Lucia si nervózne prekrútila prameň vlasov okolo prsta a pozrela na Tomáša, ktorý študoval mapu rozloženú na kapote auta. Slnko už klesalo k obzoru a vrhalo dlhé tiene pozdĺž opustenej pobrežnej cesty.
"Si si istý, že je to dobrý nápad?" spýtala sa, hoci vedela, že je už neskoro na zmenu plánu. Prišli až sem, takmer hodinu cesty od mesta, len kvôli jeho bláznivému nápadu navštíviť starý maják, o ktorom čítal v nejakom blogu o opustených miestach.
Tomáš zdvihol pohľad a usmial sa tým spôsobom, ktorý jej vždy spôsobil, že jej srdce poskočilo. "Veď sme sa dohodli. Potrebuješ materiál na ten projekt z histórie, nie? A ja sľúbil, že ťa tam dovedem."
Lucia si spomínala na ich rozhovor spred týždňa, keď sedeli v školskej knižnici a ona si sťažovala na nudný projekt o miestnej histórii. Tomáš vtedy spomenul maják, ktorý mal byť postavený v devätnástom storočí a opustený už desaťročia. "Bude to dobrodružstvo," povedal jej vtedy s iskrou v hnedých očiach.
Teraz, keď stála na prázdnej ceste obklopenej vysokou trávou a počúvala šum mora v diaľke, dobrodružstvo vyzeralo trochu strašidelnejšie, než si predstavovala.
"Okej," vydýchla a zatvorila dvere auta. "Ale ak tam budú duchové, utekám."
Tomáš sa zachichotal a hodil si batoh na ramená. "Sľubujem, že ťa ochránim pred všetkými duchmi." Predstrel ruku a po chvíli váhania ju vzala. Jeho dlane bola teplá a suchá, na rozdiel od jej potných, nervóznych rúk.
Chodník k majáku bol takmer úplne zarastený burinou a divými kvetinami. Lucia sa musela sústrediť na každý krok, aby sa nepokrivkala na nerovnom teréne. Tomáš ju pevne držal za ruku a občas sa otočil, aby sa ubezpečil, že je v poriadku.
"Pozri," ukázal po pätnástich minútach chôdze. "Už ho vidíš."
Lucia zdvihla pohľad a zmeravel jej dych. Maják sa týčil na malej skalnatej vyvýšenine asi sto metrov pred nimi, silueta sa črtala proti oranžovému nebu. Bol vyšší, než čakala – asi tridsať metrov vysoká biela veža s červenou strieškou na vrchu. Omietka sa tu a tam odlupovala a odhaľovala sivé tehly pod ňou.
"Wow," zašepkala. "Je nádherný."
"Že?" Tomáš žiaril hrdosťou, akoby maják postavil vlastnými rukami. "Čakal som, kým ho uvidíš. Na fotkách to nie je to isté."
Keď sa priblížili, Lucia si všimla detaily – železné okná so zlomenými či chýbajúcimi sklami, drevené dvere s odlupujúcou sa modrou farbou, malý prístavok pri pätke veže, kde kedysi pravdepodobne žil majáčník. Všetko to vyzeralo opustene už veľmi dlho.
"Myslíš, že sa dá doň vojsť?" spýtala sa a hneď si uvedomila, že jej hlas znel tichšie než obvykle. Niečo na tom mieste ju núkalo šepkať.
Tomáš už skúšal kľučku na hlavných dverách. "Zamknuté." Obišiel okolo budovy a Lucia ho nasledovala, stále držiac jeho ruku. Pri zadnej strane našli menšie dvere, ktoré boli pootvorené.
"Tu," zavolal na ňu. "Môžeme..."
"Počkaj." Lucia sa zastavila. "Nie je to vlastne vlámanie?"
Tomáš sa na ňu pozrel s pobaveným výrazom. "Lucia, toto miesto je opustené asi štyridsať rokov. Nikto tu nebýva. A my sa len pozrieme, nič nepoškodíme."
Mala pocit, že by mala protestovať viac, ale zvedavosť bola silnejšia. Okrem toho, ak odíde teraz, bude sa cítiť ako strašpytel. A určite nechcela, aby si Tomáš myslel, že je bojazlivá.
"Dobre," súhlasila. "Ale len rýchlo. A máš baterku?"
Tomáš vytiahol z batohu dve LED baterky. "Som pripravený." Podal jej jednu a jeho prsty sa pri tom na sekundu dotkli jej dlane. Cítila sa pri tom dzívne – napätá, ale príjemne.
Dvere sa otvorili s hlasným škrípotom, ktorý ich oboch donútil strnúť. Vo vnútri bolo šero a cítilo sa tam vlhko. Lucia zapla svoju baterku a svetlo odhalilo malú miestnosť s nízkym stropom. Boli tam pozostatky nábytku – rozpadajúci sa stôl, dve stoličky, malá komoda s otvorenými zásuvkami.
"To musela byť obývačka," povedal Tomáš a jeho hlas znel v prázdnej miestnosti inak než vonku. "Pozri tie staré fľaše na poličke."
Lucia nasmerovala svetlo tam, kam ukázal. Na hrubej drevenej polici stáli tri flašky od vína pokryté prachovým nánosom a pavučinami. Vedľa nich ležala malá kniha s napuchnutými stránkami.
"Čo je to za knihu?" spýtala sa a pristúpila bližšie, ale stále držala Tomášovu ruku.
"Zdá sa to ako denník." Tomáš opatrne zdvihol knihu a otvoril ju. Stránky boli poškodené vlhkosťou, ale text bol stále čitateľný. "Pozri, tu je dátum – 1981."
Lucia sa naklonila bližšie k nemu, aby mohla čítať cez rameno. Cítila vôňu jeho kolínskej vody zmiešanú s morským vzduchom a niečím, čo bolo jedinečne jeho. "Čo tam píše?"
"15. október 1981 – Už tretí deň fúka silný vietor z mora. Svetlo na veži nefunguje už druhý týždeň, ale nikto nepríde opraviť generátor..." Tomáš čítal pomaly, snažiac sa rozlúštiť rozmazané písmo.
