Na samom kraji lúky, tam, kde sa tráva dotýkala kamenného múrika starej záhrady, sedela na steble materinej dúšky malá svetluška Iskrička. Vôňa kvetov a chladnúcej zeme sa miešala s tichým šumom krídel nočných motýľov. Bol to pre ostatných dokonalý večer, no Iskričke bolo smutno. Každý večer, keď sa zotmelo, ostatné svetlušky sa veselo rozleteli po lúke a ich malé, blikajúce svetielka vyzerali ako rozsypané hviezdy, ktoré spadli na zem. Ale Iskrička sa necítila ako hviezda. Pozerala na veľký elektrický lampáš, ktorý visel na terase domu za múrikom. Jeho svetlo bolo silné, žlté a teplé. Vyzeralo tak dôležito, ako malý, osobný mesiac.
Okolo lampáša s hlasným bzukotom poletoval nočný motýľ Plamienok. Bol to veľký frajer, mal krídla s nádherným vzorom a rád sa predvádzal. Robil odvážne piruety a strmhlavé lety tesne okolo horúceho skla. „Pozrite sa na mňa!“ volal na celú lúku. „Ja sa nebojím ani takého veľkého svetla! Je silné a horúce, toto je naozajstné svetlo! Svetlo pre hrdinov!“
Iskrička si povzdychla a pozrela na svoje vlastné svetielko na zadočku. Bolo jemné, zelenkavé a… studené. Keď sa ním dotkla lupienka kvetu, nič sa nestalo. Kvet sa ani len neohrial. Sústredila sa, napínala všetky drobné svaly v zadočku, no svetlo bolo stále len jemne zelené a chladné. Cítila sa taká obyčajná a jej svetlo také slabé. Načo je komu dobré svetlo, ktoré ani nehreje?
„Ach, keby som len vedela svietiť tak poriadne,“ zašepkala si pre seba. „Tak silno a teplo, ako ten veľký lampáš.“ Sklopila tykadielka a jej svetielko od smútku takmer celkom zhaslo.
Zrazu sa pod ňou zatriasla zem a ozvalo sa funenie a škrabanie. Spod korienkov materinej dúšky sa vynoril zablatený ňufák. Patril pánovi Hrudkovi, starému a múdremu krtkovi, ktorý mal maličké okuliare posadené na samom konci nosa, aby lepšie videl na veci, ktoré ho zblízka zaujímali.
„Hm, hm, čože sa tu deje?“ zamrmlal pán Hrudka a oprášil si z labiek hlinu. „Prečo taká mladá svetluška sedí potme, keď má od prírody dané, aby svietila?“
„Moje svetlo je nanič,“ pípala Iskrička. „Je slabé a studené. Nie je ako tamto veľké svetlo,“ ukázala na lampáš. „To je skutočné svetlo. Je silné a určite aj veľmi horúce.“
Pán Hrudka si zložil okuliare, očistil ich o vestičku a znova si ich nasadil. „Horúce, vravíš? Zaujímavé. A prečo by malo byť dobré svetlo nevyhnutne horúce?“
Iskrička sa zarazila. Nad tým nikdy nepremýšľala. „No… lebo… lebo silné veci sú horúce. Oheň je silný a horí. Slnko je silné a hreje. Tak aj silné svetlo musí byť horúce.“
„Aha! To je hypotéza!“ potešil sa pán Hrudka a nadšene si potľapkal po brušku. „Hypotéza je vlastne taký múdry predpoklad, odhad. A vieš, čo sa robí s hypotézami, mladá dáma? Musíme ich overiť experimentom! Poďme sa na to pozrieť zblízka.“
Iskrička neisto prikývla. Trochu sa bála, ale zvedavosť, ktorú v nej starý krtko prebudil, bola silnejšia. Spolu sa opatrne priblížili ku kamennému múriku. Plamienok sa práve vrhal v odvážnych slučkách okolo lampáša.
„Ja som kráľ noci!“ vykrikoval. „Tancujem s ohňom a nebojím sa!“
Potom sa však vo svojej odvahe priblížil až príliš. „Au! Páli! Moje tykadlo!“ skríkol a rýchlo odletel nabok. Sadol si na list a fúkal si koniec jedného tykadielka, ktoré mal trošku pripálené a voňalo ako spálený chrobáčik.
„Vidíš?“ zašepkal pán Hrudka. „Hypotéza potvrdená. To svetlo naozaj páli. Plamienok sa ho nemôže ani dotknúť.“ Ukázal labkou na suchý list, ktorý bol blízko skla lampáša. Okraj listu bol hnedý a scvrknutý od tepla. „To svetlo plytvá svojou silou. Nielenže svieti, ale aj zbytočne vyrába teplo. To teplo vlastne nikto nechce. Je to odpad.“
„Odpad?“ čudovala sa Iskrička.
„Presne. Predstav si, že máš vedro plné vody na polievanie kvetov. Ale vedro má dieru a polovica vody ti vytečie na cestu, kde ju netreba a len sa vyparí. To je plytvanie. A ten lampáš robí presne to isté. Veľa svojej energie premení na teplo, ktoré len tak uniká do vzduchu, nikoho nepoteší a môže byť aj nebezpečné.“
Pán Hrudka sa otočil na Iskričku. „A teraz experiment číslo dva. Skús ty. Dotkni sa svojím svetlom niečoho.“
Iskrička nabrala odvahu. Pristála na jemnom, takmer priesvitnom lupienku nočnej fialy. Zažala svoje svetielko tak silno, ako len vedela. Zelenkavá žiara zaliala celý kvet. Lupienok sa nádherne rozsvietil, akoby bol z magického skla, ale zostal úplne chladný a svieži.
