepšiu rovnováhu. Mathieu dnes ráno plakal, pretože si odišiel skôr, než sa zobudil, a nemal šancu sa s tebou rozlúčiť."

Nastalo ticho a potom Etienne povedal tichším hlasom: "Prepáč. Zajtra zostanem dlhšie. Sľubujem."

Martina si všimla, že aj keď sa Sophie a Etienne snažili byť dobrými rodičmi, niečo medzi nimi nefungovalo správne. Bolo to, akoby sa postupne od seba vzdialili, zaneprázdnení vlastnými svetmi a povinnosťami.

A predsa, bola v nich aj láska – videla to v spôsobe, akým sa na seba občas pozreli cez stôl, v malých gestách pozornosti, ktoré si prejavovali. Ale zdalo sa, že tá láska je tlmená dennou rutinou, starosťami a únavou.

Martina sa snažila nevmešovať sa do ich vzťahu. Bola tu predsa len ako au-pair, nie ako rodinný terapeut. Ale nemohla si pomôcť – záležalo jej na tejto rodine, na všetkých jej členoch, a želala si, aby našli cestu späť k sebe.

S touto myšlienkou zvyčajne zaspávala, počúvajúc zvuky mora v diaľke a snívajúc o krajine, ktorá sa jej čoraz viac stávala druhým domovom.

Kapitola 5: Zbližovanie

Dni sa menili na týždne a Martina sa pomaly začleňovala do rytmu života v dome Mercierovcov. Jej francúzština sa zlepšovala každým dňom, hlavne vďaka konverzáciám s deťmi a Sophie, ktorá bola trpezlivou učiteľkou.

Jedného horúceho augustového popoludnia, keď Mathieu zaspával po obede a dievčatá boli u kamarátok, sa Martina rozhodla, že si urobí prestávku a pôjde sa okúpať. Sophie bola v škole na prípravnom dni pred začiatkom školského roka a Etienne bol na služobnej ceste v Paríži. Dom bol tichý a pokojný.

Zobrala si plavky, osušku a vydala sa do záhrady, kde sa nachádzal bazén. Nebol to veľký bazén, ale bol dostatočný na to, aby sa v ňom dalo plávať a osvieži sa v horúcich letných dňoch.

Keď prišla k bazénu, zhodila zo seba letné šaty, pod ktorými mala dvojdielne plavky. Boli jej obľúbené – tmavomodré s bielymi bodkami, ktoré zvýrazňovali jej štíhlu postavu a väčšie prsia, ktoré boli vždy predmetom komplimentov aj závistlivých pohľadov jej kamarátok. Jemný kov jej piercingu v bradavkách sa zablysol v slnečnom svetle – bolo to jej malé tajomstvo, o ktorom vedeli len jej najbližší priatelia. Bola to impulzívna vec, ktorú urobila na oslave svojich dvadsiatych narodenín, a hoci to trochu ľutovala, nikdy nenašla odvahu piercing odstrániť.

Ponorila nohu do vody, aby skontrolovala teplotu – bola príjemne chladná, presne to, čo potrebovala v tomto horúcom dni. Pomaly vstúpila do bazéna a začala plávať, vychutnávajúc si pocit vody na svojej pokožke.

Po chvíli plávania sa obrátila na chrbát a nechala sa unášať na hladine, s tvárou obrátenou k slnku a s mysľou plávajúcou medzi spomienkami na domov a novými zážitkami z Francúzska.

"Vyzeráš ako morská panna."

Hlas ju prekvapil natoľko, že takmer prehltla vodu. Rýchlo sa postavila a otočila sa smerom, odkiaľ hlas prichádzal.

Na terase stála Sophie, oblečená v ľahkých letných šatách, s vlasmi zviazanými do voľného copu a s úsmevom na tvári.

"Sophie!" vydýchla Martina, cítiac, ako jej líca zalial rumenec. "Nemyslela som, že sa vrátiš tak skoro."

Sophie sa zasmiala a prišla bližšie k bazénu. "Naše stretnutie skončilo skôr. Je príliš horúco na to, aby sme sedeli v škole a diskutovali o učebných plánoch."

Martina sa nervózne usmiala, uvedomujúc si, že v mokrých plavkách sú jej prsia a piercing výraznejšie. Skrížila ruky pred hruďou a snažila sa vyzerať nenútene.

"Mathieu ešte spí?" spýtala sa Sophie, zhodiac sandále a sadajúc si na okraj bazéna, ponárajúc nohy do vody.

"Áno, kontrolovala som ho pred chvíľou. Spal pokojne."

Sophie prikývla a na chvíľu zostalo ticho. Martina si všimla, že Sophie ju pozoruje s nejakým zvláštnym výrazom v očiach.

"Je to krásne deň, však?" povedala nakoniec Sophie, otáčajúc tvár k slnku.

"Áno, veľmi krásny," súhlasila Martina, stále trochu nesvoja.

Sophie sa na ňu opäť pozrela a usmiala sa. "Nemusíš byť nervózna, Martina. Som rada, že si užívaš bazén. Je tu pre všetkých."

Martina prikývla a trochu sa uvoľnila. "Je to príjemné ochladenie v takomto horúcom dni."

"Nemala by som asi rušiť tvoj odpočinok," povedala Sophie a začala vstávať.

"Nie, nie," povedala rýchlo Martina. "Zostav. Aj tak som už plávala dosť dlho."

Sophie zaváhala a potom si znovu sadla. "Ak si istá..."

"Samozrejme," usmiala sa Martina a podplávala bližšie k okraju bazéna, kde sedela Sophie. "Ako bolo v škole?"

Sophie sa zasmiala a pokrútila hlavou. "Únavné. Nový riaditeľ má veľa nápadov, ale žiadne skúsenosti. Všetci učitelia boli podráždení."

Martina sa usmiala. "To znie frustrujúco."

"To teda," povzdychla si Sophie. "Ale dosť o mojej práci. Ako sa dnes mal Mathieu?"

"Bolo to dobré ráno," odpovedala Martina. "Nakreslil niekoľko obrázkov pre teba a Etienna a potom sme išli na krátku prechádzku do sadu. Miluje broskyne, zjedol ich hádam päť."

Sophie sa usmiala, ale Martina si všimla smútok v jej očiach. "Je mi ľúto, že som zmeškala to kreslenie. Miluje, keď môže ukázať svoje kresby."

"Odložila som ich na tvoj písací stôl," povedala Martina. "A fotila som ho, keď kreslil. Môžem ti ukázať fotky, ak chceš."

Sophie prikývla s vďačnosťou. "To by bolo milé. Niekedy mám pocit, že mi uniká toľko momentov z ich života..."

Martina nevedela, čo povedať. Bolo zrejmé, že Sophie trpí pocitom viny za to, že nemôže tráviť viac času so svojimi deťmi.

"Si úžasná matka," povedala nakoniec. "Deti ťa milujú a vedia, že robíš všetko, čo môžeš."

Sophie sa na ňu pozrela s prekvapením a potom sa jej oči zaleskli slzami. "Ďakujem. To od teba veľa znamená." Potom sa zasmiala a utrela si oči. "Prepáč, nechcela som sa rozplakať. Asi som len preťažená."

"To je v poriadku," povedala Martina jemne a impulzívne položila ruku na Sophiino koleno. "Každý má právo občas si poplakať."

Sophie sa jej dotkla ruky a na moment ich prsty zostali prepletené. Martina cítila, ako jej srdce začalo biť rýchlejšie. Bol to len okamih, ale niečo v ňom bolo intímne, niečo, čo presahovalo bežné priateľstvo medzi zamestnávateľom a zamestnancom.

Sophie bola prvá, ktorá odtiahla ruku. Odkašľala si a vstala. "Mala by som skontrolovať Mathieua. A možno si aj ja dám krátke plávanie. Je naozaj horúco."

"Samozrejme," prikývla Martina, snažiac sa ignorovať zvláštny pocit, ktorý v nej zanechal ten moment.

Sophie odišla do domu a Martina zostala v bazéne, snažiac sa pochopiť, čo sa práve stalo. Bola si istá, že to bol len nevinný moment zdieľanej ľudskosti, nič viac. Sophie bola jej zamestnávateľka, vydatá žena s troma deťmi. Akékoľvek iné myšlienky boli absurdné.

O niekoľko minút neskôr sa Sophie vrátila, už v plavkách. Boli jednoduché čierne jednodielne, ale dokonale zvýrazňovali jej štíhlu postavu. Hoci bola po troch deťoch a v strednom veku, Sophie mala krásnu postavu – štíhlu, so ženskými krivkami na tých správnych miestach.

"Mathieu ešte spí," povedala Sophie, keď vstupovala do bazéna. "Dal si do tela s tým zbieraním broskýň."

Martina sa usmiala a odsunula sa, aby dala Sophie priestor. "Je to energický chlapec."

Sophie vkĺzla do vody a vydala spokojný zvuk. "Ach, to je božské. Presne to, čo som potrebovala po celom dni v tej dusnej škole."

Začala plávať, elegantne a ľahko, ako niekto, kto celý život športoval. Martina ju pozorovala, obdivujúc jej gráciu a telesné sebaistotu.

Po niekoľkých okruhoch bazéna sa Sophie zastavila vedľa Martiny a oprela sa o okraj bazéna. "Takže, ako sa ti páči život vo Francúzsku po takmer mesiaci?"

Martina sa usmiala. "Je to nádherné. Ľudia sú milí, jedlo je vynikajúce a krajina je dychberúca. A vaša rodina... ste všetci tak milí ku mne."

Sophie jej úsmev opätovala. "Sme šťastní, že ťa tu máme. Deti ťa milujú, najmä Mathieu. Od tvojho príchodu sa stal oveľa istejším a otvorenejším."

"Je to úžasný chlapec," povedala Martina úprimne. "Je taký čistý a úprimný. Nikdy som nepoznala nikoho, kto by videl svet takými nevinnými očami."

Sophie prikývla, jej výraz bol mäkký a zraniteľný. "Keď sa narodil a dozvedeli sme sa o jeho diagnóze, boli sme vydesení. Nevedeli sme, čo očakávať, ako sa o neho starať, ako mu pomôcť. Ale on nás naučil toľko vecí... Naučil nás vidieť krásu v jednoduchosti, radosť v malých veciach."

"Rozumiem," povedala Martina a myslela to úprimne. "Je špeciálny."

Sophie ju chvíľu mlčky pozorovala a potom povedala tichým hlasom: "Vieš, niekedy si myslím, že nie som dosť dobrá matka. Že by si zaslúžil niekoho, kto je trpezlivejší, pozornejší, niekto ako ty."

Martina bola šokovaná. "Sophie, to nie je pravda! Si úžasná matka. Deti ťa milujú a ty ich miluješ. To je to najdôležitejšie."

"Ale nie som tu pre nich tak často, ako by som chcela," povedala Sophie, jej hlas bol sotva viac než šepot. "Práca, domácnosť, všetky povinnosti... Niekedy mám pocit, že ich detstvo mi uniká medzi prstami a ja to nemôžem zastaviť."

Bez rozmýšľania, Martina natiahla ruku a dotkla sa Sophiinej ruky pod vodou. "Každý robí, čo môže. A ty robíš úžasné veci. Si učiteľka, inšpiruješ mladých ľudí každý deň. A potom sa vrátiš domov a si matkou. To je obdivuhodné."

Sophie sa pozrela na ich spojené ruky a potom na Martinu, v očiach mala vďačnosť a niečo iné, niečo hlbšie. "Ďakujem, Martina. Si veľmi múdra na svoj vek."

Martina sa začervenala a odvrátila pohľad. "Nie som si tým istá. Len hovorím, čo vidím."

Znovu nastalo ticho, ale tentoraz to bolo pohodlné ticho, plné porozumenia a vzájomného rešpektu.

Po chvíli Sophie prehovorila. "Všimla som si tvoj piercing. Je pekný."

Martina sa okamžite zapírila a automaticky si prekrížila ruky cez hruď. "Ja... ďakujem. Bola to impulzívna vec. Možno to nebol najlepší nápad."

Sophie sa zasmiala, uvoľnene a bez stopy súdu. "Prečo nie? Je to tvoje telo. A vyzerá to... zaujímavo."

Martina nevedela, čo odpovedať. Nebola zvyknutá na takýto otvorený rozhovor o svojom tele, najmä nie so svojou zamestnávateľkou.

"Prepáč, ak som ťa uviedla do rozpakov," povedala rýchlo Sophie, keď si všimla Martinino ticho. "Nechcela som byť netaktná."

"Nie, nie," povedala Martina. "Len nie som zvyknutá, že ľudia to komentujú. Vlastne, väčšinou to nikto nevidí."

"Samozrejme," prikývla Sophie. "Je to osobná vec. Ale nemáš sa za čo hanbiť. Si krásna mladá žena." Na chvíľu sa odmlčala a potom dodala tichším hlasom: "Keď som bola v tvojom veku, tiež som chcela urobiť niečo podobné, ale nemala som odvahu."

"Naozaj?" Martina bola prekvapená. Sophie vyzerala tak konvenčne, tak... dospelo.

Sophie prikývla a jej oči sa rozosmiali. "Áno, naozaj. Chcela som si dať tetovanie na rameno. Dokonca som mala nákres. Ale potom som stretla Etienna, začala pracovať, narodili sa deti a... život sa stal predvídateľnejším."

"Nikdy nie je neskoro," povedala Martina s úsmevom.

Sophie sa zasmiala, ale jej smiech mal v sebe stopu smútku. "Možno nie. Možno jedného dňa..." Potom sa pozrela na nebo a povzdychla si. "Ale teraz by som mala ísť. Mathieu sa čoskoro zobudí a musím pripraviť olovrant pre dievčatá, keď sa vrátia."

Vyšla z bazéna, voda stekala z jej tela, zvýrazňujúc každú krivku. Martina sa pokúšala nepozerať príliš zjavne, ale nemohla si pomôcť – Sophie bola naozaj krásna žena.

"Prídeš dnu?" spýtala sa Sophie, keď si osušovala vlasy.

"Za chvíľu," odpovedala Martina. "Ešte si trochu zaplávam."

Sophie prikývla a s posledným úsmevom sa vydala k domu. Martina ju sledovala odchádzať, zvláštny pocit jej zostával v hrudi.

Ten deň niečo zmenilo v ich vzťahu. Už neboli len zamestnávateľka a zamestnankyňa – boli ženy, ktoré si začali rozumieť na hlbšej úrovni. A Martina si s istým znepokojením uvedomila, že Sophie v nej prebúdza pocity, ktoré by nemala mať – obdiv, náklonnosť a niečo oveľa hlbšie a znepokojujúcejšie.

Kapitola 6: Neočakávané city

Nasledujúce dni sa Martina snažila neuvažovať príliš o zvláštnom momente, ktorý zdieľala so Sophie pri bazéne. Presvedčila samu seba, že to bola len chvíľa blízkosti medzi dvoma ženami, nič viac. Sophie bola vydatá, mala rodinu a Martina tu bola len na rok. Akékoľvek iné myšlienky boli zbytočné a potenciálne deštruktívne.

Napriek tomu sa však pristihla pri tom, že často myslí na Sophie – na jej elegantné pohyby, na jej úsmev, na spôsob, akým sa jej oči rozžiarili, keď rozprávala o niečom, čo ju zaujímalo. Všímala si, ako Sophie ráno prichádza do kuchyne, s rozospatými očami a vlasmi zviazanými do nedbanllivého copu, ako si oblieka sako pred odchodom do práce, ako sa jej zvykne pri čítaní zvlniť čelo, keď narazí na náročnú pasáž.

Boli to malé detaily, ktoré by si za normálnych okolností ani nevšimla, ale teraz sa zdali byť dôležité, hodné zapamätania.

Jedného večera, keď Martina ukládala Mathieua spať, sa chlapec na ňu pozrel svojimi veľkými, dôverčivými očami a spýtal sa: "Máš rada moju maminku?"

Otázka ju zaskočila. "Samozrejme, že mám rada tvoju maminku," odpovedala opatrne. "Je veľmi milá a láskavá."

Mathieu prikývol, akoby to bola samozrejmosť. "Aj ona ťa má rada. Povedala, že si ako anjel, ktorý k nám prišiel."

Martina sa začervenala. "Naozaj to povedala?"

"Áno," prikývol Mathieu. "Hovorila to ocinkovi. Že od kedy si prišla, je v dome viac svetla."

Martina nevedela, čo povedať. Bolo to nečakané a zároveň to v nej vzbudilo pocit tepla a radosti. "To je... to je veľmi milé od nej."

Mathieu zívol a pritúlil sa k svojmu obľúbenému plyšovému medveďovi. "Mám ťa rád, Martina. Dobrú noc."

"Aj ja ťa mám rada, Mathieu," zašepkala, bozkávajúc ho na čelo. "Sladké sny."

Keď z jeho izby vyšla na chodbu, takmer narazila do Sophie, ktorá stála pri dverách.

"Oh!" vydýchla Martina. "Nečakala som, že tu budeš."

Sophie sa mierne usmiala. "Chcela som skontrolovať, či Mathieu už spí. Dnes večer bol taký rozrušený."

"Áno, chcel, aby som mu prečítala tri rozprávky namiesto zvyčajných dvoch," odpovedala Martina s úsmevom. "Ale už spí."

Sophie prikývla a na chvíľu zostali stáť v tichej chodbe, hľadiac na seba v tlmenom svetle. Martina si znovu všimla, aké krásne má Sophie oči – hlboké, hnedé s jemnými zlatými odleskami, ktoré pripomínali slnkom presvietenú whisky.