"To je smutné," zašepkala Lucia. "Predstav si, ako musel byť osamelý."
V tej chvíli začul niekde nad nimi zvláštny zvuk – akoby niečo škrabalo po dreve. Obaja sa pozreli hore a Lucia bezvedome pritisla Tomášovu ruku pevnejšie.
"Čo to bolo?" zašepkala.
"Pravdepodobne len vietor," povedal Tomáš, ale všimla si, že aj on hovorí tichšie. "Alebo nejaké zviera. Myši, netopiere..."
"Netopiere?" Lucia cítila, ako sa jej dvíha žalúdok. Netopiere určitě nechcela stretnúť.
Zvuk sa ozval znovu, tentoraz jasnejšie. Definitívne to neboli myši.
"Možno by sme mali ísť," povedala Lucia a otočila sa k dverám.
"Počkaj," Tomáš ju jemne chytil za ruku. "Sme už tu. Nebol by si zvedavá, ako vyzerá hore? Výhľad z vrchu musí byť úžasný."
Lucia sa pozrela na úzke točité schodisko, ktoré sa vilo hore pozdĺž steny veže. Schody vyzerali staré a niektoré dosky chýbali alebo boli zhnité.
"Tomáš, tie schodíky nevyzerajú bezpečne."
"Budeme opatrní," presvedčal ju. "A ak budeme cítiť, že sa niektorý schod ohýba, hneď sa vrátime."
Lucia vedela, že by mala povedať nie. Mala by trvať na tom, aby odišli hneď teraz. Ale niečo v Tomášových očiach, spôsob, akým na ňu pozeral – akoby veril, že je odvážnejšia, než si myslela – ju prinútilo súhlasiť.
"Okej," povedala konečne. "Ale ty ideš prvý."
Tomáš sa usmial a stisol jej ruku. "Samozrejme."
Začali pomaly stúpať po schodoch. Tomáš testoval každý schod svojou nohou pred tým, než naň položil plnú váhu, a potom pokynul Lucii, aby ho nasledovala. Držali sa za ruky a v druhej ruke mali baterky, ktorých svetlo tancovalo po stenách pokrytých pavučinami a skvrnami vlhkosti.
Po asi dvadsiatich schodoch došli k malej plošinke s oknom. Tomáš sa pozrel von a gesnol Lucii, aby prišla k nemu.
"Pozri na ten výhľad," povedal ticho.
Lucia pristúpila k oknu a zatajil sa jej dych. Videla more rozprestierať sa až k obzoru, vlny sa ligotali v posledných lúčoch slnka. Na druhej strane videla pokrčené kopce pokryté lesmi a malé svetielka mesta v diaľke.
"Je to krásne," vydýchla.
"Tak krásne ako ty," povedal Tomáš a Lucia cítila, ako sa jej tvár rozpáli. Otočila sa k nemu a v tom slabom svetle, ktoré prenikalo oknom, vyzerali jeho oči úplne inak než obvykle – tmavšie, intenzívnejšie.
"Tomáš..." začala, ale nevedela, čo chce povedať.
Práve vtedy sa ozval ten zvuk znovu, tentokrát oveľa bližšie. Lucia sa inštinktívne pritiskla k Tomášovi a on ju objal okolo pliec.
"V pohode," zašepkal jej do vlasov. "Som tu."
Cítila teplo jeho tela a jeho pravidelný dych. Srdce jej búšilo, ale už nevlastne od strachu. Bolo to niečo iné, niečo, čo nikdy predtým nezažila.
"Možno by sme naozaj mali ísť," povedala, ale nevyprostila sa z jeho objatia.
"Ešte chvíľku," pošepkal. "Pozri, slnko práve zapadá."
Otočili sa k oknu a sledovali, ako sa slnko pomaly ponára za horizont mora. Obloha sa zafarbila do odtieňov oranžovej, ružovej a fialovej. Bolo to také krásne, že na chvíľu úplne zabudli na strašidelné zvuky.
"Ďakujem, že si ma sem vzal," povedala Lucia ticho. "Viem, že som sa správala ako strašpytel."
"Nesprávala sa," povedal Tomáš a pozrel sa na ňu. "Si odvážnejšia, než si myslíš. A... som rád, že si tu so mnou."
V tej chvíli zafúkal vietor a niektoré z rozbitých okien vyššie vo veži začali chrastlieť. Lucia sa znovu pritisla k Tomášovi a tentoraz zostala tam dlhšie.
"Tomáš?" zašepkala.
"Hmm?"
"Vieš, že sa ti páčim, však?" Slová jej vyšli skôr, než stihla premyslieť.
Cítila, ako stuhol. Potom sa trochu odtiahol, aby sa mohol pozrieť na nju do očí.
"Páčiš sa mi," povedal jednoducho. "Už dlho."
Lucia cítila, ako sa jej srdce rozbúšilo tak silno, že mala strach, že ho počuje. "Naozaj?"
"Naozaj," povedal Tomáš a jeho hlas znel chrapľavo. "Od začiatku školského roka, keď si sa zasmiala na môj hlúpy vtip o matematike. Myslel som si, že je to očividné."
"Nie je," zasmiala sa nervózne. "Som hrozná v rozoznávaní takýchto vecí."
Tomáš zdvihol ruku a jemne jej odhradnul prameň vlasov z tváre. Jeho dotyky boli také jemné, že sa jej rozbušilo srdce ešte viac.
"Lucia," zašepkal jej meno a v tom momente sa ozval ďalší zvuk zhora - tentokrát to znelo ako padajúce drevo.
Obaja sa pozreli hore a Lucia sa pritisla ešte bližšie k Tomášovi. "Čo ak tam hore niekto je?"
"Nikto tam nie je," uistil ju, ale všimla si, že aj on sa díva smerom k horným schodom s určitou nervozitou. "Stará budova, všetko sa rozpadá."
Práve vtedy sa z hora ozval zvuk krokov. Jasných, ľudských krokov.