„Aha!“ zvolala potichu. „Nič sa mu nestalo!“
„Samozrejme, že nie,“ usmial sa pán Hrudka. „Tvoje svetlo je totiž veľmi, veľmi šikovné. Je to takzvané studené svetlo, alebo bioluminiscencia. To znamená, že všetku svoju energiu, celú svoju silu, použiješ iba na svietenie. Ani kúsok, ani jedna iskrička energie, nevyjde nazmar ako zbytočné teplo. Nie si slabá, Iskrička. Si neuveriteľne účinná!“
Účinná? To slovo Iskrička ešte nepočula, ale znelo veľmi dôležito a múdro. Zrazu sa jej vlastné svetlo nezdalo také zlé. Nebolo horúce a nebezpečné. Bolo jemné a bezpečné.
„Takže… moje svetlo nie je slabé, len je… iné?“ opýtala sa.
„Je lepšie!“ ozval sa zrazu Plamienok, ktorý ich potichu počúval a fúkal si tykadielko. „Ja sa tu hrám na hrdinu, a pritom si skoro podpálim fúzy. Tvoje svetlo je bezpečné. Mohla by si svietiť aj na pavučine plnej rannej rosy a nespálila by si ju.“
Vtom sa z trávy ozvalo tiché fňukanie. „Mami? Kde si? Mamička?“
Trojica kamarátov stíchla a započúvala sa. Pod veľkým lopúchovým listom sa krčila malá, stratená larva lienky. Bola celá zmätená a plakala.
„Stratila som sa,“ vzlykala. „Bývam tam hore, na tej vysokej byľke púpavy, ale spadla som a teraz neviem nájsť cestu naspäť. A je tu taká tma a všetko je také veľké.“
Cesta nahor viedla cez spleť stebiel a tenkých nitiek starej pavučiny. Bolo to ako preliezačka v bludisku.
„Ja jej posvietim!“ ponúkol sa hneď Plamienok a chcel sa rozletieť.
„Stoj!“ skríkol pán Hrudka. „Tá pavučina je stará a suchá ako papier. Keby si sa priblížil s teplom od lampáša, ktoré si nazbieral na krídlach, alebo keby si zavadil o suché steblo, mohlo by to začať tlieť a horieť! Bolo by to veľmi nebezpečné!“
Plamienok sklamane cúvol. Uvedomil si, že má pravdu. Jeho spôsob svietenia by tu viac uškodil ako pomohol.
Iskrička sa pozrela na uplakanú larvu, potom na pána Hrudku a na Plamienka. Zhlboka sa nadýchla a jej svetielko sa rozžiarilo sebavedomím. Už nebolo malé a smutné. Bolo to svetlo záchrancu.
„Ja jej posvietim,“ povedala pevným hlasom. „Moje svetlo nepáli.“
Pomaly a opatrne vletela do spleti stebiel. Jej zelenkavá žiara osvetľovala cestu ako malý, presný reflektor. Pristála na jednej nitke pavučiny, potom na druhej. Osvetľovala každý krok malej larvy.
„Tadiaľto,“ navigovala ju. „Teraz opatrne prejdi po tomto steble. Drž sa, je trošku klzké od rosy. Zvládneš to.“
Pán Hrudka a Plamienok ju zdola napäto sledovali. Plamienok ani nedýchal. Nikdy si neuvedomil, aký úžasný dar má Iskrička. Jej svetlo bolo ako jemné pohladenie, ktoré prinášalo istotu a bezpečie do tmy. Dokázala sa dostať na miesta, kam by sa žiadne horúce svetlo nikdy nedostalo.
Trvalo to niekoľko minút, ale nakoniec sa malá larva s pomocou Iskričky vyšplhala až na vrchol byľky, kde ju už v panike hľadala jej mama lienka.
„Ďakujem ti, svetluška! Zachránila si moju malú!“ zavolala vďačne lienka zhora.
Iskrička sa vrátila na zem a jej srdiečko prekypovalo radosťou. Už sa vôbec necítila obyčajná.
„Prepáč, Iskrička,“ povedal Plamienok a hanblivo si šúchal nožičky. „Vysmieval som sa tvojmu svetlu, lebo som mu nerozumel. Ale je úžasné. Je ako kúzlo.“
„Nie je to kúzlo,“ usmial sa pán Hrudka a zložil si okuliare. „Je to veda. A hlavne je to tvoja jedinečná schopnosť. Každý máme nejakú. Niekto vie lietať blízko ohňa, niekto vie hrabať chodby pod zemou a niekto vie vytvoriť to najúčinnejšie a najbezpečnejšie svetlo na svete.“
Iskrička sa pozrela na svoje zelenkavé svetielko, ktoré teraz žiarilo jasnejšie ako kedykoľvek predtým. Už sa nikdy nebude porovnávať s veľkým a hlučným lampášom. Pochopila, že jej sila nie je v tom, aká je veľká alebo horúca, ale v tom, aká je šikovná a užitočná.
Od toho dňa sa Iskrička, Plamienok a pán Hrudka stali najlepšími kamarátmi. Založili si „Pátračský tím Lúčne záhady“ a spolu objavovali, prečo sa slimáky lesknú, ako včely vedia, ktorý kvet má najviac nektáru, a prečo je rosa ráno mokrá. A Iskrička so svojím studeným, ale nesmierne šikovným svetlom bola vždy v centre každého objavu. Už vedela, že aj to najmenšie svetielko môže zažiariť najjasnejšie, keď nájde svoje správne miesto.