"Etienne odchádza zajtra na služobnú cestu," povedala Sophie po chvíli. "Bude preč tri dni. Dúfala som, že by si mohla zostať s deťmi aj večer, kým budem v škole na rodičovskom združení. Bude to len do deviatej, maximálne do desiatej."

"Samozrejme," prikývla Martina. "Žiadny problém."

"Ďakujem," usmiala sa Sophie a na moment položila ruku na Martinino rameno. "Si naozaj nenahraditeľná."

Ten dotyk, hoci krátky a nevinný, poslal po Martininom tele vlnu tepla. "Rada pomôžem," povedala, snažiac sa, aby jej hlas znel normálne.

Sophie stiahla ruku a prikývla. "Dobré. V tom prípade sa uvidíme ráno. Dobrú noc, Martina."

"Dobrú noc, Sophie," odpovedala Martina a sledovala, ako Sophie odchádza po chodbe do svojej a Etiennovej spálne.

Keď sa Martina vrátila do svojej izby, nemohla si pomôcť a myslela na to, čo povedal Mathieu – že Sophie hovorila o nej ako o anjelovi, ktorý priniesol svetlo do ich domova. Bolo to len milé prehnanie, len spôsob, ako vyjadriť vďačnosť za jej pomoc s deťmi? Alebo to znamenalo niečo viac?

Zasmiala sa sama nad sebou. Samozrejme, že to bolo len zdvorilé vyjadrenie vďaky. Sophie bola lektorka literatúry, prirodzene používala obrazné vyjadrenia. Nič viac v tom nebolo.

Napriek tomu však strávila veľkú časť noci premýšľaním o Sophie, o jej úsmeve, o jej hlase, o tom, ako sa jej vlasy leskli v slnečnom svetle. Boli to myšlienky, ktoré nemala mať, ale nemohla si pomôcť.

*

Nasledujúce ráno bolo v dome rušno. Etienne chystal svoju batožinu na cestu do Paríža, Sophie pripravovala dokumenty do školy a deti boli podráždené a hlasné.

"Mathieu, prosím, obleč si ponožky," povzdychla si Sophie, keď sa snažila zapnúť svoju tašku. "A Chloe, nezabudla si na projekt z biológie?"

Martina sa snažila pomáhať, ako najlepšie vedela – pripravovala raňajky, balila desiate, pomáhala Mathieuovi s obliekaním.

"Ďakujem," povedala Sophie, keď jej Martina podala šálku kávy. Vyzerala unavene, s kruhmi pod očami, ale stále bola krásna. "Netuším, čo by som bez teba robila."

"To je v poriadku," usmiala sa Martina. "To je moja práca."

"Nie," pokrútila hlavou Sophie. "Je to viac než len práca. Si... si súčasťou rodiny."

Tie slová sa dotkli Martiny hlbšie, než čakala. Bolo príjemné cítiť sa ako súčasť tejto rodiny, ako niekto, na kom záleží.

Etienne vošiel do kuchyne s kufrom v ruke. "Tak, som pripravený. Auto by tu malo byť každú chvíľu."

Sophie prikývla, ale nevyzerala nadšene. "Nezabudni zavolať, keď dorazíš do hotela."

"Samozrejme," odpovedal Etienne a pobozkal ju na líce. Bol to rýchly, takmer mechanický bozk, bez skutočnej náruživosti. Potom sa otočil k Martine. "Dúfam, že zvládneš tie tri diablice."

Martina sa zasmiala. "Nebojte sa, zvládneme to."

Etienne odišiel krátko nato, a čoskoro po ňom aj Sophie s dievčatami, ktoré odviezla do školy. Martina zostala sama s Mathieuom, ktorý dnes nemal škôlku. Rozhodla sa, že ho vezme na prechádzku do neďalekého parku, aby si užil trochu čerstvého vzduchu a slnka.

Park bol pokojný, plný zelene a kvetov. Mathieu sa hral na ihrisku s inými deťmi, zatiaľ čo Martina sedela na lavičke a pozorovala ho. Bol to milý, bezstarostný deň, presne to, čo obaja potrebovali.

Keď sa vrátili domov, Mathieu bol unavený a po obede rýchlo zaspal. Martina mala teda čas pre seba. Rozhodla sa, že sa pôjde poprechádzať po sade za domom.

Broskyňový sad bol jednou z najkrajších častí pozemku. Stromy boli staré a mocné, s konármi obťaženými zrelými broskyňami. Vzduch bol sladký ich vôňou a podzemie bolo mäkké a pružné pod nohami.

Martina kráčala medzi stromami, tu a tam odtrhla broskyňu a ochutnala ju – boli šťavnaté a sladké, plné slnka a leta. Myslela na to, aký iný bol jej život tu, v tomto krásnom kúte Francúzska, v porovnaní s jej životom v Poprade. Tu sa cítila slobodnejšia, viac nažive, akoby francúzske slnko a vzduch v nej prebúdzali niečo, čo doteraz spalo.

Ako prechádzala sadom, všimla si malý domček na jeho konci, skrytý medzi stromami. Vyzeralo to ako akási záhradná chatka alebo altánok. Zo zvedavosti sa k nemu priblížila.

Bol to jednoduchý, ale pôvabný domček s terakotovou strechou a bledozelenými stenami. Dvere boli pootvorené, akoby pozývali návštevníka dnu. Martina zaváhala, ale potom vstúpila.

Vnútri to bolo prekvapivo priestranné a svetlé. Jednu stenu tvorili veľké okná s výhľadom na more, cez ktoré prúdilo dovnútra slnečné svetlo. Nábytok bol jednoduchý, ale elegantný – pohovka, niekoľko kresiel, malý stôl a... maliarske plátna? Áno, v jednom rohu stálo niekoľko maliarsych plátien a stojan, vedľa nich police plné farieb, štetcov a iných maliarskych potrieb.

Martina podišla bližšie k plátnam. Na niektorých boli nedokončené obrazy – krajinky, zátišia, ale aj portréty. Boli to dobré, amatérske, ale plné citu a života.

"To je Sophiin ateliér."

Martina sa prekvapene otočila. Za ňou stála Chloe, najstaršia z detí, s rukami prekríženými na hrudi a s nečitateľným výrazom na tvári.

"Chloe! Vyľakala si ma," vydýchla Martina. "Nemala by si byť v škole?"

"Skončili sme skôr," odpovedala Chloe. "Učiteľka ochorela."

Martina prikývla a potom sa rozhliadla po miestnosti. "Nevedela som, že tvoja mama maľuje."

Chloe pokrčila ramenami. "Áno, maľuje. Alebo aspoň maľovala. Teraz už na to nemá veľa času."

Bol v jej hlase náznak trpkosti? Martina nebola istá. "Sú to krásne obrazy," povedala.

"Áno, mama bola na umeleckej škole, než stretla otca," povedala Chloe, prechádzajúc popri obrazoch. "Chcela byť umelkyňou. Ale potom sa zaľúbila, vydala sa, mala deti a..." mávla rukou, akoby to vysvetľovalo všetko.

Martina sa na dievča pozrela s novým pochopením. Chloe bola vnímavá a citlivá, videla a chápala viac, než by sa od dieťaťa jej veku očakávalo.

"A to je zlé?" spýtala sa Martina opatrne. "Že sa rozhodla mať rodinu namiesto kariéry umelkyne?"

Chloe pokrčila ramenami. "Neviem. Asi nie. Ale niekedy ju pozorujem, keď si myslí, že ju nikto nevidí, a vyzerá... smutne. Ako keby niečo stratila a nemohla to nájsť."

Martina prikývla, nečakajúc takú hlbokú myšlienku od jedenásťročného dievčaťa. "Možno ju len niečo trápi. Dospelí majú veľa starostí."

"Možno," súhlasila Chloe, ale neznela presvedčene. Potom sa otočila k Martine. "Mám ťa rada, Martina. Si iná než ostatné opatrovateľky, ktoré sme mali. Snažíš sa nás naozaj poznať."

Martina bola dojatá. "Aj ja ťa mám rada, Chloe. Ste úžasná rodina."

Chloe sa usmiala, ale jej úsmev mal v sebe náznak smútku. "Radšej by sme sa mali vrátiť do domu. Louise a Mathieu sa budú čoskoro pýtať, kde sme."

Cestou späť k domu Martina premýšľala o tom, čo videla a počula. Sophie, učiteľka literatúry s umeleckými ambíciami... To vysvetľovalo jej citlivosť, jej lásku ku kráse, jej občasnú melanchóliu. A možno to vysvetľovalo aj tú zvláštnu blízkosť, ktorú Martina cítila – možno v nej Sophie videla niečo z svojho mladšieho ja, z toho, čím by mohla byť, keby sa jej život uberal iným smerom.

Ten večer, keď Sophie odišla na rodičovské združenie a deti boli v posteli, sa Martina vrátila do ateliéru. Nevedela presne, prečo to robí – bola to zvedavosť, túžba lepšie porozumieť Sophie, alebo len potreba byť na chvíľu sama v tichu a kráse tohto miesta?

Ateliér bol v noci iný – tichší, intimnejší, s mesačným svetlom prenikajúcim cez veľké okná a vytvárajúcim striebristý odlesk na zariadení. Martina si sadla na pohovku a prezerala si obrazy okolo seba. Boli to väčšinou krajinky – more, hory, západ slnka nad Azúrovým pobrežím. Ale bol tam aj jeden portrét, detailný a realistický – Mathieu, smejúci sa do objektívu, s očami plnými radosti a nevinnosti.

"Je to môj najobľúbenejší."

Martina sa prekvapene otočila. Sophie stála vo dverách, v elegantných šatách, ktoré mala na rodičovskom združení, s vlasmi jemne rozčuchranými večerným vetrom.

"Sophie! Prepáč, nemala som tu byť," povedala rýchlo Martina, vstávajúc z pohovky.

Sophie pokrútila hlavou a vstúpila do ateliéru. "To je v poriadku. Je to len starý ateliér, nie tajná miestnosť." Prišla bližšie a pozrela sa na obraz Mathieua. "Namaľovala som ho krátko po jeho tretích narodeninách. Bol to dobrý deň – slnečný, plný smiechu."

Martina sa pozrela na obraz a potom na Sophie. "Je nádherný. Vyjadruje... jeho radosť, jeho dušu."

Sophie sa na ňu pozrela s vďačným úsmevom. "Áno, presne to som chcela zachytiť. Jeho dušu." Potom si povzdychla a sadla si na pohovku. "Kedysi som maľovala každý deň. Bolo to ako dýchanie – niečo, čo som potrebovala robiť, aby som prežila. Ale potom prišli deti, práca, povinnosti... a zrazu som nemala čas."

Martina si sadla vedľa nej, zachovávajúc zdvorilú vzdialenosť. "Nemôžeš opäť začať? Teraz, keď deti sú staršie?"

Sophie sa zasmiala, ale bez veselosti. "Možno. Ale nie je to len o čase. Je to aj o inšpirácii, o tom pocite, že musíš niečo vyjadriť, niečo vytvoriť." Otočila sa k Martine. "Vieš, čo myslím? Ten pocit, že ak to neurobíš, niečo v tebe umrie?"

Martina prikývla. "Myslím, že áno. Je to ako... ako keď sa potrebuješ nadýchnuť, ale nemôžeš, a cítiš, ako ťa to dusí."

"Presne," súhlasila Sophie, prekvapená jej porozumením. "Presne tak sa cítim. Ako keby som sa dusila." Odmlčala sa a potom dodala tichším hlasom: "Ale v poslednej dobe, odkedy si prišla... cítim, že sa znovu začínam nadychovať."

Martinino srdce vynechalo úder. "Naozaj?"

Sophie prikývla, jej oči boli veľké a vážne v tlmenom svetle. "Vidím ťa s deťmi, tvoju trpezlivosť, tvoju láskavosť, a uvedomujem si, že som príliš dlho zabúdala na to, čo je dôležité. Príliš dlho som sa strácala v povinnostiach a zabúdala na radosť."

"To je... to je pekné, Sophie," povedala Martina, nevediac, čo iné povedať.

Sophie sa na ňu pozrela s intenzitou, ktorá Martinu takmer fyzicky zasiahla. "Nie, ty si pekná, Martina. Si ako svetlo, ktoré vošlo do nášho domu a osvietilo všetky temné kúty."

Ticho, ktoré nasledovalo, bolo nabité emóciami a nevypovedanými slovami. Martina cítila, ako jej srdce bije príliš rýchlo, ako sa jej sťahuje hrdlo, ako ju teplý pocit zaplavuje od hlavy po päty.

A potom, bez premýšľania, bez plánovania, Sophie natiahla ruku a dotkla sa Martininej tváre. Bol to jemný dotyk, takmer ako pohladenie, ale Martina cítila, akoby ju zasiahol elektrický výboj.

"Sophie..." zašepkala, nevediac, či ju má zastaviť alebo povzbudiť.

Sophie sa k nej naklonila bližšie, ich tváre boli len centimetre od seba. "Neviem, čo sa so mnou deje," priznala tichým, rozochveným hlasom. "Odkedy si prišla, cítim sa... živšia. Akoby sa vo mne niečo prebudilo."

Martinino srdce bilo ako splašené. Toto sa naozaj dialo? Nebola to len jej fantázia, jej tajné, zakázané prianie?

"Aj ja niečo cítim," priznala nakoniec, jej hlas bol sotva hlasnejší než šepot. "Ale... ale čo Etienne? Vaša rodina?"

Sophie zatvorila oči, akoby ju tie slová zaboleli. "Etienne a ja... už dlho nie sme naozajní partneri. Sme rodičia, sme spolubývajúci, sme priatelia... ale nie sme milenci. Nie sme... šťastní."

Martina nevedela, čo povedať. Cítila súcit, zmätok, ale aj nádej – nádej, ktorá ju desila svojou intenzitou.

Sophie otvorila oči a pozrela sa priamo na Martinu. "Neviem, čo to znamená. Neviem, čo by sa malo stať. Viem len, že keď som s tebou, cítim sa ako iná osoba – osoba, ktorou som bývala a ktorú som stratila niekde po ceste."

A potom, bez ďalších slov, sa Sophie naklonila a jemne, takmer bojazlivo, pobozkala Martinu na pery. Bol to krátky, jemný bozk, skôr ako otázka než ako vyhlásenie.

Keď sa odtiahla, jej oči boli plné otázok a neistoty. "Prepáč," zašepkala. "Nemala som..."

Ale Martina ju nenechala dokončiť. Namiesto toho sa k nej naklonila a opätovala jej bozk, tentoraz hlbší, istejší, plný všetkých pocitov, ktoré v sebe dusila posledné týždne.

Keď sa ich pery oddelili, obe ženy na seba hľadeli s údivom, akoby nemohli uveriť tomu, čo sa práve stalo.

"Toto je šialenstvo," povedala Sophie, ale v jej hlase nebol strach ani ľútosť, len úžas.

"Viem," súhlasila Martina. "Ale cítim to. Cítim niečo k tebe, Sophie. Niečo, čo som nikdy predtým necítila."

Sophie sa dotkla jej tváre, jej prstý jemne hladili Martininu líce. "Ja tiež," priznala. "Ale je to komplikované. Som vydatá, mám deti, ty si tu len na rok..."

"Viem," prikývla Martina. "Nechcem nič komplikovať. Nechcem ublížiť tvojej rodine."

Sophie sa smutne usmiala. "Si taká mladá a už taká múdra." Potom vstala a prešla k oknu, dívajúc sa na nočnú krajinu. "Nemalo by sa to stať. Bolo by to nesprávne."

Martina cítila, ako jej srdce klesá, ale vedela, že Sophie má pravdu. "Rozumiem," povedala ticho.

Sophie sa otočila a pozrela sa na ňu. "Ale zároveň... zároveň sa nemôžem zbaviť pocitu, že toto je začiatok niečoho dôležitého. Niečoho, čo by mohlo zmeniť náš život. Môj život."

Vstala a prišla k Sophie, zastavila sa však v bezpečnej vzdialenosti. "Čo chceš, aby sa stalo, Sophie?"

Sophie sa na ňu dlho pozerala, v jej očiach bol boj. "Neviem," priznala nakoniec. "Viem len, že keď si blízko, cítim sa šťastná. A to je niečo, čo som už dlho necítila."

Martina prikývla, chápajúc. "Možno... možno by sme mali byť priateľky. Naozajstné priateľky. Bez očakávaní, bez tlaku. Len dve ženy, ktoré si rozumejú."

Sophie sa usmiala, vďačná za jej pochopenie. "Áno, to by som chcela. Priateľstvo."

Ale obe vedeli, že to, čo medzi nimi vzniklo, bolo viac než len priateľstvo. Bola to príťažlivosť, náklonnosť, možno dokonca začiatok lásky. Ale pre teraz, pre tento moment, bolo priateľstvo to najlepšie, čo mohli mať.

"Je neskoro," povedala Sophie nakoniec. "Mali by sme sa vrátiť do domu. Deti..."

"Samozrejme," súhlasila Martina. "Ideme."

Cestou späť k domu kráčali vedľa seba, niekedy sa ich ruky náhodne dotkli, a každý takýto dotyk posielal vlnu tepla cez Martinino telo. Bolo to vzrušujúce a desivé zároveň – vedieť, že niekto, koho obdivuje a priťahuje, cíti to isté. A zároveň vedieť, že nemôžu, že by nemali konať na základe týchto pocitov.

Keď došli k domu, Sophie sa zastavila pred vchodom. "Martina," povedala ticho, "to, čo sa stalo v ateliéri..."

"Rozumiem," prerušila ju Martina. "Nič sa nestalo. Sme priateľky, nič viac."

Sophie sa na ňu pozrela s vďačnosťou, ale aj s niečím iným – s túžbou, s ľútosťou, s nádejou. "Ďakujem ti za porozumenie."

