Svetlo vzdialených hviezd - Roztopašný čert

Vždy som si myslela, že ak ma niekto pozve na rande do planetária, je to osudové. Snívala som o tom od ôsmej triedy, keď som prvýkrát čítala knihu, kde sa hlavní hrdinovia pobozkal pod umelou oblohou plnou hviezd. Predstavovala som si to ako dokonalý romantický moment – sedieť v tme, hľadieť na hviezdy a držať sa za ruky s niekým výnimočným.

Nikdy som však nečakala, že môj prvý zážitok z planetária bude s Tomášom Hrivnákom.

„Ešte raz, prečo si ma sem dovliekol?" zašepkala som, keď sme sedeli v poloprázdnej miestnosti planetária. Bolo štvrtkové popoludnie a okrem nás tu bolo len pár rodín s deťmi a jeden starší pár.

Tomáš sa ku mne naklonil tak blízko, že som cítila vôňu jeho citrusového šampónu. „Pretože sa to začína o päť minút a ty si bola najbližšie," odvetil s pokrčením ramien. „Nemôžem za to, že Mišo ochrel a Emma má tréning."

Prevrátila som oči. Samozrejme. Bola som len náhradníčka, nie prvá voľba. Typické.

S Tomášom sme boli spolužiaci už od základnej, no nikdy sme neboli blízki priatelia. On bol ten tichý chalan v zadnej lavici, ktorý čítal sci-fi a nosil tričká s Marvelom. Ja som bola tá obyčajná, ktorá sedela v strede triedy a mala priemerne dobré známky. Naše svety sa príliš nepretínali.

Až kým sme sa neocitli v jednej skupine na projekte z fyziky. Náš učiteľ, večne nadšený pán Tóth, nám dal za úlohu pripraviť prezentáciu o nebeských telesách. Ja som dostala Mesiac, Tomáš Jupiter. Mišo a Emma, zvyšní členovia našej skupiny, mali Saturn a Mars.

A teraz som tu, sedím vedľa Tomáša v pohodlnom sklopnom kresle planetária, čakám na začiatok predstavenia s názvom „Tajomstvá vesmíru" a premýšľam, prečo som vôbec súhlasila.

„Mohol si ísť sám," poznamenala som.

„A vyzerať ako ten divný chalan, čo chodí sám do planetária?" zasmial sa. „Okrem toho, aj ty potrebuješ informácie o Mesiaci, nie?"

Chcela som niečo odseknúť, ale v tom momente sa svetlá stlmili a miestnosť ponorila do úplnej tmy. Nad nami sa rozsvietili stovky drobných bodiek, dokonalá simulácia nočnej oblohy. Vzdychla som úžasom.

„Wow," zašepkala som bezdeky.

„Vidím, že niekto ešte nikdy nebol v planetáriu," zašepkal Tomáš pobavene.

Chcela som mu povedať, nech si svoje poznámky nechá pre seba, ale nemohla som odtrhnúť oči od nádhernej projekcie nad nami. Hviezdna obloha bola taká realistická, že som mala pocit, akoby som naozaj sedela pod otvoreným nebom.

Začal sa program. Príjemný mužský hlas nás začal sprevádzať slnečnou sústavou, vysvetľujúc vzdialenosti, veľkosti a charakteristiky jednotlivých planét. Keď sa nad nami objavil obrovský Jupiter, Tomáš sa ku mne naklonil.

„Ten je môj," zašepkal hrdo, akoby tú planétu sám vytvoril.

Nemohla som si pomôcť a usmiala som sa. Jeho nadšenie bolo nákazlivé.

Program pokračoval a ja som sa napriek sebe začala uvoľňovať. Bolo príjemné len tak sedieť v tme a hľadieť nahor. Keď sa nad nami zjavil Mesiac v plnej svojej kráse, s každým kráterom viditeľným v neuveriteľných detailoch, bola som to ja, kto sa naklonil k Tomášovi.

„Ten je môj," zašepkala som s úsmevom.

Uchechtol sa a prekvapivo ma jemne štuchol lakťom. Tento malý moment zdieľanej radosti medzi nami vytvoril zvláštne puto.

Ako program pokračoval, všimla som si, že Tomáš nevníma len projekciu, ale občas sa díva na mňa. Zakaždým, keď som zachytila jeho pohľad, rýchlo sa pozrel inam. Bolo to zvláštne, ale nie nepríjemné. V istom momente, keď sa nad nami rozprestrel Mliečny chodník v celej svojej kráse, som sa pristihla, že sledujem, ako svetlo hviezd tancuje v jeho očiach.

„Existuje teória," ozval sa zrazu Tomáš tichým hlasom, „že sme všetci vytvorení z hviezd."

„Ako to myslíš?" spýtala som sa rovnako potichu.

„Prvky v našich telách – uhlík, dusík, kyslík – všetky vznikli v jadrách hviezd pred miliardami rokov. Keď tie hviezdy explodovali, rozptýlili tieto prvky do vesmíru, kde sa nakoniec stali súčasťou našej planéty... a nás."

Pozrela som sa na neho s novým záujmom. „To je... vlastne celkom poetické."

