Betónový podchod páchol vlhkosťou a slabým závanom moču, no pre Emu to bol chrám. Steny, kedysi fádne a sivé, pulzovali životom v explózii farieb. Každý centimeter pokrývali dynamické písmená, fantastické tvory a abstraktné tvary, ktoré sa prelínali v chaotickej harmónii. A medzi nimi, ako podpis kráľa na svojom území, sa vždy objavoval tag „Nox“.
Jeho diela boli iné. Zatiaľ čo ostatní sa sústredili na agresívne, ostré línie, Noxove graffity mali dušu. Boli to celé scény – dievča púšťajúce lampióny v tvare planét, líška stúlená do klbka, ktorej chvost sa menil na galaxiu, alebo len jednoduché, no dokonale tieňované písmená, ktoré akoby vystupovali zo steny. Ema stála pred jeho najnovším kúskom, obrovským portrétom mechanickej sovy s očami z ozubených koliesok, a cítila, ako jej srdce búši o niečo rýchlejšie. Zbožňovala to.
Vo svojom ošúchanom skicári, ktorý so sebou nosila všade, mala desiatky vlastných návrhov. Jemné, detailné kresby ceruzkou, inšpirované prírodou a snami. Často si predstavovala, aké by to bolo, vidieť ich takto zväčšené, žiariace na betóne. Ale odvahu na to nemala. Sprej v ruke jej pripadal ako príliš veľká zodpovednosť. Čo ak by to pokazila? Jej skicár bol jej bezpečný svet; stena bola pre všetkých.
„Zase slintáš nad Noxom?“ ozval sa za ňou veselý hlas.
Ema sa strhla. Sára, jej najlepšia kamarátka, stála za ňou s dvoma téglikmi bubble tea a šibalským úsmevom. „Neslintám. Obdivujem techniku.“
„Techniku, jasné,“ odfrkla si Sára a podala jej jeden téglik. „Techniku, ktorá má náhodou neuveriteľný cit pre kompozíciu a farby a je totálne anonymná a tajomná. Chápem.“ Jemne ju drgla do ramena. „Vieš, že túto sobotu je v skateparku akcia? Otvárajú novú legálnu stenu. Bude tam hudba, jedlo a každý, kto chce, si môže prísť niečo nasprejovať.“
Ema okamžite pokrútila hlavou. „Nie, to nie je pre mňa. Ja... ja neviem so sprejmi.“
„Ale vieš kresliť. A to brutálne dobre,“ nedala sa Sára. „Pozri, nikto nečaká, že tam namaľuješ Mona Lisu. Je to o zábave. Vezmeš si skicár, nasaješ atmosféru... a možno, len možno, zistíš, kto je tvoj tajomný Nox.“ Poslednú vetu zašepkala, akoby to bolo najväčšie tajomstvo na svete.
Tá predstava bola lákavá. Desivá, ale lákavá. Stráviť sobotu medzi ľuďmi, ktorí zdieľali jej vášeň, aj keď len ako tichý pozorovateľ. Cítila známe chvenie v bruchu – zmes strachu a vzrušenia. „Fajn,“ vzdychla si nakoniec. „Ale len sa pozerať.“
„Jasné, jasné,“ usmiala sa Sára. „Len sa pozerať.“
Sobotné popoludnie bolo presne také, ako ho Sára opísala. Hlasná hudba dunela z reproduktorov, vo vzduchu sa miešala vôňa grilovaných klobás s prenikavým, chemickým pachom farby a desiatky tínedžerov sa hemžili okolo novej, žiarivo bielej steny. Niektorí už s nasadenými respirátormi a sústredenými výrazmi tvorili prvé obrysy, iní len postávali v skupinkách, smiali sa a kývali hlavami do rytmu.
Ema sa cítila nesvoja. Stískala svoj skicár tak pevne, až jej zbeleli hánky. Sára ju po chvíli opustila, aby sa zvítala s nejakými známymi, a Ema zostala sama, stratená v dave. Prešla k stene, držiac si odstup, a sledovala, ako sa biela plocha postupne mení. Fascinovane pozorovala rýchle, isté pohyby rúk, syčanie sprejov a spôsob, akým sa zdanlivo náhodné čiary spájali do zmysluplných tvarov.