Potom vstúpili do domu, každá so svojimi myšlienkami, s svojimi pocitmi, s svojimi nádejami a obavami. Ale niečo sa zmenilo, niečo nezvratné, a obe to vedeli.

Kapitola 7: Odhalenia

Nasledujúce dni boli pre Martinu ako sen – krásny, ale znepokojujúci. Snažila sa správať normálne, starať sa o deti, plniť svoje povinnosti, ale jej myšlienky sa neustále vracali k Sophie, k tomu bozku v ateliéri, k pocitom, ktoré v nej vyvolával.

Sophie sa zdala byť rovnako rozpolená. Niekedy sa správala, akoby sa nič nestalo – bola priateľská, ale formálna, udržiavala si odstup. Inokedy však Martina prichytila jej pohľad, videla túžbu v jej očiach, cítila napätie medzi nimi, také husté, že by sa dalo krájať.

Etienne sa vrátil z Paríža, nič netušiac o tom, čo sa stalo v jeho neprítomnosti. Bol unavený z cesty, ale spokojný – jeho obchodné rokovania boli úspešné a priniesol darčeky pre všetkých, dokonca aj pre Martinu.

"Maličkosť z Paríža," povedal, podávajúc jej malý balíček.

Martina ho otvorila a našla v ňom peknú hodvábnu šatku s motívom Eiffelovej veže. "Je krásna," povedala úprimne. "Ďakujem."

Etienne sa usmial, potešený jej reakciou. "Sophie povedala, že sa ti bude páčiť. Má dobrý vkus."

Martina sa začervenala a pozrela sa na Sophie, ktorá stála neďaleko, predstierajúc, že je zaujatá vybaľovaním ostatných darčekov. "Áno, má," súhlasila ticho.

Nasledujúce dni sa Sophie a Martina navzájom vyhýbali, nakoľko to len bolo možné v rámci jedného domu. Bolo to, akoby sa báli zostať osamote, akoby sa báli toho, čo by sa mohlo stať, keby boli len ony dve, bez detí, bez Etienna.

Ale jedného večera, keď Etienne pracoval neskoro v svojej pracovni a deti už spali, sa stretli v kuchyni. Martina pripravovala čaj a Sophie prišla, zjavne prekvapená, že tam niekoho nájde.

"Oh," povedala, keď zbadala Martinu. "Nemyslela som, že tu ešte niekto bude."

Martina sa na ňu pozrela a usmiala sa. "Len som si robila čaj. Chceš aj ty?"

Sophie zaváhala, akoby zvažovala, či má zostať alebo odísť. Nakoniec prikývla. "Áno, prosím. To znie dobre."

Martina vytiahla ďalšiu šálku a naliala do nej horúcu vodu. Sophie si sadla za kuchynský ostrovček, sledujúc, ako Martina pripravuje čaj – jej jemné, graciózne pohyby, spôsob, akým jej vlasy padali okolo tváre, ako sa jej pery jemne krivili do polovičného úsmevu.

"Ako sa máš?" spýtala sa Sophie konverzačným tónom, akoby sa snažila prelomiť ťažké ticho medzi nimi.

Martina sa otočila a položila pred ňu šálku čaju. "Dobre. A ty?"

"Tiež dobre," odpovedala Sophie automaticky, ale potom sa zarazila a povzdychla si. "Vlastne, nie je to pravda. Nie som v poriadku."

Martina si sadla oproti nej, držiac svoju šálku v oboch rukách, akoby hľadala teplo. "Chceš o tom hovoriť?"

Sophie sa na ňu dlho pozerala, akoby zvažovala, koľko má povedať. "Myslím na teba," priznala nakoniec. "Myslím na to, čo sa stalo v ateliéri. Viem, že by som nemala, viem, že sme sa dohodli, že na to zabudneme, ale..." odmlčala sa a pokrútila hlavou. "Nemôžem prestať myslieť na to, aké to bolo."

Martina cítila, ako jej pulz zrýchľuje. "Aj ja na to myslím," priznala.

Sophie zdvihla pohľad, prekvapená jej úprimnosťou. "Naozaj?"

Martina prikývla. "Áno. Ale viem, že to nemôže... nemôže to pokračovať. Máš rodinu, manžela. A ja som len au-pair."

"Nie si len au-pair," povedala Sophie okamžite. "Si oveľa viac. Si... niekto, kto ma vidí. Naozaj vidí."

Tie slová sa dotkli niečoho hlboko v Martine. "Aj ty ma vidíš," povedala. "Vidíš ma spôsobom, akým ma nikto predtým nevidel."

Nastalo ticho, nabité emóciami a nevyslovenými slovami. Nakoniec Sophie prehovorila.

"Martina, ja... ja neviem, čo mám robiť. Cítim k tebe niečo, čo by som nemala cítiť. Niečo, čo som necítila... Bože, tak dlho. Ale nemôžem to urobiť. Nemôžem riskovať svoju rodinu, svoje deti."

Martina natiahla ruku a položila ju na Sophiinu. "Rozumiem, Sophie. Naozaj rozumiem. A nechcem ťa do ničoho tlačiť. Nechcem, aby si risovala niečo tak dôležité ako tvoju rodinu."

Sophie sa na ňu pozrela so zmesou vďačnosti a smútku. "Ale čo budem robiť? Ako môžem s tebou žiť pod jednou strechou a predstierať, že necítim to, čo cítim?"

"Možno by som mala odísť," povedala Martina ticho.

"Nie!" vyhŕkla Sophie okamžite. "Nie, to nie. Deti by boli zdrvené. A ja..." odmlčala sa, hľadajúc správne slová. "Nemohla by som zniesť, keby si odišla."

Martina prikývla, trochu potešená jej reakciou, aj keď vedela, že by to nemala byť. "Tak zostaneme priateľkami. Naučíme sa s tým žiť."

Sophie sa na ňu pozrela s výrazom, ktorý Martina nevedela rozlúštiť. "Áno, priateľkami," súhlasila, ale v jej hlase bolo niečo, čo naznačovalo, že neverí, že to bude fungovať.

Dopili čaj v tichosti, každá ponorená do vlastných myšlienok. Keď skončili, Sophie vstala a vzala šálky k drezu. Keď sa otočila späť, stála tak blízko Martiny, že takmer cítila teplo jej tela.

"Mala by som ísť spať," povedala Sophie, ale nepohla sa.

"Aj ja," súhlasila Martina, ale tiež zostala stáť na mieste.

Ich oči sa stretli a na moment sa čas zastavil. Bolo to, akoby celý svet zmizol a zostali len ony dve, stojace v kuchyni, hľadiace na seba v tlmenom svetle.

A potom, akosi prirodzene, bez plánovania, bez myslenia, sa ich pery stretli v bozku. Tentoraz nebol váhavý ani neistý. Bol to bozk plný túžby, potreby, všetkého, čo si za tie dni nevyslovili.

Martinino telo reagovalo inštinktívne – jej ruky sa obtočili okolo Sophiinho pásu, priťahujúc ju bližšie, cítiac jemné krivky jej tela cez tenké nočné oblečenie. Sophie vplietla prsty do Martininých vlasov, prehlbujúc bozk, vydávajúc tichý zvuk spokojnosti.

Bolo to, akoby obe cítili, že toto je nevyhnutné, že toto sa muselo stať, bez ohľadu na to, ako veľmi sa snažili odolať.

Keď sa nakoniec oddelili, obidve dýchali ťažko, ich telá stále pritlačené k sebe.

"Toto komplikuje veci," zašepkala Sophie, ale neodtiahla sa.

"Viem," súhlasila Martina, hladiac Sophie po chrbte. "Prepáč."

Sophie pokrútila hlavou. "Neprepadaj. Ja som to začala. Obidve sme to začali."

Stáli tak chvíľu, držiac sa navzájom, neochotné pustiť sa, ale vedúce, že musia.

"Čo teraz?" spýtala sa Martina.

Sophie sa odtiahla, ale len trochu, stále držiac Martininu ruku. "Neviem. Neviem, čo bude ďalej. Viem len, že nemôžem predstierať, že necítim, čo cítim."

"Ani ja," súhlasila Martina.

Sophie sa naklonila a znovu ju jemne pobozkala. "Mali by sme ísť spať. Zajtra bude dlhý deň."

Martina prikývla, hoci by najradšej zostala tu, v kuchyni, v Sophiinom náručí, navždy. "Dobru noc, Sophie."

"Dobrú noc, Martina," odpovedala Sophie a s posledným, takmer bolestným pohľadom, sa otočila a odišla.

Martina zostala chvíľu stáť v kuchyni, dotkla sa svojich pier, ktoré ešte stále cítili Sophiin bozk, a pokúšala sa pochopiť, čo sa práve stalo a čo to znamená pre ich budúcnosť.

Kapitola 8: Letná párty

Dni plynuli a vzťah medzi Martinou a Sophie bol čoraz komplikovanejší. Napriek tomu, že sa dohodli zostať len priateľkami, boli medzi nimi momenty – pohľady, dotyky, slová – ktoré naznačovali oveľa viac. Skrývali tieto momenty pred deťmi, pred Etiennom, dokonca aj samy pred sebou, pretvárajúc sa, že to nie je nič viac než nevinné priateľstvo.

Ale obidve vedeli, že to nie je pravda.

Jedného horúceho augustového dňa vzala Martina deti do nákupného centra v blízkom meste. Sophie mala pracovať na dôležitej prezentácii a Etienne bol na obchodnom stretnutí, takže mali celý deň pre seba.

Nákupné centrum bolo plné ľudí, každý hľadal únik pred letnou horúčavou v klimatizovaných priestoroch. Deti boli nadšené – Chloe chcela ísť do kníhkupectva, Louise do obchodu s hračkami a Mathieu sa už tešil na zmrzlinu, ktorú mu Martina sľúbila.

"Môžeme ísť najprv na zmrzlinu?" prosil Mathieu, ťahajúc Martinu za ruku.

"Nie, najprv nakúpime, čo potrebujeme, a potom pôjdeme na zmrzlinu," odpovedala Martina s úsmevom.

"Sľubuješ?" chcel vedieť Mathieu.

"Sľubujem," prikývla Martina.

Prechádzali cez nákupné centrum, zastavujúc sa v rôznych obchodoch podľa zoznamu, ktorý im dala Sophie – potrebovali nové školské potreby pre dievčatá, nejaké oblečenie pre Mathieua, ktorý z toho starého už vyrástol, a pár vecí do domácnosti.

Keď v jednom z obchodov vyberali školské tašky pre dievčatá, Mathieu sa začal nudiť. Bežal k výkladu, kde boli vystavené farebné perá.

"Mathieu, zostaň prosím pri mne," zavolala Martina, pozorujúc ho kútikom oka, zatiaľ čo pomáhala Louise vybrať správnu veľkosť tašky.

Ale Mathieu, zaujatý pestrými perami, neodpovedal. Namiesto toho sa posunul ešte ďalej, chcejúc vidieť, čo je za rohom.

"Mathieu!" zavolala Martina, tentoraz dôraznejšie. Začala sa obávať, že ho stratí z dohľadu.

"Ja sa o neho postarám," povedala Chloe, ktorá si už vybrala tašku a teraz sledovala, ako sa jej malý brat vzďaľuje. "Viem, že Louise ešte potrebuje pomoc."

"Ďakujem, Chloe," usmiala sa Martina vďačne. Chloe bola veľmi zodpovedná na svoj vek, skutočná malá dáma.

Chloe prikývla a vydala sa za bratom, zanechávajúc Martinu a Louise pri taškách.

O niekoľko minút, keď Louise konečne našla tašku, ktorá sa jej páčila – ružovú s motýlikmi – sa Martina rozhliadla po Chloe a Mathieuovi. Nevidela ich pri výklade s perami, ani nikde inde v obchode.

"Chloe? Mathieu?" zavolala, cítiac, ako jej srdce začína biť rýchlejšie.

Žiadna odpoveď.

"Louise, videla si, kam odišli tvoj brat a sestra?" spýtala sa Martina, snažiac sa nezniet príliš ustarostene, aby nevystrašila dievča.

Louise pokrútila hlavou. "Nie, sústredila som sa na tašky."

Martina pevne zovrela Louisinu ruku a vyšla z obchodu, rozhliadajúc sa po preľudnenej chodbe nákupného centra. Kde mohli byť? Určite by nešli ďaleko, najmä Chloe, ktorá bola vždy taká zodpovedná.

A potom ich uvidela – stáli pri fontáne v strede nákupného centra, rozprávajúc sa s mladým mužom. Mathieu vyzeral nadšene, ukazujúc niečo mužovi, zatiaľ čo Chloe stála vedľa, trochu nesvoja, ale zjavne zaujatá rozhovorom.

Martina rýchlo prešla k nim, stále držiac Louisinu ruku. "Chloe! Mathieu! Nemali by ste takto odchádzať bez toho, aby ste mi to povedali."

Muž, s ktorým sa rozprávali, sa otočil k nej a Martina na moment stratila reč. Bol to mladý muž, možno v jej veku alebo o pár rokov starší, s tmavými vlasmi, opálenou pokožkou a najúžasnejšími modrými očami, aké kedy videla. Bol oblečený jednoducho, ale štýlovo – v bielom tričku a džínsoch, ktoré zvýrazňovali jeho športovú postavu.

"Prepáčte," povedal s jemným francúzskym prízvukom, "nemali by utekať, to je pravda. Ale boli veľmi slušní a Mathieu mi len chcel ukázať mince vo fontáne."

Jeho angličtina bola oveľa lepšia než Martinina francúzština, čo ju prekvapilo. Väčšina miestnych ľudí preferovala hovoriť po francúzsky.

"Mathieu zbiera mince," vysvetlila Chloe. "A tento pán nám povedal, že v niektorých krajinách ľudia hádžu mince do fontán pre šťastie."

"To je pravda," usmial sa muž a natiahol ruku k Martine. "Mimochodom, som Antoine. Antoine Roussel."

Martina prijala jeho ruku, prekvapená, aká teplá a silná bola. "Martina Kovářová. A toto sú Chloe, Louise a Mathieu."

"Mercieroví," doplnil Antoine s úsmevom. "Viem. Poznám ich otca. Pracujem pre konkurenčnú agentúru." Jeho úsmev sa rozšíril, akoby zdieľal tajomstvo. "Ale som priateľská konkurencia, sľubujem."

Martina sa nemohla ubrániť úsmevu. Antoine mal v sebe niečo priateľské a otvorené, čo ju okamžite zaujalo. "No, ďakujem, že ste sa postarali o deti. Ale teraz musíme dokončiť nákupy."

"Samozrejme," prikývol Antoine. "Bolo príjemné sa s vami zoznámiť, Martina. A s vami všetkými," dodal, usmiať sa na deti.

Keď sa Martina otočila, aby odišla, Antoine ju zastavil. "Vlastne, ak by som mohol... Organizujeme malú párty na pláži tento víkend, nič veľkého, len pár priateľov, hudba, dobré jedlo. Možno by ste chceli prísť? Všetci ste vítaní, samozrejme," dodal, pozrúc sa na deti.

Martina zaváhala. Nebola si istá, či by bolo vhodné prijať také pozvanie od cudzinca. "Ďakujem za pozvanie, ale..."

"Martina je au-pair," prerušila ju Chloe nečakane. "Má voľno v sobotu a nedeľu."

Antoine sa usmial ešte širšie. "Perfektné! Párty je v sobotu večer, na pláži pri Les Pins. Poznáte to tam?"

Martina pokrútila hlavou. "Nie, ešte nie. Som tu len pár mesiacov."

"Môžem vám nakresliť mapu," ponúkol sa Antoine, vyťahujúc z vrecka pero a kus papiera. Rýchlo načrtol jednoduchú mapku a podal ju Martine. "Tu je to. Začíname okolo ôsmej. Príďte, bude to zábava."

Martina vzala mapku, stále nie celkom istá. "Budem o tom premýšľať. Ďakujem."

Antoine prikývol, jeho modré oči žiarili. "Dúfam, že vás tam uvidím. Zaslúžite si trochu zábavy po starostlivosti o tieto malé poklady celý deň."

S posledným úsmevom sa otočil a odišiel, zanechávajúc Martinu s pocitom zmätku a zvláštneho vzrušenia.

"Páči sa ti," povedala Chloe, keď Antoine zmizol v dave.

"Čo? Nie, to nie," bránila sa Martina, cítiac, ako jej tvár horí. "Len bol milý."

"A pekný," dodala Chloe s úsmevom, ktorý naznačoval, že vie viac, než by mala.

"Poďme dokončiť nákupy," zmenila tému Martina, snažiac sa ignorovať Chloeino pobavenie a vlastný zmätok.

Zvyšok nákupov prebehol bez incidentov, hoci Martina sa pristihla pri tom, že myslí na Antoina, na jeho úsmev, na jeho pozvanie. Bolo to zvláštne – od momentu, keď prišla do domu Mercierovcov, jej myšlienky boli tak plné Sophie, že nevšímala si takmer žiadneho iného muža či ženu. A teraz, po krátkom stretnutí s Antoinom, cítila záujem, zvedavosť, možno dokonca príťažlivosť.

Keď sa vrátili domov, Sophie ich čakala v kuchyni, pripravujúc ľahký obed. Vyzerala unavene, ale usmievala sa, keď ich videla prichádzať.

"Ako boli nákupy?" spýtala sa, objímajúc každé dieťa.

"Mali sme sa fajn," odpovedala Martina, vyťahujúc z tašiek nákupy. "Deti boli úžasné."

"A Martina stretla pekného chlapca," dodala Chloe s nevinným úsmevom.

Sophie zdvihla obočie, prekvapená. "Naozaj?"