Lucia pocítila, ako sa jej žalúdok stiahol. "Tomáš, to nebolo padajúce drevo."
Kroky sa ozývali znova, pomalé a ťažké, akoby niekto kráčal po vrchných podlažiach majáku. Potom sa zastavili.
"Možno je to len..." začal Tomáš, ale nedokončil vetu. Obaja vedeli, že to neboli žiadne prirodzené zvuky.
Lucia sa triasla, ale nie len od strachu. Adrenalín v jej žilách sa miesal s niečím iným - s pocitom, že je chránená v Tomášovom objatí, že spolu dokážu čeliť čomukoľvek.
"Čo budeme robiť?" zašepkala.
Tomáš sa zamyslel. "Môžeme sa vrátiť dole a odísť. Alebo..."
"Alebo?"
"Alebo môžeme ísť hore a pozrieť sa, čo to je." Pozrel sa na nju vážne. "Ale len ak chceš. Nekončím ťa do ničoho."
Lucia vedela, že rozumné by bylo odísť. Ale niečo v nej - možno to bol spôsob, akým sa na nju Tomáš pozeral, akoby veril v jej odvahu, možno to bola túžba dokázať sebe samej, že nie je zbabelá - ju prinútilo prikývnuť.
"Ideme," povedala odhodlane. "Ale zostávame spolu."
Tomášov úsmev bol plný obdivu. "Samozrejme."
Začali opatrne stúpať ďalšími schodmi. Každý schod skrípal pod ich nohami a Lucia mala pocit, že každý zvuk oznamuje ich prítomnosť komukoľvek alebo čomukoľvek, čo bolo hore. Tomáš idúci pred ňou občas zastal a počúval, potom jej pokynul, aby pokračovala.
Po ďalších dvadsiatich schodoch došli k ďalšej plošinke. Tu boli dvoje malé dvere - jedny viedli do toho, čo vyzeralo ako malá izba, druhé k ďalším schodom smerujúcim hore k vrcholu veže.
Tomáš nasmeroval svoju baterku do malej izby. Videli staré železné lôžko s rozpadajúcimi sa matracmi, malý stolík a umývadlo. Na podlahe boli roztrúsene nejaké papiere a oblečenie.
"Tu pravdepodobne spal majáčník," zašepkal Tomáš.
Lucia pristúpila bližšie a pozrela sa na papiere na podlahe. Boli to listy, niektoré písané v tom istom rukopise ako denník dole. Dvihla jeden z nich.
"Moja drahá Helena," čítal nahlas, "už je to štyri mesiace, čo som ťa nevidel. Osamelnosť tu hore je niekedy neznesiteľná. Len svetlo z mojej veže ma spája so svetom..."
"To je romantické," povedala Lucia ticho. "Ale aj smutné."
Práve v tej chvíli sa ozval zvuk nad nimi - tentokrát to bolo jasné klepanie. Tri krát, potom pauza. Potom znovu tri krát.
Tomáš a Lucia sa pozreli na seba. "To už určite nie je vietor," povedala Lucia.
"Nie," súhlasil Tomáš. "Ale pozri - možno niekto len hľadá úkryt. Možno je to turista ako my."
"O tejto hodine? Na tomto vzdialenom mieste?"
Tomáš priznal, že má pravdu, ale snažil sa vyzerať odhodlane. "Tak či onak, už sme zašli takto ďaleko. Poďme sa pozrieť."
Posledné schodisko k vrcholu veže bolo najhoršie zo všetkých. Niektoré schody úplne chýbali a museli veľký skoky. Lucia sa držala zábradlia jednou rukou a Tomášovej ruky druhou, modliac sa, aby sa stará konštrukcia nezrútila.
Konečne došli k vrcholu. Dvere k svetelnej komore boli otvorené.
Svetlo z ich baterik odhalilo kruhový priestor s veľkými oknami na všetky strany. V strede stál masívny mechanizmus - staré reflektory a šošovky, ktoré kedysi vrhali svetlo pre námorníkov. Všetko bolo pokryté prachem a pavučinami.
Ale najdôležitejšie - nikto tam nebol.
"Prázdno," povedal Tomáš s úľavou v hlase.
Lucia sa pomaly otočila dokola a obdivovala výhľad zo všetkých okien. Slnko už úplne zapadlo a prvé hviezdy sa začali objavovať na oblohe. More pod nimi sa ligotalo v svetle mesiac.
"Je to úchvatné," vydýchla. "Naozaj úchvatné."
Tomáš sa postavil vedľa nej k jednému z okien. "Bol som si istý, že sa ti bude páčiť."
V tichosti obdivovali výhľad a Lucia si uvedomila, že jej strach úplne zmizol. Nahradilo ho niečo iné - pocit dobrodružstva, spoločného zážitku, blízkosti k Tomášovi.
"Ďakujem," povedala ticho.
"Za čo?"
"Za to, že si ma presvedčil prísť. Za to, že si veril, že to zvládnem. Za..." zastavila sa, nevediac, ako vyjadriť všetko, co cítila.
Tomáš sa otočil k nej čelom. V svetle baterky videla každý detail jeho tváre - spôsob, akým mu padali vlasy do čela, malú jazvu na brade, ktorú si spravil ako dieťa, jeho oči, ktoré sa teraz pozerali na nju so zmenou, ktorú nemohla pomenovať.
"Lucia," povedal jej meno ako otázku.
A potom, bez ďalších slov, sa k nej naklonil.
Ich prvý bozk bol jemný, váhavý, akoby si obaja neboli istí, či je to správne. Luciin prvý inštinkt bol odtiahnuť sa, ale potom cítila teplo jeho pier a niečo v nej sa uvoľnilo. Zatvorila oči a dovolila tej chvíli, aby sa stala.
Keď sa konečne oddelili, obaja sa usmieval.
"Wow," zašepkala Lucia.
"Wow," súhlasil Tomáš.
Stáli tam v objatí, pozerajúc sa na seba, keď sa ozvalo to klepanie znovu. Tentokrát to bolo priamo pod nimi, akoby niekto búchal na schody.
