V starej, voňavej dielni dedka Jožka, kde to páchlo drevom a olejom, vládol veselý neporiadok. Na veľkom pracovnom stole, medzi pílami a kladivkami, žili traja nerozluční kamaráti. Bol tam drevený kolíček menom Kolík, ktorý sa rád pripínal na okraj police a pozoroval svet. Potom veselá gumená loptička Hopka, ktorá sa neustále kotúľala a poskakovala. A nakoniec malá, lesklá kancelárska spinka Svorko.
Svorko bol často trochu smutný. Kolík sa vedel šplhať a Hopka skákať, ale on len tak ležal. „Ach,“ povzdychol si jedného dňa. „Ja sa neviem hýbať sám. Som len taký obyčajný kúsok drôtu.“
Práve vtedy dedko Jožko upratoval a vysypal na stôl škatuľku plnú drobností. Zrazu Svorko pocítil niečo zvláštne. Bolo to, akoby ho neviditeľná ruka jemne ťahala k jednému rohu stola.
„Cítite to?“ spýtal sa kamarátov vzrušene.
Kolík, ktorý sa práve hojdal na okraji stola, pokrútil hlavou. „Nič necítim. Len vánok z otvoreného okna.“
„Ani ja!“ zapískala Hopka a odrazila sa od nohy stola. „Len chuť skákať!“
Ale Svorka to ťahalo stále viac. Posunul sa o maličký kúsok. Potom o ďalší! „Pozrite! Hýbem sa!“ vyhŕkol prekvapene. Jeho lesklé telíčko sa pomaličky kĺzalo po drevenej doske. Kolík a Hopka prestali s hrami a s otvorenými ústami sledovali svojho kamaráta.
„To je záhada!“ zašepkal Kolík. „Neviditeľná sila ťahá nášho Svorka!“
„Musíme zistiť, čo to je,“ rozhodla Hopka a postrčila Svorka nosom, aby mu pomohla.
Nevedeli si rady, a tak sa rozhodli požiadať o pomoc najmúdrejšieho obyvateľa stola. Bol ním starý, trošku hrdzavý klinec, ktorého všetci volali pán Hrdzavý. Trpezlivo ležal v malej priehradke a videl už všetko.
„Pán Hrdzavý,“ ozval sa úctivo Svorko, keď sa dokĺzal až k nemu. „Deje sa so mnou niečo čudné. Niečo ma priťahuje.“
Pán Hrdzavý sa zamyslel a potom povedal hlbokým hlasom: „Hmm, zaujímavé. Aj ja cítim slabé šteklenie. Zdá sa, že táto sila si vyberá. Urobme si malý pokus!“
Navrhol, aby zozbierali rôzne vecičky. Kolík priniesol malú triesku z dreva. Hopka dokotúľala plastový gombík a kúsok papiera. Svorko sa opatrne priblížil ku každej veci. Trieska, gombík aj papier sa ani nepohli. Ale keď sa k pánovi Hrdzavému priblížil Svorko, obaja pocítili silný ťah k sebe.
„Už tomu rozumiem!“ zvolal víťazoslávne pán Hrdzavý. „Tá sila má rada kov! Priťahuje len nás, lebo sme kovoví.“
Teraz už vedeli, čo majú hľadať. Svorko sa nechal viesť neviditeľnou silou. Viedla ho až na kraj stola, kde ležala stará, zaprášená handrička.
„Musí to byť pod ňou!“ zašepkal Svorko. Odvážny Kolík chytil cíp látky a odtiahol ju. Pod ňou ležal plochý, tmavosivý kváder. Nevyzeral nijako výnimočne, skôr ako nudný kúsok kameňa.
Len čo sa však Svorko priblížil, pocítil obrovskú silu. KLIK! A v zlomku sekundy bol pricapený na sivom kvádri.
„Jéj! To je ono!“ smial sa. „Tá sila je v tomto kameni!“
Pán Hrdzavý múdro prikývol. „Presne tak. Toto sa volá magnet. Je to výnimočný predmet, ktorý má v sebe skrytú silu. Silu, ktorá priťahuje niektoré kovy, napríklad železo, z ktorého sme aj my dvaja.“
Hopka potom dostala nápad a postrčila magnet, aby sa otočil druhou stranou. Svorko sa od neho odlepil a chcel sa prichytiť znova. Ale stalo sa niečo nečakané. Keď sa priblížil k druhej strane magnetu, ten ho od seba odtlačil. Svorko sa nemohol dotknúť!
„Och! Čo to je? Ono ma nechce!“ čudoval sa Svorko.
„To je druhé kúzlo magnetu,“ usmial sa pán Hrdzavý. „Vie nielen priťahovať, ale aj odtláčať. Každý magnet má dva konce, dva póly. Jeden priťahuje a druhý odháňa.“
Vtom sa v dielni ozvalo povzdychnutie. Dedko Jožko si opravoval okuliare a malá, drobná skrutka mu vypadla a zapadla rovno do úzkej škáry medzi doskami na podlahe. „Ach, jaj,“ zafrflal dedko. „Takú malú skrutku odtiaľ nikdy nevyberiem.“
Kolík sa pozrel na Hopku, potom na Svorka a v jeho drevenej hlavičke sa zrodil skvelý plán. Schmatol kúsok špagátu, ktorý ležal neďaleko. Spoločne priviazali jeden koniec okolo Svorka.
„Spustíme ťa dolu ako rybára na udici!“ vysvetlil Kolík.
Opatrne spustili Svorka do tmavej škáry. Svorko sa hojdal na špagáte, až kým nezacítil známe ťahanie. Opatrne sa priblížil k stratenej skrutke. CVAK! Maličká skrutka sa na neho prichytila.
„Mám ju! Ťahajte!“ zavolal nahor.
Kolík s Hopkou zabrali a o chvíľu bol Svorko aj so vzácnym úlovkom späť na stole. Práve včas, aby si ho dedko Jožko všimol.
„Ale pozrimeže! Moja skrutôčka! Ako sa sem dostala?“ potešil sa dedko a pohladil Svorka prstom.
Svorko sa celý leskol od hrdosti. Už nebol len obyčajná, smutná spinka. Bol hrdina dielne! Objavil, že jeho kovové vnútro nie je obyčajné, ale kúzelné. Je to jeho jedinečná vlastnosť a veľká sila.
A čo myslíte vy? Možno aj vo vašej izbe alebo v kuchyni čaká nejaký magnet, aby vám ukázal svoje tajomstvá! Skúste s rodičmi pohľadať, čo všetko dokáže pritiahnuť.