V Mestečku maliarov bolo zrazu všetko inak. Smutne. Sivé domy vyzerali, akoby im bolo do plaču. Sivá rieka netešila veselým zurčaním, len sa ticho a unavene vliekla pomedzi sivé brehy. Dokonca aj lízanky vo výklade cukrárne boli len sivé a bez nálady.
V celom tom sivom svete svietil iba jeden malý, veselý bod. Bola to temperová farbička menom Žltka, ktorá bývala v malom domčeku s paletou namiesto strechy. Pozerala sa z okna a jej žlté srdiečko sa zvieralo od smútku. „Čo sa to stalo?“ pýtala sa samej seba. „Kde sú všetky farby?“
Vtom si spomenula na prastarú legendu o recepte na farby dúhy. Bol to tajný návod, ktorý poznal iba starý majster Štetec. Recept sa musel stratiť!
Žltka neváhala. Vedela, že sama na to nestačí. Vybrala sa za kamarátmi. Prvého našla červeného tuša. Bol naozaj odvážny a práve sa snažil nakresliť na sivý chodník veľké červené slnko.
„Tuš!“ zavolala Žltka. „Musíme niečo urobiť! Mestečko je celé sivé, pretože sa stratil recept na farby dúhy!“
Červený tuš smelo vyhlásil: „Neboj sa, Žltka! Idem s tebou! Nájdeme ho!“
Chýbal im však ešte niekto do partie – modrá anilínka. Bola veľmi múdra, ale aj trochu hanblivá. Našli ju schovanú za sivým kvetináčom.
„Modrinka, poď s nami,“ prehovárala ju jemne Žltka. „Potrebujeme tvoju pomoc. Ideme do ateliéru majstra Štetca nájsť stratený recept.“
„Ale ja... ja sa bojím,“ šepla anilínka.
„Podarí sa!“ zvolal odhodlane červený tuš. „Keď budeme spolu, zvládneme všetko!“
Povzbudená ich odhodlaním, modrá anilínka sa napokon pridala. Spoločne sa vydali k veľkému, starému ateliéru na kopci. Dvere boli zatvorené, no neboli zamknuté. Namiesto kľučky na nich boli tri malé kruhové priehlbiny – jedna žltá, jedna červená a jedna modrá.
„Aha!“ zvolala Žltka. „Toto je prvá hádanka!“
Pochopili hneď. Žltka priložila svoju špičku do žltej priehlbiny, červený tuš do červenej a modrá anilínka do modrej. Dvere ticho vrzli a otvorili sa.
Vnútri to voňalo drevom, plátnom a tajomstvom. Na najväčšom stojane bol pripnutý list od majstra Štetca: „Milí moji malí umelci, vedel som, že prídete. Recept sa nestratil v knihe, ale v pamäti. Aby ste ho znova našli, musíte dokázať, že rozumiete jeho tajomstvu. Sila dvoch stvorí novú krásu. Zmiešajte sa v miskách a uvidíte.“
„Sila dvoch?“ zamyslela sa modrá anilínka.
„Skúsme to!“ navrhol netrpezlivo červený tuš a hneď skočil do prvej prázdnej misky. Žltka skočila za ním. V miske sa zatočili ako veselý vír a zrazu... hop! Z misky sa usmievala teplá, veselá oranžová farba.
„Teraz ja a ty, Modrinka,“ povedala Žltka a skočila do druhej misky. Hanblivá anilínka ju nasledovala a pred ich očami sa zrodila svieža zelená.
Zostala posledná dvojica. Odvážny červený tuš a hanblivá modrá anilínka. Ich spojením vznikla tajomná, hlboká fialová.
V tej chvíli sa na stene ateliéru rozsvietil veľký, prázdny kruh. Kamaráti pochopili.
„Musíme ich usporiadať!“ povedala Žltka.
Spoločne začali pracovať. Žltka, červený tuš a modrá anilínka sa postavili na tri hlavné miesta v kruhu. Potom opatrne vzali misky s novými farbami a umiestnili ich medzi seba: oranžovú medzi žltú a červenú, zelenú medzi žltú a modrú a fialovú medzi modrú a červenú.
Keď bola posledná farba na svojom mieste, celý kruh zažiaril jasným, dúhovým svetlom. Svetlo vytrysklo z okna ateliéru ako farebná rieka a zalialo celé Mestečko maliarov.
Sivé domy sa znova obliekli do veselých farieb. Sivá rieka začala spievať a trblietať sa a lízanky v cukrárni znova chutili sladko a ovocne.
Žltka, červený tuš a modrá anilínka sa na seba pozreli a zasmiali sa. Pochopili. Skutočný recept na farby dúhy nebol napísaný na papieri. Bol ukrytý v ich spolupráci a priateľstve.
Odvtedy v Mestečku maliarov nikto nezabudol, že najväčšie kúzlo sa neskrýva v starých návodoch, ale v odvahe skúšať a v priateľstve, ktoré dokáže zmiešať tie najkrajšie farby na svete. A možno aj vy raz zistíte, aké kúzla sa stanú, keď sa odvážite zmiešať svoje obľúbené farby.