Martina sa začervenala. "Nebol to pekný chlapec. Len niekto, koho sme stretli v nákupnom centre. Pozná Etienna, pracuje pre konkurenčnú agentúru."

"Ah, takže niekto z marketingu," prikývla Sophie. "A bol pekný?"

"Veľmi," odpovedala Chloe za Martinu. "A pozval Martinu na párty na pláži."

Sophie sa pozrela na Martinu, niečo nejasné mihlo sa jej v očiach. "Párty? A pôjdeš?"

Martina pokrčila ramenami, neistá, čo má povedať. "Neviem. Asi nie. Nepoznám ho."

Sophie sa usmiala, ale jej úsmev nevyzeral úplne prirodzený. "Mala by si ísť. Je to tvoje voľno. Mala by si sa baviť, spoznávať nových ľudí."

"Naozaj?" spýtala sa Martina, trochu prekvapená.

"Samozrejme," prikývla Sophie, otáčajúc sa späť k sporáku. "Si mladá, atraktívna. Prečo by si nemala ísť na párty s pekným chlapcom?"

Bolo v jej hlase niečo, čo Martina nevedela identifikovať – ľahostajnosť, možno trochu trpkosti? Alebo si to len predstavovala?

"Možno pôjdem," povedala nakoniec Martina. "Mám predsa voľný víkend."

"Presne," súhlasila Sophie, bez toho, aby sa otočila. "Mala by si sa zabaviť."

*

V sobotu večer stála Martina pred svojou skriňou, neistá, čo si má obliecť na párty na pláži. Nebola zvyknutá na takéto udalosti – v Poprade chodila občas s priateľmi do miestnych barov alebo klubov, ale párty na pláži pod hviezdami, to bolo niečo iné.

Nakoniec sa rozhodla pre jednoduché letné šaty v tyrkysovej farbe, ktoré zvýrazňovali jej opálenú pokožku a dobre ladili s jej svetlohnedými vlasmi. Doplnila ich strieborným náhrdelníkom, ktorý dostala od babičky k promóciám, a sandálmi. Vlasy si nechala rozpustené, len ich trochu natočila, aby vyzerali prirodzene vlnité.

Keď schádzala po schodoch, stretla Sophie v hale. Sophie na moment zastala, prekvapená Martininým vzhľadom.

"Vyzeráš... nádherne," povedala ticho.

"Ďakujem," odpovedala Martina, cítiac, ako jej líca horia. "Myslíš, že je to vhodné na plážovú párty?"

Sophie prikývla, snažiac sa usmievať. "Určite. Perfektné."

Nastalo ticho, ktoré bolo takmer hmatateľné. Martina vedela, že by mala niečo povedať, ale nevedela čo. Chcela Sophie povedať, že by radšej zostala doma, s ňou, s deťmi. Ale ako by to vyznelo? A bolo by to pravdivé? Alebo bola zvedavá na Antoina, na jeho svet, na život mimo domu Mercierovcov?

"No, mala by som ísť," povedala nakoniec. "Nechcem prísť neskoro."

Sophie prikývla. "Samozrejme. Zabav sa. A... buď opatrná."

Martina sa na ňu pozrela, snažiac sa rozlúštiť výraz v jej očiach. "Budem. Sľubujem."

S posledným pohľadom vyšla z domu a nasadla do auta, ktoré jej Mercierovci nechali k dispozícii. Cesta na pláž Les Pins nebola dlhá, ale Martina ju strávila v podivnom stave mysle – napoly tešiac sa na nové zážitky, napoly ľutujúc, že opustila dom, že opustila Sophie.

Keď dorazila na miesto, slnko už takmer zapadlo, farbiac oblohu do odtieňov ružovej a oranžovej. Pláž bola malá, ale malebná, ohraničená skalami z jednej strany a palmami z druhej. Uprostred bol rozložený oheň, okolo ktorého sedeli ľudia, niektorí s gitarami, iní len tak rozprávajúci sa. Ďalší stáli pri dlhom stole s jedlom a nápojmi, alebo tancovali na piesku na hudbu, ktorá hrala z reproduktorov.

Martina ostala stáť na okraji, neistá, čo má robiť. Nepoznala tu nikoho okrem Antoina, a toho videla len raz, na krátku chvíľu.

"Martina! Prišla si!"

Otočila sa a uvidela Antoina, ako k nej prichádza s dvoma pohármi v rukách. Bol oblečený v bielej košeli s vyhrnutými rukávmi a béžových nohaviciach, ktoré mu siahali po kolená. Vyzeral uvoľnene a príťažlivo.

"Áno, rozhodla som sa prísť," odpovedala s miernym úsmevom. "Dúfam, že to nevadí."

"Samozrejme, že nie! Som rád, že ťa vidím. Priniesol som ti drink – len ľahký kokteil s ovocím. Ak nechceš alkohol, môžem ti priniesť niečo iné."

Martina prijala pohár. "Toto je fajn, ďakujem."

"Poď, predstavím ťa ostatným," povedal Antoine, jemne ju berúc za lakeť a vedúc ju k skupine ľudí pri ohni.

Predstavil ju svojim priateľom – bola to zmiešaná skupina mladých ľudí, väčšinou Francúzi, ale aj pár cudzincov, ktorí, podobne ako Martina, prišli na Azúrové pobrežie pracovať alebo študovať. Všetci boli priateľskí a zvedaví, pýtali sa na Slovensko, na jej skúsenosti ako au-pair, a delili sa s ňou o svoje vlastné príbehy.

"Takže ty pracuješ pre rodinu Mercierovcov?" spýtal sa Antoine, keď si našli miesto na piesočnej dune trochu ďalej od ohňa, kde mohli v relatívnom súkromí sledovať západ slnka. "Etienne má povesť skvelého šéfa, ale aj workoholika."

Martina prikývla. "Je fajn. Obaja sú. Sophie je učiteľka, takže je trochu menej časovo vyťažená, ale áno, obaja pracujú veľa."

"A aké je to starať sa o ich deti?" spýtal sa Antoine, usrkávajúc zo svojho nápoja. "Hlavne o malého Mathieua. Viem, že má špeciálne potreby."

"Mathieu je úžasný," odpovedala Martina okamžite a úprimne. "Je taký čistý, nevinný. Vidí svet spôsobom, ktorý mi pripomína, aké jednoduché a krásne veci môžu byť."

Antoine sa usmial. "Znie to, akoby si ich naozaj mala rada."

"Mám," prikývla Martina. "Všetkých. Sú... ako rodina."

Niečo v jej tóne možno prezradilo viac, než zamýšľala, pretože Antoine na ňu chvíľu pozorne hľadel. "Ale?"

"Ale nič," pokrčila ramenami Martina. "Len... niekedy je ťažké nájsť svoje miesto. Nie som rodina, ale nie som ani len zamestnanec. Som niekde medzi."

Antoine prikývol, akoby presne chápal, o čom hovorí. "Rozumiem. Je ťažké definovať hranice v takomto vzťahu."

Bol to podivne presný postreh od niekoho, kto ju sotva poznal, a Martina sa na neho prekvapene pozrela. "Presne tak."

Rozhovor plynul ľahko – Antoine bol skvelý poslucháč a mal dar rozosmievať ju. Rozprával jej o svojej práci v marketingu, o svojom detstve v malom meste v Provence, o svojich snoch cestovať po svete. Martina sa pristihla pri tom, že sa s ním cíti uvoľnene a prirodzene, bez napätia, ktoré tak často pociťovala v posledných týždňoch.

Keď slnko úplne zapadlo a pláž sa ponorila do tmy, prerušovanej len svetlom ohňa a niekoľkých lampášov, Antoine vstal a natiahol k nej ruku. "Chceš tancovať?"

Martina sa usmiala a prijala jeho ruku. "Prečo nie?"

Hudba bola živá a rytmická, zmes francúzskych a medzinárodných hitov. Antoine bol dobrý tanečník – sebavedomý, ale nie príliš dominantný. Tancovali pod palmami, s hviezdami nad nimi a vlnami šumiacimi na pozadí.

"Takže, ako dlho budeš na Azúrovom pobreží?" spýtal sa Antoine medzi pesničkami, keď sa zastavili, aby si odpočinuli a napili sa.

"Rok," odpovedala Martina. "Moja zmluva s Mercierovcami je na rok. Potom sa uvidí."

"A čo potom? Vrátiš sa na Slovensko?" Jeho otázka znela, akoby ho odpoveď naozaj zaujímala.

Martina pokrčila ramenami. "Asi áno. Alebo možno pôjdem niekam inam. Vždy som chcela cestovať, spoznávať nové miesta."

Antoine prikývol. "To chápem. Ja som to isté. Preto som sa aj vrátil sem po štúdiu v Paríži. Azúrové pobrežie je krásne, ale je to len jeden kúsok sveta. Vonku je toho oveľa viac na objavovanie."

Martina sa na neho pozrela s záujmom. "Kde všade si bol?"

"Španielsko, Taliansko, Grécko, trochu Anglicka," odpovedal. "Ale stále sú to len európske krajiny. Chcel by som vidieť Áziu, Južnú Ameriku, možno aj Austráliu."

Martina sa usmiala. "To znie úžasne. Ja som pred príchodom sem nikdy necestovala ďalej než do Prahy."

"Takže Francúzsko je tvoja prvá zahraničná skúsenosť?" spýtal sa prekvapene.

"Viac-menej áno," prikývla. "A je to... intenzívne."

Antoine sa zasmial. "To si viem predstaviť. Francúzsko vie byť dosť... francúzske."

Ich rozhovor prerušila zmena hudby – pomalá, romantická pieseň nahradila predchádzajúce energické tempo. Antoine váhavo natiahal ruku.

"Ešte jeden tanec?"

Martina na moment zaváhala. Pomalý tanec by znamenal väčšiu blízkosť, niečo intimnejšie než predtým. Myslela na Sophie, na ich bozky, na ich nevypovedané city. Ale Sophie nebola tu. Sophie bola doma, so svojím manželom, so svojou rodinou. A Martina bola tu, pod hviezdami, s týmto príjemným, atraktívnym mladým mužom, ktorý sa o ňu zjavne zaujímal.

"Áno," odpovedala nakoniec a vložila svoju ruku do jeho.

Antoine ju jemne pritiahol bližšie, jedna ruka na jej páse, druhá držiaca jej ruku. Bolo to príjemné, tancovať takto s niekým, cítiť teplo iného tela, bez komplikácií, bez viny.

"Je milé ťa spoznať, Martina," povedal ticho, takmer do jej ucha. "Si... iná než ostatné dievčatá, ktoré som tu stretol."

"Iná ako?" spýtala sa, hľadiac mu do očí.

"Úprimnejšia. Skutočnejšia," odpovedal po krátkom zamyslení. "Nie si tu len preto, aby si flirtovala s bohatými turistami alebo sa opaľovala na pláži. Máš v sebe hĺbku."

Martina sa začervenala, nezvyknutá na také priame komplimenty. "Ďakujem."

Tancovali ďalej v príjemnom tichu, len s hudbou a šumom mora ako kulisou. Martina sa pristihla pri tom, že myslí na Sophie, porovnávajúc ten pocit s tým, ktorý cítila teraz s Antoinom. Oba boli príjemné, ale tak odlišné. So Sophie to bolo intenzívne, vzrušujúce, ale aj bolestné a komplikované. S Antoinom to bolo jednoduché, príjemné, bez tlaku a očakávaní.

Keď pieseň skončila, Antoine ju nevpustil hneď. Namiesto toho sa na ňu díval, akoby zvažoval niečo dôležité.

"Môžem ťa pobozkať?" spýtal sa nakoniec.

Otázka ju prekvapila. Väčšina mužov by sa jednoducho naklonila a pobozkala ju. Ale Antoine sa pýtal, dával jej na výber, rešpektoval jej priestor.

"Áno," odpovedala po krátkom zaváhaní.

Ich bozk bol jemný, skúmavý, bez naliehavosti. Bol to pekný bozk, ale Martina sa pristihla pri tom, že ho porovnáva s bozkami, ktoré zdieľala so Sophie. Tie boli plné túžby, vášne, emócie. Tento bol... príjemný. Nič viac, nič menej.

Keď sa odtiahli, Antoine sa na ňu usmial. "To bolo milé."

"Áno, bolo," súhlasila, ale niečo v jej tóne možno prezrádzalo jej zmiešané pocity.

Antoine ju pozorne sledoval. "Ale?"

Martina pokrútila hlavou. "Žiadne ale. Len... je to komplikované."

"Niekto iný?" spýtal sa priamo, ale bez výčitky.

Martina zaváhala. Nemohla mu predsa povedať pravdu – že je zamilovaná do ženy, ktorá je navyše jej zamestnávateľkou a vydatou matkou troch detí. To by bolo príliš osobné, príliš riskantné.

"Niečo také," odpovedala vyhýbavo. "Prepáč."

Antoine sa usmial a stisol jej ruku. "Za čo sa ospravedlňuješ? Všetci máme komplikované životy. A ja som ťa len pozval na párty, nie na svadbu."

Jeho ľahký tón ju zasiahol priaznivo. "Vďaka za pochopenie."

"Hej, stále môžeme byť priatelia, nie?" pokračoval. "Nemusí to byť nič viac. Iba... ak by si niekedy potrebovala niekoho, s kým sa porozprávať, niekoho mimo tvoj zvyčajný život s Mercierovcami..."

"To by sa mi páčilo," priznala Martina. A myslela to úprimne. Skutočne potrebovala priateľa, niekoho mimo domu, niekoho, s kým by mohla jednoducho byť sama sebou bez toho, aby riešila city, ktoré mala k Sophie.

Zvyšok večera strávili rozhovormi pri ohni, spievaním s ostatnými a smiechom nad históriami, ktoré zdieľali Antoine-ovi priatelia. Bolo takmer polnoc, keď sa Martina rozhodla, že je čas ísť domov.

"Odprevadím ťa k autu," ponúkol sa Antoine.

Kráčali po piesku, stále teplom od denného slnka, hviezdna obloha nad nimi a šum mora ako ich zvuková kulisa.

"Bolo to fajn," povedala Martina. "Ďakujem, že si ma pozval."

"To ja ďakujem, že si prišla," odpovedal Antoine. "Rád som ťa spoznal, Martina. A myslel som to vážne – ak by si niekedy potrebovala priateľa..."

Vytiahol vizitku z vrecka a podal jej ju. "Tu je moje číslo. Zavolaj, kedykoľvek."

Martina prikývla a vzala si vizitku. "Ďakujem."

Keď dorazili k jej autu, Antoine sa naklonil a jemne ju pobozkal na líce. "Dávaj na seba pozor, Martina z Popradu. A možno sa ešte uvidíme."

"Možno," usmiala sa a nastúpila do auta.

Počas cesty domov premýšľala o večeri, o Antoinovi, o Sophie. Cítila sa zmätená, ako keby jej srdce ťahalo dvoma smermi naraz. Sophie bola blízka jej srdcu, bola to žena, ktorá ju fascinovala, priťahovala, ktorá v nej prebúdzala city, aké nikdy predtým necítila. Ale Sophie bola aj komplikácia, nemožnosť, bolesť čakajúca na to, aby sa stala skutočnou.

Antoine bol jednoduchší – milý, príťažlivý, slobodný. Niekto, s kým by mohla mať normálny vzťah bez skrývania, bez viny.

Keď dorazila domov, dom bol tichý a tmavý. Všetci už zrejme spali. Martina ticho vystúpila z auta a opatrne odomkla dvere, snažiac sa nerobiť hluk.

Keď vošla dnu, prekvapilo ju, že v obývacej izbe sa svietilo. A ešte viac ju prekvapilo, keď zistila, že tam sedí Sophie, s knihou v ruke, zjavne čakajúc na ňu.

"Sophie," vydýchla prekvapene. "Ešte nespíš?"

Sophie odložila knihu a pozrela sa na ňu s nevyčítateľným výrazom. "Chcela som sa uistiť, že si sa vrátila v poriadku."

Martina si sadla na gauč oproti nej, stále trochu prekvapená. "To je milé od teba. Nebolo treba, aby si na mňa čakala."

Sophie pokrčila ramenami, akoby to nebolo nič zvláštne. "Ako bola párty?"

"Bolo to... príjemné," odpovedala Martina po krátkom zaváhaní. "Antoine má milých priateľov. Boli sme na pláži, tancovali, rozprávali sa."

"To znie dobre," povedala Sophie, ale jej úsmev nevyzeral úplne úprimný. "A ten Antoine... je príjemný?"

Martina si všimla niečo v Sophiinom hlase – niečo, čo znelo takmer ako žiarlivosť. Bolo to zvláštne, ale zároveň trochu lichotivé.

"Je milý," odpovedala opatrne. "Priateľský. Pracuje pre konkurenčnú agentúru Etiennovej firmy. Pozná ho."

Sophie prikývla. "Áno, Etienne ho spomínal. Mladý, talentovaný. Vraj je veľmi populárny medzi klientmi."

"Viem si to predstaviť," usmiala sa Martina. "Má dar rečniť."

Sophie sa na ňu dlho pozerala, akoby chcela niečo povedať, ale nemohla nájsť správne slová. Nakoniec sa spýtala: "Uvidíš ho znovu?"

Otázka bola priama, takmer až príliš osobná, a Martina si nebola istá, ako má odpovedať. Pravdou bolo, že nevedela. Antoine bol príjemný, atraktívny, ale jej city k Sophie boli silnejšie, zložitejšie, hlbšie.

"Neviem," odpovedala úprimne. "Možno. Ako priateľa."

Sophie prikývla, a Martina si myslela, že videla v jej očiach záblesk úľavy. "Rozumiem."

