V hlbokom, tichom lese, kde slnko kreslilo zlaté fľaky na mach, rástol malý stromček menom Smrekáčik. Nebol ani najvyšší, ani najširší, ale bol určite najzvedavejší. Jeho ihličie sa vždy natriasalo od tisícok otázok. „Prečo vtáčiky spievajú? Kam tečie potok? A čo sa stane so stromami, ktoré odtiaľto odchádzajú?“
Najradšej sa rozprával so Sojkou Škriekavou. Bola to múdra vtáčia kamarátka, ktorá lietala po celom kraji a videla veci, o ktorých sa Smrekáčikovi ani nesnívalo.
„Kam idú tie veľké stromy, Sojka?“ spýtal sa jedného dňa, keď lesní robotníci označili červenou farbou starú jedľu. „Idú na výlet?“
Sojka si prehrabala perie na hlave. „Áno, Smrekáčik. Idú na veľmi dlhý a dôležitý výlet. Idú sa premeniť.“
„Premeniť? Ako húsenica na motýľa?“ čudoval sa Smrekáčik.
„Presne tak! Alebo skoro tak,“ zaškriekala Sojka veselo. „Zmenia sa na niečo úplne nové. Na niečo, čo drží príbehy a kresby.“
Smrekáčik tomu celkom nerozumel, ale znelo to nesmierne zaujímavo. Sníval o tom, aké by to bolo, premeniť sa. A potom jedného dňa prišli lesní robotníci aj k nemu. Ich stroje neboli strašidelné, skôr hlasné a pracovité, ako veľké kovové včely. Jeden z mužov ho jemne pohladil po kmeni. „Tento bude akurát,“ povedal.
Smrekáčik pocítil strach, ale aj vzrušenie. Spomenul si na Sojkine slová o premene. A tak, keď ho opatrne odpílili, neplakal. Len zavrel oči a predstavoval si, že zaspáva do dlhého, hlbokého sna. Posledné, čo cítil, bola vôňa živice a mäkký dopad do periny z ihličia.
Keď sa prebral, všetko bolo iné. Ležal na korbe veľkého nákladného auta a svet okolo neho utekal neuveriteľnou rýchlosťou. Domy, polia a cesty sa mihali ako farebné šmuhy. Nad ním krúžila verná Sojka. „Drž sa, Smrekáčik! Dobrodružstvo sa začína!“
Cesta sa skončila pred obrovskou budovou, ktorá bzučala a hučala ako celý roj čmeliakov. Smrekáčika zložili na veľkú hromadu s ostatnými stromami. Cítil sa malý a stratený. „Čo sa teraz bude diať?“ zašepkal do vetra.
„Teraz sa začne tá premena,“ ozvalo sa vedľa neho. Bola to Sojka, ktorá si sadla na vedľajší kmeň. „Pozorne sa dívaj a neboj sa. Všetko má svoj zmysel.“
Najprv Smrekáčika chytil veľký stroj a opatrne z neho stiahol všetku kôru. Bolo to ako vyzliecť si starý, tesný kabát, ktorý ho už omínal. Zrazu bol celý hladký a svetlý. „Fíha, to je príjemné!“ pomyslel si.
Potom ho posunuli dovnútra tej obrovskej hučiacej budovy. Tam ho čakali najväčšie stroje, aké kedy videl. Jeden z nich ho začal jemne, ale dôrazne drviť a mlieť na milióny drobných kúskov, na maličké triesky a vlákna. Smrekáčik na chvíľu spanikáril. Už nebol jeden! Bol rozdrobený na nespočetné čiastočky. „Sojka, ja miznem!“ vykríkol v duchu.
„Nemizneš, Smrekáčik! Len sa pripravuješ!“ zakričala Sojka z okenného rámu. „Pozri, teraz sa staneš súčasťou niečoho väčšieho!“
Všetky tie milióny jeho kúskov spadli do obrovskej nádrže plnej vody. Plávali v nej ako hustá, drevená polievka. Už nebol ani strom, ani kmeň, len hnedastá kaša. Točila sa a miešala, až kým sa každé jedno vlákienko neoddelilo od ostatných. Bol to zvláštny pocit, byť všade a nikde zároveň.
„A teraz sprcha!“ zasmiala sa Sojka.
Kašu prehnali cez veľké sitá, ktoré z nej vymyli všetok lesný prach, zabudnuté ihličie a malé kamienky. Voda, ktorá cez neho pretekala, bola čistá a svieža. Cítil sa umytý a pripravený.
Ďalší stroj do kaše pridal niečo, čo ju zmenilo. Jeho hnedastá farba začala blednúť. Postupne sa menila na farbu oblakov na letnej oblohe. Žiarivá, čistá biela. Smrekáčik, teraz už len biela, vodnatá zmes, sa cítil ľahučký a vznešený. Už sa vôbec nebál. Bol zvedavý, čo príde ďalej.
„A teraz najlepšia časť!“ zavolala Sojka. „Veľké sušenie!“
Bielu kašu rovnomerne rozprestreli na obrovské, nekonečne dlhé sitá, ktoré sa pomaly hýbali vpred. Zospodu sálalo príjemné teplo. Smrekáčik cítil, ako sa z neho voda začína dvíhať preč v podobe jemnej pary. Celá miestnosť sa naplnila bielou hmlou, akoby sa ocitli uprostred oblaku.
Cítil, ako sa milióny jeho vlákien opäť spájajú. Ale tentoraz inak. Vytvárali tenkú, hladkú a pevnú vrstvu. Ako sa posúval ďalej a ďalej, bol stále suchší, hladší a belší. Už nebol ani strom, ani kaša. Bol niečím úplne novým.
Na konci dlhej cesty ho obrovské valce zvinuli do jedného obrovského kotúča. Bol hladký na dotyk, voňal čistotou a bol pripravený. Pozrel sa okolo seba. Všade boli ďalšie také kotúče. A potom uvidel, čo sa s nimi deje.
Menšie stroje ich rozrezávali na hárky. Na niektoré tlačili farebné obrázky zvieratiek a kvetov. Na iné písali písmenká, ktoré vytvárali slová a vety. Z niektorých sa stali stránky v knižkách plných dobrodružstiev, z iných zošity čakajúce na prvé detské kresby.
Smrekáčik pochopil. Toto bola tá premena. Nezomrel. Nestratil sa. Stal sa papierom.
Už nebol len jeden strom v lese. Teraz mal nekonečné možnosti. Mohol sa stať listom, ktorý ponesie krásne správy. Mohol sa stať stránkou v knihe, ktorá rozosmeje dieťa pred spaním. Mohol sa stať mapou, ktorá niekomu ukáže cestu k pokladu. Jeho cesta sa neskončila, práve naopak. Práve teraz sa začalo tisíc nových ciest.
Sojka pristála na vrchu jeho obrovského kotúča. „Tak čo, Smrekáčik? Páči sa ti tvoja premena?“
Smrekáčik, teda vlastne už papier, cítil obrovskú hrdosť. „Je to úžasné, Sojka! Som pripravený. Zaujímalo by ma, aký príbeh na mňa napíšu ako prvý.“
A v tichom bzučaní továrne čakal na svoje ďalšie veľké dobrodružstvo. Už nebol len spomienkou v lese, ale prísľubom nespočetných príbehov, ktoré čakajú na to, aby ich niekto objavil. A možno práve knižka, ktorú teraz držíš v rukách, bola kedysi takým zvedavým stromčekom, ako bol Smrekáčik.