Anika a Betka, dve sestričky ako dva veselé zvončeky, práve docupitali zo škôlky. Anika, tá staršia, už siahala po kľučke na dverách ich domčeka, keď zistila... „Och, nie!“ zhíkla. „Betka, ja nemám kľúče!“
Betka, s vláskami ako slniečko, zagúľala očami. „A ja ich tiež nemám,“ povedala a pokrčila malým noštekom. Obe si spomenuli, ako sa ráno hrali na dvore a kľúče mali položené na lavičke. Asi ich tam zabudli!
„Čo budeme robiť?“ zašepkala Betka a v očkách sa jej zaleskli malé slzičky. Domček bol zamknutý a starký, ktorý ich mal čakať, ešte nebol doma z prechádzky.
Anika sa zamyslela. „Neboj sa, Beti. Starký nám určite niekde nechal odkaz alebo náhradný kľúč.“ Rozhliadla sa. Na farebnej rohožke pred dverami ležal malý lístoček. Bol zložený do tvaru trojuholníka.
„Pozri!“ zvolala Anika a zdvihla ho. „Niečo tu je napísané!“
Na lístočku stálo starkého známe písmo:
„Milé moje včeličky, ak ste kľúče stratili, hlavu nevešajte! Malú hru som pre vás pripravil, náhradný kľúčik dobre skryl. Prvá stopa čaká tam, kde červený kruh slnko víta každý deň, a vedľa neho kamarát modrý býva len.“
Betka vyvalila očká. „Červený kruh? A modrý kamarát?“
Anika sa poškrabkala za uchom. „Hm, červený kruh, čo víta slnko... a je v záhrade...“ zrazu jej svitlo. „To musí byť naša stará červená krhla na polievanie! Tá je okrúhla ako kruh a stojí pri modrom sude na dažďovú vodu!“
„Presne!“ Betka nadšene poskočila. „Poďme tam!“
Rozbehli sa k záhradnému kútu. Červená krhla sa naozaj usmievala na slniečku a vedľa nej stál veľký modrý sud. Anika opatrne nazrela do krhly. Nič. Obišla sud. Tiež nič.
„Kde by to mohlo byť?“ zamračila sa Betka.
Anika si kľakla a prezerala všetko okolo. „Starký napísal, že červený kruh slnko víta a modrý kamarát pri ňom býva... Možno to nie je priamo v nich, ale niekde blízko!“ Jej pohľad padol na malý drevený kôl zapichnutý v zemi hneď vedľa suda. A na ňom bol priviazaný ďalší lístoček, tentoraz zložený do štvorca.
„Mám to!“ zvolala Anika a víťazoslávne zdvihla štvorcový lístoček. Betka poskočila od nedočkavosti. Anika natešene rozložila papierik. Starkého písmenká sa na ňom usmievali rovnako veselo ako tie prvé:
„Ste šikulky, to sa vie! Druhá stopa vedie tam, kde štyri drevené nohy stĺpik podopierajú, a na ňom si vtáčiky hostinu často chystajú. Semienka z neho padajú, keď vietor zafúka.“
„Štyri drevené nohy?“ zamyslela sa Betka a prstom si poklepávala po brade. Ukázala štyri pršteky. „A vtáčiky tam majú hostinu? Čo to môže byť?“
Anika sa rozhliadla po záhrade. Ich pohľad spoločne padol na vysoké drevené kŕmidlo pre vtáčiky, ktoré starký nedávno postavil uprostred trávnika. Stálo presne na štyroch nohách a pod strieškou malo miesto na semienka. Občas, keď fúkal silnejší vietor, zopár semienok naozaj spadlo na zem.
„To je ono!“ vyhŕkla Anika. „Vtáčie kŕmidlo! Rýchlo!“
Cupitali cez mäkký trávnik ku kŕmidlu. Bolo dosť vysoké, ale Anika sa postavila na špičky a Betka jej zvedavo nazerala cez plece. Na drevenej plošinke, kde bývali nasypané slnečnicové semienka pre sýkorky a vrabce, ležal ďalší malý lístoček. Tento bol pre zmenu okrúhly ako minca alebo ako slniečko na detskej kresbičke.
„Jéj! Ďalší!“ potešila sa Betka a zatlieskala. „Tento je guľatý!“
Anika ho opatrne vzala do rúk. Bol menší ako tie predtým. „Čo nám starký asi pripravil teraz?“ zašepkala a s napätím ho začala otvárať. Anika opatrne rozbalila okrúhly papierik. Vo vnútri ich čakali ďalšie starkého huncútske riadky:
„Okrúhly lístok máte v dlani, ako slnko na nebi rannom žiari. Teraz hľadajte to, čo vetrík rád roztáča, farbami dúhy sa to v tráve otáča. Stojí to pri kvetoch, čo voňajú sladúčko, tam čaká ďalšia správa, tichúčko, tichúčko.“
„Vetrík to roztáča? A farbami dúhy?“ opakovala Anika nahlas. Betka sa zamračila a pozerala okolo seba. „Čo sa u nás v záhrade točí a je farebné ako dúha?“ Obe sestričky chvíľu rozmýšľali. V záhrade mali veľa vecí. Hojdačku, šmykľavku, pieskovisko... ale tie sa netočíli na mieste a neboli priamo pri kvetoch, ktoré by voňali najsladšie.