Nastalo ticho, ale nebolo to nepríjemné ticho. Bolo to ticho plné nevypovedaných slov, nevyjadrených citov, nerealizovaných túžob.

"Mala by som ísť spať," povedala nakoniec Martina. "Je neskoro a zajtra je nedeľa. Mathieu určite vstane skoro."

Sophie sa usmiala, tentoraz úprimnejšie. "Áno, to určite. Ten chlapec nechápe koncept víkendu."

Martina vstala a zamierila k schodom. Keď prechádzala okolo Sophie, tá ju nečakane chytila za ruku. Ich oči sa stretli a na moment bol svet len o nich dvoch, o tom dotyku, o tom pohľade.

"Som rada, že si sa vrátila domov," povedala Sophie ticho.

Domov. To slovo znelo tak správne, tak pravdivo. Tento dom, táto rodina, táto žena – to bol jej domov, aspoň na tento rok. Možno navždy, vo svojom srdci.

"Aj ja som rada," odpovedala Martina a jemne stisla Sophiinu ruku, než ju pustila a vyšla hore schodmi do svojej izby.

Kapitola 9: Medzi dvoma svetmi

Nasledujúce týždne boli pre Martinu akoby žila v dvoch odlišných realitách. Na jednej strane bol jej každodenný život v dome Mercierovcov – rutina starostlivosti o deti, domáce povinnosti, a predovšetkým jej komplikovaný vzťah so Sophie. Na druhej strane bolo jej vznikajúce priateľstvo s Antoinom, ktorý jej ukázal inú stránku života na Azúrovom pobreží.

Antoine jej zavolal pár dní po párty na pláži a pozval ju na kávu. Martina dlho zvažovala, či má pozvanie prijať, ale nakoniec sa rozhodla, že priateľstvo s niekým mimo domu Mercierovcov by jej mohlo pomôcť získať trochu nadhľadu nad jej citmi k Sophie.

Stretli sa v malej kaviarni v centre Antibes, s výhľadom na prístav. Antoine bol rovnako šarmantný a priateľský ako na pláži, ale držal svoj sľub – správal sa k nej ako k priateľke, bez romantických alebo sexuálnych podtónov.

"Takže, ako to ide s rodinou?" spýtal sa, keď si sadli s kávou na terase.

"Dobre," odpovedala Martina. "Deti sú úžasné, hlavne Mathieu, robí veľké pokroky vo francúzštine."

"A čo rodičia? Etienne a Sophie?" Antoine bol vždy priamy, čo Martina oceňovala, aj keď to niekedy znamenalo nepohodlné otázky.

"Sú... zaneprázdnení," povedala vyhýbavo. "Etienne pracuje na nejakom veľkom projekte a Sophie má začiatok školského roka, takže je tiež často preč."

Antoine prikývol, akoby presne chápal situáciu. "Typické. Život na Azúrovom pobreží vyzerá ako sen – krásne počasie, more, luxus... Ale ľudia tu pracujú rovnako tvrdo ako kdekoľvek inde, možno ešte viac. Je to paradox."

"Presne!" súhlasila Martina, prekvapená, ako presne vystihol jej myšlienky. "Z vonku to vyzerá ako raj, ale v skutočnosti sa všetci naháňajú za niečím... Za úspechom, peniazmi, alebo len za tým, aby udržali svoj štýl života."

"A ty?" spýtal sa Antoine, uprene sa na ňu dívajúc. "Za čím sa naháňaš ty, Martina z Popradu?"

Otázka ju zaskočila. Za čím sa naháňala? Za skúsenosťami? Za láskou? Za sebou samou?

"Neviem," priznala úprimne. "Prišla som sem, aby som spoznala iný život, naučila sa lepšie francúzsky, možno našla smer pre svoju budúcnosť... Ale teraz už nie som si istá, čo chcem."

Antoine sa na ňu zadíval s porozumením. "To je v poriadku. Väčšina ľudí nevie, čo chce. Len predstierajú, že vedia."

Od toho dňa sa začali pravidelne stretávať – raz za týždeň, počas Martiniho voľna. Antoine ju bral na miesta, ktoré by inak nespoznala – malé rybárske dediny mimo turistických trás, skryté pláže, kde bývalo málo ľudí, miestne trhy, kde miestni predávali svoje výrobky.

Bolo to osviežujúce, vidieť inú stránku Azúrového pobrežia, niečo iné než luxusné vily a turistické atrakcie. A bolo príjemné mať niekoho, s kým mohla hovoriť otvorene, bez ohľadu na to, aké boli jej povinnosti alebo profesionálne vzťahy.

Antoine nikdy netlačil na romantickú stránku ich vzťahu. Rešpektoval jej zmätené pocity a nikdy sa nesťažoval na to, že boli len priatelia. Napriek tomu medzi nimi existovala istá chémia, niečo, čo obaja uznávali, ale nikdy nerozvíjali.

Zatiaľ doma, v dome Mercierovcov, sa veci medzi Martinou a Sophie stávali čoraz komplexnejšími. Po tej noci, keď čakala na Martinin návrat z párty, sa Sophie začala správať inak – bola viac uzavretá, formálnejšia, akoby sa snažila vybudovať múr medzi nimi. Ale boli momenty – letmé dotyky pri podávaní rannej kávy, dlhé pohľady cez stôl počas večere, tiché rozhovory, keď boli samy – ktoré naznačovali, že Sophie cíti rovnaké veci ako ona.

Jedného večera, keď Etienne opäť pracoval neskoro a deti už spali, našla Martina Sophie v kuchyni, ako sedí pri stole s pohárikom vína, hľadiac cez okno do tmy.

"Je všetko v poriadku?" spýtala sa Martina jemne, zastavujúc sa vo dverách.

Sophie sa otočila, prekvapená jej prítomnosťou. "Martina. Myslela som, že si v svojej izbe."

"Išla som si vziať vodu," vysvetlila Martina. "Nemôžem spať."

Sophie prikývla, akoby presne vedela, aké to je, nemôcť spať kvôli myšlienkam, ktoré sa krútia v hlave. "Chceš..." ukázala na fľašu vína na stole. "Je to dobré ročníkové z Provence."

Martina zaváhala len na moment, a potom prikývla. "Áno, prosím."

Sophie naliala víno do pohárika a podala jej ho. Martina si sadla oproti nej, cítiac, ako napätie v miestnosti rastie s každou sekundou. V slabom svetle kuchynskej lampy vyzerala Sophie unavená, ale stále krásna – s jemnými vrásky okolo očí, ktoré jej dodávali charakteru, s vlasmi jemne rozcuchanými, akoby si práve prešla rukou cez ne v geste frustrácie.

"Je Antoine dobrý človek?" spýtala sa zrazu Sophie, prekvapujúc Martinu priamosťou otázky.

Martina pomaly prikývla. "Myslím, že áno. Je milý, ohľaduplný, zaujímavý."

Sophie sa pozerala na svoje víno, krútiac pohár v ruke. "Tráviš s ním veľa času."

Nebola to otázka, ale Martina cítila potrebu odpovedať. "Sme priatelia. Ukazuje mi miesta, ktoré by som inak nenavštívila. Hovoríme spolu."

"O čom?" Sophie zdvihla pohľad, jej oči boli temné a nečitateľné.

Martina zaváhala. Čo mala povedať? Že často hovoria o nej, o Sophie? Že jej Antoine pomáha vyrovnať sa s citmi, ktoré k nej má? To by bolo príliš osobné, príliš riskantné.

"O všetkom možnom," odpovedala nakoniec. "O Francúzsku, o Slovensku, o cestovaní, o umení... O živote."

Sophie sa jemne usmiala, ale jej úsmev sa nedostal do jej očí. "To znie dobre. Som rada, že si našla priateľa. Zaslúžiš si to."

Bolo v jej hlase niečo, čo znelo ako rezignácia? Ako keby sa vzdávala niečoho, čo nikdy nemohla mať?

"Sophie," začala Martina, nevediac presne, čo chce povedať, len cítiac potrebu vyjasniť veci.

"Sophie," začala Martina, nevediac presne, čo chce povedať, len cítiac potrebu vyjasniť veci. "Antoine je dobrý priateľ, ale..."

"Nie, prosím," prerušila ju Sophie, zdvíhajúc ruku. "Nemusíš nič vysvetľovať. Je to tvoj osobný život. Nemám právo sa pýtať alebo komentovať."

"Ale ja chcem vysvetliť," trvala na svojom Martina, cítiac, ako jej srdce bije rýchlejšie. "Medzi mnou a Antoinom nie je nič romantické. Pravda je, že..." zaváhala, zbierajúc odvahu. "Nemôžem s ním byť tým spôsobom, pretože moje srdce je... už zaujaté."

Sophie sa na ňu dlho dívala, jej oči plné zmätku, nádeje a strachu. "Martina..."

"Viem, že je to nevhodné," pokračovala Martina. "Viem, že je to komplikované. Ale nemôžem predstierať, že necítim to, čo cítim. K tebe, Sophie."

Ticho, ktoré nasledovalo, bolo takmer ohlušujúce. Sophie zatvorila oči, akoby sa snažila zvládnuť príval emócií.

"Aj ja mám city k tebe," priznala nakoniec, jej hlas bol sotva hlasnejší než šepot. "Silnejšie, než by som mala. Ale som vydatá. Mám deti. Mám zodpovednosti."

"Rozumiem," prikývla Martina. "Neočakávam nič. Len... potrebovala som, aby si to vedela. Potrebovala som byť úprimná."

Sophie natiahla ruku cez stôl a dotkla sa Martininej. "Ďakujem ti za úprimnosť. Ale neviem, čo s tým mám robiť. Nemôžem jednoducho všetko hodiť za hlavu pre... pre pocit, ktorý možno ani nie je skutočný. Možno je to len fantázia, únik z monotónnosti môjho života."

"A čo ak nie je?" spýtala sa Martina ticho. "Čo ak je to niečo skutočné?"

Sophie pokrútila hlavou, v očiach mala slzy. "Neviem. Naozaj neviem."

V tej chvíli počuli zvuk kľúča v zámku vchodových dverí. Etienne sa vrátil z práce. Sophie rýchlo pustila Martininu ruku a utrela si oči.

"Mali by sme ísť spať," povedala, vstávajúc od stola. "Je neskoro."

Martina prikývla a tiež vstala. "Dobrú noc, Sophie."

"Dobrú noc, Martina," odpovedala Sophie, a na moment, len na krátky okamih, sa ich oči stretli s intenzitou, ktorá povedala viac než akékoľvek slová.

Potom Sophie odišla privítať svojho manžela a Martina zostala sama v kuchyni, cítiac sa zvláštne oslobodená a zároveň uväznená svojím priznaním.

*

Nasledujúce dni boli zvláštne. Sophie s ňou hovorila len o praktických veciach týkajúcich sa detí a domácnosti, vyhýbala sa byť s ňou osamote. Martina to chápala – Sophie potrebovala čas premyslieť si veci, spracovať svoje city. Ale bolelo to, toto náhle ochladenie, táto vzdialenosť.

Na druhej strane, jej stretnutia s Antoinom pokračovali. Nepovedala mu nič o svojom rozhovore so Sophie, ale musel vycítiť, že niečo nie je v poriadku, pretože bol k nej zvlášť pozorný a starostlivý.

"Chceš o tom hovoriť?" spýtal sa jedného dňa, keď sedeli v malom prístave, sledujúc lode plachtiac na modrom horizonte.

"Nie som si istá, či viem, ako to vysvetliť," odpovedala Martina po chvíli zvažovania. "Je to... komplikované."

Antoine prikývol a nepýtal sa ďalej. To bolo niečo, čo na ňom oceňovala – vedel, kedy netlačiť, kedy nechať priestor. Namiesto toho zmenil tému a začal rozprávať o plavbe, ktorú plánoval na koniec mesiaca.

"Mal by som k dispozícii malú jachtu priateľa. Nič luxusné, len malá plachetnica, ale dostatočná na plavbu pozdĺž pobrežia. Chcel by som ťa pozvať, ak by si mala záujem."

Martina sa naňho prekvapene pozrela. "Plavba na jachte? Nikdy som nič také nerobila."

Antoine sa usmial. "Práve preto by si to mala skúsiť. Je to úžasný pocit – sloboda, vietor, more... Nemyslieť na nič iné než na prítomný moment."

Znelo to lákavo – únik od komplexných emócií, od napätia v dome Mercierovcov, od bolestného ticha medzi ňou a Sophie.

"Rád by som šiel," odpovedala nakoniec. "Ale nemôžem sľúbiť, že budem mať čas. Závisí to od Mercierových rozvrhu."

"Samozrejme," prikývol Antoine. "Len mi daj vedieť. Plachetnica tam bude čakať."

Keď sa vrátila domov, bola prekvapená, keď našla Sophie samotnú v obývačke. Deti boli u kamarátov a Etienne bol opäť v práci.

"Martina," povedala Sophie, keď ju zbadala. "Môžeme sa porozprávať?"

Martinino srdce poskočilo. "Samozrejme."

Sophie ukázala na miesto vedľa seba na pohovke. Martina si sadla, zachovávajúc zdvorilú vzdialenosť.

"Chcela som sa ospravedlniť," začala Sophie. "Za to, ako som sa správala posledné dni. Nebolo to fér voči tebe."

"Nemusíš sa ospravedlňovať," pokrútila hlavou Martina. "Chápem to. Potrebovala si priestor."

Sophie prikývla. "Áno, potrebovala som čas premyslieť si veci. Premyslieť si, čo cítim, čo chcem."

"A?" spýtala sa Martina opatrne, bojac sa odpovede.

Sophie sa na ňu pozrela s výrazom, ktorý bol zmesou smútku a nehy. "Nemôžem opustiť svoju rodinu, Martina. Nemôžem riskovať to, čo sme s Etiennom budovali 15 rokov. Nemôžem ublížiť svojim deťom."

Martina cítila, ako jej srdce klesá, ale pokúsila sa to neukázať. "Rozumiem."

"Ale," pokračovala Sophie, chytajúc Martininu ruku, "nemôžem ani ignorovať to, čo cítim k tebe. Je to silnejšie než čokoľvek, čo som cítila veľmi dlhý čas. Je to... ako keby som sa znovu prebudila k životu."

"Čo to znamená?" spýtala sa Martina, nevediac, či má cítiť nádej alebo strach.

"Neviem," priznala Sophie úprimne. "Neviem, čo to znamená alebo kam to povedie. Viem len, že nemôžem predstierať, že to neexistuje."

Martina prikývla, cítiac zmiešané emócie. Na jednej strane bola šťastná, že Sophie priznala svoje city, na druhej strane vedela, že to robí všetko ešte komplikovanejším.

"Takže, čo teraz?" spýtala sa.

Sophie pokrčila ramenami, v očiach mala slzy. "Nemám odpovede, Martina. Len... Len viem, že ťa nechcem stratiť. Nechcem, aby si odišla."

"Neodídem," sľúbila Martina. "Som tu, Sophie. Ale musíme byť opatrné. Kvôli deťom, kvôli Etiennovi, kvôli nám."

Sophie prikývla a potom, akoby sa nemohla ovládať, sa naklonila a jemne pobozkala Martinu. Bol to krátky, takmer cudný bozk, ale plný citu a nádeje.

"Ďakujem ti," zašepkala Sophie, keď sa odtiahla. "Za trpezlivosť, za pochopenie."

"Vždy," odpovedala Martina, cítiac, ako jej srdce bije príliš rýchlo.

Ich rozhovor prerušil zvuk detských hlasov z vonku – dievčatá sa vracali z domu kamarátky. Sophie sa rýchlo postavila a upravila si vlasy, akoby sa bála, že je na nej vidieť, čo sa práve stalo.

"Budeme to riešiť postupne," povedala rýchlo. "Deň za dňom."

Martina prikývla a tiež vstala, pripravená privítať deti. "Deň za dňom."

A tak začali žiť v zvláštnom stave medzi priateľstvom a láskou, medzi zdržanlivosťou a túžbou. Boli to malé momenty – dotyk ruky pri podávaní rannej kávy, dlhé pohľady cez miestnosť, tiché rozhovory, keď boli samy – ktoré definovali ich vzťah. Žiadny z nich nebol dostačujúci, ale spolu vytvárali niečo, čo im obom dávalo silu pokračovať.

Medzitým Antoine zostával stálou súčasťou Martininho života. Ich priateľstvo sa prehlbovalo, hoci mu nikdy úplne neprezradila, čo sa dialo medzi ňou a Sophie. Antoine však bol intuitívny a zdalo sa, že vycítil, že jej srdce patrí niekomu inému.

"Kedy sa vrátiš na Slovensko?" spýtal sa jedného dňa, keď sedeli na malej promenáde v Saint-Jean-Cap-Ferrat, jednej z najkrajších častí pobrežia.

"Moja zmluva s Mercierovcami končí v júni," odpovedala Martina. "Takže ešte mám skoro deväť mesiacov."

Antoine prikývol a díval sa na more. "A potom? Vrátiš sa domov?"

Martina si povzdychla. Bola to otázka, ktorú si sama často kládla. Mala by sa vrátiť na Slovensko? Alebo zostať vo Francúzsku, blízko Sophie, aj keď vedela, že ich vzťah nemá skutočnú budúcnosť?

"Neviem," priznala. "Záleží na... rôznych veciach."

Antoine sa usmial, akoby presne rozumel, čo myslí tými "rôznymi vecami". "Ak sa rozhodneš zostať, mohol by som ti pomôcť nájsť prácu. V marketingu je vždy dopyt po ľuďoch, ktorí hovoria viacerými jazykmi."

Martina sa na neho prekvapene pozrela. "Naozaj by si to urobil?"