Jej pohľad upútal chalan na kraji steny. Bol jej otočený chrbtom, oblečený v čiernej mikine s kapucňou a ošúchaných rifliach pokrytých fľakmi od farieb. Pracoval na svojom kúsku s neuveriteľnou ľahkosťou a sústredením, aké ešte nevidela naživo. Jeho pohyby boli plynulé, takmer tanečné. Zápästie sa mu ohýbalo v presných uhloch, prst jemne stláčal trysku, a na stene pod jeho rukami ožíval zložitý vzor pripomínajúci mandalu, no tvorenú z kovových pierok a drôtov. Štýl bol nezameniteľný.
Srdce sa jej rozbúchalo. To nemôže byť...
Pomaly, akoby sa bála, že ho vyruší, sa priblížila. Stála pár metrov za ním a ani nedýchala. Práve dokončoval posledný detail, jemný svetelný odlesk na jednom z pierok, keď sa zrazu prudko otočil. V ruke držal plechovku s bielym sprejom a ako sa otáčal, nechtiac zavadil o chalana, ktorý prechádzal okolo s kelímkom koly.
Všetko sa zbehlo v zlomku sekundy. Kelímok vyletel chalanovi z ruky, spravil vo vzduchu elegantný oblúk a celý svoj lepkavý obsah vylial priamo... na Emu.
Studená, sladká tekutina jej stiekla po tričku a rifliach. Zostala stáť ako obarená, šokovane hľadiac na tmavú mokrú škvrnu na svojom oblečení. Z rúk jej v prekvapení vypadol skicár a s plesknutím dopadol na zem, otvorený presne na strane s jej najobľúbenejším návrhom – kolibríkom s krídlami z listov.
„Sakra, prepáč!“ ozval sa chalan v čiernej mikine a okamžite bol pri nej. Stiahol si kapucňu a respirátor a Ema konečne uvidela jeho tvár. Mal výrazné lícne kosti, niekoľkodňové strnisko a prenikavé sivé oči, v ktorých sa teraz zračilo úprimné zdesenie. Vyzeral staršie, možno o rok alebo dva. „Fakt ma to mrzí, ja som... nedával pozor.“
Ema bola príliš v šoku, aby niečo povedala. Len prikývla a sklonila sa po svoj skicár. Ale on bol rýchlejší. Zohol sa, zdvihol ho a predtým, ako jej ho podal, jeho pohľad padol na otvorenú stránku.
Zarazil sa. Na chvíľu zabudol na vyliatu kolu aj na všetko okolo. Pomaly prešiel prstom tesne nad kresbou, akoby sa bál dotknúť sa papiera. „Toto je... mega. Tie detaily, tie tiene... to je tvoje?“
Jeho hlas bol hlbší, než čakala, s miernym chrapľavým nádychom. Ema cítila, ako sa jej do líc hrnie červeň. Zmohla sa len na ďalšie tiché prikývnutie.
Zdvihol pohľad od skicára k nej. Jeho sivé oči si ju premeriavali s novým záujmom. „Ty si Ema, však? Chodíš o ročník nižšie.“
Teraz bola v šoku ona. „Ty... ty vieš, kto som?“
Jemne sa usmial a v kútikoch očí sa mu objavili malé vrásky. „Všimol som si ťa v škole. Vždy si niečo kreslíš.“ Podal jej skicár. Ich prsty sa na okamih stretli. Cítila teplo jeho pokožky a telom jej prebehol zvláštny elektrický výboj. „Ja som Alex.“
Alex. Nie Nox. Samozrejme, že nie Nox. Prečo by sa jej predstavoval svojím tagom? Ale ten štýl... bola si takmer istá.
„Ja... prepáč, to tvoje dielo je úžasné,“ vyhŕkla zo seba, aby prerušila trápne ticho, ktoré nasledovalo.
