Na malej kvetinovej lúke žila usilovná včielka menom Melka. Bola známa tým, že vždy chcela všetko vedieť presne. Kým ostatné včielky zbierali peľ a nektár, Melka premýšľala, ako by si mohla svoju prácu ešte lepšie zorganizovať.
„Keby som vedela, kedy dopadá na našu lúku najviac slnečných lúčov, mohla by som v tom čase nazbierať najviac nektáru," uvažovala jedného rána, keď sa chystala vyletieť z úľa.
V úli to bzučalo ako vždy. Včely robotnice lietali sem a tam, strážkyne kontrolovali vchod a kráľovná kládla vajíčka. Melka prišla za najstaršou včelou v úli – múdrou Elou.
„Ela, chcela by som zistiť, kedy je na našej lúke najviac slnečných lúčov. Myslíš, že to je možné zmerať?" spýtala sa Melka.
Ela sa zamyslela a potom odpovedala: „Samozrejme, že je to možné. Slnko putuje po oblohe od východu na západ a počas dňa mení svoju výšku. Musíš sledovať, ako dlho a ako intenzívne svieti slnko na jednotlivé miesta lúky."
„A ako to mám urobiť?" zaujímala sa Melka.
„Potrebuješ vytvoriť jednoduchý merací prístroj. Možno by ti mohol pomôcť môj kamarát Šimon Chrobáčik. Býva pod veľkým dubom na okraji lúky," poradila jej Ela.
Melka poďakovala a hneď sa vybrala za Šimonom. Našla ho, ako práve meria niečo malým prístrojom vyrobeným z listu a paličiek.
„Dobrý deň, pán Chrobáčik! Som Melka z včelieho úľa na lúke. Rada by som zistila, kedy je na našej lúke najviac slnečných lúčov," predstavila sa zdvorilo.
Šimon sa usmial a ukázal jej svoj prístroj. „Práve meriam intenzitu svetla pomocou tohto tienidla. Vidíš, ako tieň ukazuje na túto stupnicu? Čím je slnko vyššie, tým je tieň kratší."
„To je úžasné!" nadchla sa Melka. „Mohli by ste mi ukázať, ako si takýto prístroj vyrobiť?"
„S radosťou," prikývol Šimon a začal vysvetľovať: „Potrebuješ rovnú paličku, ktorú zapichneš do zeme. Potom budeš počas celého dňa merať dĺžku tieňa, ktorý palička vytvára. Keď je tieň najkratší, slnko je najvyššie na oblohe a jeho lúče dopadajú najintenzívnejšie."
Melka pozorne počúvala a všetko si zapamätala. Šimon jej ešte poradil, aby si pripravila aj slnečné hodiny, ktoré jej pomôžu zaznamenávať presný čas meraní.
„A ešte niečo," dodal Šimon. „Nezabudni, že v rôznych ročných obdobiach sa dráha slnka po oblohe mení. V lete je slnko vyššie a svieti dlhšie, v zime je nižšie a deň je kratší."
Melka sa vrátila do úľa a hneď začala pripravovať svoj experiment. Našla si rovnú paličku, ktorú potom odniesla na lúku. Vybrala miesto uprostred kvetov, kde neboli žiadne vysoké rastliny ani stromy, ktoré by vrhali tieň.
Nasledujúce ráno vstala ešte pred východom slnka. Počkala, kým sa na obzore objavili prvé slnečné lúče, a zapichla paličku do zeme. Potom si pripravila malé kamienky rôznych farieb, ktorými chcela označovať dĺžku tieňa v rôznych časoch.
„Teraz budem merať každú hodinu," povedala si a položila prvý kamienok na koniec tieňa.
Jej kamarátka včielka Žofka ju spozorovala a priletela k nej. „Čo to robíš, Melka?" spýtala sa zvedavo.
„Meriam, kedy je na našej lúke najviac slnečných lúčov," vysvetlila Melka. „Chcem vedieť, v ktorom čase máme zbierať nektár, aby sme boli čo najefektívnejšie."
„To je skvelý nápad!" nadchla sa Žofka. „Môžem ti pomôcť?"
„Samozrejme," potešila sa Melka. „Môžeš mi pomôcť ukladať kamienky a zapisovať časy do môjho denníka."
A tak včielky spoločne merali celý deň. Každú hodinu prileteli k paličke, označili koniec tieňa farebným kamienkom a zapísali si čas do denníka, ktorý si Melka vyrobila z malého listu.
Všimli si, že ráno bol tieň veľmi dlhý a smeroval na západ. Ako slnko stúpalo vyššie, tieň sa skracoval. Okolo poludnia bol tieň najkratší a smeroval na sever. Potom sa začal opäť predlžovať, ale tentoraz smeroval na východ.
„Pozri, Žofka!" zvolala Melka nadšene. „Tieň je najkratší presne o dvanástej. To znamená, že vtedy je slnko najvyššie a jeho lúče dopadajú najintenzívnejšie!"
Žofka prikývla: „Ale všimla som si ešte niečo. Pozri sa na kvety! Niektoré sa počas dňa otáčajú za slnkom."
Melka si to tiež všimla. „Máš pravdu! Slnečnice sa celý deň otáčajú za slnkom. Ráno sú otočené na východ, na poludnie priamo hore a večer na západ."
„A čo ak nielen intenzita slnečných lúčov, ale aj poloha kvetov ovplyvňuje množstvo nektáru?" zamyslela sa Žofka.