"Samozrejme," prikývol Antoine. "Si inteligentná, učíš sa rýchlo. A ja by som sa potešil, keby si zostala vo Francúzsku." Odmlčal sa a potom dodal tichšie: "Aj keby to nebolo pre mňa."

Jeho slová ju zasiahli hlbšie, než očakávala. Antoine vedel, že jej srdce patrí niekomu inému, a napriek tomu jej ponúkal pomoc, priateľstvo, možno dokonca viac, ak by to niekedy chcela.

"Ďakujem," povedala úprimne. "To veľa znamená."

V ďalších týždňoch sa Martina často pristihla pri tom, že premýšľa o budúcnosti, o tom, čo sa stane, keď jej zmluva s Mercierovcami skončí. Vedela, že by nemala dúfať, že Sophie opustí svoju rodinu kvôli nej. To by bolo sebecké a nereálne. Ale nedokázala si predstaviť, že by úplne odišla, že by už nikdy nevidela Sophie, Mathieua, dievčatá...

Jedného večera, keď deti už spali a Etienne bol na obchodnej ceste v Miláne, našla Martina Sophie v jej ateliéri. Bolo to prvýkrát od ich rozhovoru v kuchyni, čo ju tam videla. Sophie stála pred plátnom, so štetcom v ruke, maľujúc scénu z pláže. Vyzerala sústredená, pokojná, skoro šťastná.

"Maľuješ znovu," povedala Martina jemne, nechcejúc ju vyľakať.

Sophie sa otočila, prekvapená, ale potom sa usmiala. "Áno. Zistila som, že mi to chýba. Že to potrebujem."

Martina podišla bližšie a pozrela sa na obraz. Bol to západ slnka nad morom, s postavou stojacej ženy v diaľke, jej vlasy vejúce vo vetre. Bolo to jemné, melancholické, ale zároveň plné nádeje.

"Je to krásne," povedala úprimne.

Sophie sa usmiala, trochu neisto. "Ďakujem. Je to... terapia, myslím. Pomáha mi to triediť si myšlienky a pocity."

"A pomáha to?" spýtala sa Martina.

Sophie odložila štetec a otočila sa plne k nej. "Niektoré veci áno. Iné..." pokrčila ramenami. "Iné sú stále zmätené."

Martina prikývla, rozumejúc, čo Sophie myslela. Ich vzťah, ich city, ich budúcnosť – všetko to bolo tak neurčité, tak nejasné.

Sophie sa dívala na Martinu s výrazom, ktorý bol zmesou lásky a smútku.

"Etienne mi navrhol, aby sme obnovili našu zmluvu," povedala po chvíli. "Aby si zostala ďalší rok."

Martinu tá informácia prekvapila. "Naozaj?"

Sophie prikývla. "Áno. Povedal, že deti ťa milujú, najmä Mathieu, a že si najlepšia au-pair, akú sme kedy mali." Odmlčala sa a potom dodala tichšie: "A mal pravdu. Si."

"A čo si povedala ty?" spýtala sa Martina, nevediac, či je pripravená počuť odpoveď.

"Povedala som, že by sme sa ťa mali spýtať, či by si vôbec chcela zostať," odpovedala Sophie. "Že možno máš iné plány, iné sny."

Martina pristúpila bližšie k Sophie, cítiac, ako jej srdce bije rýchlejšie. "A čo by si chcela ty, Sophie?"

Sophie sa na ňu dlho dívala, jej oči boli plné emócií, ktoré sa snažila skrývať. "Ja? Ja by som chcela, aby si zostala. Aby som ťa mohla vidieť každý deň, počuť tvoj smiech, cítiť tvoju prítomnosť v dome..." Odmlčala sa a potom dodala tichšie: "Ale viem, že je to sebecké. Viem, že si mladá, že máš pred sebou celý život, toľko možností."

Martinino srdce takmer puklo láskou a bolesťou. "Nie je to sebecké, chcieť, aby som zostala. Je to... je to to, čo cítim aj ja."

Bez rozmýšľania, akoby to bolo najprirodznejšie na svete, Sophie natiahla ruku a dotkla sa Martininej tváre. "Naozaj?"

Martina prikývla, cítiac Sophiin dotyk ako teplo šíriace sa jej celým telom. "Áno. Ale máš pravdu, je to komplikované. Nemôžem zostať tu, v tomto dome, s tebou a Etiennom, a ďalej predstierať, že moje city k tebe sú len priateľské."

"Viem," povzdychla si Sophie. "Ani ja už neviem, ako dlho to dokážem skrývať."

Chvíľu stáli v tichu, strácajúc sa v očiach tej druhej, v citoch, ktoré ich spájali a zároveň trhali na kusy.

"Antoine mi ponúkol pomoc s hľadaním práce," povedala nakoniec Martina. "Ak by som sa rozhodla zostať vo Francúzsku."

Sophie zdvihla obočie, prekvapená. "Naozaj? To je... to je od neho veľmi milé."

"Je to dobrý človek," prikývla Martina. "A myslím, že tuší, že moje srdce patrí niekomu inému."

Sophie sa jemne usmiala. "A komu patrí tvoje srdce, Martina?"

"Myslím, že to vieš," zašepkala Martina, nakláňajúc sa bližšie.

Ich pery sa stretli v bozku, ktorý bol nežný a zároveň vášnivý, plný túžby, ktorú tak dlho potláčali. Martinino telo reagovalo inštinktívne – jej ruky sa obtočili okolo Sophiinho pásu, priťahujúc ju bližšie. Sophie vzdychla do bozku a vplietla prsty do Martininých vlasov.

Bolo to, akoby sa priehrada pretrhla – všetky tie city, túžby, sny, ktoré tak dlho zadržiavali, sa preliali cez ich vôľu byť rozumné, byť opatrné. Sophiine ruky sa presunuli na Martininu tvár, jej krk, jej ramená, akoby chcela preskúmať každý centimeter jej pokožky. Martinino dýchanie sa zrýchlilo, jej srdce bilo ako splašené.

"Sophie," zašepkala, keď sa ich pery na moment oddelili.

"Prosím," odpovedala Sophie, jej hlas bol plný naliehavosti. "Prosím, nechcem teraz premýšľať. Chcem len cítiť. Teba."

A potom ich odviedli ich city, ich túžba, ich potreba blízkosti k niečomu, čo obidve vedeli, že môže byť nezabudnuteľné, ale aj bolestne komplikované. Na mäkkej pohovke v ateliéri, pod slabým svetlom lampy, s morským vetrom šumiacim cez pootvorené okno, sa ich telá a duše spojili spôsobom, ktorý zmenili obidve navždy.

Potom ležali v tichosti, prepletené v objatí, s Martininovou hlavou odpočívajúcou na Sophiinom ramene. Nikto z nich nechcel prehovoriť, akoby sa báli, že slová by mohli rozboriť krehkú bublinu intimity a nežnosti, ktorú vytvorili.

Nakoniec prehovorila Sophie, jej hlas bol tichý a trochu rozochvený. "Ľutuješ to?"

Martina zdvihla hlavu, aby sa mohla pozrieť Sophie do očí. "Nie," odpovedala bez zaváhania. "Neľutujem ani sekundu. A ty?"

Sophie sa jemne usmiala a pobozkala ju na čelo. "Ani ja. Aj keď viem, že by som mala. Že by sme obe mali."

Martina natiahla ruku a jemne pohladila Sophie po líci. "Je to zložité, viem. Ale to, čo cítim k tebe... to nie je niečo, čo by som mohla ľutovať."

Zostali tak dlho do noci, rozprávajúc sa tichými hlasmi, zdieľajúc bozky a dotyky, odkrývajúc si navzájom svoje sny, obavy, túžby. Bolo to intímne spôsobom, ktorý presahoval fyzickú blízkosť - bolo to, akoby si zdieľali duše.

"Čo teraz?" spýtala sa nakoniec Martina, keď si uvedomila, že už musí byť hlboko po polnoci.

Sophie si povzdychla. "Neviem. Viem len, že ťa chcem vo svojom živote. Nejakým spôsobom."

"Aj ja chcem teba," odpovedala Martina. "Ale musíme byť opatrné. Kvôli deťom."

Sophie prikývla, v očiach mala slzy. "Áno, kvôli deťom. Nechcem im ublížiť. Sú... sú mojím životom."

"Rozumiem," povedala Martina a myslela to úprimne. Milovala tie deti skoro rovnako silno ako ich matka. "Budeme opatrné. A uvidíme, kam nás to zavedie."

Nakoniec sa museli oddeliť, vediac, že čím dlhšie zostanú spolu, tým ťažšie bude sa rozlúčiť. Sophie sa obliekla a pomohla Martine nájsť jej oblečenie, ktoré sa v zápale vášne roztrúsilo po celej miestnosti.

"Nemala by som sa vrátiť dnu prvá," povedala Sophie. "Ak by Etienne zavolal... Nechcela by som, aby sme boli obe preč z domu."

Martina prikývla a objala Sophie naposledy pred tým, než tá odišla. Stála ešte dlho v ateliéri, cítiac Sophiinu vôňu na svojej koži, jej dotyky na svojom tele, jej bozky na svojich perách.

Nasledujúce dni boli ako sen - krásny, ale neskutočný. Sophie a Martina pokračovali vo svojich bežných rolách - matka a au-pair, zamestnávateľka a zamestnankyňa - ale medzi nimi bolo niečo nové, niečo hlbšie. Nenápadné dotyky, tajné pohľady, tiché momenty ukradnuté uprostred rušného dňa.

Etienne, zdalo sa, nič netušil. Bol príliš zaneprázdnený svojou prácou, novými projektmi, stretnutiami s klientami. Bol dobrým otcom, keď bol doma, a zdvorilým, aj keď trochu neprítomným manželom. Martina sa často cítila vinná, keď s ním hovorila o bežných veciach, vediac, čo skrýva. Ale zároveň vedela, že to, čo cíti k Sophie, je skutočné a silné, niečo, čo nemôže ignorovať alebo potlačiť.

Deti, najmä Mathieu, boli šťastné, že Martina zostáva. Etienne oficiálne navrhol predĺženie jej zmluvy o ďalší rok, a ona prijala, vediac, že to znamená ďalší rok blízko Sophie.

"Som taký rád, že zostaneš!" vyhlásil Mathieu, keď mu oznámili novinu, a pevne ju objal. Martina cítila, ako jej srdce prekypuje láskou k tomuto malému chlapcovi, k jeho sestrám, k tejto rodine, ktorá sa stala jej vlastnou.

Medzitým jej priateľstvo s Antoinom pokračovalo. Snažila sa byť s ním úprimná, nakoľko to bolo možné, bez toho, aby prezradila detaily o jej vzťahu so Sophie.

"Zostávam ďalší rok," povedala mu pri jednom z ich stretnutí na káve.

Antoine sa na ňu pozrel s pochopením. "Kôli deťom? Alebo kvôli niekomu inému?"

Martina sa začervenala. Antoine bol príliš prenikavý, príliš vnímavý. "Je to komplikované."

"Väčšina dôležitých vecí v živote je," odpovedal s miernym úsmevom. "Ale som rád, že zostávaš. Francúzsko potrebuje viac ľudí ako ty."

"Ďakujem, Antoine," povedala Martina s úprimnou vďačnosťou. "Si skvelý priateľ."

"Snažím sa," zasmial sa. "A tá ponuka s pomocou pri hľadaní práce stále platí. Aj keď nie hneď teraz, možno neskôr, keď skončí tvoja zmluva."

Martina prikývla. Budúcnosť bola stále neistá, hmlistá. Čo sa stane po roku? Zostane so Sophie, aj keď vedela, že ich vzťah musí zostať skrytý? Alebo si nájde inú cestu, možno s Antoinovou pomocou, možno niekde inde vo Francúzsku, možno dokonca späť na Slovensku?

Ale pre teraz, pre tento moment, bola šťastná. Bola zamilovaná a milovaná. Mala rodinu, ktorú milovala, aj keď nie tradičným spôsobom. Mala priateľov, ktorí ju podporovali. Mala toto nádherné miesto, toto Azúrové pobrežie, ktoré sa stalo jej druhým domovom.

Kapitola 10: Letné dni, letné noci

Leto postupne prechádzalo do jesene, ale na Azúrovom pobreží to bolo len sotva badateľné. Dni boli stále teplé a slnečné, more bolo stále modré a pohostinné, a život v dome Mercierovcov pokračoval v svojom vlastnom rytme.

Deti sa vrátili do školy – Chloe do šiesteho ročníka, Louise do tretieho, a Mathieu do posledného ročníka materskej školy. Martina ich každé ráno vypravovala, pomáhala im s úlohami, počúvala ich denné príbehy. Chloe, ako najstaršia, začínala byť čoraz nezávislejšia, mala svoje kamarátky, svoje záujmy, svoje malé tajomstvá. Louise bola stále tou živou, zvedavou dievčinou, ktorá milovala rozprávky a hry. A Mathieu... Mathieu bol čoraz istejší, čoraz šikovnejší, robil pokroky, ktoré tešili všetkých okolo neho.

Sophie a Martina sa naučili fungovať v tejto zvláštnej dvojitej realite – verejne boli priateľky, profesionálky, v súkromí, keď mali tie vzácne momenty osamote, boli milenky, dôverníčky, partnerky. Nebolo to ideálne – často uplynuli dni, niekedy aj týždne, kedy nemali šancu na skutočnú intimitu. Ale boli spolu, pod jednou strechou, a to bolo viac, než sa mnohé páry v ich situácii mohli nádejať.

Etienne zostával stále nevedomý. Bol čoraz viac ponorený do svojej práce, jeho firma expandovala a on trávil dlhé hodiny v kancelárii alebo na cestách. Sophie sa s ním snažila udržiavať zdanlivú normalitu ich manželstva, ale bolo čoraz jasnejšie, že medzi nimi zostal len rešpekt a spoločná zodpovednosť za rodinu, nie skutočná vášeň alebo hlboká náklonnosť.

Antoine sa stal pre Martinu akousi kotvou mimo domu Mercierovcov. S ním mohla byť sama sebou, bez predstierania, bez skrývania. Aj keď mu nikdy úplne nepovedala o jej vzťahu so Sophie, zdalo sa, že intuitívne vedel, alebo aspoň tušil.

Jedného dňa, keď sa prechádzali po pobreží, sa jej priamo spýtal: "Je to Sophie, však?"

Martina zastala, prekvapená jeho priamosťou. "Čo tým myslíš?"

Antoine sa jemne usmial. "Ten niekto, komu patrí tvoje srdce. Je to Sophie, nie?"

Martina chvíľu mlčala, zvažujúc, či má zaprieť pravdu alebo ju priznať. Nakoniec sa rozhodla pre úprimnosť – Antoine si to zaslúžil.

"Áno," odpovedala ticho. "Je to ona."

Antoine prikývol, ako keby to potvrdzovalo niečo, čo už dávno vedel. "Myslel som si to. Videl som, ako sa na seba pozeráte, keď si myslíte, že vás nikto nesleduje."

"Ty si nás videl?" spýtala sa Martina, cítiac náhly strach. Ak to videl Antoine, kto ďalší to mohol vidieť? Etienne? Deti?

"Ďakujem, Antoine," povedala Martina s úprimnou vďačnosťou. "Si skvelý priateľ."

"Snažím sa," zasmial sa. "A tá ponuka s pomocou pri hľadaní práce stále platí. Aj keď nie hneď teraz, možno neskôr, keď skončí tvoja zmluva."

Martina prikývla. Budúcnosť bola stále neistá, hmlistá. Čo sa stane po roku? Zostane so Sophie, aj keď vedela, že ich vzťah musí zostať skrytý? Alebo si nájde inú cestu, možno s Antoinovou pomocou, možno niekde inde vo Francúzsku, možno dokonca späť na Slovensku?

Ale pre teraz, pre tento moment, bola šťastná. Bola zamilovaná a milovaná. Mala rodinu, ktorú milovala, aj keď nie tradičným spôsobom. Mala priateľov, ktorí ju podporovali. Mala toto nádherné miesto, toto Azúrové pobrežie, ktoré sa stalo jej druhým domovom.

Kapitola 10: Letné dni, letné noci

Leto postupne prechádzalo do jesene, ale na Azúrovom pobreží to bolo len sotva badateľné. Dni boli stále teplé a slnečné, more bolo stále modré a pohostinné, a život v dome Mercierovcov pokračoval v svojom vlastnom rytme.

Deti sa vrátili do školy – Chloe do šiesteho ročníka, Louise do tretieho, a Mathieu do posledného ročníka materskej školy. Martina ich každé ráno vypravovala, pomáhala im s úlohami, počúvala ich denné príbehy. Chloe, ako najstaršia, začínala byť čoraz nezávislejšia, mala svoje kamarátky, svoje záujmy, svoje malé tajomstvá. Louise bola stále tou živou, zvedavou dievčinou, ktorá milovala rozprávky a hry. A Mathieu... Mathieu bol čoraz istejší, čoraz šikovnejší, robil pokroky, ktoré tešili všetkých okolo neho.

Sophie a Martina sa naučili fungovať v tejto zvláštnej dvojitej realite – verejne boli priateľky, profesionálky, v súkromí, keď mali tie vzácne momenty osamote, boli milenky, dôverníčky, partnerky. Nebolo to ideálne – často uplynuli dni, niekedy aj týždne, kedy nemali šancu na skutočnú intimitu. Ale boli spolu, pod jednou strechou, a to bolo viac, než sa mnohé páry v ich situácii mohli nádejať.

