Literárny rozbor: Sonety Williama Shakespeara

Úvod

William Shakespeare (1564-1616) je nepochybne jedným z najvýznamnejších dramatikov a básnikov svetovej literatúry. Hoci je známy predovšetkým ako autor divadelných hier ako Hamlet, Romeo a Júlia či Macbeth, jeho básnické dielo – konkrétne zbierka 154 sonetov – predstavuje jeden z vrcholov renesančnej poézie. Shakespearove sonety, prvýkrát publikované ako celok v roku 1609, sú fascinujúcim literárnym dielom, ktoré dodnes priťahuje pozornosť čitateľov, literárnych vedcov a prekladateľov po celom svete.

V tomto rozbore sa budeme venovať formálnym aspektom Shakespearových sonetov, ich tematickému rozvrstveniu, hlavným postavám a motívom, a tiež ich významu v kontexte renesančnej literatúry a ich vplyvu na neskoršie literárne generácie.

Historický kontext

Shakespearove sonety vznikali pravdepodobne v 90. rokoch 16. storočia, v období vrcholnej anglickej renesancie, známej aj ako alžbetínske obdobie (podľa kráľovnej Alžbety I., ktorá vládla v rokoch 1558-1603). Bolo to obdobie rozkvetu anglickej literatúry a kultúry, keď sa v Anglicku naplno prejavil vplyv talianskeho humanizmu a renesancie.

Sonetová forma bola pôvodne talianska, kde ju zdokonalil Francesco Petrarca v 14. storočí. Do Anglicka sa dostala v 16. storočí najmä prostredníctvom básnikov ako Thomas Wyatt a Henry Howard. Anglický sonet, nazývaný aj shakespearovský, sa však od talianskeho (petrarcovského) sonetu formálne odlišoval.

Formálne aspekty

Štruktúra sonetu

Shakespearovský sonet má 14 veršov rozdelených do troch štvorverší (kvartét) a záverečného dvojveršia (kupletu). Schéma rýmov je typicky ABAB CDCD EFEF GG. Táto štruktúra sa líši od petrarcovského sonetu, ktorý má 14 veršov rozdelených do oktávy (8 veršov) a sestetu (6 veršov) s rýmovou schémou ABBA ABBA CDE CDE (alebo variantmi v sestete).

Formálna štruktúra sonetu nie je len estetickým prvkom, ale má aj funkčný význam. Tri kvartety zvyčajne rozvíjajú určitú myšlienku alebo obraz, zatiaľ čo záverečný kuplet často prináša nečakaný zvrat, pointu alebo zhrnutie. Tento formálny postup umožňuje Shakespearovi vytvárať dramatické napätie a prekvapivé rozuzlenia, podobne ako v jeho divadelných hrách.

Jazyk a štýl

Shakespeare používa v sonetoch bohatý, obrazný jazyk plný metafor, prirovnaní, personifikácií a iných básnických prostriedkov. Jeho slovná zásoba je mimoriadne bohatá, často vytvára neologizmy a experimentuje s jazykom. Charakteristickým prvkom je juxtapozícia (kladenie protikladov vedľa seba), paradoxy a slovné hry.

Rytmicky sú sonety písané v jambickom pentametri, čo znamená, že každý verš obsahuje päť jambov (stôp pozostávajúcich z neprízvučnej a prízvučnej slabiky). Tento rytmický vzorec vytvára prirodzený, plynulý tok reči, ktorý pripomína prirodzený rytmus anglickej konverzácie, ale zároveň dodáva veršom formálnu eleganciu.

Tematické okruhy

Shakespearove sonety sa tradične delia do niekoľkých tematických skupín:

Sonety o mladom mužovi (1-126)

Prvých 126 sonetov je adresovaných mladému, krásnemu mužovi, často označovanému ako "fair youth" (krásny mladík). Básnik vyjadruje k tomuto mladíkovi hlbokú náklonnosť a obdiv, povzbudzuje ho k manželstvu a plodeniu detí, aby sa jeho krása zachovala pre budúce generácie. Neskôr sa vzťah medzi básnikom a mladíkom komplikuje, objavujú sa témy zrady, žiarlivosti a odpustenia.