"Tomáš..." začala Lucia, ale on ju prerušil.
"Počkaj," povedal a naklonil sa k oknu. "Pozri dole."
Lucia sa pozrela smerom, kam ukazoval, a uvidela svetielko pohybujúce sa pri pätke majáku. Potom ďalšie. A ďalšie.
"Ľudia," povedala s úľavou. "Sú to ľudia."
"Vyzerá to ako nejaká skupina. Možno turisti alebo miestni."
Práve vtedy začul z dola volanie: "Hej! Je tam hore niekto?"
Tomáš sa naklonil z okna a zakričal späť: "Áno! Ideme už dole!"
"V pohode!" odvolal hlas. "Len sme videli svetlá a chceli sme sa ubezpečiť, že ste v poriadku!"
Lucia sa zasmiala úľavou. "Všetky tie strašidelné zvuky... boli to oni."
"Pravdepodobne áno," súhlasil Tomáš. "Túto cestu asi používa viac ľudí, než som si myslel."
Začali zostupovať dole, tentokrát rýchlejšie a s menším strachom. Lucia sa cítila úplne inak než pred hodinou - odvážnejšie, šťastnejšie, a najmä si bola vedomá Tomášovej ruky v svojej.
Keď konečne došli dole, našli vonku skupinu štyroch ľudí - starší pár s čelovkami a dvaja mladí muži s fotoaparátmi a statívmi.
"Prepáčte, ak sme vás vyplašili," povedal starší muž s úsmevom. "Som František, toto je moja žena Marta. Robíme dokumentárny film o opustených budovách pozdĺž pobrežia."
"A my sme Peter a Jakub," predstavil sa jeden z mladých mužov. "Fotografujeme pre mesačník o architektúre. Videli sme vaše svetlá a chceli sme sa ubezpečiť, že nejde o vandalizmus."
Lucia sa cítila trochu hlúpo. Celý ten čas sa báli duchov, a pritom to boli len ďalší ľudia, ktorí sa zaujímali o maják.
"My sme len študenti," vysvetlil Tomáš. "Robím projekt o miestnej histórii."
"Výborné miesto na to," prikývla Marta. "Tento maják má fascinujúci príbeh. Vedeli ste, že posledný majáčnik, Ján Novotný, tu žil až do roku 1982? Odmietol sa odsťahovať aj po tom, čo maják oficiálne prestali používať."
"Našli sme jeho denník," povedala Lucia vzrušene. "Písal tam o svojej manželke Helene."
"Ach, Helena," vzdychla Marta. "To je smutný príbeh. Zomrela na zápal pľúc v roku 1979. Ján potom žil tu hore sám ešte tri roky, čakal, že sa ona vráti z nemocnice."
Lucia pocítila, ako sa jej stiahne srdce. "To je strašne smutné."
"Ale aj krásne na svoj sposòb," dodal František. "Láska, ktorá prekročí aj smrť. Našli ho v roku 1983, ako sedí v svetelnej komore a drží jej fotografiu. Zomrel pokojne."
Skupina chvíľu stála v tichu, každý zamyslený nad príbehom tragickej lásky.
"Takže tie zvuky..." začala Lucia.
"Pravdepodobne sme to boli my," zasmiala sa Marta. "Prišli sme tu už pred hodinou, ale obchádzali sme maják a fotili ho z rôznych strán. Potom sme videli svetlo vo veži a zvedavosť zvíťazila."
"Mysleli sme, že to sú duchovia," priznala sa Lucia a všetci sa zasmiali.
"V istom zmysle možno aj sú," povedal zamyslene František. "Miesta ako toto v sebe nesú toľko emócií, toľko príbehov. Nie je na tom nič zlé cítiť ich prítomnosť."
Peter zdvihol svoj fotoaparát. "Môžem vám urobiť jednu fotku? Vyzeráte ako pár z romantického filmu - mladí dobrodruzi objavujúci tajomstvá v starom majáku."
Lucia sa začervenala, ale Tomáš ju objal okolo pliec. "Prečo nie?"
Postavili sa pred maják, ktorý sa teraz črtá proti tmavomodrej oblohe posiatej hviezdami. Peter niekoľkokrát cvakol.
"Krásne," povedal spokojne. "Ak chcete, môžem vám fotky poslať mailom."
Po výmene kontaktov sa skupiny rozlúčili. František a Marta odišli k svojmu dodávke zaparkovanej o niečo ďalej, Peter a Jakub zostali ešte robiť nočné fotky majáku.
Tomáš a Lucia kráčali späť k ich autu pomaly, bez ponáhľania. Vzduch bol teplý a plný vône mora a divých kvetov.
"Tak toto bol dobrodružnejší večer, než som čakala," povedala Lucia a pritisla sa bližšie k Tomášovi.
"Ľutuješ to?"
"Ani náhodou," odpovedala bez váhania. "Bolo to... perfektné. Aj ten strach, aj to prekvapenie, aj..."
"Aj čo?" spýtal sa Tomáš s úškľabkom.
Lucia sa zastala a otočila sa k nemu. "Aj to, že sme sa konečne pobozkali."
Tomáš sa zasmial a pritiahnol ju k sebe. "To bolo môj tajný plán od začiatku. Priviezť ťa na romantické, strašidelné miesto a využiť atmosféru."
"Naozaj?" spýtala sa Lucia so smiechom.
"Nie," priznal sa Tomáš. "Ale myslím si, že Ján a Helena by schvaľovali. Ich maják sa stal miestom, kde sa začal náš príbeh."
Lucia sa na chvíľu zamyslela. "Myslíš, že je to začiatok? Nášho príbehu?"
Tomáš sa pozrel na nju vážne. "Dúfam. Ak chceš."
"Chcem," povedala Lucia jednoducho a postavila sa na špičky, aby ho mohla pobozkať znovu.