„To je výborná myšlienka!" nadchla sa Melka. „Musíme to vyskúšať."
Nasledujúce dni včielky pokračovali vo svojom experimente. Nielen že merali intenzitu slnečných lúčov pomocou tieňa paličky, ale začali aj sledovať, ako sa kvety správajú počas dňa a koľko nektáru v nich nachádzajú v rôznych časoch.
Po týždni pozorovaní mali už dosť údajov, aby mohli vyvodiť závery. Zistili, že najviac slnečných lúčov dopadá na lúku medzi desiatou a druhou hodinou popoludní. V tom čase boli aj kvety najviac otvorené a obsahovali najviac nektáru.
Melka a Žofka sa rozhodli, že svoje zistenia predstavia ostatným včielkam v úli. Pripravili si prezentáciu s nákresmi a vysvetleniami.
„Milé včielky," začala Melka, keď boli všetky zhromaždené. „Spolu so Žofkou sme robili výskum, aby sme zistili, kedy je najlepší čas na zber nektáru."
„Zistili sme, že najviac slnečných lúčov dopadá na našu lúku medzi desiatou a druhou hodinou," pokračovala Žofka.
„A v tom čase obsahujú kvety aj najviac nektáru," doplnila Melka.
Včielky pozorne počúvali. Niektoré boli prekvapené, iné nedôverčivé.
„Ako ste to zistili?" spýtala sa jedna z nich.
Melka vysvetlila svoj experiment s paličkou a tieňom, ukázala im denník s poznámkami a nákresy slnečných hodín, ktoré si vyrobili.
„A ešte sme zistili niečo zaujímavé," dodala Žofka. „Rôzne druhy kvetov sa otvárajú v rôznych časoch dňa. Napríklad púpavy sa otvárajú skoro ráno a zatvárajú sa popoludní, zatiaľ čo niektoré iné kvety sa otvárajú až popoludní."
„To by vysvetľovalo, prečo niekedy nachádzame viac nektáru ráno a inokedy popoludní!" zvolala jedna zo starších včiel.
Kráľovná, ktorá celý čas pozorne počúvala, pristúpila bližšie. „Melka a Žofka, urobili ste úžasnú prácu. Vaše zistenia nám pomôžu lepšie organizovať našu prácu a zbierať viac nektáru."
Včielky začali diskutovať, ako by mohli využiť tieto nové poznatky. Nakoniec sa dohodli, že vytvoria nový pracovný plán. Ráno budú lietať na kvety, ktoré sa otvárajú skoro, ako sú púpavy a sedmokrásky. Počas najintenzívnejšieho slnečného žiarenia sa zamerajú na slnečnice a iné kvety, ktoré sledujú slnko. A popoludní navštívia kvety, ktoré sa otvárajú neskôr.
Melka bola na seba a Žofku veľmi hrdá. Ich experiment pomohol celému úľu.
Ale to nebolo všetko. Melka si uvedomila, že ich merania boli robené v lete, keď je slnko vysoko na oblohe a dni sú dlhé. „Musíme zopakovať naše merania aj v iných ročných obdobiach," povedala Žofke. „V jeseni a zime bude slnko na oblohe nižšie a dni budú kratšie."
A tak sa včielky rozhodli, že budú pokračovať vo svojich meraniach počas celého roka.
V jeseni zistili, že slnko už nie je také vysoké ako v lete a tieň paličky nikdy nie je taký krátky. Dni sa skracovali a čas, keď slnečné lúče dopadali najintenzívnejšie, bol kratší.
V zime, keď bolo slnko najnižšie na oblohe, boli dni veľmi krátke a tieň paličky bol vždy dlhý. Vtedy väčšina kvetov spala a včielky trávili väčšinu času v úli, kde sa hriali a jedli med, ktorý nazbierali v lete a na jeseň.
Na jar, keď sa dni opäť začali predlžovať a slnko stúpalo vyššie, včielky obnovili svoje merania. Zistili, že slnko každým dňom stúpa vyššie a tieň paličky sa na poludnie skracuje.
Po roku meraní mali včielky kompletný obraz o tom, ako sa slnečné lúče menia počas roka na ich lúke. Vytvorili si kalendár, ktorý im ukazoval, kedy a kde majú hľadať nektár v rôznych ročných obdobiach.
Melkin výskum sa stal slávnym nielen v ich úli, ale aj v okolitých včelích spoločenstvách. Včely z ďaleka prichádzali, aby sa dozvedeli o jej metóde merania slnečných lúčov.
„Melka, tvoj výskum nám všetkým veľmi pomohol," povedala jedného dňa kráľovná. „Vďaka tebe sme tento rok nazbierali o tretinu viac medu než minulý rok."
Melka sa skromne usmiala. „Bez Žofky a bez rady od Šimona Chrobáčika by som to nedokázala," povedala. „Ukázalo sa, že keď spolupracujeme a používame vedu, môžeme dosiahnuť úžasné veci."
A tak včielky pokračovali vo svojom výskume, stále sa učili nové veci o prírode okolo seba a využívali tieto poznatky na to, aby boli lepšími a efektívnejšími včelami.
Možno, keď nabudúce uvidíte včielku lietať z kvetu na kvet, bude to práve malá vedkyňa ako Melka, ktorá nielen zbiera nektár, ale aj skúma tajomstvá prírody.