„Aha!“ vyhŕkla zrazu Anika. „Spomínam si! Starký kúpil minulý týždeň taký ten farebný... no... veterník! A zapichol ho do záhona s ružami, lebo povedal, že vraj plaší krtkov a ešte aj pekne vyzerá!"
„Áno, áno! Ten s červenými, žltými a modrými lopatkami!“ pridala sa Betka a očká jej zažiarili. „A ruže naozaj voňajú sladúčko!“
Bez váhania sa rozbehli k veľkému záhonu ruží, ktorý sa pýšil pri plote. A naozaj! Uprostred voňavých kvetov stál na tenkej paličke zapichnutý veselý veterník. Jeho farebné lopatky sa práve jemne pootáčali v slabom vánku.
Anika opatrne podišla bližšie, aby nestúpila na starkého milované ruže. Naklonila sa a pozrela pod farebné lopatky veterníka. A tam, priviazaný o paličku tenkou stužkou, visel ďalší lístoček. Tento bol podlhovastý, ako malý obdĺžnik. A vedľa neho bola na stužke priviazaná aj malá maškrta – dve jahodové lízanky!
„Jupí!“ skríkla Betka. „Lízanky! Starký je najlepší!“ Anika sa usmiala. „To áno. Ale najprv si prečítame, čo je tu napísané.“ Opatrne odviazala obdĺžnikový lístoček a jednu lízanku podala Betke. Druhú si zatiaľ schovala do vrecka. Sestry si nedočkavo oblizli pery a Anika začala čítať poslednú hádanku. Starkého rukopis na obdĺžnikovom lístočku bol trochu slávnostnejší:
„Blahoželám, detektívky moje milé, už len krok vás delí k cieľu píle! Kľúčik od nášho domčeka zlatého, nehľadajte ďaleko, je to miesto známeho. Tam, kde sa listy a správy pre nás skrývajú, a poštár ich každé ráno s úsmevom vkladá, ticho tam kľúčik svoj nový úkryt máva.“
Anika prečítala odkaz dvakrát. „Tam, kde sa listy a správy skrývajú? A poštár ich tam vkladá?“ Premýšľala. „Poštová schránka!“ vyhŕkla Betka takmer okamžite. „Naša zelená poštová schránka pri bráničke!“
„Jasné!“ súhlasila Anika. „To je presne ono! Tam starký určite schoval náhradný kľúč!“ Cítili, ako im srdiečka veselo poskakujú. Rozbehli sa k malej zelenej poštovej schránke, ktorá stála na drevenom stĺpiku hneď vedľa vstupnej bráničky do záhrady.
Anika siahla na malé dvierka schránky a opatrne ich otvorila. A tam, na dne, vedľa poskladaných novín, ležal malý strieborný kľúčik! Bol priviazaný na červenej šnúrke, aby ho ľahšie našli.
„Hurá! Našli sme ho!“ zvolali obe sestričky naraz a od radosti si podskočili. Anika vzala kľúčik. Bol to ten správny, náhradný kľúč od ich domčeka.
Opatrne zamkli bráničku a potom Anika strčila kľúčik do zámky na vchodových dverách. Cvak! Zámka povolila. Otvorili dvere a vošli do chladivého predsiene.
„Zvládli sme to!“ povedala Anika hrdo a usmiala sa na Betku. „Bolo to super dobrodružstvo!“ dodala Betka a cmúľala svoju jahodovú lízanku. „Starký vymyslel parádnu hru.“
Vtom sa z kuchyne ozval známy hlas. „No kde ste, moje malé pátračky? Počul som nejaký rozruch.“ Starký stál vo dverách kuchyne s úsmevom od ucha k uchu a v ruke držal tácku s pohármi malinovky. „Vidím, že ste moju malú skúšku zvládli na jednotku. A kľúče ste našli, šikulky!“
Anika a Betka sa k nemu rozbehli a silno ho objali. „Ďakujeme za hru, starký! Bola to zábava!“ povedala Anika. „A za lízanky!“ dodala Betka s plnými ústami.
Starký ich pohladkal po vlasoch. „Rád som vás takto zabavil. A viete čo? Tie druhé kľúče ste naozaj nechali na lavičke na dvore. Schoval som ich, aby ste si trochu potrápili hlavičky.“ Všetci sa zasmiali.
A tak Anika a Betka nielenže našli cestu do domčeka, ale zažili aj napínavé dobrodružstvo plné hádaniek, tvarov a farieb. A čo je najdôležitejšie, zistili, že spolu dokážu vyriešiť každú záhadu. Možno aj vy máte doma nejakú schovanú hádanku, ktorú by ste mohli spolu s rodičmi skúsiť vyriešiť!