Tento bozk bol dlhší, istejší než ten prvý. Lucia cítila, ako sa všetky jej pochybnosti a strach rozplynuli. Bola tu, s chalanom, ktorý sa jej páčil už mesiace, na mieste, ktoré navždy zostane ich spoločným tajomstvom.
Keď sa oddelili, Tomáš sa usmieval tým úsmevom, ktorý jej vždy spôsobil, že jej srdce poskočilo.
"Poďme domov," povedal. "Ale sľúbim ti, že toto nebude naše posledné dobrodružstvo."
"Dobre," súhlasila Lucia. "Ale nabudúce možno niečo menej strašidelné?"
"Uvidíme," zasmial sa Tomáš a otvoril jej dvere auta.
Na ceste domov sa rozprávali o všetkom možnom - o Jánovi a Helene, o tom, ako veľmi sa báli, o tom, aká bola skupina fotografov milá. Lucia si užívala každú sekundu, spôsob, akým Tomáš občas siehol cez sedadlo a chytil ju za ruku, spôsob, akým sa na ňu pozeral na červených svetlách.
Keď ju doviezol domov, stáli pred jej domom a nevedeli sa rozlúčiť.
"Ďakujem za dnešný večer," povedala Lucia. "Naozaj bol úžasný."
"Ďakujem, že si mi dôverovala," odpovedal Tomáš. "A že si bola taká odvážka."
"Nebola som odvážna," protestovala Lucia. "Triasla som sa strachom."
"Ale zostala si," povedal Tomáš vážne. "Aj keď si sa bála, zostala si so mnou. To je skutočná odvaha."
Lucia ucítila, ako sa jej rozohrieva srdce. Nikto jej nikdy nepovedal, že je odvážna.
"Uvidíme sa zajtra v škole?" spýtala sa.
"Samozrejme," usmial sa Tomáš. "A možno na víkend môžeme ísť niekam inam. Niečo menej strašidelné, ako si povedala."
"Ako čo?"
Tomáš sa zamyslel. "Čo tak piknik pri jazere? Alebo môžeme ísť do toho nového múzea v krajskom meste."
"Alebo," povedala Lucia rozpačito, "by sme mohli ísť len tak... do kina. Ako normálny pár."
Tomášov úsmev sa rozšíril. "Normálny pár. Páči sa mi to."
Pobozkali sa ešte raz, jemne a sladko, pred tým, než Lucia vošla do domu. Sledovala cez okno, ako Tomáš odchádza, a nemohla si prestať usmievať.
Tej noci, keď ležala v posteli a snažila sa zaspať, rozmýšľala o všetkom, čo sa stalo. O Jánovom denníku, o ich prvom bozku vo svetelnej komore, o tom, ako sa cítila v Tomášovom objatí. Ale najviac rozmýšľala o tom, že už nie je sama. Že má niekoho, kto verí v jej odvahu, aj keď ona sama o sebe pochybuje.
Vzala telefón a napísala Tomášovi správu: "Ešte stále nemôžem uveriť, že sa to všetko stalo. Ďakujem za najkrajší večer v živote."
Odpoveď prišla takmer okamžite: "Spíš už? Aj ja o tom premýšľam. Si úžasná, Lucia. Teším sa na zajtra."
S úsmevom na tvári konečne zaspala, a snívala o majákoch a bozka ich a o dobrodružstvách, ktoré na nich ešte čakajú.
Nasledujúce ráno sa Lucia zobudila s pocitom, akoby sa celý svet zmenil. Slnko svietilo jasnejšie, vtáci spievali hlasnejšie, a dokonca aj jej vlasy sa zdali poslušnejšie než obvykle. Stála pred zrkadlom a snažila sa rozhodnúť, čo si obliecť – chcela vyzerať pekne, ale nie príliš nápadne.
Nakoniec si vybrala svetlomodré tričko, o ktorom vedela, že jej pristane k očiam, a jej obľúbené džínsy. Keď zbehla dole na raňajky, mama si ju zmeral pohľadom.
"Vyzeráš dnes nejako... žiariš," poznamenala mama s úsmevom. "Stalo sa niečo zaujímavé na tom tvojom školskom projekte?"
Lucia sa začervenala. "Áno, vlastne... našla som veľa zaujímavého materiálu."
"To je pekné, zlatko. Teším sa, že ťa ten projekt baví."
Ak by len mama vedela, pomyslela si Lucia. Ale nebola ešte pripravená hovoriť o Tomášovi. Bolo to všetko príliš nové, príliš krehké.
V škole prišla skôr než obvykle a čakala pri svojej šatníkovej skrinke, nervózne si prekladala knihy. Každý raz, keď začula kroky na chodbe, zdvihla pohľad, dúfajúc, že uvidí Tomáša.
"Lucia!" zavolala na ňu jej najlepšia kamarátka Zuzka. "Čakáš na niekoho?"
"Nie, len..." Lucia sa snažila vyzerať ležérne. "Len sa pripravujem na prvú hodinu."
Zuzka si ju zmeral pohľadom. "Lucia Nováková, čo sa deje? Vyzeráš ako mačka, ktorá zožrala kanárka."
Práve vtedy uvidela Lucia Tomáša prichádzať po chodbe. Ich pohľady sa stretli a on sa usmial tým úsmevom, ktorý bol len pre ňu. Lucia cítila, ako sa jej rozbúšilo srdce.
"Ahoj," povedal Tomáš, keď prišiel k nej. "Ako si spala?"
"Dobre," odpovedala Lucia a uvedomila si, že sa usmievala ako hlúpa. "A ty?"
"Sníval som o majákoch," povedal Tomáš tichšie a Lucia sa zasmiala.
Zuzka sa pozerala z jedného na druhého s otvorenou pusou. "Okamžite mi povedzte, čo sa deje!"
Lucia a Tomáš sa pozreli na seba a obaja sa začali smiať.
"Zuzka," povedala Lucia, "chcem ťa zoznámiť s Tomášom. Môj... priateľ."
Slovo "priateľ" znelo v jej ústach cudzie, ale príjemne. Tomáš sa usmial a podal Zuzke ruku.
"Teším sa," povedal zdvorilo.
