V starom mestskom divadle sa práve zatiahla ťažká opona. Poslední diváci odišli, v sále zhasli všetky svetlá a ozvalo sa len tiché cvaknutie zámky na dverách. Ticho.
Ale nie úplné.
Na veľkej drevenej scéne, kde ešte pred chvíľou tancovali bábky princa a princeznej, zostala svietiť jediná, zabudnutá lampa. Jej teplý, žltý lúč dopadal na zadnú stenu a práve tam sa začínalo skutočné dobrodružstvo.
Ako prvá sa pohla dlhá, štíhla silueta. Bol to Tieň starého stromu, ktorý stál v kúte scény ako kulisa. Jeho konáre sa múdro a pomaly natiahli. Hneď vedľa neho sa prehol ohybný chrbát a elegantne sa zjavil Tieň mačky, ktorá sa práve prebudila zo spánku na plyšovom kresle. Pretiahla sa, až jej tieňový chvost veselo kmital zo strany na stranu.
„Konečne pokoj,“ zamrmlal hlbokým, šušťavým hlasom Tieň stromu. „Pokoj? Ale kdeže, teraz sa začína zábava!“ zamňaukal tenkým hláskom Tieň mačky a poskočil.
Vtom si obaja všimli niečo zvláštne. V kruhu svetla ležal malý, tmavý fľak. Nehýbal sa. Nebol to ani kruh, ani štvorec, ani žiadny známy tvar. Bola to len rozmazaná, neistá machuľka, ktorá akoby sa chvela od strachu.
„Ahoj,“ ozval sa opatrne Tieň mačky. „Ty si tu nový? Ešte som ťa nevidela.“
Z machuľky sa ozval tichučký, trasľavý hlások. „Ja… ja neviem. Asi som… Sienka.“
„Sienka?“ zopakoval Tieň stromu. „Každý tieň musí k niekomu patriť. K akej bábke alebo veci patríš ty?“
Malá machuľka sa zachvela ešte viac. „Ja neviem! Ešte pred chvíľou som bola krásna, mala som tvar… možno princeznej? Alebo to bol kvet? Zrazu sa všetko pohlo a ja som zostala tu. Sama. Neviem, kto som.“
Tieň mačky a Tieň stromu stíchli. Stratiť svoju „osobu“, teda predmet, ktorý vás vytvára, bolo to najhoršie, čo sa tieňu mohlo stať. Znamenalo to stratiť svoju podobu. Svoju identitu.
„Neboj sa, Sienka,“ upokojoval ju Tieň stromu. „Nenecháme ťa tu takto. Spoločne prídeme na to, kto si. Čo keby sme začali pátrať?“
Sienka sa trošku-trošičku prestala triasť. Mať kamarátov bolo hneď lepšie. „Pátrať? A ako?“
„Jednoducho!“ zvolal Tieň mačky. „Vyskúšame, čo by si mohla byť! Čo tak myš? Si malá a rýchla!“ Tieň mačky sa skrčil a zmenšil, až vyzeral ako malý hlodavec. Sienka to skúsila napodobniť, ale stále bola len neforemná machuľa.
„Tak možno… lopta?“ navrhol Tieň mačky a skočil, pričom sa na stene mihol ako kotúľajúci sa tieňový kruh. Sienka sa pokúsila zagulatiť, no nešlo to. Zostala len smutným fľakom na scéne. „Nevyšlo to,“ zašepkala sklamane.
„Nevadí!“ ozval sa pokojne Tieň stromu. „Teraz aspoň vieme, že to nie je o hádaní. Musíme na to ísť inak. Sienka, pozri sa hore.“
Sienka zdvihla svoj pohľad k zabudnutej lampe. Bol to jediný zdroj svetla v celom divadle.
„Čo myslíš, že sa stane, ak sa pohneš bližšie k tomu svetlu?“ opýtal sa múdry strom.