Alex mávol rukou a pozrel na stenu. „Je to len taká rýchlovka.“ Potom sa znova pozrel na ňu, na jej mokré tričko. „Fakt prepáč za toto. Cítim sa ako totálny idiot. Aspoň... aspoň ti môžem kúpiť novú kolu? Alebo niečo na oblečenie?“
„Nie, to je v pohode,“ rýchlo povedala. „To uschne.“ Chcela sa otočiť a utiecť, skryť sa niekde, kde by mohla spracovať, že sa jej práve prihovoril jej umelecký idol a ona vyzerá ako obeť vojny s malinovkami.
Ale on ju nechcel nechať odísť. „Počkaj. Ukážeš mi ďalšie kresby?“ kývol smerom k skicáru. V jeho hlase nebola žiadna pretvárka, len čistý, nefalšovaný záujem. A tomu Ema nedokázala odolať.
Váhavo mu podala svoj poklad. Alex si sadol na neďalekú lavičku a začal listovať. Ema stála vedľa neho, srdce jej búšilo ako splašené a nervózne si hrýzla spodnú peru. Sledovala jeho tvár, každý nepatrný záchvev, každú zmenu výrazu. Zastavil sa pri kresbe spiacej líšky, rovnakej, akú namaľoval Nox pred mesiacom v podchode.
Zdvihol k nej pohľad, v očiach mal pobavené iskričky. „Máš dobrý vkus.“
Tentoraz sa odvážila. „Ty si Nox, však?“ zašepkala.
Jeho úsmev sa rozšíril. Prikývol. „Ale pššt. To je tajomstvo.“ Žmurkol na ňu a vrátil sa k listovaniu. „Nikdy si neskúšala sprejovať?“
„Nie,“ priznala potichu. „Bojím sa, že to pokazím.“
Zavrel skicár a podal jej ho naspäť. „Vieš čo? Každý to na začiatku pokazí. To je na tom to najlepšie. Umenie nie je o dokonalosti. Je o skúšaní.“ Vstal a pozrel sa na prázdny kus steny vedľa svojho diela. Potom sa pozrel na ňu. „Mám tu pár sprejov navyše. A táto stena je dosť veľká pre nás oboch.“
Ponuka visela vo vzduchu, plná farieb a možností. Bol to skok do neznáma, presne to, čoho sa vždy bála. Ale keď sa pozrela do jeho sivých očí, plných povzbudenia a prísľubu dobrodružstva, strach bol zrazu o niečo menší.
„Dobre,“ povedala a prekvapila tým samú seba. „Skúsim to.“Alexov úsmev sa rozšíril a odhalil rad bielych zubov. „Super. Tak poď, ukážem ti, ako na to.“
Zaviedol ju k svojej zbierke sprejov, ktoré mal úhľadne zoradené na starej deke. Bolo ich tam snáď päťdesiat, vo všetkých odtieňoch dúhy. „Základ je tryska,“ vysvetľoval a ukázal jej niekoľko malých plastových násadiek. „Táto je na tenké linky, táto na veľké plochy. Hovorí sa im ‚caps‘. Na začiatok ti bude stačiť táto univerzálna.“ Nacvakol ju na plechovku sýtomodrej farby a podal jej ju. „Najprv poriadne pretrepať. Musíš počuť, ako vo vnútri hrká gulička.“
Ema chytila studenú kovovú plechovku do oboch rúk a začala ňou triasť. Zvuk hrkajúcej guličky jej dodával zvláštnu odvahu. Alex ju medzitým viedol k prázdnej časti steny.
„Dobre, teraz to skús,“ povzbudil ju. „Nestoj príliš blízko, lebo ti farba stečie. Ani príliš ďaleko, lebo sa rozpráši. Nájdi si správnu vzdialenosť. A pohybuj rukou plynule, nezastavuj sa na jednom mieste.“
Pripadala si ako na prvej hodine šoférovania. Srdce jej bilo až v krku. Zhlboka sa nadýchla, namierila sprej na stenu a stlačila. Namiesto elegantnej čiary, akú si predstavovala, sa na bielom betóne objavila roztrasená modrá machuľa, z ktorej okamžite začali stekať pramienky farby.
„Och, nie!“ vyhŕkla zahanbene a okamžite pustila trysku. Cítila, ako jej horia líca. Presne toto nechcela.
