V hlbokom lese, kde sa lístie stromov dotýkalo oblohy, sa diali veci, ktoré by ste okom len ťažko zbadali. Medzi dvoma starými dubmi si malý pavúčik Signálko natiahol tú najkrajšiu a najdôležitejšiu pavučinu na svete. Nebola to len taká obyčajná sieť na chytanie much. Bola to lesná rozhlasová stanica! Každé jedno vlákienko dokázalo prenášať zvuky, správy a melódie z jedného konca lesa na druhý. Signálko bol jej hlavným technikom a bol na svoju prácu veľmi hrdý.
Práve dnes sa mal konať Veľký večerný koncert. Hlavnou hviezdou mal byť svrček Cvrkal, ktorého prekrásna pieseň mala otvoriť celý program. Všetci chrobáčiky, lienky aj motýle už netrpezlivo čakali a ladili si svoje tykadlá na správnu frekvenciu.
Signálko sedel v strede svojej pavučiny, v riadiacom centre, a kontroloval všetky linky. Vlákno od pani lienky? Bzučí správne. Linka pre bzučivý chór čmeliakov? Funguje. Ale… čo to? Hlavné koncertné vlákno, ktoré malo priniesť pieseň od svrčka, bolo úplne tiché. Signálko doň jemne brnkol svojou nožičkou. Nič. Žiadne chvenie. Žiadna odozva. Len mĺkve ticho.
„To nie je možné!“ zašepkal si ustarostene. „Koncert sa začne o chvíľu a hlavná linka je hluchá!“
Práve vtedy k nemu po hrubom konári pribehla jeho najlepšia kamarátka, mravčia poštárka Ferdia. Vždy bola plná energie a jej tykadlá sa veselo kmitali. „Signálko, čo sa deje?“ spýtala sa zadychčane. „Celé mravenisko čaká na svrčkovu pieseň a v našom prijímači je len ticho! Všetci si myslia, že sa koncert ruší.“
„Neruší!“ odvetil odhodlane Signálko. „Ale máme problém. Veľký problém. Pozri,“ ukázal nožičkou na nehybné vlákno. „Toto vlákno nevibruje. Neprenáša zvuk. Neviem prečo.“
Ferdia si založila drobné rúčky v bok a zamyslela sa. „Tak sa na to musíme pozrieť! Pôjdeme po tom tichom vlákne a zistíme, kde sa stala chyba.“
Signálkovi sa rozžiarili všetky jeho očká. „Výborný nápad, Ferdia! Ty pôjdeš po konári a ja poleziem po vlákne. Spolu na to prídeme.“
A tak sa dvojica kamarátov vydala na záchrannú misiu. Signálko opatrne kráčal po pavučine, nožičkami cítil každé jedno vlákno. Keď stúpil na to správne, ktoré viedlo k svrčkovi, brnkol do neho. „Počuješ, Ferdia? Takto znie zdravé vlákno,“ zavolal na kamarátku. Vlákno sa rozvibrovalo a vydalo jemný, bzučivý tón. „Bzzzz-bzzzz.“
O kúsok ďalej preliezol na to pokazené. Brnkol znova. Ticho. „A tu nič. Ani najmenšie zachvenie,“ povedal sklamane.
Ferdia zatiaľ bežala po drsnej kôre stromu a všetko pozorne sledovala. „Je to zvláštne. Vyzerá úplne rovnako ako ostatné.“ Zastavila sa a dostala nápad. „Skúsim niečo!“ Svojimi silnými tykadlami jemne zaťukala na konár. Ťuk, ťuk! Signálko okamžite pocítil, ako sa otrasy šíria celou pavučinou. Všetky vlákna sa jemne zachveli… okrem toho jedného. „Cítim to! Tvoje ťukanie sa ku mne dostalo zo všetkých strán, len po tomto jednom nie!“
„Takže chyba musí byť niekde medzi nami!“ zvolala víťazoslávne Ferdia. „Poďme ďalej!“
Pokračovali v ceste, preliezali cez listy a obchádzali púčiky, až kým konečne nezbadali príčinu. Uprostred napnutého vlákna visela obrovská, trblietavá kvapka rannej rosy. Leskla sa v zapadajúcom slnku ako malý drahokam, no pre pavučinové rádio bola pohromou.