Zuzka mu potriasla ruku, ale oči mala stále rozšírené od prekvapenia. "Počkaj, počkaj, počkaj. Ty a Tomáš Kováč? Odkedy?"
"Včera večer," povedala Lucia potichu.
"A ja som o tom nevedela?!" vykríkla Zuzka tak hlasno, že sa niekoľko ľudí otočilo. "Lucia, ty si mi nepovedala, že ideš na rande!"
"Nebolo to rande," protestoval Tomáš. "Aspoň nie oficiálne. Išli sme len... skúmať."
"Skúmať čo?" spýtala sa Zuzka podozrivo.
"Starý maják," vysvetlila Lucia. "Pre môj projekt z histórie."
Zuzka sa pozrela na nich dvoch s nevierou. "A pri skúmaní majáku ste zistili, že ste do seba zamilovaní?"
Lucia a Tomáš sa znovu pozreli na seba a obaja sa začervenali.
"Niečo v tom zmysle," priznal Tomáš.
Zuzka zavrtela hlavou. "Lucia, ty si úplne nepredvídateľná. Myslela som si, že ti chalani vôbec nezaujímajú."
"Mne nezaujímajú," povedala Lucia. "Len... Tomáš je iný."
Tomáš sa na ňu pozrel s takým teplým výrazom, že Lucia myslela, že sa rozplynie na mieste.
Zvonilo na hodinu a rozchádzali sa do svojich tried. Tomáš jemne stisol Lucii ruku na rozlúčku.
"Uvidíme sa na obede?" spýtal sa.
"Samozrejme," odpovedala Lucia.
Počas prvej hodiny sa Lucia nemohla sústrediť. Pani učiteľka hovorila o chemických rovniciach, ale Lucia myslela len na Tomáša. Na spôsob, akým sa na ňu pozeral, na to, ako jej ruka vyzerala v jeho, na ich bozky vo svetelnej komore majáku.
"Slečna Nováková," ozval sa prísny hlas pani učiteľky. "Máte záujem o hodinu alebo vás viac zaujíma výhľad z okna?"
Lucia sa začervenala a ospravedlnila sa. Zvyšok hodiny sa snažila sústrediť, ale jej myseľ stále zabehla k včerajšiemu večeru.
Na obede sedela s Tomášom a Zuzkou v jedálni. Zuzka ich bombardovala otázkami o ich "rande", ako to nazvala, a Lucia a Tomáš sa striedali vo vysvetľovaní.
"Takže ste sa báli duchov, ale boli to len fotografové?" spýtala sa Zuzka pobavene.
"V podstate áno," povedal Tomáš. "Ale strach nás zbližil."
"To je tak romantické," vzdychla Zuzka. "Ako v nejakom filme."
"Nebolo to romantické," protestovala Lucia. "Triasla som sa strachom."
"Ale zostala si tam," povedal Tomáš vážne. "Aj keď si sa bála, zostala si so mnou."
Lucia sa na neho pozrela a znovu pocítila to teplo v hrudi. Spôsob, akým o nej hovoril, akoby bola odvážna a skvelá, ju núti cítiť sa skutočne odvážna a skvelá.
"Budete ísť niekam aj tento víkend?" spýtala sa Zuzka.
Lucia a Tomáš sa pozreli na seba. Ešte o tom jasne nehovorili, ale obaja vedeli, že chcú tráviť spolu čas.
"Možno," povedal Tomáš. "Lucia spomenula kino."
"Alebo by sme mohli ísť na ten festival jedla v parku," navrhla Lucia. "Čítala som o tom v novinách."
"To znie skvelé," súhlasil Tomáš. "Ale možno najskôr niečo pokojnejšie. Včera sme mali dosť adrenalínu."
Zuzka sa na nich pozerala s úsmevom. "Ste tak roztomilí. Lucia, nemôžem uveriť, že si mi o tom nepovedala skôr!"
"Nevedela som, že sa niečo stane," ospravedlnila sa Lucia. "Myslela som, že ideme len na výskum."
"A ty, Tomáš," otočila sa Zuzka k nemu, "ako dlho si mal na Luciu spadnuté?"
Tomáš sa začervenal. "Od septembra, asi tak."
"September?!" vykríkla Zuzka. "To je už päť mesiacov! A ty si jej to nepovedal?"
"Nechcel som pokaziť naše priateľstvo," vysvetlil Tomáš. "A nebol som si istý, či sa jej páčim."
Lucia sa na neho pozrela s prekvapením. "Neboli sme až takí dobrí priatelia. Sotva sme sa poznali."
"Ale ja som ťa poznať chcel," povedal Tomáš tichšie. "Stále som hľadal výhovorky, aby som s tebou mohl hovoriť."
"Naozaj?" Lucia si spomínala na všetky tie krát, keď sa Tomáš zastavil pri jej stole v knižnici, alebo sa opýtal na poznámky z hodiny, hoci vedela, že má lepšie známky než ona.
"Naozaj," potvrdil Tomáš. "Bol som príliš zbabelý na to, aby som ťa priamo pozval niekam von."
"Takže maják bol tvoja stratégia?" spýtala sa Lucia so smiechom.
"Nie," zasmiala sa Tomáš. "To bola úprimná pomoc s tvojím projektom. Že sa to vyvinulo do... tohto, bol šťastný náhoda."
Zvonilo koniec obedovej prestávky a museli sa rozísť do svojich tried. Tomáš sa naklonil k Lucii a zašepkal: "Uvidíme sa po škole?"
"Kde?" spýtala sa Lucia.
"Pri fontáne v parku? O štvrtej?"
"Budem tam," sľúbila Lucia.
Popoludňajšie hodiny sa vliekli pomaly. Lucia sa snažila sústrediť na literatúru a historical, ale jej myseľ stále zabehla k Tomášovi. Rozmýšľala o tom, čo spolu budú robiť, o čom sa budú rozprávať, ako sa bude cítiť, keď ju znovu objíme.