Alex sa len zasmial. Nebol to posmešný smiech, ale teplý, chápavý. „Vitaj v klube. Moja prvá stena vyzerala ako explózia v továrni na lentilky.“ Pristúpil k nej bližšie. „Stlačila si príliš silno a príliš dlho. Musíš to robiť krátkymi, rýchlymi ťahmi. Pozri.“
Postavil sa za ňu tak blízko, že cítila teplo sálajúce z jeho tela. Vôňa jeho mikiny, zmes farby, mydla a niečoho neidentifikovateľného, mužského, ju úplne omámila. Jeho ruka sa položila na jej a jemne ju viedla.
„Takto,“ zašepkal jej pri uchu a jeho dych ju pošteklil na krku. Spoločne stlačili trysku. Jeho pohyby boli isté a plynulé a pod ich spojenými rukami sa na stene objavila dokonalá, čistá modrá čiara. „Cítiš ten rozdiel?“
Ema len nemo prikývla. Mozog jej na chvíľu vypovedal službu. Sústredila sa len na tlak jeho prstov na svojich a na jeho blízkosť, z ktorej sa jej točila hlava. Pustil jej ruku a o krok ustúpil. Svet sa znova vrátil do normálu, no vzduch medzi nimi bol nabitý elektrinou.
„Teraz skús znova. Sama,“ povedal jemne.
Tentoraz to bolo lepšie. Čiara bola stále trochu neistá, ale už nestekala. Skúsila to znova a znova, až kým sa jej prsty neuvoľnili a pohyb sa nestal prirodzenejším. Po pár minútach experimentovania sa odvážila pozrieť na Alexa. Opieral sa o stenu so založenými rukami a s pobaveným úsmevom ju sledoval.
„Čo tam chceš namaľovať?“ spýtal sa a kývol hlavou smerom k jej skicáru.
„Asi toho kolibríka,“ priznala. „Toho, čo si videl.“
„Dobrá voľba.“ Jeho oči žiarili. „Donesiem ti farby.“
Kým bol preč, Ema si na stenu jemne načrtla obrys vtáčika ceruzkou. Keď sa Alex vrátil, priniesol jej náruč plnú sprejov v odtieňoch zelenej, hnedej a tyrkysovej. „Toto by mohlo stačiť. Ak bude treba, doplníme.“
Začala pracovať. Najprv sa sústredila na obrysy, potom na vyplnenie krídel. Bolo to ťažšie, než si myslela. Farba sa správala inak ako ceruzka, bola nevyspytateľná a živá. Snažila sa vytvoriť jemné prechody medzi odtieňmi zelenej na listových krídlach, no namiesto toho sa jej podarilo vytvoriť len ostré hranice.
„Frustrujúce, však?“ ozval sa Alex, ktorý vedľa nej začal pracovať na pozadí pre svoju mechanickú sovu.
„Totálne,“ vzdychla si a odstúpila od steny, aby si prezrela svoje dielo. Vyzeralo to plocho a amatérsky.
„Ukáž.“ Podišiel k jej kolibríkovi s plechovkou svetlozelenej farby. „Keď chceš tieňovať, musíš meniť vzdialenosť a uhol. Z väčšej diaľky vytvoríš len taký jemný poprašok.“ Zľahka prestriekal hranu jedného krídla a farby sa okamžite prepojili v mäkkom prechode. Vyzeralo to tak jednoducho.
„Aha,“ vydýchla ohromene.
Nasledujúcu hodinu strávili v tichom sústredení, bok po boku. Občas prerušili ticho len syčaním sprejov a dunením hudby v pozadí. Ema sa postupne uvoľňovala. Zabudla na ľudí okolo, na Sárine zvedavé pohľady z diaľky, aj na svoju počiatočnú nervozitu. Existovala len ona, stena, farby a Alex, ktorý jej občas poradil alebo jej podal správny odtieň, akoby jej čítal myšlienky.
Pracovali v dokonalej, tichej synchronizácii. Keď mu došla čierna, podala mu svoju bez toho, aby musel niečo povedať. Keď ona hľadala bielu na odlesk v oku kolibríka, už ju mal pripravenú v ruke. Začala si všímať drobné detaily. Spôsob, akým si pri sústredení hrýzol spodnú peru. Malé znamienko tesne pod jeho ľavým okom. To, ako sa mu vlasy neposlušne krútili na zátylku.
