V jednom jedinom slnečnom lúči, ktorý letel z oblohy na zem, aby pošteklil spiace mačiatko na okne, bývalo sedem sestričiek. Neboli to hocijaké sestričky. Boli farebné ako najkrajšie pastelky v škatuľke. Keď sa pevne držali za ruky a tancovali spolu, nikto by ich nerozoznal. Ich spoločný tanec žiaril tak jasne a čisto, že svetlo bolo úplne biele.
Najstaršia a najodvážnejšia bola Červienka. Mala šaty ako zrelé jahody a vždy chcela byť prvá. Hneď vedľa nej poskakovala Oranžela, veselá ako marhuľa a vo vreckách stále nosila sladkú vôňu pomarančov. Tretia, Žltka, sa smiala tak nákazlivo, že od jej smiechu rozkvitali púpavy. Jej vlasy boli ako malé slniečka.
Potom tu bola Zelenka, tichá a múdra, ktorá poznala tajomstvá každého listu a stebla trávy. Vedľa nej snívala Modrinka s očami ako letná obloha. Mala rada pokoj a ticho. Šiesta v rade stála tajomná Indiga, farby hlbokej noci tesne pred svitaním. Milovala hádanky a premýšľanie. A nakoniec, najmladšia Fialka, jemná a plachá ako kvietok, ktorý sa skrýva v tráve.
Spolu tvorili dokonalú bielu jednotu. Cestovali vesmírom rýchlosťou svetla a ich najväčšia zábava bola zoskakovať na zem a zohrievať chrbátiky lienkam alebo sušiť mokré lístky po daždi.
Jedného dňa, po krátkej letnej prehánke, zostala vo vzduchu visieť jedna zabudnutá dažďová kvapka. Bola veľká, guľatá a lesklá ako sklenená guľôčka. "Pozrite! Aká krásna brána!" zvolala Červienka a bez váhania vletela priamo do nej. "Počkaj, Červienka, spolu!" kričali ostatné, ale už bolo neskoro. Vleteli do kvapky tesne za ňou.
A vtedy sa stalo niečo úžasné. Kvapka vody zafungovala ako čarovné zrkadlo. Keď lúč preletel cez jej bruško, zrazu sa rozdelil. Sestričky, ktoré sa celý čas pevne držali za ruky, sa od seba oddelili. Každá letela svojou vlastnou cestou a zanechávala za sebou stopu svojej farby.
„Jéj! Ja som celá červená!“ tešila sa Červienka, keď sa pozrela na seba. „A ja oranžová ako západ slnka!“ smiala sa Oranžela. Žltka, Zelenka, Modrinka, Indiga a Fialka sa tiež obdivovali. Prvýkrát v živote sa videli oddelene, v plnej kráse. Na oblohe vytvorili nádherný farebný oblúk.
Dolu v záhrade, na liste šalátu, sedel malý slimáčik Bodka. Práve si čistil domček od dažďa, keď zbadal tú parádu na nebi. „Juj!“ zašepkal. „To je najkrajšia kĺzačka na svete!“
Sestričky sa chvíľu tešili, no potom Fialka potichu zaplakala. „Kde ste všetky? Ja vás neviem chytiť za ruku.“ „Ani ja teba,“ povedala Modrinka a rozhliadala sa. Boli usporiadané v presnom poradí, ako stáli vedľa seba v lúči, ale medzi nimi bola medzera. Nemohli sa dotknúť.
„Musíme sa spojiť!“ zavelila Červienka. „Skúsime sa rozbehnúť proti sebe!“ Rozbehli sa, ako najrýchlejšie vedeli, ale nešlo to. Boli ako prikované na svojom mieste v oblúku. Bol to síce krásny oblúk, ale bol to aj ich väzenie.
„Toto nefunguje,“ skonštatovala Zelenka, ktorá si všímala každý detail. „Sme usporiadané v páse, ale nehýbeme sa z neho. Čo teraz?“
„Viem!“ dostala nápad Indiga. „Keď sa zmiešajú farby na papieri, vznikne nová farba. Skúsme poslať kúsok našej farby na jeden veľký list a tam sa spojíme!“ Našli si veľký lopúchový list a každá poslala kúsok svojej žiary na jeho stred. Červená sa stretla s oranžovou, žltou, zelenou, modrou, indigovou a fialovou. Ale namiesto jasného bieleho svetla sa na liste objavila len zvláštna, tmavá, hnedosivá machuľa.