„Aha! Tu je ten problém!“ vyhŕkol Signálko a ukázal na ňu. Ferdia naklonila hlavu. „Taká krásna kvapka? Čo tá môže robiť?“
„Zvuk je vlastne len chvenie, teda vibrácia,“ začal vysvetľovať Signálko ako pravý odborník. „Svrček hrá na krídelkách, tie sa rýchlo chvejú a rozvibrujú vzduch. Vzduch rozvibruje moju pavučinu a tá pošle pieseň ďalej. Ale táto kvapka je ťažká a mokrá. Úplne to vlákno tlmí. Všetky vibrácie v sebe pohltí. Je to, ako keby si chcela niečo zakričať do mäkkého vankúša. Zvuk sa jednoducho stratí.“
„Rozumiem,“ prikývla Ferdia. „Takže ju musíme dať preč. Odtlačím ju!“ Už-už sa chystala do kvapky silno fúknuť.
„Stoj!“ skríkol Signálko. „To nemôžeš! Vlákno je veľmi jemné. Keby sme ho natrhli, oprava by trvala celé dni a koncert by bol určite zrušený.“
Obaja kamaráti si sadli a bezradne pozerali na trblietavú prekážku. Slnko už takmer zapadlo a času bolo málo. Čo teraz?
„Viem, čo vysuší vodu,“ zamrmlal Signálko. „Teplo a vietor. Ale slnko zachádza a nefúka ani najmenší vánok.“
Ferdia odrazu vyskočila. Jej tykadlá sa radostne zatrepotali. „Ja nie som sama! My mravce si vždy pomáhame! Mám plán!“ A bez ďalšieho vysvetľovania sa rozbehla smerom k mravenisku.
Signálko ostal sám a nervózne prešľapoval z nožičky na nožičku. O chvíľočku však začul dupot desiatok drobných nožičiek. Vracala sa Ferdia a za ňou cupitala celá čata mravčích pomocníkov. Spoločne niesli veľký, suchý list z buka.
„Tímová práca!“ zvolala Ferdia. „Plán je takýto: my podržíme list presne pod kvapkou. A ty, Signálko, musíš veľmi, veľmi jemne zatriasť vláknom z druhej strany. Kvapka sa skotúľa priamo na náš list a my ju bezpečne odnesieme.“
Bol to skvelý plán. Mravce zaujali svoje pozície a pevne držali list. Vyzerali ako malí hasiči so záchrannou plachtou. „Pripravení?“ spýtal sa Signálko. „Pripravení!“ odpovedali mravce jedným hlasom.
Signálko sa zhlboka nadýchol, nožičkou opatrne uchopil vlákno a jemne ho potiahol a pustil. Kvapka rosy sa na vlákne zatriasla. Raz, dva razy… a potom sa s tichým „čľup“ skotúľala priamo do stredu bukového listu. Misia bola úspešná! Mravce opatrne odniesli svoj vodný poklad preč.
Signálko nečakal ani sekundu. Znova brnkol do opraveného vlákna. „BZZZZZ-CVRNG!“ ozval sa hlasný, čistý tón, ktorý sa rozletel do celého lesa. Linka bola voľná!
A v tom to prišlo. Z opraveného vlákna sa začala šíriť tá najkrajšia melódia, akú kedy les počul. Svrček Cvrkal spustil svoju večernú serenádu a vďaka Signálkovi a jeho mravčím kamarátom ju počuli všetci.
Signálko a Ferdia sedeli vedľa seba na konári, počúvali nádhernú hudbu a usmievali sa. „Dnes sme sa naučili, že aj tá najmenšia kvapka dokáže zastaviť tú najväčšiu pieseň,“ povedala zamyslene Ferdia. „A tiež to,“ dodal Signálko a vďačne sa na ňu pozrel, „že aj ten najväčší problém sa dá vyriešiť, keď kamaráti dajú hlavy dokopy a spoja sily.“
Koncert bol nádherný a trval až do neskorej noci. A malý pavúčí technik a odvážna mravčia poštárka boli jeho tichými hrdinami.
A čo myslíte, deti? Skúsite si niekedy s rodičmi natiahnuť gumičku medzi prstami a brnknúť do nej? Uvidíte a možno aj ucítite to jemné chvenie, ktorému sa hovorí vibrácia a bez ktorého by nebol žiadny zvuk ani hudba.