Keď sa snažila namaľovať tenký zobáčik, ruka sa jej zatriasla a zanechala na stene hrubú čiernu čiaru presahujúcu obrys.
„Ach, do kelu!“ zaúpela a frustrovane si prešla rukou po vlasoch, zabúdajúc, že má prsty od farby. V momente si na čele vytvorila zelenú šmuhu.
Alex sa na ňu pozrel a vybuchol do smiechu. Bol to hlasný, nákazlivý smiech, ktorý ju najprv urazil, no potom sa neubránila a začala sa smiať tiež.
„Máš... máš tam niečo zelené,“ dostal zo seba pomedzi záchvaty smiechu a ukázal na jej čelo.
„Aspoň ladím s výtvorom,“ odvetila a schválne na neho namierila svoj zelený prst. „A ty máš na nose modrú bodku!“
Naozaj ju tam mal. Obaja sa na seba pozreli, umazaní od farieb, a smiali sa, až im tiekli slzy. V tej chvíli sa niečo zlomilo. Všetka nervozita a plachosť sa rozplynuli v spoločnom smiechu. Už to nebol tajomný Nox a jeho obdivovateľka. Boli to len Alex a Ema, dvaja tínedžeri, ktorí spolu maľovali a smiali sa na vlastnej nešikovnosti.
Keď smiech konečne utíchol, ich pohľady sa stretli. Stáli blízko pri sebe a úsmevy na ich tvárach pomaly vädli, nahrádzané niečím iným, hlbším a tichším. V jeho sivých očiach videla odraz farebnej steny a niečo viac – niečo teplé a nežné, čo tam predtým nebolo.Čas akoby sa spomalil. Dunenie hudby a vrava davu ustúpili do pozadia a Ema vnímala len jeho pohľad. Videla, ako mu zrak skĺzol z jej očí na jej pery a potom späť. Srdce jej preskočilo úder. Jeho tvár bola tak blízko, že by stačil jediný malý pohyb...
„Ema! Alex! Vy ste teda dvojka!“
Moment bol pretrhnutý Sáriným prenikavým hlasom. Obaja sa strhli a odskočili od seba, akoby ich prichytili pri niečom zakázanom. Sára k nim dokráčala s víťazným úsmevom a premeriavala si ich od hlavy po päty. „Takže, toto je ten slávny Nox? A ty,“ ukázala na Emu, „si mi tvrdila, že sa ideš len pozerať!“
Ema cítila, ako ju znova zalieva červeň. „Sára, prestaň.“
„Ale ja som rada! A pozrite sa na to!“ ukázala na stenu, kde sa vedľa seba vynímala Alexova detailná sova a Emin farebný kolibrík. Ešte neboli hotové, no už teraz tvorili prekvapivo harmonický celok. „Vyzerá to, akoby to patrilo k sebe.“
Mala pravdu. Emin organický, prírodný motív bol v zvláštnom, no krásnom kontraste s Alexovým industriálnym, mechanickým štýlom. Akoby sa jin a jang stretli na betónovej stene.
Alex si odkašľal a prešiel si rukou po vlasoch, čím si modrú bodku na nose len viac rozmazal. „Učí sa rýchlo,“ povedal a pozrel na Emu. Jeho pohľad bol stále teplý, no iskra intímneho momentu bola preč. „Má talent.“
„To ja viem dávno,“ vyhlásila Sára hrdo. „Tak čo, idete si dať niečo pod zub? Umieram od hladu.“
Ema chcela protestovať, dokončiť svoje dielo, no Alex prikývol. „Dobrý nápad. Pauza nám prospeje.“ Hodil pohľad na zapadajúce slnko, ktoré maľovalo oblohu do oranžových a fialových odtieňov. „Aj tak sa už stmieva. Dokončíme to neskôr.“
Kým si Alex umýval ruky riedidlom, Ema si v rýchlosti odfotila ich rozpracované dielo. Cítila zvláštne zovretie v hrudi pri pomyslení, že by to mohlo byť naposledy, čo spolu tvoria. Čo ak to bola len jednorazová náhoda? Čo ak sa po tomto dni vrátia do svojich starých koľají – on ako tajomný tieň v podchodoch, ona ako tichá obdivovateľka?