To Sienka nevedela. Opatrne, krôčik po krôčiku, sa posunula smerom k lampe. A vtedy sa stalo niečo úžasné! Jej machuľka na stene začala rásť. Bola väčšia a väčšia, až bola obrovská, ale jej okraje boli veľmi rozmazané a nejasné.
„Jéj!“ vyhŕkla prekvapene.
„A teraz skús cúvať, čo najďalej od svetla,“ poradil jej strom.
Sienka poslúchla. Čím ďalej bola od lampy, tým bola menšia, ale jej kontúra – teda jej okraj – bola ostrejšia a jasnejšia. Zrazu to nebola len machuľa, ale malý, tmavý, presne ohraničený tieň.
„Vidíš?“ usmial sa Tieň stromu. „Tvoj tvar sa mení podľa toho, ako ďaleko si od zdroja svetla. To je prvá záhada, ktorú sme vyriešili.“
Sienka bola nadšená. Už nebola len bezmocný fľak. Dokázala sa meniť!
„A teraz sa pozri na mňa!“ zavolal Tieň mačky. Postavil sa priamo pod lampu a jeho tieň bol len malá, krátka škvrna pod ním. Potom odbehol na okraj svetelného kruhu. Lúč na neho dopadal zboku a jeho tieň sa zrazu natiahol cez celú stenu. Bol dlhý, tenký a vyzeral ako smiešny slíž.
„Haha, vyzeráš ako dážďovka!“ zasmiala sa Sienka po prvý raz.
„Presne tak!“ prikývol Tieň stromu. „Záleží aj na tom, z akého uhla na teba svetlo svieti. Keď je priamo nad tebou, tvoj tieň je krátky. Keď svieti zboku, je dlhý.“
Aby to Sienke ukázali ešte lepšie, posunuli zabudnutý klobúk, ktorý nechal na scéne jeden z hercov. Keď bol klobúk priamo pod lampou, jeho tieň bol len malý kruh s hrbolčekom navrchu. Keď ho posunuli na kraj, kde naň svetlo svietilo šikmo, tieň vyzeral ako dlhá loďka s komínom.
Sienka sledovala túto tieňohru s otvorenými ústami. Pochopila. Nemusí mať len jeden jediný tvar! Jej podoba sa mení s každým pohybom, s každou zmenou svetla.
„Takže ja… ja sa nemusím podobať na princeznú ani na kvet?“ opýtala sa opatrne.
„Nemusíš,“ odpovedal láskavo Tieň stromu. „Môžeš byť čímkoľvek chceš.“
A vtedy to Sienka skúsila. Postavila sa, natiahla jednu svoju časť do výšky a druhú nechala pri zemi. Zrazu vyzerala ako vtáčik, ktorý pije vodu z mláky. Potom sa skrútila a pripomínala veselého slimáka. Postavila sa na špičku a natiahla sa, až bola vysoká ako veža.
Tieň mačky od radosti zamňaukal a začal sa so Sienkou naháňať. Ich tiene tancovali po stene v neuveriteľných tvaroch. Raz boli obrovské, raz maličké, raz dlhé, raz kratučké. Sienka už nebola smutná machuľka. Bola premenlivá, hravá a plná nápadov. Našla svoju identitu nie v jednom pevnom tvare, ale v nekonečnej možnosti meniť sa. Zistila, že byť tieňom je to najlepšie dobrodružstvo na svete.
Od tej noci sa Sienka, Tieň stromu a Tieň mačky hrali v divadle každú noc. A Sienka bola najšťastnejšia, lebo vedela, že aj keď nemá svoju vlastnú bábku, má niečo oveľa lepšie – slobodu byť čímkoľvek, čo si len jej fantázia a svetlo lampy dokážu predstaviť.
A čo váš tieň, deti? Skúste sa s ním zahrať pred lampou s pomocou rodičov. Postavte sa blízko, ďaleko, mávajte rukami. Uvidíte, aké úžasné tvary a tajomstvá sa vo vašom vlastnom tieni skrývajú