„Och, nie,“ zosmutnela Žltka. „Vyzerá to ako blato. Prečo to nefunguje?“ Modrinka, ktorá najviac premýšľala, si vzdychla. „Pretože my nie sme farbičky v škatuľke. Sme svetlo. Naše spájanie je iné. Tam v lúči sme sa neprekrývali, tancovali sme spolu tak rýchlo, že nás nikto nevidel oddelene.“
Sestričky zosmutneli. Sedeli na oblohe ako smutný, hoci krásny, farebný náhrdelník a nevedeli, ako sa vrátiť domov do svojho bieleho lúča.
Slimáčik Bodka ich celý čas pozoroval. Bolo mu ľúto, že sú sestričky smutné. Rozhliadal sa po záhrade, či by im nevedel nejako pomôcť. Zrazu si na cestičke všimol niečo, čo sa ligotalo. Bol to malý kúsok skla, ktorý tu asi niekto stratil. Mal zvláštne hrany, nebol plochý. Keď naň zasvietila Žltka, sklíčko odrazilo jej žlté svetlo na stenu domu.
„Aha!“ zvolal Bodka. „Sklíčko vie posielať vaše svetlo ďalej!“ Sestričky zvedavo pozreli jeho smerom. „Čo ak...?“ zašepkala Indiga. „Čo ak tá kvapka bola ako dvere von... a toto sklíčko by mohlo byť ako dvere dnu?“
„Výborný nápad!“ súhlasila Červienka. „Musíme to skúsiť! Ale ako?“ „Možno sa musíme znova zoradiť a vletieť do neho všetky naraz, v správnom poradí,“ navrhla Zelenka. „Tak ako sme boli predtým.“
A tak to začalo. „Ja som prvá!“ kričala Červienka. „Oranžela, poď vedľa mňa!“ „Už letím!“ „Žltka, tretia!“ „Zelenka, štvrtá!“ Sestričky sa s pomocou slimáčika Bodku, ktorý ich navigoval zospodu, zoradili presne tak, aby všetky mierili na malý sklenený hranolček.
„Pripraviť sa!“ zvolala Červienka. „Teraz... SPOLU!“ Všetkých sedem farebných prúdov naraz vletelo do sklíčka. A stalo sa druhé kúzlo. Sklíčko ich lúče opäť spojilo do jedného. Z druhej strany vyletel jeden jediný, jasný a biely lúč svetla, ktorý pristál presne na kvietku vedľa slimáčika Bodku.
Sestričky sa opäť pevne držali za ruky a smiali sa. Boli zase spolu, v bezpečí svojho bieleho domova. „Ďakujeme ti, Bodka!“ povedali všetky naraz. „Bez teba by sme na to neprišli!“ „To nič,“ usmial sa slimáčik. „Ale bola to krása, keď ste tak svietili na oblohe.“
„Vieš čo, Bodka?“ povedala Fialka. „Teraz už poznáme tajomstvo. Vieme, ako sa rozdeliť a ako sa opäť spojiť. Vždy, keď bude po daždi svietiť slnko, prídeme ti nad záhradu ukázať našu farebnú parádu. Hovorí sa jej dúha.“
A tak sa aj stalo. Sestričky sú stále spolu v každom slnečnom lúči, ktorý nás hreje. Ale keď sa vo vzduchu objavia kvapky vody, rady sa rozbehnú a ukážu svetu svoje krásne farby.
Čo myslíte, deti? Skúsite si doma s pomocou rodičov vyrobiť vlastnú dúhu? Stačí vám pohár s vodou, slnečný lúč a biely papier. Keď slnko zasvieti cez vodu v pohári, na papieri sa možno objaví sedem tancujúcich sestričiek. Všimnite si, v akom poradí sa vždy ukážu