V stánku s jedlom sa museli prekrikovať cez hudbu. Sára viedla konverzáciu, sypala z rukáva vtipy a historky a Ema bola za to vďačná. Dalo jej to čas utriediť si myšlienky. Občas sa jej pohľad stretol s Alexovým a on sa na ňu vždy jemne usmial, akoby jej chcel bez slov povedať, že všetko je v poriadku.
Keď dojedli, Sára sa ospravedlnila, že už musí ísť. Objala Emu a na Alexa sprisahanecky žmurkla. „Dávaj mi na ňu pozor.“
A zrazu boli znova sami. Stáli v šere osvetlení len farebnými svetlami z pódia a Ema cítila, ako sa vracia tá nervózna neistota.
„Tak...“ začala neisto. „Asi by som už tiež mala ísť.“
„Počkaj,“ povedal rýchlo. „Nechceš to dokončiť?“
„Už je tma,“ namietla, hoci časť nej zúfalo chcela zostať.
„Tma je najlepšie svetlo pre sprejera,“ odvetil s úsmevom. „Mám baterky. A stena je osvetlená. Poď.“
Bez čakania na odpoveď ju chytil za ruku. Jeho dlaň bola teplá a trochu drsná od práce. Tentoraz neucukla. Nechala sa viesť späť k stene, kde ich nedokončené obrazy čakali ako prázdne sľuby.
Pracovali v tichu, no bolo to iné ticho ako predtým. Bolo plné nevypovedaných slov a očakávania. Alex zapol niekoľko prenosných LED svetiel, ktoré osvetlili ich časť steny a vytvorili okolo nich intímnu bublinu svetla uprostred tmy.
Už nepotrebovala jeho rady. Pohybovala sprejom s novonadobudnutou istotou, pridávala detaily na krídlach, jemné odlesky a tiene. Alex dotváral pozadie za svojou sovou – spleť káblov a hviezdnej hmly, ktorá sa nenápadne začala prelievať aj za Eminho kolibríka a spájala ich diela do jedného celku.
Keď Ema urobila posledný ťah – jemnú bielu bodku v oku vtáčika, ktorá mu vdýchla život – s hlbokým výdychom odstúpila. Bola hotová. A bolo to lepšie, než si kedy dokázala predstaviť. Kolibrík akoby sa vznášal pred Alexovou sovou, krehký a živý oproti jej pevnej, kovovej štruktúre.
„Páni,“ zašepkal Alex, ktorý práve tiež dokončil. Stál vedľa nej a obaja sa dívali na výsledok svojej spoločnej práce. „Je to... dokonalé.“
„My sme to urobili,“ opravila ho potichu a pozrela na neho.
V jeho očiach sa odrážali ich dva obrazy. Vyzeral unavene, ale šťastne. Na tvári mal stále farebné šmuhy a vlasy mal rozcuchané. Pre Emu nikdy nevyzeral lepšie.
„Vieš,“ začal a obrátil sa k nej celým telom, „zbožňujem tvoje kresby už dlho. Sledujem ťa v škole, ako si čmáraš do toho svojho zošita. Vždy som si hovoril, aké by to bolo, vidieť ich na stene.“
Emine srdce vynechalo úder. „Ty si ma sledoval?“
„Je ťažké si ťa nevšimnúť,“ pripustil a na lícach sa mu objavil náznak červene. „Si ako... tichá búrka. Pokojná na povrchu, ale vo vnútri plná talentu.“
Nevedela, čo na to povedať. Nikdy jej nikto nepovedal nič krajšie.
Pomaly k nej natiahol ruku a jemne jej palcom zotrel zelenú šmuhu z čela. Jeho dotyk bol nežný a pálil ju na koži ešte dlho potom, čo ruku odtiahol. „Ema, ja...“ odmlčal sa, akoby hľadal správne slová. „Dnešok bol najlepší deň, aký som za dlho zažil. A nebolo to len kvôli maľovaniu.“
Vzduch medzi nimi znova zhustol. Tentoraz ich nikto nevyrušil. Stáli v kuželi svetla, obklopení tmou a vôňou farieb. Alex urobil malý krok vpred, čím zmenšil vzdialenosť medzi nimi na minimum. Zdvihol ruku a odhrnul jej prameň vlasov z tváre. Jeho prsty sa jemne dotkli jej líca.