Keď konečne zazvonilo, Lucia sa ponáhľala domov, aby sa prevalila a pripravila. Vybrala si žlté letné šaty, ktoré dostala k Vianociam, ale ešte si ich neobliekla. Dnes sa zdal byť perfektný deň na to, aby ich vyskúšala.
Prišla k fontáne v parku päť minút skôr a nervózne čakala. Keď uvidela Tomáša prichádzať po chodníku, srdce jej poskočilo. Mal na sebe čierne džínsy a biele tričko a vyzeral... úžasne.
"Ahoj," povedal, keď k nej prišiel. "Vyzeráš nádherná."
Lucia sa začervenala. "Ďakujem. Ty tiež vyzeráš... dobre."
Tomáš sa zasmial na jej neohrabanos. "Ďakujem. Čo chceš robiť?"
"Neviem," priznal sa Lucia. "Som v tomto nová."
"V čom?"
"V tom, že mám priateľa," povedala potichu.
Tomáš sa na ňu pozrel s jemným úsmevom. "Aj ja som v tom nový. Ale myslím, že to môžeme zistiť spolu."
Vzal ju za ruku a začali sa prechádzať parkom. Rozprávali sa o škole, o ich obľúbených knihách a filmoch, o tom, čo chcú robiť po maturite. Lucia zistila, že rozhovor s Tomášom je ľahký, prirodzený.
"Chceš sa pozrieť na moje fotky z včerajška?" spýtal sa Tomáš po chvíli. "Urobil som ich pár, kým sme čakali na tú skupinu."
"Samozrejme," povedala Lucia.
Sadli si na lavičku a Tomáš vytiahol telefón. Ukázal jej niekoľko fotiek majáku v zapadajúcom slnku, výhľad z okna veže, a potom...
"Oh," povedala Lucia prekvapene.
Na obrazovke bola fotka jej, ako stojí pri okne svetelnej komory a pozera sa na more. Vzduch jej pohyboval vlasmi a výraz v jej tvári bol zamyslený, spokojný.
"Kedy si to urobil?" spýtala sa.
"Keď si sa pozerala na západ slnka," povedal Tomáš potichu. "Vyzerala si tak krásna, že som si nemohol pomôcť."
Lucia sa pozrela na fotku znovu. Nikdy sa nebola považovala za krásnu, ale na tejto fotke... naozaj krásne vyzerala.
"Môžem si ju poslať?" spýtala sa.
"Samozrejme," povedal Tomáš a posla ju jej. "Mám ešte jednu..."
Ďalšia fotka bola z momentu tesne pred ich prvým bozkom. Obaja na nej vyzerali nervózne, ale šťastne, obklopení svetlom z ich baterik.
"Tomáš," zašepkala Lucia. "Toto je nádherné."
"Tak ako ten moment," povedal Tomáš a pozrel sa na ňu. "Lucia, chcem, aby si vedela... včera večer nebol len náhodný moment pre mňa. Myslím to vážne. S tebou. S nami."
Lucia pocítila, ako sa jej stiahne srdce od šťastia. "Aj ja to myslím vážne."
"Dobre," usmial sa Tomáš. "Lebo by bolo veľmi trapné, keby som tu sedel a hovoril o svojich citoch, a ty by si si myslela, že sme len priatelia, ktorí sa občas pobozkajú."
Lucia sa zasmiala. "Nie, rozhodne nie sme len priatelia."
A aby to dokázala, naklonil sa k nemu a pobozkala ho. Tento bozk bol iný než tie včerajšie – menej váhavý, istejší. Bozk dvoch ľudí, ktorí vedeli, že chcú byť spolu.
Keď sa oddelili, Tomáš sa oprel o operadlo lavičky a pozrel sa na ňu s úsmevom, ktorý jej spôsoboval motýle v bruchu.
"Vieš čo?" povedal zamyslene. "Mal by som poďakovať tomu tvojmu nudnému učiteľovi histórie."
"Prečo?" spýtala sa Lucia, stále cítiac teplo jeho pier na svojich.
"Keby ti nedal ten projekt, nikdy by sme nešli k majáku. A možno by som si nikdy nenašiel odvahu povedať ti, čo cítim."
Lucia sa zamyslela. "Myslíš, že by sa to stalo aj inak? Niekedy neskôr?"
"Neviem," priznal Tomáš. "Možno. Alebo možno by som zostal večne tým chalanom, čo ťa tajne obdivuje z diaľky a nikdy si nedovolí niečo podniknúť."
"Tešilo by ma to," povedala Lucia úprimne. "Na tajné obdivovanie z diaľky. Ale toto je lepšie."
Tomáš sa zasmial a pritiahnol ju bližšie k sebe. "Rozhodne je."
Zostali sedieť v objatí a sledovali, ako sa park pomaly vyprázdňuje. Rodiny s deťmi odchádzali domov na večeru, starší pár dokrmoval labuty pri jazierku, pár jogistov skladal svoje podložky.
"Lucia," povedal Tomáš po chvíli tichšie. "Môžem sa ťa na niečo spýtať?"
"Samozrejme."
"Čo si si myslela o mne pred včerajškom? Myslím, všimla si si ma vôbec?"
Lucia sa zamyslela nad jeho otázkou. "Samozrejme, že som si ťa všimla. Si jeden z najšikovnejších študentov v ročníku, všetci ťa poznajú."
"To nie je to, na čo sa pýtam," povedal Tomáš s úsmevom. "Pýtam sa, či si si ma všimla... ako chalana."
Lucia sa začervenala. "Možno trochu. Vždy si bol milý, keď sme sa pozdravili na chodbe. A páčil sa mi tvoj zmysel pre humor na hodinách literatúry."
"Ale nikdy si nerozmýšľala o tom, že by sme mohli byť spolu?"
"Nie," priznal sa Lucia úprimne. "Myslela som si, že si mimo mojej ligy."
Tomáš sa na ňu pozrel s prekvapením. "Mimo tvojej ligy? Lucia, ty si najšikovnejšia a najkrajšia dievčina v ročníku. Ja som si myslel, že ty si mimo mojej ligy."