Napríklad v známom Sonete 18 ("Shall I compare thee to a summer's day?") básnik porovnáva mladíka s letným dňom a dochádza k záveru, že mladíkova krása je dokonalejšia a trvalejšia, pretože bude žiť večne v básnikovej poézii:

"So long as men can breathe or eyes can see,
So long lives this, and this gives life to thee."

Sonety o tmavej dáme (127-152)

Druhá skupina sonetov je venovaná žene, známej ako "dark lady" (tmavá dáma). Na rozdiel od idealizovaného mladíka je táto žena opisovaná ako fyzicky príťažlivá, ale morálne problematická. Vzťah básnika k tejto žene je plný vášne, ale aj bolesti, žiarlivosti a rozčarovania. Tieto sonety sú otvorene zmyselné a niekedy až sexuálne explicitné.

V Sonete 130 ("My mistress' eyes are nothing like the sun") Shakespeare ironicky podvracia petrarcovskú tradíciu idealizovania ženskej krásy tým, že priznáva fyzické nedostatky svojej milenky, aby nakoniec vyhlásil, že ju miluje práve pre jej reálnu, nie idealizovanú podobu:

"And yet, by heaven, I think my love as rare
As any she belied with false compare."

Alegorizujúce sonety (153-154)

Posledné dva sonety stoja mimo hlavných tematických skupín a predstavujú alegorické spracovanie mýtu o Kupidovi, ktorého šíp lásky je uhasený v liečivom prameni, ale zapáli srdce básnika.

Hlavné motívy

Čas a pominuteľnosť

Jedným z najvýraznejších motívov Shakespearových sonetov je plynutie času a jeho ničivý účinok na krásu a mladosť. Shakespeare často personifikuje čas ako tyrana alebo ničiteľa. Zároveň však ponúka poéziu ako prostriedok na prekonanie času a dosiahnutie istej formy nesmrteľnosti.

V Sonete 12 napríklad pozoruje, ako všetko v prírode podlieha času a starnutiu:

"And nothing 'gainst Time's scythe can make defence
Save breed, to brave him when he takes thee hence."

Láska a krása

Láska v rôznych podobách – romantická, platonická, zmyselná, komplikovaná – je ústrednou témou sonetov. Shakespeare skúma jej mnohé aspekty: od idealizovanej, takmer božskej lásky k mladému mužovi po vášnivú, problematickú lásku k tmavej dáme. Podobne krása je oslavovaná, ale aj spochybňovaná – Shakespeare uznáva jej pomíjajúcu povahu, ale tiež jej schopnosť inšpirovať a povznášať.

Umenie a nesmrteľnosť

Shakespeare často vyjadruje presvedčenie, že poézia má moc zvečniť krásu a lásku, prekonať čas a smrť. V mnohých sonetoch sľubuje svojmu adresátovi nesmrteľnosť prostredníctvom svojich veršov. Tento motív je zvlášť výrazný v Sonete 55:

"Not marble, nor the gilded monuments
Of princes, shall outlive this powerful rhyme;
But you shall shine more bright in these contents
Than unswept stone, besmear'd with sluttish time."

Sebapoznanie a identita

V sonetoch sa básnik často zamýšľa nad vlastnou identitou, nad svojím vzťahom k mladému mužovi a tmavej dáme, nad svojou rolou ako básnika. Tieto úvahy vedú k hlbokému sebapoznaniu a niekedy k bolestným priznaniam vlastných slabostí a nedostatkov.

Pravda a úprimnosť

Shakespeare často zdôrazňuje hodnotu pravdy a úprimnosti v láske aj v umení, odmietajúc prázdne lichôtky a falošné komplimenty. Tento motív je zrejmý v Sonete 130, kde básnik odmieta konvenčné prirovnania a namiesto toho ponúka úprimný, realistický portrét svojej milenky.