Etienne zostával stále nevedomý. Bol čoraz viac ponorený do svojej práce, jeho firma expandovala a on trávil dlhé hodiny v kancelárii alebo na cestách. Sophie sa s ním snažila udržiavať zdanlivú normalitu ich manželstva, ale bolo čoraz jasnejšie, že medzi nimi zostal len rešpekt a spoločná zodpovednosť za rodinu, nie skutočná vášeň alebo hlboká náklonnosť.

Antoine sa stal pre Martinu akousi kotvou mimo domu Mercierovcov. S ním mohla byť sama sebou, bez predstierania, bez skrývania. Aj keď mu nikdy úplne nepovedala o jej vzťahu so Sophie, zdalo sa, že intuitívne vedel, alebo aspoň tušil.

Jedného dňa, keď sa prechádzali po pobreží, sa jej priamo spýtal: "Je to Sophie, však?"

Martina zastala, prekvapená jeho priamosťou. "Čo tým myslíš?"

Antoine sa jemne usmial. "Ten niekto, komu patrí tvoje srdce. Je to Sophie, nie?"

Martina chvíľu mlčala, zvažujúc, či má zaprieť pravdu alebo ju priznať. Nakoniec sa rozhodla pre úprimnosť – Antoine si to zaslúžil.

"Áno," odpovedala ticho. "Je to ona."

Antoine prikývol, ako keby to potvrdzovalo niečo, čo už dávno vedel. "Myslel som si to. Videl som, ako sa na seba pozeráte, keď si myslíte, že vás nikto nesleduje."

"Ty si nás videl?" spýtala sa Martina, cítiac náhly strach. Ak to videl Antoine, kto ďalší to mohol vidieť? Etienne? Deti?

"Nie priamo," upokojil ju Antoine. "Len... viem, ako vyzerá láska. A vy dve... je to dosť zrejmé, keď viete, na čo sa pozerať."

Martina si sadla na neďaleký kameň, zrazu sa cítila unavená. "Je to šialené, však? Zamilovať sa do vydatej ženy, do matky troch detí, do svojej zamestnávateľky..."

Antoine si sadol vedľa nej a chytil ju za ruku v geste priateľstva a podpory. "Láska nefunguje podľa logiky alebo pravidiel, Martina. Prichádza, kedy chce a ako chce. Nemôžeš ju riadiť alebo predpovedať."

"Ale čo s tým mám robiť?" spýtala sa, viac samu seba než jeho. "Viem, že Sophie nikdy neodíde od svojej rodiny. A nemala by. Deti ju potrebujú. Etienne ju potrebuje. A ja nechcem byť tá, kvôli ktorej sa rodina rozpadne."

Antoine dlho mlčal, hľadiac na more. "Nemám odpovede, Martina," povedal nakoniec. "Nikto nemá. Ale čo viem je, že život je krátky a vzácny. A že srdce si vždy nájde svoju cestu, bez ohľadu na prekážky."

Jeho slová boli úprimné a hlboké, a Martina sa v nich cítila trochu menej stratená. "Ďakujem, Antoine. Za pochopenie. Za to, že ma neodsuzuješ."

"Nikdy by som ťa neodsúdil za to, že miluješ," odpovedal s úsmevom. "To by bolo ako odsúdiť slnko za to, že svieti."

*

Jedného jesenného večera, keď deti už spali a Etienne bol opäť na služobnej ceste v Londýne, sa Sophie a Martina rozhodli ísť na prechádzku po pláži. Bola to jedna z tých vzácnych príležitostí, kedy mohli byť sami, bez obáv, že ich niekto uvidí.

Pláž bola opustená, tichá, osvetlená len mesiacom a vzdialenými svetlami mesta. Kráčali bosé po vlhkom piesku, držiac sa za ruky, vdychujúc slaný morský vzduch.

"Aké to bude, keď skončí moja zmluva?" spýtala sa Martina, vyjadrujúc nahlas obavy, ktoré ju trápili už dlho. "Čo bude s nami?"

Sophie stisla jej ruku. "Neviem, Martina. Chcela by som ti dať jasnú odpoveď, ale nemám ju."

"Myslíš, že by som mala odísť?" pokračovala Martina. "Nájsť si inú prácu, iné miesto? Nechať ťa žiť tvoj život s tvojou rodinou, bez... bez komplikácií, ktoré spôsobujem?"

Sophie zastala a otočila Martinu tvárou k sebe. "Nie, to nie. Nikdy si nemysli, že si komplikácia. Si... si to najkrajšie, čo sa mi stalo za veľmi dlhý čas. Si svetlo v mojom živote, Martina."

"Ale je to neudržateľné, nie?" naliehala Martina. "Nemôžeme takto pokračovať navždy – skrývať sa, pretvarovať sa, kradnúť si momenty... To nie je život, Sophie."

Sophie sa na ňu dlho dívala, v jej očiach sa odrážalo mesačné svetlo a niečo ako rozhodnutie. "Vieš, čo som si uvedomila v posledných mesiacoch?" spýtala sa ticho. "Že som príliš dlho žila život, ktorý som si myslela, že by som mala žiť, namiesto života, ktorý skutočne chcem."

Martinino srdce poskočilo. "Čo tým myslíš?"

"Myslím tým, že som unavená z predstierania. Z kompromisov. Z obetí." Odmlčala sa a potom dodala: "Rozprávala som s Etiennom."

Martinu zachvátil strach. "Čo si mu povedala?"

"Nie o nás," upokojila ju Sophie. "Ešte nie. Ale povedala som mu, že nie som šťastná. Že si myslím, že ani on nie je. Že možno... možno by sme mali uvažovať o oddelenej budúcnosti."

Martina bola šokovaná. "A čo na to povedal?"

Sophie si povzdychla a pozrela na more. "Nebol prekvapený. Myslím, že to vedel už dlho, len sme o tom nehovorili. Obaja sme sa príliš sústredili na deti, na prácu, na každodenný život. Zabudli sme na seba, jeden na druhého."

"Myslí si, že za tým je niekto iný?" spýtala sa Martina opatrne.

"Nepýtal sa. A ja som mu to nepovedala," odpovedala Sophie. "Toto nie je o tebe, Martina. Je to o mne, o nás dvoch s Etiennom. O tom, čo sme stratili cestou."

Martina prikývla, snažiac sa spracovať to, čo práve počula. "Takže... čo teraz?"

"Teraz budeme pokračovať deň po dni," povedala Sophie. "Neviem, kam to povedie. Neviem, či sme s Etiennom schopní nájsť cestu späť k sebe, alebo či je lepšie sa rozísť. Ale viem, že už nemôžem žiť v lži."

Objali sa tam, na pláži, pod hviezdnatou oblohou, obklopené zvukom vĺn. Bolo to objatie plné nádeje aj strachu, radosti aj smútku. Žiadna z nich nevedela, čo prinesie budúcnosť, ale zdieľali tento moment, túto noc, túto lásku.

*

V nasledujúcich týždňoch sa medzi Sophie a Etiennom niečo zmenilo. Nebolo to dramatické alebo okamžite viditeľné, ale Martina to cítila. Viac spolu hovorili – naozaj hovorili, nie len o praktických veciach týkajúcich sa detí a domácnosti. Niekedy sa ich rozhovory ťahali do noci, po tom, čo deti zaspali. Inokedy sa jednoducho sedeli v tichosti na terase, každý so svojimi myšlienkami.

Martina sa snažila dať im priestor, zostať v úzadí. Aj keď jej srdce túžilo po Sophie, vedela, že musí nechať veci vyplynúť prirodzene. Sophie a Etienne mali spoločnú históriu, deti, život. Nemohli to jednoducho hodiť za hlavu, bez ohľadu na to, aké silné boli jej city, alebo city Sophie k nej.

Jedného dňa, keď boli deti v škole, ju Etienne prekvapil, keď ju požiadal o rozhovor vo svojej pracovni. Martinino srdce začalo biť ako splašené – vedel niečo? Dali ich niekto dohromady so Sophie?

"Martina," začal Etienne, keď si sadla oproti nemu za jeho veľký stôl. "Chcel som sa s tebou porozprávať o niečom dôležitom."

"Samozrejme," odpovedala, snažiac sa, aby jej hlas znel pokojne.

Etienne sa na ňu dlho díval, akoby hľadal správne slová. "Sophie a ja prechádzame... zložitým obdobím," povedal nakoniec. "Myslím, že si to mohla všimnúť."

Martina prikývla, neschopná prehovoriť.

"Nechcem ťa zaťažovať detailmi," pokračoval Etienne. "Ale chcem, aby si vedela, že čokoľvek sa medzi nami stane, Mercierovci sú stále tvoja rodina. Tvoja zmluva je bezpečná, tvoje miesto v tomto dome je isté. Deti ťa potrebujú. My ťa potrebujeme."

Martina cítila, ako sa jej oči plnia slzami. "Ďakujem, Etienne. To... to veľa znamená."

Etienne sa jemne usmial. "Si súčasťou našej rodiny, Martina. A vždy budeš, bez ohľadu na to, čo sa stane."

Keď opustila jeho pracovňu, cítila zmiešané emócie. Na jednej strane bola vďačná za jeho slová, za jeho uistenie. Na druhej strane sa cítila vinná – vedel Etienne o nej a Sophie? Tušil niečo? Alebo to bola len náhoda, že jej poskytol toto uistenie práve teraz?

*

Blížili sa Vianoce a v dome vládla zvláštna melanchólia zmiešaná s očakávaním. Deti boli nadšené z blížiacich sa sviatkov, zdobili dom, písali listy Santa Clausovi, piekli koláčiky. Ale medzi dospelými bolo cítiť napätie, neistotu ohľadom budúcnosti.

Sophie a Etienne sa rozhodli, že Vianoce strávia spolu ako rodina, bez ohľadu na ich osobné problémy. Bolo to kvôli deťom, aby si užili sviatky v pokoji a radosti, bez rušivých zmien.

Martina mala letieť na Slovensko, aby strávila sviatky so svojou vlastnou rodinou. Bolo to dohodnuté už dávno, ale teraz, keď sa blížil deň jej odletu, zistila, že sa jej nechce odísť. Nie len kvôli Sophie, ale kvôli celej rodine Mercierovcov.

"Budeme ťa tu veľmi chýbať, Martina," povedal Mathieu, keď jej pomáhal baliť kufor. Sedel na jej posteli, držiac v ruke svojho obľúbeného plyšového medveďa. "Kto mi bude čítať rozprávky pred spaním?"

Martina sa usmiala a sadla si vedľa neho. "Tvoja mamička ti bude čítať. A budú to len dva týždne, Mathieu. Vrátim sa rýchlejšie, než si stihneš uvedomiť, že som preč."

Mathieu prikývol, ale vyzeral smutne. "Sľubuješ, že sa vrátiš?"

Jeho otázka ju zasiahla hlbšie, než by čakala. "Samozrejme, že sa vrátim. Sľubujem."

Večer pred jej odletom sa Sophie vkradla do jej izby. Deti už spali a Etienne pracoval vo svojej pracovni, ako zvyčajne.

"Nemala by som tu byť," povedala Sophie, keď zatvorila dvere. "Ale nemohla som ťa nechať odísť bez... bez rozlúčky."

Martina položila posledné veci do kufra a otočila sa k nej. "Budem preč len dva týždne."

"Viem," prikývla Sophie, pristupujúc k nej. "Ale bude to najdlhších štrnásť dní môjho života."

Objali sa, držiac sa navzájom, akoby sa chceli naposledy dotknúť pred dlhým odlúčením. Martina cítila Sophiine srdce biť proti svojmu, jej dych na svojom krku, jej vôňu, ktorá bola taká známa, taká milovaná.

"Chcem, aby si niečo vedela," zašepkala Sophie do jej ucha. "Rozhodla som sa. Po Novom roku poviem Etiennovi o nás."

Martina sa odtiahla, aby sa jej mohla pozrieť do očí. "Si si istá?"

Sophie prikývla, jej oči boli plné odhodlania aj strachu. "Áno. Už nemôžeme takto ďalej žiť. V lži, v skrývaní. Nie je to fér voči nikomu – nie voči nám, nie voči Etiennovi, nie voči deťom."

"Ako myslíš, že to prijme?" spýtala sa Martina.

"Úprimne, netuším," priznala Sophie. "Myslím, že už tuší, že v mojom živote je niekto iný. Ale teba... to nečaká. Bude to šok."

Martina prikývla, cítiac úzkosť aj úľavu z Sophiiných slov. "Čo bude potom? Čo bude s nami? S deťmi?"

"Neviem presne," odpovedala Sophie. "Ale viem, že ťa milujem, Martina. A že chcem s tebou byť. Otvorene, bez skrývania. Nejako to vyriešime, sľubujem."

Ich bozk bol plný túžby aj smútku, prísľubu aj neistoty. Bol to bozk na rozlúčku, ale aj na nový začiatok, na budúcnosť, ktorá bola stále zahalená hmlou, ale už nie takou hustou ako predtým.

*

Návrat domov bol pre Martinu zvláštny zážitok. Poprad sa jej zdal menší, tichší, iný než si ho pamätala. Rodina ju privítala s otvorenou náručou – rodičia, mladšia sestra, starí rodičia, všetci boli nadšení, že ju vidia, počúvajúc jej príbehy o živote vo Francúzsku, o deťoch, o Azúrovom pobreží.

Ale nepovedala im všetko. Nepovedala im o Sophie, o ich vzťahu, o svojich zmätených pocitoch. Bola to časť jej života, ktorú si zatiaľ nechávala pre seba, neschopná ju zdieľať, dokonca aj s tými najbližšími.

Stretla sa aj so starými priateľmi, ktorí sa zdali byť takmer nezmenení, akoby sa čas v Poprade zastavil počas jej neprítomnosti. Chodili do tých istých kaviarní, rozprávali o tých istých ľuďoch, snívali o tých istých veciach. Martina si uvedomila, ako veľmi sa zmenila za ten necelý rok vo Francúzsku – akoby žila niekoľko rokov v jednom.

"Vyzeráš inak," povedala jej najlepšia priateľka Sandra, keď sedeli v ich obľúbenej kaviarni. "Nie len zvonku, ale... vnútorne. Vyzeráš, akoby si našla niečo, čo si hľadala."

Martina sa usmiala, trochu smutne. "Alebo niekoho."

Sandrine oči sa rozšírili. "Vážne? Kto je to? Povedz, že to nie je ženatý otec tých detí!"

"Nie!" zasmiala sa Martina. "To určite nie."

"Tak kto?" naliehala Sandra. "Nejaký horúci Francúz s jachtou?"

Martina na moment zaváhala. Mohla by to povedať, mohla by zdieľať svoje tajomstvo s niekým, kto bol tak ďaleko od jej francúzskeho života, s niekým, kto by možno rozumel.

"Je to... komplikované," povedala nakoniec. "Ale áno, je tam niekto. Niekto špeciálny."

Sandra sa na ňu dlho dívala. "Nepovedala si všetko, však? Je v tom niečo viac."

Martina pokrčila ramenami. "Možno. Ale na tom teraz nezáleží. Je to niečo, čo musím vyriešiť sama."

Vianoce prišli a odišli, naplnené tradíciami, jedlom, darčekmi, návštevami. Martina sa snažila užiť si čas s rodinou, ale jej myšlienky boli často vo Francúzsku, s Sophie, s deťmi. Textovali si každý deň – krátke správy, fotky, vyznania lásky skryté za zdanlivo nevinnými slovami.

Keď nastal deň jej návratu, cítila zvláštnu zmes smútku z lúčenia sa s rodinou a nadšenia z návratu do svojho druhého domova. Bol to pocit, ktorý, ako tušila, ju bude sprevádzať po zvyšok života – byť vždy trochu rozdelená medzi dva svety, dve kultúry, dva domovy.

Let späť na Azúrové pobrežie bol pokojný, bez turbulencií, dávajúc jej čas premýšľať o tom, čo ju čaká. Sophie sľúbila, že povie Etiennovi pravdu. Ale čo to bude znamenať pre nich, pre deti, pre jej miesto v rodine Mercierovcov?

Keď pristála v Nice, bola prekvapená, keď na letisku zbadala Mathieua s ručne vyrobenou tabuľkou s jej menom, držiaceho Sophie za ruku. Chýbali Chloe, Louise aj Etienne.

"Martina!" vykríkol Mathieu, keď ju zbadal, a bežal k nej, aby ju objal. "Vrátila si sa!"

Martina sa smiala, objímajúc ho. "Samozrejme, že som sa vrátila. Sľúbila som to, pamätáš?"

Sophie podišla k nej, jej tvár bola bledšia než zvyčajne, v očiach mala niečo, čo vyzeralo ako strach zmiešaný s úľavou. "Vitaj doma, Martina," povedala ticho.

"Ďakujem," odpovedala Martina, cítiac nepokoj. "Kde sú dievčatá? A Etienne?"

Sophie sa pozrela na Mathieua, ktorý ťahal Martininu ruku, chcejúc jej ukázať kresbu, ktorú pre ňu urobil. "Poviem ti v aute," povedala ticho.

Keď mali batožinu a Mathieu bol bezpečne pripútaný na zadnom sedadle auta, zaneprázdnený svojou novou hračkou, ktorú dostal na Vianoce, Sophie sa otočila k Martine.

"Stal sa... došlo k rozhovoru," povedala, jej hlas bol napätý. "Etienne... on..." odmlčala sa, hľadajúc správne slová. "Našiel niečo. Naše správy, na mojom telefóne. Čakal, kým sa vrátiš."

Martinino srdce sa takmer zastavilo. "Vie to? Vie o nás?"

Sophie prikývla, jej oči boli plné sĺz. "Áno. A nie je... nie je to dobré, Martina. Nie je vôbec dobré."

"Čo sa stalo?" spýtala sa Martina, cítiac, ako ju zaplavuje strach. "Sú deti v poriadku?"