Naklonil sa a ona zavrela oči, pripravená na to, na čo čakala celý večer. Jeho pery sa dotkli jej. Bol to bozk, ktorý chutil po kole, farbe a prísľube. Bol váhavý a nežný, akoby sa bál, že ju vyplaší, no zároveň plný emócií, ktoré sa v nich hromadili celé hodiny.
Keď sa odtiahol, obaja mali na tvárach mierne omámený úsmev. Ema si prešla prstami po perách, akoby sa chcela uistiť, že sa jej to nesnívalo.
„Takže,“ zašepkal Alex a jeho oči žiarili ešte jasnejšie ako LED svetlá okolo nich. „Čo povieš na ďalšie rande? Mám v podchode jednu stenu, ktorá by potrebovala trochu života. A tentoraz... tentoraz už žiadna kola.“
Ema sa zasmiala, čistým, radostným smiechom. „Dohodnuté,“ povedala. „Ale farby vyberám ja.“Chytil ju za ruku a preplietol si s ňou prsty. Jeho dlaň dokonale zapadla do jej. Spoločne sa ešte raz pozreli na svoje dielo. Už to neboli dve oddelené kresby. Bola to jedna scéna, jeden príbeh. Príbeh mechanickej sovy a živého kolibríka. Príbeh Alexa a Emy.
Cesta domov bola tichá, ale bolo to pohodlné ticho. Kráčali ruka v ruke ulicami, ktoré sa pomaly vyprázdňovali. Teplo jeho dlane bolo pre Emu kotvou v rozbúrenom mori pocitov. Ešte stále nedokázala úplne spracovať, čo všetko sa za posledných pár hodín udialo. Od vyliatej koly až po bozk, ktorý jej stále rezonoval na perách.
Keď zastali pred jej domom, nechcelo sa jej ho pustiť. Strach, že sa tento sen skončí, akonáhle za sebou zatvorí dvere, bol príliš silný.
„Tak sme tu,“ povedala potichu, akoby sa bála prelomiť kúzlo noci.
„Hej,“ odvetil Alex a pustil jej ruku, len aby ju mohol oboma dlaňami jemne chytiť za tvár. „Ďakujem za dnes.“
„Ja ďakujem,“ zašepkala. „Ukázal si mi, že sa nemusím báť.“
„Nikdy si sa nemala čoho báť,“ povedal a jeho palec jej prešiel po líci. „Len si potrebovala správny impulz.“ Jeho pohľad zvážnel. „Zajtra? O tretej, v podchode?“
Prikývla, neschopná slov.
Ešte raz sa k nej naklonil a venoval jej krátky, sladký bozk na rozlúčku. „Dobrú noc, Ema.“
„Dobrú noc, Alex,“ vydýchla a sledovala ho, ako odchádza, až kým sa jeho silueta nestratila za rohom ulice.
Zatvorila za sebou dvere a oprela sa o ne. Srdce jej búšilo ako zvon a na tvári mala úsmev, ktorý nešiel zmazať. Vytiahla mobil a uvidela tri nové správy od Sáry.
Sára: Tak čo????? Žiješ????? Sára: Povedz mi každý detail, inak umriem od zvedavosti! Sára: Ak mi okamžite neodpíšeš, budem to brať tak, že ste sa vzali a ja nie som pozvaná na svadbu.
Ema sa zasmiala a rýchlo jej odpísala: Zajtra ti všetko poviem. Ale áno, žijem. Viac než kedykoľvek predtým.
Tú noc takmer nespala. Prehadzovala sa v posteli a v hlave si prehrávala každý okamih dňa. Jeho smiech, dotyk jeho ruky, jeho pohľad, keď sa na ňu díval. A ten bozk. Ten bozk bol ako spúšťač, ktorý v nej odomkol niečo, o čom ani nevedela, že tam má. Nebolo to len zamilovanosť do umelca, ktorého obdivovala z diaľky. Bolo to niečo skutočné, hmatateľné. Páčil sa jej Alex. Chalan so sivými očami, s modrou bodkou na nose a so schopnosťou premeniť fádnu stenu na umelecké dielo.