Záhadné postavy sonetov

Identita postáv, ktorým sú sonety adresované, zostáva jednou z najväčších záhad shakespearovského bádania. Existuje množstvo teórií o tom, kto by mohol byť "krásny mladík" a "tmavá dáma", ale žiadna z nich nebola definitívne potvrdená.

Krásny mladík

Medzi kandidátov na "krásneho mladíka" patria:

• Henry Wriothesley, 3. gróf zo Southamptonu - Shakespeare mu venoval svoje epické básne Venuša a Adonis a Znásilnenie Lukrécie
• William Herbert, 3. gróf z Pembroke - jemu a jeho bratovi bolo venované Prvé fólio Shakespearových hier

Tmavá dáma

Identita "tmavej dámy" je ešte záhadnejšia. Niektorí bádatelia ju považujú za čisto literárnu konštrukciu, iní sa pokúšali identifikovať ju s reálnymi ženami z Shakespearovho života alebo okolia.

Literárny a kultúrny význam

Shakespearove sonety predstavujú jeden z vrcholov anglickej renesančnej poézie a majú trvalý vplyv na svetovú literatúru. Ich originalita spočíva v niekoľkých aspektoch:

Psychologická hĺbka

Na rozdiel od mnohých svojich súčasníkov Shakespeare nevytvára jednoduché, idealizované portréty lásky, ale skúma jej komplexnosť, vrátane temných, problematických aspektov. Jeho sonety obsahujú psychologické vhľady, ktoré predznamenávajú moderné chápanie ľudskej psychiky.

Subverzia konvencií

Shakespeare často podvracia literárne konvencie svojej doby. Napríklad prvých 17 sonetov, známych ako "sonety o plodení", nabáda mladého muža k manželstvu a plodeniu detí – čo je téma, ktorá by tradične bola adresovaná žene. Podobne jeho otvorené uznanie fyzickej túžby a vášne, najmä v sonetoch o tmavej dáme, porušuje petrarcovskú tradíciu idealizovanej, platonickej lásky.

Formálna inovácia

Hoci Shakespeare nebol prvým, kto používal formu, ktorá je dnes známa ako "shakespearovský sonet", doviedol ju k dokonalosti a ukázal jej dramatické možnosti. Jeho majstrovské využitie kupletu na vytvorenie pointy alebo zvratu na konci sonetu je obzvlášť pôsobivé.

Vplyv na svetovú literatúru

Shakespearove sonety mali obrovský vplyv na neskoršie generácie básnikov nielen v anglofónnom svete, ale aj v iných kultúrach prostredníctvom prekladov. Inšpirovali básnikov romantizmu, modernizmu i súčasnosti. Ich vplyv možno vidieť v dielach autorov ako John Keats, Elizabeth Barrett Browningová, W. H. Auden a mnohých ďalších.

Sonety tiež inšpirovali hudobníkov, výtvarných umelcov a filmárov. Boli adaptované do hudobných kompozícií, stali sa predmetom výtvarných diel a boli interpretované v divadle i vo filme.

Záver

Shakespearove sonety predstavujú jedinečné literárne dielo, ktoré aj po viac ako štyroch storočiach oslovuje čitateľov svojou emocionálnou intenzitou, psychologickou hĺbkou a formálnou dokonalosťou. Ich trvalá príťažlivosť spočíva v univerzálnosti tém, ktoré spracúvajú – láska, krása, čas, smrť, umenie – a v spôsobe, akým tieto témy Shakespeare uchopuje: s úprimnosťou, zložitosťou a hlbokým porozumením ľudskej skúsenosti.

Pre stredoškolského študenta môžu Shakespearove sonety predstavovať výzvu kvôli archaickému jazyku a zložitým metaforám, ale zároveň ponúkajú odmenu v podobe hlbokého pohľadu do ľudského srdca a mysle. Ich štúdium nám pomáha lepšie porozumieť nielen renesančnej literatúre a kultúre, ale aj nadčasovým aspektom ľudskej existencie, ktoré zostávajú relevantné aj v dnešnom svete.