Na slnečnej doske písacieho stola, medzi vysokánskou ceruzkou, čo vyzerala ako veža, a lesklým autíčkom, ktoré sa stále ponáhľalo, ležal jeden obyčajný, biely štvorec papiera. Volal sa Skladačka.
Cítil sa tak trochu smutne. Bol plochý. Úplne plochý. Zatiaľ čo macko v kúte mal guľaté bruško, autíčko malo oblé kolesá a kocky stáli hrdo jedna na druhej, on bol len… papier.
„Ach,“ povzdychol si Skladačka takmer nečujne. „Keby som tak mohol stáť! Alebo sa kotúľať. Alebo mať aspoň nejaký pekný tvar.“ Pozeral na hračky okolo seba a pripadal si nudný a bezvýznamný.
Jedného popoludnia, keď slnko kreslilo po izbe dlhé zlaté pásy, sa stalo niečo zvláštne. Na jeho bielom povrchu sa zrazu objavili tenučké, sotva viditeľné čiary. Neboli nakreslené ceruzkou. Skôr to vyzeralo, akoby mu ich niekto pošepkal priamo na telo. Jedna čiara viedla z jedného rohu do druhého. Ďalšie vytvárali akúsi tajomnú mapu.
Skladačka bol zmätený. „Čo to je? Návod? Alebo nejaká hádanka?“ zvedavo si obzeral nové značky.
Vtom sa nad ním zjavili Obrovské, Teplé Ruky. Patrili dievčatku menom Emka, ktorá si sadla za stôl. Jemne ho chytila do prstov. Skladačka sa trochu zľakol. Čo sa bude diať? Zdvihla ho do vzduchu a on sa zrazu pozeral na celú izbu z výšky. Bolo to vzrušujúce!
„Tak, papierik, ukáž, čo v tebe je,“ zašepkala Emka a položila ho naspäť na hladkú dosku.
Jej prsty sa dotkli jedného rohu a pomaly ho začali ohýbať k protiľahlému rohu, presne po tej tajomnej čiare. Skladačka zadržal dych. Cítil zvláštny tlak, ale nebolelo to. Skôr to bolo... nové. Keď sa rohy presne stretli, Emkina ruka prešla po ohybe a poriadne ho uhladila.
Bum!
Skladačka zrazu nebol štvorec. Zmizol. Namiesto neho tu bol dokonalý trojuholník. Teda, vlastne dva trojuholníky spojené v jeden veľký.
„Jéj!“ vyhŕklo z neho prekvapene. Pozrel sa na svoje nové špicaté rohy. Už nebol taký obyčajný. Bol ostrý a elegantný.
Emkine ruky ho však nenechali dlho oddychovať. Znovu ho zdvihli, pootočili a jeden zo spodných rohov trojuholníka začali ohýbať nahor, k tomu najvyššiemu. Opäť nasledovalo presné priloženie a starostlivé uhladenie. Z veľkého trojuholníka sa odrazu stal menší štvorec, postavený na špičke, a nad ním trčal ešte malý trojuholníček.
„Toto je hotová geometria!“ pomyslel si Skladačka nadšene. Každý ohyb bol ako malý zázrak. Chápal, že tie neviditeľné čiary boli plán. A že presnosť je veľmi dôležitá. Keby Ruky nepriložili rohy presne k sebe, všetko by bolo krivé a nepodarené.
Nasledovalo ďalšie a ďalšie skladanie. Z trojuholníkov vznikali menšie štvorce, z nich zase iné, podlhovasté tvary. Skladačka sa prestal báť. Teraz bol plný zvedavosti. Čím sa stane? Bude z neho domček? Alebo možno raketa?
Emka pracovala sústredene. Ohýbala, uhládzala, otvárala a zase zatvárala poskladané časti. Skladačka cítil, ako sa jeho telo mení. Ako mu rastie dlhý, tenký krk. Ako sa mu na konci formuje malá hlavička so zobáčikom. Ako sa mu po bokoch dvíhajú elegantné krídla.
Už nebol plochý. Vôbec nie. Bol trojrozmerný. Mal tvar. A bol... krásny.
Keď Emka urobila posledný záhyb, s úsmevom ho postavila na stôl. Skladačka sa zatriasol a po prvýkrát v živote stál sám, bez akejkoľvek opory. Bol pevný a hrdý. Opatrne sa pootočil a uvidel svoj odraz na lesklom boku červeného autíčka.
Namiesto obyčajného štvorca papiera tam stála nádherná, biela labuť. Mala dlhý, ladne ohnutý krk a krídla pripravené vzlietnuť.
Skladačka, teraz už Labuť, pocítil obrovskú radosť. Pochopil. Jeho plochosť nebola slabosť. Bola to príležitosť! Bol to nekonečný potenciál pre zmenu. Z niečoho tak jednoduchého, ako je kus papiera, mohlo vďaka trpezlivosti, presnosti a dobrému plánu vzniknúť niečo úžasné.
A tak papierová labuť stála hrdo na písacom stole, najkrajšia zo všetkých hračiek. Sledovala svet za oknom a potichu ďakovala šikovným rukám a tajomným čiaram, ktoré jej ukázali cestu.
A ktovie? Možno aj na vás čaká niekde kúsok papiera, ktorý sa túži premeniť na niečo nečakané a krásne. Skúsite mu pomôcť?