V Mestečku maliarov bolo zrazu všetko inak. Smutne. Sivé domy vyzerali, akoby im bolo do plaču. Sivá rieka netešila veselým zurčaním, len sa ticho a unavene vliekla pomedzi sivé brehy. Dokonca aj lízanky vo výklade cukrárne stratili svoju jahodovú a citrónovú chuť a boli len sivé a bez nálady.
V celom tom sivom svete svietil iba jeden malý, veselý bod. Bola to temperová farbička menom Žltka, ktorá bývala v malom domčeku s paletou namiesto strechy. Pozerala sa z okna a jej žlté srdiečko sa zvieralo od smútku. „Čo sa to stalo?“ pýtala sa samej seby. „Kde sú všetky farby?“
Vtom si spomenula na prastarú legendu o recepte na farby dúhy. Bol to tajný návod, ktorý poznal iba starý majster Štetec, a vďaka nemu bolo ich mestečko vždy také pestré. Recept sa musel stratiť!
Žltka neváhala. Vedela, že sama na to nestačí. Zobrala si svoj najodvážnejší výraz a vybrala sa za kamarátmi. Prvého našla červeného tuša. Bol naozaj odvážny, práve sa snažil nakresliť na sivý chodník veľké červené slnko, aj keď mu to veľmi nešlo.
„Tuš!“ zavolala na neho Žltka. „Musíme niečo urobiť! Mestečko je celé sivé, pretože sa stratil recept na farby dúhy!“
Červený tuš si oprášil špičku a smelo vyhlásil: „Neboj sa, Žltka! Idem s tebou! Nájdeme ho, aj keby bol schovaný na dne najhlbšej tuby s farbou!“
Chýbal im však ešte niekto do partie. Modrá anilínka. Bola veľmi múdra, ale aj trochu hanblivá. Našli ju schovanú za sivým kvetináčom, kde sa triasla od strachu aj od zimy.
„Modrinka, poď s nami,“ prehovárala ju jemne Žltka. „Potrebujeme tvoju pomoc. Ideme do ateliéru majstra Štetca nájsť stratený recept.“
Modrá anilínka len nesmelo vykukla. „Ale ja... ja sa bojím. Čo ak sa nám to nepodarí?“
„Podarí!“ zvolal odhodlane červený tuš. „Keď budeme spolu, zvládneme všetko!“
Povzbudená ich odhodlaním, modrá anilínka sa napokon pridala. Spoločne sa vydali k veľkému, starému ateliéru na kopci, ktorý patril majstrovi Štetcovi. Dvere boli zatvorené, no neboli zamknuté. Namiesto kľučky na nich boli tri malé kruhové priehlbiny – jedna žltá, jedna červená a jedna modrá.
„Aha!“ zvolala Žltka. „Toto je prvá hádanka!“
Pochopili hneď. Žltka priložila svoju špičku do žltej priehlbiny, červený tuš do červenej a modrá anilínka do modrej. Dvere ticho vrzli a s jemným cvaknutím sa otvorili.
Vnútri to voňalo drevom, plátnom a tajomstvom. Všade boli nedokončené obrazy, stojany a prázdne misky. Na najväčšom stojane bol pripnutý list od majstra Štetca.
Stálo v ňom: „Milí moji malí umelci, vedel som, že prídete. Recept sa nestratil v knihe, ale v pamäti. Aby ste ho znova našli, musíte dokázať, že rozumiete jeho tajomstvu. Sila dvoch stvorí novú krásu. Zmiešajte sa v miskách a uvidíte.“
„Sila dvoch?“ zamyslela sa modrá anilínka.
„Skúsme to!“ navrhol netrpezlivo červený tuš a hneď skočil do prvej prázdnej misky. Žltka neváhala a skočila za ním. V miske sa zatočili ako veselý vír. Červená a žltá sa spojili a zrazu... hop! Z misky sa usmievala teplá, veselá oranžová farba, farba pomarančov a zapadajúceho slnka.
„Jéj!“ vyhŕkli všetci naraz.
„Teraz ja a ty, Modrinka,“ povedala Žltka a skočila do druhej misky. Hanblivá anilínka ju nasledovala. Ich farby sa v tanci spojili a pred ich očami sa zrodila svieža zelená. Farba trávy po letnom daždi a mladých lístkov na stromoch.
Zostala posledná dvojica. Odvážny červený tuš a hanblivá modrá anilínka. Trochu váhavo skočili do tretej misky. A stalo sa ďalšie kúzlo. Ich spojením vznikla tajomná, hlboká fialová. Farba levandule a nočnej oblohy tesne pred východom slnka.
V tej chvíli sa na stene ateliéru rozsvietil veľký, prázdny kruh. Kamaráti pochopili. Toto nebol koniec, ale len začiatok.
„Musíme ich usporiadať!“ povedala Žltka a ukázala na kruh. „Všetky farby, ktoré poznáme!“
Spoločne začali pracovať. Žltka, červený tuš a modrá anilínka sa postavili na tri hlavné miesta v kruhu. Potom opatrne vzali misky s novými farbami a umiestnili ich medzi seba. Oranžovú dali medzi žltú a červenú. Zelenú medzi žltú a modrú. A fialovú medzi modrú a červenú.
Keď bola posledná farba na svojom mieste, celý kruh zažiaril jasným, dúhovým svetlom. Svetlo vytrysklo z okna ateliéru ako farebná rieka a zalialo celé Mestečko maliarov.
Sivé domy sa znova obliekli do veselých farieb. Sivá rieka začala spievať a trblietať sa všetkými odtieňmi modrej a zelenej. A lízanky v cukrárni znova chutili sladko a ovocne.
Žltka, červený tuš a modrá anilínka sa na seba pozreli a zasmiali sa. Pochopili. Skutočný recept na farby dúhy nebol napísaný na papieri. Bol ukrytý v ich spolupráci a priateľstve.
A odvtedy v Mestečku maliarov nikto nezabudol, že najväčšie kúzlo sa neskrýva v starých návodoch, ale v odvahe skúšať a v priateľstve, ktoré dokáže zmiešať tie najkrajšie farby na svete. A čo vy? Skúšali ste