"Deti sú v poriadku," uistila ju Sophie rýchlo. "Dievčatá sú u mojej matky. Etienne je... odišiel včera večer. Povedal, že potrebuje čas premyslieť si veci. Že sa nemôže vrátiť domov, kým... kým budeš tam ty."

Tie slová udreli Martinu ako kladivo. "Sophie, ja... ak chceš, aby som odišla, ja..."

"Nie," prerušila ju Sophie, uchopiac jej ruku. "To nie je riešenie. Utekanie nikdy nie je riešenie. Musíme sa tomu postaviť. Spolu."

Cesta domov bola tichá, prerušovaná len Mathieuovými občasnými komentármi o hračke alebo o tom, čo videl z okna. Martina sa snažila odpovedať s entuziazmom, ale jej myseľ bola príliš zaneprázdnená tým, čo sa dialo medzi dospelými.

Keď dorazili do domu, Sophie zavolala svoju matku, aby sa opýtala na dievčatá. Z rozhovoru Martina pochopila, že zostanú u babičky ešte jednu noc, čo jej dávalo trochu času pripraviť sa na stretnutie s nimi.

"Čo im povedali?" spýtala sa, keď Sophie položila telefón.

"Zatiaľ len to, že ocko musel ísť na pracovnú cestu a že babička ich vezme do zábavného parku," odpovedala Sophie. "Ale budeme im musieť povedať pravdu. Aspoň časť pravdy. Zaslúžia si to."

Mathieu, unavený z dlhého dňa, išiel skoro spať. Martina mu čítala rozprávku, ako vždy, snažiac sa, aby jej hlas znel normálne, aby necítil jej nepokoj.

Keď konečne zaspal, vrátila sa do obývačky, kde Sophie sedela s pohárom vína, hľadiac do prázdna.

"Ako sa to stalo?" spýtala sa Martina, sadajúc si vedľa nej.

Sophie si povzdychla. "Bol to Jeho telefón... Zazvonilo mu, keď bol v sprche, tak som ho zdvihla. A potom... zvedavosť, myslím. Prešiel cez naše správy. Videl... videl všetko."

"A čo urobil?" Martina sa bála odpovede.

"Bol..." Sophie zatvorila oči, akoby znovu prežívala ten moment. "Bol taký nahnevaný, Martina. Nikdy som ho takého nevidela. Kričal, plakal, rozbil vázu... Povedal, že som ho zradila, že sme ho obe zradili. Že si nás zobral do svojho domu, dôveroval nám, a my..." Jej hlas sa zlomil.

Martina ju objala, cítiac, ako sa Sophie trasie v jej náručí. "Je mi to tak ľúto," šepkala. "Toto som nikdy nechcela."

"Ani ja," odpovedala Sophie. "Nikdy som nechcela ublížiť Etiennovi. Je to dobrý človek, dobrý otec. Nezaslúžil si to."

Sedeli tak dlho, držiac sa navzájom, plačúc za bolesť, ktorú spôsobili, za lož, ktorá sa odhalila tým najhorším možným spôsobom.

"Čo budeme robiť teraz?" spýtala sa nakoniec Martina.

Sophie sa odtiahla a pozrela sa jej do očí. "Teraz budeme čeliť následkom. Budeme úprimné – k Etiennovi, k deťom, k sebe navzájom. Nie je iná cesta."

Martina prikývla, vediac, že Sophie má pravdu. Ale v hĺbke duše sa bála – bála sa, že možno stratí všetko, čo si vybudovala za posledný rok. Deti, ktoré milovala. Dom, ktorý sa stal jej domovom. A možno, v najhoršom prípade, aj Sophie.

V tú noc spali oddelene – Martina vo svojej izbe, Sophie v spálni, ktorú zdieľala s Etiennom. Bolo to, akoby obidve potrebovali priestor, čas premyslieť si veci, pripraviť sa na to, čo príde.

Ráno ich prebudil zvonček. Keď Sophie otvorila dvere, stál tam Etienne. Vyzeral unavene, akoby nespal celú noc, ale jeho pohľad bol pokojný, sústredený.

"Musíme sa porozprávať," povedal. "Všetci traja."

Sophie prikývla a pozvala ho dnu. Martina nervózne stála na vrchu schodov, neistá, či má zostúpiť alebo ostať mimo dohľadu.

"Martina," zavolal Etienne, keď ju zbadal. "Poď dolu, prosím. Toto sa týka aj teba."

Sedeli v obývacej izbe, traja dospelí uprostred rodinnej krízy. Etienne vyzeral prepadnuto, s kruhmi pod očami a neoholenou tvárou, ale jeho hlas bol pokojný, keď začal hovoriť.

"Premýšľal som celú noc," povedal. "O nás, o rodine, o tom, čo sa stalo."

Sophie a Martina sedeli v tichosti, čakajúc na to, čo povie ďalej.

"Nikdy som nechcel, aby to skončilo takto," pokračoval Etienne. "Stále si myslím, že ste ma obe oklamali, zradili. A bude trvať dlho, kým to dokážem odpustiť, ak vôbec." Pozrel sa na Sophie. "Ale zároveň viem, že naše manželstvo nebolo... spokojné, už dávno. Možno obaja nesieme časť viny."

Sophie prikývla, slzy jej stekali po lícach. "Mrzí ma to, Etienne. Nikdy som nechcela, aby sa to stalo takto."

Etienne sa potom otočil k Martine. "Nikdy by som nečakal, že sa to stane s tebou, Martina. Veril som ti, prijal som ťa do našej rodiny..."

"Viem, a je mi to nesmierne ľúto," povedala Martina, cítiac, ako sa jej hrdlo zviera od potláčaných sĺz. "Neviem, čo povedať, len... prepáč."

"Je príliš neskoro na prepáčenie," povedal Etienne, ale bez hnevu. "Teraz musíme myslieť na deti. Rozhodol som sa, že sa nevrátim domov, aspoň nie na nejaký čas. Prenajal som si byt v meste. Budem sa naďalej podieľať na výchove detí, budem ich vídat, samozrejme. Ale nemôžem... nemôžem tu zostať. Nie teraz."

Sophie prikývla, akoby to očakávala. "Rozumiem."

"Chcem, aby si bola šťastná, Sophie," pokračoval Etienne, jeho hlas bol teraz jemnejší. "Vždy som to chcel. A ak to znamená..." pozrel sa na Martinu, "...ak to znamená, že nebudeš so mnou, akceptujem to. Ale deti musia byť na prvom mieste. Vždy."

"Samozrejme," súhlasila Sophie okamžite. "Deti sú všetko, čo máme."

Etienne sa potom znovu otočil k Martine. "Čo sa týka teba, Martina... neviem, či môžeš zostať našou au-pair. Nie som si istý, či to bude... vhodné."

"Rozumiem," povedala Martina, cítiac, ako jej srdce klesá. "Môžem odísť, ak to pomôže."

"Nie," ozvala sa Sophie rázne. "Deti ťa milujú, Martina. Najmä Mathieu. Bolo by to ešte väčšie trauma pre ne, keby stratili naraz otca aj teba. Ak... ak by si bola ochotná zostať, aspoň kým nájdeme iné riešenie..."

Etienne chvíľu mlčal, zvažujúc túto možnosť. "Možno máš pravdu," povedal nakoniec. "Ale bude to závisieť od toho, ako to deti prijmú."

Ďalšia hodina bola naplnená ťažkým, ale potrebným rozhovorom o praktických aspektoch ich novej situácie – kedy a ako povedať deťom, finančné záležitosti, rozdelenie času s deťmi. Bolo to bolestivé, ale zároveň oslobodzujúce, konečne hovoriť otvorene, bez pretvárky.

Keď Etienne odišiel, Sophie a Martina zostali sedieť v tichu, spracovávajúc všetko, čo sa práve stalo.

"Myslíš, že sme spravili správnu vec?" spýtala sa nakoniec Martina.

Sophie vzala jej ruku do svojej. "Nemyslím si, že existovala 'správna vec', Martina. Len veci, ktoré sme museli urobiť. A teraz... teraz musíme byť silné. Pre deti, pre seba navzájom."

Dievčatá sa vrátili od babičky večer, nevedomé o dráme, ktorá sa odohrala v ich neprítomnosti. Etienne sa vrátil s nimi, aby bol prítomný pri rozhovore s deťmi.

Sedeli v obývacej izbe – Sophie, Etienne, Chloe, Louise a Mathieu. Martina zostala diskrétne vo svojej izbe, dávajúc rodine priestor na tento dôležitý rozhovor.

Z hornej chodby počula plač Louise, Chloeino tiché "Vedela som to" a Mathieuove zmätené otázky. Cítila sa hrozne, vediac, že je spoluzodpovedná za bolesť týchto detí, ktoré tak milovala.

Po chvíli počula kroky na schodoch a zaklopanie na dvere.

"Martina?" bol to Mathieuov hlas. "Môžem vojsť?"

Otvorila dvere a našla tam Mathieua, s očami červenými od plaču, ale s odhodlaným výrazom na tvári, akoby sa snažil byť statočný.

"Ahoj, zlatko," povedala jemne, kľaknúc si, aby bola v jeho výške. "Si v poriadku?"

Mathieu pokrčil ramenami spôsobom, ktorý bol taký dospelý, taký vážny pre päťročné dieťa. "Ocko povedal, že musí bývať v inom dome, lebo s mamou sa už nemajú tak radi ako predtým."

Martina prikývla, nevediac, čo povedať.

"A povedal," pokračoval Mathieu, "že ty a mamina sa máte radi takým spôsobom, akým sa majú radi maminy a ockovia."

Martina sa zhlboka nadýchla. Tak toto je to, čo im povedali. Jednoduchá, detská verzia pravdy. "Áno, Mathieu. Je to tak."

Mathieu chvíľu mlčal, zjavne spracovávajúc túto informáciu. "To znamená, že teraz budeš moja druhá mamina?"

Otázka ju zasiahla priamo do srdca. "Ja... neviem, zlatko. Možno. Záleží na mnoho veciach."

"Dúfam, že áno," povedal Mathieu jednoducho. "Lebo ťa mám rád. A mamina sa vždy usmieva, keď si s ňou."

Martina ho objala, cítiac, ako sa jej oči napĺňajú slzami. "Aj ja ťa mám rada, Mathieu. Veľmi."

Keď sa večer konečne stretla so Sophie v kuchyni, potom čo deti zaspali, obe boli vyčerpané emóciami dňa.

"Ako to deti prijali?" spýtala sa Martina.

Sophie si povzdychla. "Rôzne. Louise plakala, je ešte malá, nechápe úplne, čo sa deje. Chloe... zdá sa, že to tušila už dlho. Povedala, že nás vídala, ako sa na seba pozeráme. A Mathieu..." usmiala sa slabo. "Mathieu sa najviac zaujímal, či budeš stále čítať príbehy pred spaním."

Martina sa mierne usmiala. "Prišiel za mnou. Pýtal sa, či budem jeho druhá mamina."

Sophie ju chytila za ruku, jej oči boli plné lásky aj bolesti. "Bude to ťažké, Martina. Pre všetkých. Ale čokoľvek sa stane... som rada, že som ťa našla. Že sme sa našli."

V nasledujúcich dňoch sa snažili vytvoriť novú normalitu. Etienne prišiel do domu, aby vzal deti na obed, vrátil sa, aby im čítal pred spaním. Sophie a Martina sa správali zdržanlivo, kým bol prítomný. Nebolo to perfektné, bolo to nepohodlné, plné napätia, ale všetci sa snažili uľahčiť to deťom.

Chloe, ako najstaršia, sa prispôsobila najrýchlejšie. Jedného dňa, keď bola sama s Martinou, sa jej priamo spýtala: "Miluješ moju mamu?"

Martina chvíľu zvažovala, ako odpovedať, a potom sa rozhodla pre pravdu. "Áno, Chloe. Milujem."

Chloe prikývla, akoby to bola len konfirmácia niečoho, čo už dávno vedela. "Mama bola už dlho smutná. Teraz sa viac usmieva. Aj keď stále plače, keď si myslí, že ju nikto nevidí."

"To je normálne," povedala Martina jemne. "Tvoja mama miluje tvojho otca. Milovala ho veľmi dlho. A teraz je zmätená a smutná z toho, čo sa stalo."

"A ty?" spýtala sa Chloe prenikavo. "Ty nie si smutná alebo zmätená?"

"Som," priznala Martina. "Ale som aj šťastná, že môžem byť s tvojou mamou. A s vami všetkými."

Chloe na to nič nepovedala, len prikývla a vrátila sa k svojej knihe. Ale o pár dní neskôr, keď Sophie a Martina sedeli spolu na terase, držiac sa za ruky, Chloe prišla a sadla si medzi ne, akoby to bolo to najprirodzejšie miesto na svete.

Mesiac po odhalení ich vzťahu dostala Martina správu od Antoina. Nevideli sa od jej návratu z Vianoc, a aj keď vedel, že sa niečo stalo, rešpektoval jej súkromie a nesnažil sa ju kontaktovať.

"Kaviareň zajtra o 10:00? Ak by si potrebovala priateľa, som tu," písal.

Martina sa poradila so Sophie, ktorá ju povzbudila, aby šla. "Je to tvoj priateľ. A dôverujem ti."

Antoine ju čakal v ich obľúbenej kaviarni, s tým istým uvoľneným úsmevom ako vždy. Objal ju, keď prišla, a jeho objatie bolo presne tým, čo potrebovala – priateľské, podporujúce, bez očakávaní.

"Vyzeráš unavene," povedal, keď si sadli.

"Boli to náročné týždne," priznala Martina.

Antoine prikývol, akoby presne chápal, o čom hovorí. "Etienne Mercier dal výpoveď z niekoľkých projektov, na ktorých pracoval s našou agentúrou. Hovorilo sa, že má osobné problémy, ale nikto nevedel presne, čo sa deje."

Martina sa zahľadela do svojej kávy. "Je to moja vina. Vlastne, naša vina, moja a Sophie."

Antoine mlčal, čakajúc, kým bude pripravená hovoriť.

"Vie o nás," pokračovala Martina. "O mne a Sophie. Našiel naše správy. A... odišiel z domu."

"Och," vydýchol Antoine. "To muselo byť ťažké."

"Bolo. Je," prikývla Martina. "Pre všetkých. Najmä pre deti."

"A ty a Sophie... ste stále spolu?"

"Áno," odpovedala Martina, cítiac zvláštnu zmes viny aj šťastia. "Snažíme sa to urobiť čo najmenej bolestivé pre všetkých. Ale je to... komplikované."

Antoine sa dotkol jej ruky v geste podpory. "Láska často je. Ale ak je skutočná, stojí za to bojovať, nie?"

Martina sa na neho pozrela s vďačnosťou. "Ďakujem ti, Antoine. Za pochopenie. Za to, že si tu pre mňa ako priateľ."

"Vždy," usmial sa. "A mimochodom, tá ponuka s prácou stále platí. Ak by si ju niekedy potrebovala."

*

Jar prišla na Azúrové pobrežie so svojou explóziou farieb a vôní. Dom Mercierovcov sa pomaly prispôsoboval novej realite – Sophie a Martina spolu, Etienne prichádzajúci a odchádzajúci, deti pohybujúce sa medzi dvoma domácnosťami.

Nebolo to jednoduché. Boli dni, keď bolo všetko ťažké – keď Louise plakala, že chce, aby sa ocko vrátil domov, keď Chloe odmietala hovoriť so Sophie alebo Martinou, keď Mathieu bol zmätený z neustálych zmien. Boli dni, keď Sophie plakala, cítiac sa vinná za rozbíjanie rodiny, za bolesť svojich detí. Boli dni, keď Martina pochybovala, či urobila správne rozhodnutie zostať, či jej prítomnosť len nepridáva na bolesti a zmätku.

Ale boli aj dobré dni. Dni, keď sa všetci smiali pri večeri, keď deti boli šťastné a bezstarostné, keď aj Etienne sa usmial a povedal niečo milé. Dni, keď Sophie a Martina mohli byť spolu bez viny, bez strachu, len dve ženy, ktoré sa našli uprostred chaosu života.

Etienne sa postupne prispôsoboval novej situácii. Bol stále dobrým otcom, zapájal sa do života detí, dokonca, v niektorých vzácnych chvíľach, dokázal byť priateľský k Sophie a Martine. Bola v tom ešte bolesť, samozrejme, a hnev sa občas vrátil, ale snažil sa. Všetci sa snažili.

Jedného teplého jarného dňa, keď sedeli v záhrade, sledujúc, ako deti hrajú schovávačku medzi stromami, Sophie chytila Martininu ruku a jemne ju stisla.

"Myslíš, že to bude niekedy normálne?" spýtala sa. "Že budeme jedného dňa len... rodina?"

Martina sa na ňu pozrela s láskou. "Myslím, že už sme rodina. Nie tradičná, nie jednoduchá, ale rodina. So všetkou láskou, bolesťou, chaosom, ktorý k tomu patrí."

Sophie sa usmiala a položila hlavu na Martinino rameno. "Máš pravdu. A vieš čo? Neľutujem nič. Ani jeden moment. Pretože ma to priviedlo k tebe."

V diaľke počuli smiech detí, videli, ako sa Mathieu snaží vyšplhať na strom, aby sa skryl pred sestrami, videli, ako Louise beží s otvorenou náručou, videli, ako sa Chloe smeje spôsobom, ktorý bol taký bezstarostný, taký detský. A vedeli, že napriek všetkým ťažkostiam, napriek bolesti a výzvam, našli niečo vzácne, niečo, za čo stálo bojovať – lásku, rodinu, domov. Na Azúrovom pobreží, pod francúzskym slnkom, našli svoj vlastný kúsok raja.