"Naozaj?" Lucia nemohla skryť prekvapenie v hlase.
"Naozaj," potvrdil Tomáš. "Vždy si mi pripadala tak... nedotknuteľná. Ako keby si žila vo svojom vlastnom svete plnom kníh a múdrych myšlienok. Bál som sa, že sa ti budem zdať nudný."
Lucia sa zasmiala. "Tomáš, ty nudný? Ty si ten, čo vymýšľa dobrodružstvá v opustených majákoch. Ja som tá nudná, čo trávi večery čítaním."
"Čítanie nie je nudné," povedal Tomáš vážne. "Je to jedna z vecí, ktoré ma na tebe fascinujú. Spôsob, akým hovoríš o knihách, akoby boli živé. A tvoje eseje z literatúry sú úžasné."
"Čítaš moje eseje?" spýtala sa Lucia prekvapene.
Tomáš sa začervenal. "Učiteľka ich niekedy čítava nahlas ako príklady dobrej práce. Vždy som vedel, že sú tvoje, ešte predtým, než povedala meno."
"Ako?"
"Máš jedinečný štýl. Píšeš s takou vášňou, s takým pochopením postáv. Je to krásne."
Lucia sa cítila, akoby jej srdce vyskočí z hrudi. Nikto nikdy nehovoril o jej písaní takým spôsobom.
"Ďakujem," povedala potichu. "To mi veľa významu."
"A mne znamená veľa, že si so mnou," povedal Tomáš a pobozkala ju na čelo.
Práve vtedy zazvonil Lucii telefón. Mama.
"Prepáč," ospravedlnila sa a zdvihla. "Ahoj, mama."
"Ahoj, zlatko. Kde si? Už je pol šiestej a večera je skoro hotová."
Lucia sa pozrela na hodinky na telefóne. Nemohla uveriť, že už sedeli v parku dve hodiny.
"Prepáč, mama. Som v parku s kamarátmi. Prídem za pätnásť minút."
"V poriadku, ale nepočkáme na teba príliš dlho."
Keď zavesila, Tomáš sa na ňu pozrel s pochopením. "Musíš ísť?"
"Áno, rodina večeria. Prepáč."
"Nemáš sa za čo ospravedlňovať," povedal Tomáš a vstal z lavičky. "Odprevediem ťa."
Kráčali k Luciimu domu pomaly, držiac sa za ruky. Lucia si želala, aby cesta bola dlhšia.
"Zuzka sa bude pýtať tisíc otázok o našom dnešnom stretnutí," povedala Lucia.
"Čo jej povieš?"
"Pravda. Že sme sa prechádzali, rozprávali a že si ešte lepší, než som si myslela."
Tomáš sa usmial. "To je veľmi pekné. Čo plánuješ na víkend?"
"Nič konkrétne. Možno budem čítať, pomôžem mame v záhrade. A ty?"
"Chcel by som tráviť čas s tebou," povedal Tomáš priamo. "Ak chceš."
"Chcem," odpovedala Lucia bez váhania. "Veľmi chcem."
"Perfektne. Čo tak sobota popoludní? Môžeme ísť na ten festival jedla, o ktorom si hovorila."
"To znie skvele."
Keď došli k Luciimu domu, stáli pred bránou a nevedeli sa rozlúčiť.
"Dnes to bolo krásne," povedala Lucia.
"Áno, bolo," súhlasil Tomáš. "Lucia?"
"Hmm?"
"Som rád, že máme šancu na to dozvedieť sa, ako to medzi nami bude fungovať."
Lucia sa na neho pozrela s teplým úsmevom. "Aj ja som rada."
Pobozkali sa na rozlúčku – jemne, sladko, s príľubom, že sa čoskoro uvidia znovu.
"Napíš mi večer," povedal Tomáš.
"Napíšem," sľúbila Lucia.
Sledovala ho, ako odchádza po ulici, a nemohla prestať sa usmievať. Vstúpila do domu s pocitom, akoby lietala.
"Lucia!" zavolala mama z kuchyne. "Ako to, že vyzeráš tak šťastne?"
"Len... mal som pekný deň," povedala Lucia a dúfala, že mama si nevšimne jej začervenané tváre.
Za večerným stolom sa rodičia pýtali na školu a projekty. Lucia im rozprávala o majáku – o jeho histórii, o Jánovi a Helene, o fotografoch, ktorých stretli. Ale nepovedala im o Tomášovi. Ešte nie. Chcela si to nechať ako svoje malé tajomstvo ešte chvíľu.
"Ten projekt ťa naozaj bavím," poznamenal otec. "Vidím, že máš oheň v očiach."
Ak by len vedel, pomyslela si Lucia. Oheň v jej očiach nebol len kvôli projektu.
Po večeri si Lucia odskočila do svojej izby a napísala Tomášovi správu: "Ďakujem za krásne popoludnie. Nemôžem sa dočkať soboty."
Odpoveď prišla takmer okamžite: "Ani ja sa nemôžem dočkať. Spi sladko, Lucia."
"Ty tiež, Tomáš. Dobrou noc."
Lucia si ľahla do postele s úsmevom na tvári. Rozmýšľala o všetkom, čo sa stalo za posledné dva dni. Pred dvoma dňami bola len Lucia, študentka s nudným projektom z histórie. Teraz mala priateľa – svojho prvého skutočného priateľa.
A najkrajšie na tom všetkom bolo, že sa cítila stále ako ona sama. Tomáš ju neprinútil zmeniť sa alebo predstierať, že je iná. Páčila sa má takú, aká bola – tichá, knihomoľka, občas neisté dievča, ktoré nikdy nemyslelo na seba ako na dobrodružnú.
Ale včera v majáku zistila, že možno je odvážnejšia, než si myslela. A dnes zistila, že možno je aj hodnejšia lásky, než si myslela.
S týmito myšlienkami konečne zaspala, a snívala o majákoch, mesačnom svite na mori a hanebných očiach, ktoré sa pozerali na ňu s láskavosťou a obdivom.