Usmial sa, a v tom slabom svetle projekcie sa jeho tvár zdala iná – mäkšia, zraniteľnejšia. „Vždy ma fascinovalo, že keď sa dívaš na hviezdy, v skutočnosti sa dívaš do minulosti. Svetlo z mnohých z nich cestovalo roky, desaťročia, storočia, kým dosiahlo tvoje oči."

„Takže možno niektoré z tých hviezd už ani neexistujú?" spýtala som sa.

Prikývol. „Presne tak. Vidíme ich také, aké boli, nie aké sú teraz."

Na chvíľu sme obaja stíchli, ponorení do vlastných myšlienok, kým nad nami víril simulovaný vesmír.

„Je to trochu ako ľudia, nie?" povedala som nakoniec. „Vidíme ich takých, akí boli, keď sme ich spoznali. Nie vždy takých, akí sú teraz."

Tomáš sa na mňa dlho pozeral. „Nikdy som o tom takto nepremýšľal," povedal nakoniec. „Ale máš pravdu."

Chvíľu sme opäť mlčali, kým program pokračoval vysvetľovaním galaxií a čiernych dier. Všimla som si, že Tomáš posunul ruku na opierku medzi nami, len centimetre od mojej. Nevedela som, či to bol zámer alebo náhoda.

„Vieš, prečo som ťa naozaj pozval?" spýtal sa zrazu tak ticho, že som ho ledva počula.

Srdce mi poskočilo. „Myslela som, že preto, lebo som bola najbližšie."

Zasmial sa, ale bol to nervózny smiech. „To bol vtip. Pravda je, že som ťa chcel pozvať už dávno."

„Mňa?" zašepkala som neveriaco.

Prikývol, stále hľadiac nahor. „Vždy som sa bál. Nikdy sme sa poriadne nerozprávali, až kým nás Tóth nedal do skupiny. A potom... keď som ťa počul rozprávať o Mesiaci s takým nadšením... Jednoducho som chcel stráviť s tebou viac času."

Nevedela som, čo na to povedať. Celé roky som si myslela, že som pre Tomáša len ďalšia tvár v triede. Nikdy by mi nenapadlo, že si ma všímal.

„Prečo si nič nepovedal?" spýtala som sa.

Pokrčil ramenami, stále bez toho, aby sa na mňa pozrel. „Bál som sa, že povieš nie. Alebo ešte horšie, že povieš áno z ľútosti."

Nad nami sa práve rozprestierala nádherná hmlovina, jej ružové a modré odtiene sa miešali v úžasnej nebeskej symfónii. V tom svetle som videla Tomášovu tvár – úprimnú, zraniteľnú a plnú nádeje.

Pomaly som posunula svoju ruku bližšie k jeho, až kým sa naše malíčky nedotkli. Cítila som, ako stuhol, a potom sa uvoľnil. Naše prsty sa prepletli a ja som cítila, ako mi srdce bije rýchlejšie.

„Takže toto je vlastne rande?" spýtala som sa s malým úsmevom.

Otočil sa ku mne, oči mu žiarili vo svetle hviezd. „Ak chceš, aby bolo."

Prikývla som, náhle placho. „Myslím, že by sa mi to páčilo."

Jeho úsmev bol ako východ slnka. Sedeli sme tam, držiac sa za ruky, kým nad nami tancovali galaxie a hmloviny. V tej chvíli som pochopila, prečo sú planetáriá v romantických knihách. Nebol to len pohľad na hviezdy – bola to intimita tmy, pocit, že ste spolu sami vo vesmíre, zdieľajúc niečo väčšie než vy sami.

Keď sa program skončil a svetlá sa pomaly rozsvietili, ani jeden z nás sa nepohol. Stále sme sedeli, držiac sa za ruky, zatiaľ čo ostatní návštevníci sa začali dvíhať a odchádzať.

„Takže," prehovoril nakoniec Tomáš, „čo si myslíš o Mesiaci teraz?"

Zasmiala som sa. „Myslím, že je ešte zaujímavejší, než som si myslela." Pozrela som sa mu do očí. „A čo ty? Zistil si niečo nové o Jupiteri?"

Jemne stisol moju ruku. „Zistil som, že niekedy najlepšie veci vo vesmíre nie sú tie najväčšie alebo najjasnejšie. Niekedy sú to tie, ktoré boli celý čas rovno pred tebou, len si ich nevidel."

Keď sme nakoniec opúšťali planetárium, slnko práve zapadalo, farbiace oblohu do odtieňov oranžovej a ružovej. Tomáš sa zastavil na schodoch.

„Vieš, ten projekt je ešte len o dva týždne," povedal. „Možno by sme mohli prísť ešte raz. Pre výskum, samozrejme."

Usmiala som sa. „Pre výskum. Samozrejme."

Keď sme kráčali ulicou, stále ruka v ruke, pomyslela som si, že možno niekedy sa vesmír poskladá presne tak, ako má. Možno sú niektoré veci napísané v hviezdach. Alebo možno, len možno, tie najkrajšie príbehy začínajú v tichých chvíľach pod umelou oblohou planetária, kde hviezdy na strope odrážajú iskru v našich očiach.