Na druhý deň prišla k podchodu o pätnásť minút skôr. Nervózne prešľapovala z nohy na nohu a zvierala v rukách tašku plnú sprejov, ktoré si ráno kúpila za všetky svoje úspory. Čo ak nepríde? Čo ak si to rozmyslel? Čo ak to bol len sen?
Presne o tretej sa na konci podchodu objavila jeho postava. Na sebe mal tú istú čiernu mikinu a v rukách niesol tašku plnú farieb. Keď ju zbadal, na tvári sa mu objavil široký úsmev, ktorý zahnal všetky jej pochybnosti.
„Ahoj,“ povedal, keď k nej prišiel. Bol trochu zadýchaný. „Prepáč, že idem na minútu presne, zdržal ma autobus.“
„Ahoj,“ usmiala sa. „Ja som tu už od včera.“
Zasmial sa a položil tašku na zem. „Tak čo, slečna umelkyňa? Ktorú stenu si vyvolíme?“
Ukázala na veľkú, prázdnu plochu hneď vedľa jeho mechanickej sovy. „Túto.“
„Výborný výber,“ prikývol. „Máš nejaký nápad?“
Vytiahla svoj skicár a ukázala mu novú kresbu. Bola to srnka, ktorej parožie sa rozvetvovalo do koruny stromu a listy jej padali okolo hlavy.
Alex obdivne zapískal. „To je nádhera. To musíme spraviť.“
Rozložili si svoje veci a pustili sa do práce. Tentoraz to bolo iné. Žiadna nervozita, žiadna neistota. Len čistá radosť z tvorenia. Pracovali v dokonalej symbióze, podávali si spreje, radili sa o farbách a smiali sa. Medzi prácou si kradli krátke bozky, ktoré chutili po umelom ananáse z jeho energetického nápoja.
Povedal jej o sebe. O tom, ako začal sprejovať, aby unikol nude malého mesta, z ktorého pochádzal. O svojom sne dostať sa na umeleckú školu a o tom, ako mu jeho rodičia veľmi neveria. Ema mu rozprávala o svojej láske ku kresleniu, o svojich snoch ilustrovať detské knihy a o tom, ako ju jej rodina, naopak, vždy podporovala.
Slnko pomaly klesalo a oni dokončovali posledné detaily. Srnka na stene vyzerala ešte lepšie ako v skicári. Alex pridal okolo nej jemnú zlatistú auru, ktorá ju spájala s jeho sovou na vedľajšej stene. Ich tagy, „Nox“ a „Ema“, napísali malým písmom vedľa seba do rohu.
Keď boli hotoví, sadli si na zem, opreli sa o protiľahlú stenu a len sa dívali na svoje spoločné dielo.
„Sme dobrý tím,“ povedal Alex a chytil ju za ruku.
„Najlepší,“ súhlasila Ema a oprela si hlavu o jeho plece. Cítila sa pokojne a šťastne. Všetko do seba zapadlo.
„Ema?“ ozval sa po chvíli ticha.
„Áno?“
„Čo keby sme náš tím oficiálne pomenovali?“ pozrel na ňu s iskričkami v očiach. „Čo povieš na... Jin a Jang? Svetlo a Tma? Sova a Kolibrík?“
Ema sa zasmiala. „Sova a Kolibrík sa mi páči.“
„Dobre,“ usmial sa. „Takže odteraz je to oficiálne. Sme Sova a Kolibrík, postrach všetkých prázdnych stien v meste.“
Pobozkal ju, tentoraz dlho a vášnivo, a Ema vedela, že toto je len začiatok. Začiatok niečoho farebného, krásneho a úplne nečakaného. Jej život už nikdy nebude len čiernobiely. Vďaka Alexovi a sprejom v jej ruke sa premenil na explóziu farieb, presne ako steny starého podchodu, ktoré sa stali svedkami ich príbehu. Steny, na ktorých jej smiech prerástol do nežných pohľadov a kde našla nielen svoj umelecký hlas, ale aj svoju prvú lásku.